Otvoriť hlavné menu

Arturo Frondizi

bývalý prezident Argentíny

Arturo Frondizi Ércoli (* 28. október 1908, Paso de los Libres – † 18. apríl 1995, Buenos Aires) bol argentínsky politik, právnik a spisovateľ. V roku 1958 sa stal 26. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 31. prezidenta krajiny.

Arturo Frondizi
Arturo Frondizi
Arturo Frondizi, podpis
26. prezident Argentínskej republiky
V úrade
1. máj 1958 – 29. marec 1962
ViceprezidentAlejandro Gómez (1958)
Predchodca Pedro Eugenio Aramburu (de facto) José María Guido Nástupca
Biografické údaje
Narodenie28. október 1908
Paso de los Libres, Argentína
Úmrtie18. apríl 1995 (86 rokov)
Buenos Aires, Argentína
Politická stranaRadikálna občianska únia (1932 – 1956)
Nekompromisná radikálna občianska únia (1956 – 1963)
Hnutie integrácie a rozvoja (1963 – 1986)
Alma materUniverzita v Buenos Aires
Profesiaprávnik, spisovateľ
Národnosťargentínska
Rodina
Manželka
Elena Faggionatová
DetiElena
Odkazy
Spolupracuj na CommonsArturo Frondizi
(multimediálne súbory)

Obsah

ŽivotopisUpraviť

Mladosť a profesionálne začiatkyUpraviť

 
Na fotografii je Arturo Frondizi s manželkou Elenou a dcérou Elenitou počas dovolenky.

Narodil sa v meste Paso de los Libres v provincii Corrientes do rodiny talianskych prisťahovalcov z mesta Gubbio, ktoré sa nachádza v regióne Umbria. Mal sedem bratov a šesť sestier, Arturo sa narodil ako trináste dieťa v poradí. Jeho rodičia sa do Argentíny presťahovali na konci 19. storočia, následne sa jeho otec začal živiť ako dodávateľ stavebného materiálu. Rodina však žila v chudobe, Arturo sa spočiatku viac zaujímal o šport, než o štúdiá, no matka presadzovala, aby sa deti venovali naplno štúdiám, pretože nechcela, aby v dospelosti museli manuálne pracovať. V roku 1923 sa presťahoval aj s bratom Silviom do Buenos Aires, kde začal študovať. Začal tu však hrávať aj nižšie futbalové súťaže za klub Almagro, v roku 1926 však utrpel vážne zranenie ruky, čo ukončilo jeho športovú kariéru. Začal študovať na vojenskej akadémii, no v poslednom ročníku bakalárskeho štúdia školu zanechal. V štúdiu ale pokračoval na inej škole a začal súčasne písať do študentských novín Estimulen.[1] Počas stredoškolských štúdii sa dostal do kontaktu s myšlienkami významného politika a prezidenta Hipólita Yrigoyena, ktorého začal podporovať. V roku 1927 začal študovať na Právnickej fakulte Univerzity v Buenos Aires, ktorú o tri roky neskôr úspešne ukončil. Počas vysokoškolských štúdii však názor na Yrigoyena zmenil a rozhodol sa ho už nikdy nepodporovať. V septembri 1930 prezidenta Yrigoyena zvrhol vojenský prevrat vedený generálom Josém Félixom Uriburuom, s čím však Frondizi nesúhlasil a začal sa podieľať na opozičnej činnosti proti vojenskej chunte. 8. mája 1931 sa zúčastnil na protivládnej demonštrácii, pri ktorej bol prvýkrát zatknutý. Na jeho obranu vystúpil brat Silvio, ktorý bol však následne taktiež zatknutý. Obaja bratia tak boli 20 dní vo väzení.[2] Práve skúsenosť s väzením zmenila jeho rozhodnutie stať sa univerzitným profesorom a začal sa venovať politike. Na konci roka 1932 bol zatknutý druhýkrát, hneď po prepustení sa stal členom Radikálnej občianskej únie, hlavnej opozičnej strany voči vtedajšiemu režimu. Na začiatku ďalšieho roka sa oženil s Elenou Faggionatovou, ktorá sa stala jeho najbližšou spolupracovníčkou a spoluautorkou jeho prejavov. V tomto roku vystúpil tiež s prejavom na pohrebe bývalého prezidenta a dlhoročného predsedu Radikálnej občianskej únie Hipólita Yrigoyena, čo bolo pre mnohých veľkým prekvapením, keďže Frondizi patril k jeho vnútrostraníckym odporcom. Frondizi neskôr tieto udalosti pripisoval náhode, keď ho dojal veľký žiaľ obrovského počtu ľudí nad smrťou Yrigoyena, čo zmenilo jeho pohľad na tohto bývalého prezidenta. V decembri 1933 bol zatknutý tretíkrát potom, čo bol obvinený z účasti na pripravovanom prevrate proti vláde. V nasledujúcom období sa dostal do širšieho vedenia Radikálnej občianskej únie.[3]

