Marcové zákony
Marcové zákony[1][2] (iné názvy: bratislavská marcová ústava,[1][2][3][4] marcové konštitučné zákony,[5] maď. Áprilisi törvények – Aprílové zákony) bolo 31 zákonných článkov, ktoré prijal uhorský snem na svojom zasadnutí v Bratislave 15. marca 1848 na začiatku maďarskej revolúcie v roku 1848, a ktoré vstúpili do platnosti 11. apríla 1848 podpisom cisára Ferdinanda V. v bratislavskom Primaciálnom paláci.[pozn. 1] Zákony ukončili metternichovský absolutizmus a modifikovali systém uhorského feudálneho obyčajového práva pred tým definovaného vo Verbőciho Tripartite.[1] Zákony tak boli významným míľnikom v procese defeudalizácie Uhorska, hoci feudalizmus neodstránili dôsledne. Obsahovali občianske, politické práva, rovnosť pred zákonom, ako aj úpravu štátoprávneho postavenia Uhorska. Naopak neposkytovali žiadané riešenia požadované nemaďarskými národmi.[3] Z hľadiska uhorských štátno-právnych dejín boli významné pre odmietnutie absolutistických a centralizačných snáh Viedne, zaviedli obmedzenie moci panovníka a parlamentarizmus. Z hľadiska ústavnoprávneho nešlo formálne o celistvú ústavu, ale o súbor noriem, ktoré obsahovo tvorili materiálnu ústavu.[2] Zákony boli významným dokumentom predchádzajúcim uhorskej revolúcii.
Hlavné body ústavy upraviť
Hlavné body spomenuté v týchto zákonoch boli:[3][4]
- ustanovenie prvej samostatnej (od Viedne nezávislej) uhorskej vlády (nazývaná nezávislé uhorské ministerstvo), prostredníctvom ktorej vykonáva panovník vládnu moc - t.j. obmedzenie právomocí kráľa a vlády vo Viedni; praktické zredukovanie rakúskej monarchie na personálnu úniu Rakúska a Uhorska, akékoľvek kráľovské nariadenia, ustanovenia, vymenovania, či rozkazy museli byť kontrasignované príslušným ministrom (zák. čl. III/1848)
- zrušenie miestodržiteľskej rady a uhorskej Dvorskej kancelárie (zák. čl. III/1848)
- povolenie tvorby národného vojska - ozbrojených národných gárd
- upravenie postavenia parlamentu a volieb, majetkový a vzdelanostný cenzus na voľby (celkovo mohlo voliť 6 % obyvateľstva) (zák. čl. IV/1848)
- zrušenie poddanstva (len pre urbariálnych roľníkov) – t.j. odstránenie roboty, zemepanského deviatku a urbariálnych dávok a iných urbárom určených poddanských povinností (zák. čl. IX/1848 a XI/1848)
- zrušenie kňazského desiatku (zák. čl. XIII/1848)
- zavedenie všeobecného zdanenia (zák. čl. VIII/1848)
- zrušenie nescudziteľnosti viazanej pôdy - t.j. zrušenie starého uhorského inštitútu dedovizne - aviticity (zák. čl. XV/1848)
- zaručenie základných ľudských a občianskych práv (sloboda tlače, náboženského vyznania, volebné právo,...)
Zákony nezaručovali práva žiadnym iným uhorským národom okrem maďarského, hoci Nemaďari v tom čase tvorili okolo 60% obyvateľstva. V marxistickom ponímaní ukončili v Uhorsku feudalizmus a začali obdobie kapitalizmu.
Predohra upraviť
Už od novembra roku 1847 prebiehal v Bratislave uhorský snem. Hlavnou požiadavkou bolo zrušenie poddanstva. Väčšina šľachty neprejavovala záujem o radikálnejšie reformy. 13. marca 1848 vypukla revolúcia vo Viedni. (11. marca boli sformulované požiadavky českých národovcov.) Cisár Ferdinand V. zo strachu okamžite odvolal knieža Metternicha (pozri Metternichov absolutizmus) z funkcie a prisľúbil ústavu. Správy o revolúcii vo Viedni a radikalizácii v Pešti vyústili do prijatia tzv. marcových zákonov. Ich navrhovateľom bol Ľudovít Košút.
Následky upraviť
So zákonmi bola nespokojná tak Viedeň, ako aj nemaďarské národnosti, ako aj osoby, na ktoré sa zrušenie poddanstva či nové volebné právo nevzťahovalo. Dôsledkom bola:
- občianska vojna (vzbury) na viacerých miestach v Uhorsku – začala sa bezprostredne po 15. marci
- vojna Maďarov proti Rakúšanom (Viedni) – začala sa v zime 1848, trvala do 1849
- vojny Maďarov proti väčšine Nemaďarov v Uhorsku, konkrétne proti Chorvátom, Srbom, Slovákom, Rusínom, Rumunom a rumunským Nemcom (1848 – 1849), pozri napr. slovenské povstanie a uhorská revolúcia
Poznámky upraviť
- ↑ Pretože boli panovníkom podpísané v apríli, ustálil sa v maďarskej literatúre prívlastok aprílové.
Referencie upraviť
- ↑ a b c MOSNÝ, Peter; LACLAVÍKOVÁ, Miriam. Dejiny štátu a práva na území Slovenska II.. 1. vyd. Zväzok II. Krakov : Spolok Slovákov v Poľsku - Towarzystwo Slowaków w Polsce, 2014. ISBN 978-83-7490-761-3. S. 17, 22.
- ↑ a b c Daniel Krošlák a spol. Ústavné právo. 1. vyd. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-511-8. S. 71.
- ↑ a b c LACLAVÍKOVÁ, Miriam; ŠVECOVÁ, Adriana. Pramene práva na území Slovenska II. 1790 – 1918. 1. vyd. Trnava : Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2012. ISBN 978-80-8082-506-5. S. 52.
- ↑ a b BRÖSTL, Alexander a spol. Ústavné právo Slovenskej republiky. 2. vyd. Plzeň : Aleš Čeněk, 2013. ISBN 9788073804336. S. 20.
- ↑ Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel. Zväzok III : (od roku 1848 do konca 19. storočia). Bratislava : Veda, 1992. 829 s. ISBN 80-224-0078-5. S. 112.