Anton Ivanovič Denikin
Anton Ivanovič Denikin (rus. Анто́н Ива́нович Дени́кин; * 16. december 1872 – † 8. august 1947) bol generál ruskej armády a počas občianskej vojny v Rusku jeden z bielych generálov.
| Anton Ivanovič Denikin | |
| ruský bielogvardejský generál | |
 Anton Denikin v roku 1918 | |
| Narodenie | 16. december 1872 Włocławek, Varšavská gubernia,  Ruská ríša (územie Poľska) |
|---|---|
| Úmrtie | 8. august 1947 (74 rokov) Ann Arbor, Michigan, USA |
| Známy vďaka | angažovaniu v bielogvardejskom vojsku počas ruskej občianskej vojny |
| Profesia | dôstojník ruskej armády |
| Manželka | Xenija Vasilievna Čižová |
| Deti | Marina Denikinová |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Anton Ivanovič Denikin (plné texty diel autora) |
| Commons |  Anton Ivanovič Denikin |
Život upraviť
Mladosť upraviť
Anton Ivanovič Denikin sa narodil 16. decembra 1872 v dedine Szpetal Dolny, ktorá je dnes súčasťou mesta Włocławek v strednom Poľsku. Jeho otec, Ivan Jefimovič Denikin, sa narodil ako nevoľník v juhoruskom Saratove, kde slúžil 25 rokov ako vojak. Po odchode do dôchodku v hodnosti majora v roku 1869 sa oženil s chudobnou poľskou krajčírkou Elżbietou Wrzesińskou. Celá rodina sa usadila v Poľsku, ktoré bolo súčasťou cárskeho Ruska. Anton bol jediné dieťa tohto páru a patriotizmus otca spolu s jeho náboženskou zanietenosťou k pravosláviu podnietili Antona Denikina premýšľať o vojenskej službe.
Rodina žila v chudobe a po otcovej smrti v roku 1885 sa celá situácia ešte zhoršila. Aby zlepšil finančnú situáciu, Anton Denikin doučoval v škole svojich spolužiakov. V roku 1890 nastúpil na vojenskú školu v Kyjeve, ktorú dokončil o dva roky neskôr. Neúspešne sa pokúšal prihlásiť na vojenskú akadémiu. Prvých ostrých bojov sa Denikin zúčastnil počas rusko-japonskej vojny v roku 1905 v Mandžusku. Po vojne začal pomerne rýchlo stúpať v hierarchii cárskej armády.
Prvá svetová vojna upraviť
Po vypuknutí prvej svetovej vojny slúžil v Brusilovovej armáde na rusko-rakúskom fronte. V roku 1915 bol povýšený na generála. Viedol vojsko počas Brusilovovej ofenzívy v roku 1916 do Rumunska. Počas februárovej revolúcie sa pokúsil neúspešne o zosadenie svojho nadriadeného v armáde. Za tento čin bol uväznený.
Občianska vojna upraviť
Počas tzv. októbrovej revolúcie sa podarilo Denikinovi utiecť. V južnom Rusku sa spojil s bývalými cárskymi dôstojníkmi a založil dobrovoľnícku armádu, ktorá sa zúčastnila ruskej občianskej vojny na strane bielogvardejcov. V roku 1918 sa stal vrchným veliteľom dobrovoľníckej armády. Vojská pod jeho velením uskutočnili mnoho protižidovských pogromov. Viedol armádu bielogvardejcov pri útoku na Moskvu. Jedným z tých, kto Denikina podporovali, bol aj politik a vrah Rasputina Vladimir Puriškevič. V lete 1919 Denikin uznal A. V. Kolčaka za vládcu Ruska a najvyššieho veliteľa ruských vojsk. Denikinova armáda postupovala veľmi rýchlo, ale niekdajší veliteľ Červenej armády Trockij uzavrel spojenectvo s anarchistickou ukrajinskou armádou (s tzv. Čiernou armádou vedenou Nestorom Machnom). Denikinova armáda bola zdecimovaná počas oriolsko-kromskej operácie 400 kilometrov južne od Moskvy v novembri roku 1919. Postupne sa Červená armáda otočila proti svojmu niekdajšiemu spojencovi a zlikvidovala Machnovu Čiernu armádu. Zostávajúce Denikinove jednotky ustupovali na Kubáň a napokon boli za pomoci britského loďstva presunuté na Krymský polostrov. V apríli 1920 tvárou v tvár neodvratnej porážke Denikin rezignoval na post veliteľa armády a odplával do Konštantínopola. Jeho miesto prebral Piotr Nikolajevič Vrangeľ.
Exil upraviť
Niekoľko mesiacov žil v Spojenom kráľovstve, potom v Belgicku a Maďarsku. Od roku 1926 žil vo Francúzsku. Hoci nikdy neprestal vystupovať proti boľševikom, stiahol sa na okraj exilového hnutia. Aj to však stačilo boľševikom, aby sa pokúsili Denikina uniesť do sovietskeho Ruska.
Denikin bol veľmi nadaný spisovateľ. Počas života v exile napísal množstvo diel o bojoch počas prvej svetové vojny a následne ruskej občianskej vojny.
Druhá svetová vojna upraviť
V roku 1940 bol po porážke Francúzska nacistickým Nemeckom nútený opustiť Paríž, aby sa vyhol uväzneniu nacistami. Bol však zajatý. Odmietol akékoľvek použitie jeho osoby pre nacistickú antisovietsku propagandu. Nemci Denikina vykázali na vidiek, kde ho strážili. Po celý čas svojho väznenia odmietal antisemitizmus. Ku koncu vojny silne apeloval na západných spojencov, aby ruských zajatcov násilne nevracali do ZSSR, kde ich podľa jeho správneho tušenia väčšinu z nich čakala smrť alebo väzenie. Nebol však úspešný.
Smrť upraviť
Od roku 1945 do svojej smrti v roku 1947 žil v New Yorku v USA. Zomrel 8. augusta 1947. Bol pochovaný so všetkými vojenskými poctami na detroitskom cintoríne.
Dcéra Denikina Marina Denikinová požiadala úspešne v roku 2005 o ruské občianstvo. So súhlasom vtedajšieho ruského prezidenta Vladimira Putina potom ostatky generála Denikina previezli z USA do Ruska a uložili na Donský cintorín v Moskve.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Anton Ivanovič Denikin
Zdroje upraviť
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Anton Ivanovič Děnikin na českej Wikipédii a Anton Denikin na anglickej Wikipédii.