Od roku 1936 začal presadzovať striktné protinacistické a protifašistické názory, čo bolo v rozpore s názormi o zachovaní neutrality, ktoré v Argentíne prevládali už od prvej svetovej vojny a boli presadzované aj počas väčšej časti druhej svetovej vojny. O rok neskôr bol postrelený do ramena v súvislosti s nepokojmi vyvolanými celoštátnym korupčným škandálom CHADE.[4]

Vstup do veľkej politikyUpraviť

 
Na fotografii sú Ricardo Balbín a Arturo Frondizi, dve najvýznamnejšie osobnosit Radikálnej občianskej únie druhej polovice 20. storočia.

Frondizi sa stal vodcom väčšiny mladých členov radikálnej strany, ktorí nesúhlasili s konzervatívnym vedením predsedu strany a bývalého prezidenta Marcela Torcuata de Alveara, ktorý presadzoval ekonomický nacionalizmus zosnulého Hipólita Yrigoyena. Frondizi a jeho podporovatelia naopak navrhovali, aby strana zaujala miesto na ľavej strane politického spektra. Frondizi okolo seba zjednotil najvýznamnejších mladých radikálov ako Moisés Lebensohn, Ricardo Balbín, Arturo Umberto Illia, či Alejandro Gómez s ktorými chcel uskutočniť revolúciu vnútri Radikálnej občianskej únie.[5] Výsledkom ich snáh bola tzv. Avellanedská deklarácia z roku 1945, ktorá sa stala jedným z ideologických základov radikálnej strany. Na základe tohto dokumentu sa mladí radikáli v novembri 1945 združili do straníckej frakcie nazvanej Hnutie integrácie a rozvoja. V tomto období sa Frondizi postavil na stranu Juana Peróna pri presadzovaní pracovnoprávnych opatrení, no súčasne kritizoval jeho pravicovú politiku v školstve. Potom, čo bol Perón v roku 1945 uväznený, bol Frondizi obvinený zo spolupráce s Perónom a vylúčený z vedenia strany. Frondizi sa tak postavil proti snahám Radikálnej občianskej únie o zjednotenie všetkých oponentov Peróna do zjednotenej koalície Demokratickej únie (Unión Democrática), čo bolo v súlade s filozofiou Hnutia integrácie a rozvoja.[6] Porážka Demokratickej únie vo voľbách v roku 1946 však znamenala zánik tejto koalície a súčasne posilnila postavenie Frondiziho, ktorý bol zvolený za poslanca federálneho parlamentu za mesto Buenos Aires. V prezidentských voľbách v roku 1951 kandidoval na viceprezidenta spolu s Balbínom, ktorý kandidoval na prezidenta. Voľby však jednoznačne vyhral Perón. Frondizi a jeho stúpenci v ďalšom období prevzali vedenie strany, v roku 1954 sa stal predsedom strany. V tomto roku vydal knihu nazvanú Ropa a politika, kde rozoberal problémy spojené so štátnou ropnou spoločnosťou YPF. Táto kniha sa stala v nasledujúcom roku najpredávanejšou v krajine a zlepšila Frondiziho ľavicový profil.[7] Antiperónisti však začali podnikať násilné činy, v roku 1953 dokonca bomba zabila na Májovom námestí v Buenos Aires sedem ľudí počas robotníckej manifestácie. Rozvášnený dav reagoval podpálením sídla Radikálnej občianskej únie. V tej dobe bol Frondizi opäť zatknutý, v roku 1954 bol zatknutý znova.[1]

16. júna 1955 sa vedenie Radikálnej občianskej únie a vlastne aj celá opozícia dohodli s námorníctvom, následne začali námorné lietadlá bombardovať prezidentský palác s cieľom zavraždiť samotného Juana Peróna. Toho však krátko pred tým varoval americký veľvyslanec, takže prezident sa stihol ukryť. Prezidentský palác bol veľmi poškodený a v jeho okolí bolo minimálne 364 mŕtvych a ďalšie stovky zranených. Na stranu prezidenta sa postavila armáda. Po skončení bombardovania sa k prezidentskému palácu začali presúvať vojaci, no ani tí nenašli prezidenta, navyše armáda lojálna prezidentovi ich vytlačila. Pokus o prevrat tak bol neúspešný a útočníci požiadali o azyl v Uruguaji.[8] Frondizi bol následne na krátko uväznený pre jeho napojenie na ľudí, ktorí bombardovanie zorganizovali.[9] V reakcii na tieto udalosti ohlásil Perón oficiálne skončenie tzv. Perónistickej revolúcie a vyzval opozíciu na dialóg, aby sa zabránilo občianskej vojne. Opozícia sa tak po dlhej dobe konečne dostala do rozhlasového vysielania. V rozhlase vystúpil práve Frondizi, keď v rádiu Belgrano predniesol svoj najslávnejší prejav. Tento prejav mal silný vplyv na verejnú mienku a poukázal na viaceré zločiny Peronizmu, o ktorých sa do tej doby nehovorilo.[10]

Politický vzostup a funkcia prezidentaUpraviť

 
Americký prezident John Fitzgerald Kennedy a argentínsky prezident Arturo Frondizi počas stretnutia v roku 1961.

Po zvrhnutí Peróna sa k moci dostala armáda, ktorá vytvorila ďalšiu vojenskú chuntu. Zmeny sa však diali aj vnútri radikálnej strany, ktorá bola už pred tým rozdelená na dve frakcie. Jedna časť súhlasila s postupom armády a snažila sa naďalej bojovať proti Peronizmu, naopak druhá časť chcela postupné zmierenie s Peronizmom. Nejednotnosť však panovala aj vnútri armády, keďže vládnu chuntu tvorili dve krídla. K moci sa na konci roka 1955 dostal generál Pedro Eugenio Aramburu, ktorého do vedenia štátu pretlačili zástancovia tvrdého vysporiadania sa s Peronizmom. Prevahu v strane však získal Frondizi, ktorý presadzoval postupné zmierenie sa so zástancami Juana Peróna.[1] To však znamenalo stratu podpory časti bývalých spojencov na čele s Balbínom, ktorí podporovali ďalší boj proti Perónovi. Nespokojná časť straníkov následne vytvorila novú stranu Ľudovú radikálnu občiansku úniu. No nakoniec zo strany vystúpili aj podporovatelia Frondiziho, ktorí vytvorili Nekompromisnú radikálnu občiansku úniu. Táto strana chcela pokračovať v myšlienkach Hnutia integrácie a rozvoja a chcela byť na ľavicovom spektre.[11] Aramburu následne pristúpil na konanie nezáväzných prezidentských volieb, tých sa nemohli stále zúčastniť Perónisti, ktorým to chunta zakázala. Perón zo svojho exilu prikázal svojim stúpencom vhadzovať prázdne biele lístky. Voľby skončili patom, keď Perónisti (prázdne lístky) a obe radikálne strany získali približne po 2 milióny hlasov, najviac však mali stále Perónisti. Kandidáti Peróna však mali zákaz kandidovať v akýchkoľvek voľbách, no napriek tomu sa ukázalo, že mal stále veľký počet podporovateľov.[3] Frondizi sa preto rozhodol hľadať podporu medzi Perónistami a začal hlásať politiku uzmierenia, nie represii. Frondiziho nakoniec z exilu podporil aj samotný Juan Perón výmenou za prísľub umožnenia slobodnej činnosti odborov. Vojenská vláda napriek stále silnej podpore Peróna medzi obyvateľstvom nakoniec povolila konanie slobodných volieb vo februári 1958. Tu sa proti sebe postavili kandidáti dvoch odštiepených častí Radikálnej občianskej únie, pričom víťazom sa jednoznačne stal Arturo Frondizi, keď porazil Ricarda Balbína. Keďže však mal podporu aj Perónistov, stratil tak dôveru armády, Frondizi tak neskôr radšej poprel akúkoľvek dohodu s Perónom. Aramburu napriek všetkému rešpektoval výsledok volieb a 1. mája 1958 odovzdal funkciu prezidenta Arturovi Frondizimu napriek silnému odporu časti armády.[12]

Nekompromisná radikálna občianska únia získala nie len prezidentské kreslo, no aj väčšinu v oboch komorách parlamentu a vládu vo všetkých provinciách. Frondizi však stál pred veľmi zložitou situáciou, armáda mu síce odovzdala moc, no nemal jej dôveru a ekonomická, politická a sociálna situácia krajiny bola veľmi kritická. Nový prezident mal tak veľmi ťažkú pozíciu, lebo každý krok mohol vyvolať nevôľu jednej zo strán spoločnosti, prípadne armády. Vláda chcela ekonomickú situáciu riešiť podporou nadnárodných spoločností, ktoré mali byť hlavnou zložkou ekonomiky štátu. Ekonomickú situáciu krajiny najviac sťažovala nutnosť dovozu ropy, ktorá nadmerne zaťažovala štátny rozpočet.[3] Vláda prijala vhodné opatrenia a tak sa Frondizimu v priebehu prvých dvoch rokov podarilo dosiahnuť samostatnosť v ťažbe ropy, čo sa nepodarilo žiadnej vláde od objavenia tejto suroviny v krajine. Ďalším veľkým úspechom bolo vyriešenie problému s chronickým nedostatkom elektrickej energie, ktorý postihoval Buenos Aires, keďže Frondizi nechal vybudovať nové elektrárne, ktoré tento problém vyriešili. Keďže však krajinu trápil veľký nedostatok financií, musela si vláda požičať od Medzinárodného menového fondu. To však automaticky znamenalo škrty v rozpočte, devalváciu meny a prísnu kontrolu výdavkov štátu.[13] Nastala tak recesia a výrazný nárast životných nákladov obyvateľstva. Tento krok zároveň znamenal koniec spolupráce s Perónistami, no súčasne začiatok spolupráce s armádou. Armáda tak prezidenta prinútila, aby pristúpil na striktné úsporné opatrenia navrhované Medzinárodným menovým fondom, čo vyvolalo v roku 1959 ľudové nepokoje. Vláda však vďaka týmto opatreniam do roku 1961 ekonomickú situáciu stabilizovala, čím získala podporu strednej vrstvy. Frondizi sa snažil následne zrušiť zákaz volebnej účasti pre Perónistov, stretol sa dokonca s Che Guevarom, s ktorým chcel dohodnúť vyriešenie konfliktu Kuby s USA.[1] Toto sa však vôbec nepáčilo armáde, a tá už iba čakala na zámienku k odstráneniu prezidenta. Následne na zasadnutí Organizácie amerických štátov sa argentínska delegácia vyslovila proti vylúčeniu Kuby, čo však armáda považovala za jasný signál komunistickej kontrarevolúcie. Frondizi tak pod tlakom armády podpísal rozhodnutie o zákaze komunizmu a pozastavení občianskych slobôd. V roku 1962 zrušil napriek tlaku armády zákaz Peronistickej strany, keďže sa v tomto roku sa mali uskutočniť voľby. Frondizi chcel povoliť účasť Perónistom, lebo bol presvedčený, že ich porazí. Frondizi síce nakoniec voľby vyhral, no iba tesne, Perónisti získali niekoľko provincii.[14] Toto sa vôbec nepáčilo armáde, ktorá požadovala zrušenie výsledkov volieb v provinciách, kde Perónisti vyhrali. Zároveň vyslala do týchto provincii vojenské jednotky. Prezident Frondizi podľahol tlaku armády a vojenské presuny schválil. 28. marca 1962 vyzvali členovia generálneho štábu armády prezidenta Frondiziho k rezignácii. Ten ju odmietol a povedal, že neodstúpi, neopustí krajinu a ani nespácha samovraždu. Armáda tak na druhý deň oficiálne vyhlásila, že prezidenta zosadila. Ešte v ten istý teň bol Frondizi umiestnený do väzenia na ostrov Martín García, neskôr do horského strediska v Andách San Carlos de Bariloche. Na miesto prezidenta armáda dosadila senátora Josého María Guida, ktorý však odmietol funkciu prezidenta prijať. Urobil tak až po požiadaní Frondiziho v čase, kedy už vodcovia povstania spali. Tí tak boli po zobudení prekvapení, keď zistili, že Guido zložil počas noci prezidentskú prísahu. Veliteľ prevratu generál Raúl Poggi už bol dokonca pripravený prevziať moc, keďže rokovania s Guidom, ale i Frondizim boli počas noci bezvýsledné. Dosadením civilistu sa však armáda vyhla obvineniam z priameho vojenského prevratu voči zvolenému prezidentovi.[15]

Život po odchode z funkcie prezidentaUpraviť

 
Frondizi s rodinou v roku 1960.

Až do polovice roka 1963 trvalo Frondiziho uväznenie. Následne mu bolo umožnené pokračovať v politickom živote, pôvodnú frakciu Hnutie integrácie a rozvoja zmenil aj so svojimi stúpencami v danom roku na novú politickú stranu, ktorej sa stal lídrom. V auguste 1964 bol terčom neúspešného atentátu, z ktorého vyšiel bez zranení. S určitosťou sa nepodarilo zistiť, kto za atentátom stál, ani to, čo bolo v skutočnosti cieľom útoku. Sám Frondizi obvinil vládu prezidenta Artura Umberta Illiu, no objavili sa aj úvahy o tom, že v skutočnosti nešlo o pokus o zabitie Frondiziho, ale o pokus Perónistov o zastrašenie prezidenta Illiu a jeho vlády kvôli zamietnutiu návratu Juana Peróna do krajiny.[16] V nasledujúcom období začal pôsobiť ako novinár v týždenníku Confirmado. V roku 1966 podporoval zosadenie prezidenta Illiu, lebo sa domnieval, že to Argentínu oslobodí od zahraničných monopolov.[17] Na začiatku 70. rokov 20. storočia mu bolo dovolené vycestovať, najprv navštívil Peru, neskôr sa v Španielsku stretol s Juanom Perónom, s ktorým sa dohodol na podpore Peróna v prípadných voľbách. Podrobnosti rozhovoru s Perónom však neboli nikdy zverejnené. Následne však krajne pravicová teroristická organizácia Argentínska antikomunistická aliancia zavraždila Frondiziho brata Silvia.[18]

Po smrti dcéry Eleny v roku 1976 sa Frondizi stiahol z politiky, do ktorej sa vrátil až po obnovení demokracie v roku 1983, no iba symbolicky pri inaugurácii prezidenta Raúla Alfonsína. Počas vlády poslednej vojenskej diktatúry, ktorá sa k moci dostala v roku 1976 však bol kritizovaný, lebo dovolil členom svojej strany zúčastňovať sa na jej vláde. V roku 1981 sa ale pripojil k ďalším politickým stranám, ktoré začali na diktatúru vyvíjať tlak na obnovenie demokracie. V roku 1983, teda po obnovení demokracie sa však jeho strana nedokázala uchytiť a vo voľbách získala veľmi nízku podporu, keďže Frondizi odmietol odsúdiť zločiny vojenskej chunty. Prezident Alfonsín s ním dokonca odmietol spolupracovať. V tomto období však už trpel počiatočnými štádiami parkinsonovej choroby. Následne sa stal podporovateľom spolupráce s Justicialistickou stranou a vo voľbách v roku 1989 podporil jej kandidáta Carlosa Menema.[13] V apríli 1995 zomrel Frondizi vo veku 86 rokov v talianskej nemocnici v Buenos Aires prakticky v zabudnutí. V hlavnom meste je aj pochovaný.[3]

Osobný životUpraviť

Frondiziho brat Silvio bol právnik a marxistický intelektuál, ktorého v roku 1974 zavraždili eskadry smrti pravicovej teroristickej organizácie Argentínska antikomunistická aliancia. Ďalší brat Risieri bol filozof a antropológ, pôsobil tiež ako rektor Univerzity v Buenos Aires. Brat Ricardo Amadeo bol významným profesorom anglického jazyka.[19]

5. januára 1933 sa oženil s Elenou Faggionatovou, s ktorou mal jednu dcéru Elenu, ktorá sa narodila v roku 1937. 19. augusta 1976 jeho dcéra vo veku 39 rokov zomrela. V roku 1991 zomrela jeho manželka.[1]

ReferencieUpraviť

  1. a b c d e Arturo Frondizi [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-10-26]. Dostupné online.
  2. HOMENAJE A SILVIO FRONDIZI por Román Frondizi [online]. con-texto.com.ar, [cit. 2018-10-30]. Dostupné online.
  3. a b c d Arturo Frondizi [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-10-26]. Dostupné online.
  4. Arturo Frondizi [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-10-31]. Dostupné online.
  5. Lebensohn, un radical intenso y olvidado [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2018-10-30]. Dostupné online.
  6. Unión Democrática [online]. historiaydoctrinadelaucr.com, [cit. 2018-10-30]. Dostupné online.
  7. La batalla del petróleo [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2018-10-30]. Dostupné online.
  8. El bombardeo de junio de 1955 a Plaza de Mayo [online]. laizquierdadiario.com, [cit. 2018-10-30]. Dostupné online.
  9. Los 1428 días de Frondizi presidente [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2018-10-30]. Dostupné online.
  10. A 50 anos de un discurso histórico [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2018-10-30]. Dostupné online.
  11. UCRI y UCRP. El camino a la Democracia [online]. historias-ucr, [cit. 2018-10-31]. Dostupné online.
  12. Elecciones [online]. magicasruinas.com.ar, [cit. 2018-10-31]. Dostupné online.
  13. a b Frondizi, Arturo (1908-1995) [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2018-10-26]. Dostupné online.
  14. Los comicios argentinos del 18 de marzo de 1962 [online]. parlamentario.com, [cit. 2018-10-31]. Dostupné online.
  15. José María Guido [online]. laguia2000.com, [cit. 2018-10-31]. Dostupné online.
  16. Una página de la historia de hace 40 años [online]. web.archive.org, [cit. 2018-10-31]. Dostupné online.
  17. Entrevista a Arturo Frondizi [online]. bernardoneustadt.org, [cit. 2018-10-31]. Dostupné online.
  18. Recordando a Silvio Frondizi: a 35 años de su asesinato por la Triple A (26.09.1974) -Reportaje a Ricardo Napurí [online]. pctargentina.org, [cit. 2018-10-31]. Dostupné online.
  19. The Frondizi family [online]. eugubininelmondo.it, [cit. 2018-10-30]. Dostupné online.

Iné projektyUpraviť