Otvoriť hlavné menu
Stanica krátko po výbuchu.

Atentát v Bologni, prezývaný aj Bolonský masaker (tal.: Strage di Bologna) bol veľký bombový útok na Hlavnú železničnú stanicu v talianskej Bologni z 2. augusta 1980, pri ktorom zahynulo 85 ľudí a viac ako 200 bolo zranených. Dodnes ide o najväčší teroristický útok v Taliansku po 2. sv. vojne a jeden z najväčších teroristických útokov spáchaný na území súčasnej Európskej únie. Podľa oficiálneho vyšetrovania útok spáchali členovia neofašistickej teroristickej skupiny Nuclei Armati Rivoluzionari.

Obsah

Priebeh a následky útokuUpraviť

Nálož tvorila pravdepodobne 23-kilogramová zmes TNT a RDX umiestnená v cestovnom kufri odloženom v čakárenskom vestibule druhej triedy. Vybuchla o 10:25 miestneho času a úplne zničila veľkú čast budovy stanice plnej ľudí a zasiahla aj vlak na trati Ancona-Chiasso, ktorý čakal na 1. nástupišti. Výbuch bolo počuť na vzdialenosť mnoho kilometrov. Mesto síce nebolo na podobnú udalosť vôbec pripravené, zareagovalo však rýchlo. Keďže malo málo sanitiek, zranených hromadne odvážali do nemocnice aj autobusmi a taxíkmi.

 
Záchranárske práce v troskách stanice

Počas útoku, resp. krátko po ňom, zomrelo 76 ľudí, ďalší podľahli zraneniam v priebehu nasledujúcich dní až týždňov.[1] Najstaršou obeťou bol 86-ročný muž, najmladšou obeťou trojročné dievčatko (celkovo si útok vyžiadal smrť 8 detí). Okrem Talianov zahynuli aj 3 turisti z Nemecka, 2 z Francúzska, 2 z Veľkej Británie a po jednom z Japonska a Španielska.[2]

Z útoku bola spočiatku obviňovaná ultraľavicová organizácia Červené brigády, no už zakrátko sa ukázalo, že zodpovednosť zaň nesie niektorá z ultrapravicových skupín, pričom dôkazy smerovali hlavne k neofašistickej skupine Nuclei Armati Rivoluzionari (NAR). Skupina NAR bola aktívna od roku 1977 a okrem útoku v Bologni sa jej pripisuje aj zodpovednosť za 33 ďalších vrážd. Tvorili ju predovšetkým mladí neofašistickí extrémisti úzko prepojení s rímskou zločineckou organizáciou Banda della Magliana, ktorá mala silné kontakty na tajné služby a viacerých vysoko postavených ľudí predovšetkým zo slobodomurárskej lóže Propaganda Due (P2). V tejto súvislosti došlo v roku 1981 k veľkému škandálu, keď boli odhalené sklady zbraní skupiny NAR v suteréne priamo pod talianskym Ministerstvom zdravotníctva.

 
Kvôli veľkému množstvu zranených sa na ich odvoz používali aj autobusy MHD

Po rokoch zložitého vyšetrovania boli v júli 1988 štyria členovia skupiny NAR odsúdení na doživotné väzenia. Išlo o vodcu skupiny Valeria Fioravantiho (v čase útoku mal 22 rokov), jeho ženu Francescu Mambrovú (v čase útoku 21-ročná), Massimiliana Fachiniho a Sergia Picciafuocu. Ďalší dvaja obvinení členovia skupiny boli zodpovednosti za útok zbavení. Vyšetrovanie celého útoku bolo komplikované aj tým, že do neho zasahovalo mnoho vplyvných ľudí, ktorí ho chceli zneužiť na vlastné záujmy. V súvislosti so zámerným podsúvaním falošných dôkazov k obvineniu nevinných osôb tak boli na niekoľkoročné tresty pre marenie vyšetrovania odsúdení aj traja členovia Talianskej vojenskej spravodajskej agentúry (SISMA) a vplyvný líder slobodomurárskej lože P2 Licio Gelli. V júli 1990 odvolací súd rozsudky zrušil, no v novembri 1995 kasačný súd potvrdil doživotné tresty pre Fioravantiho a Mambrovú, ktorí však zodpovednosť za útok dodnes popierajú. Mambrová bola napriek kritike verejnosti v roku 2008 podmienečne prepustená, v auguste 2009 bol prepustený aj Fioravanti. V roku 2004 bol za spoluzodpovednosť pri útoku na 30 rokov odsúdený ešte Luigi Ciavardini, ktorý mal v čase útoku len 17 rokov.

Motívy útoku ostávajú nejasné, hoci je všeobecne známe, že Bologna ako jedna z hlavných bášt ľavicových hnutí v krajine bola dlhodobo "tŕňom v oku" talianskych neofašistov. Čo však chceli dosiahnuť až takýmto brutálnym útokom je len predmetom debát a špekulácií. K dnešnému dňu je v súvislosti s útokom v Bologni aj veľa iných nezodpovedaných otázok. Predpokladá sa, že za zorganizovaním útoku stojí oveľa viac osôb ako len spomínaní traja odsúdení, časť talianskej verejnosti navyše o ich vine pochybuje poukazujúc na to, že boli odsúdení len na základe nepriamych dôkazov. V súvislosti s marením vyšetrovania vplyvnými ľudmi a pravdepodobným prepojením skupiny NAR na tajnú organizáciou Gladio (ktorá bola pod vedením NATO) existuje mnoho konšpiračných teórií, ktoré predpokladajú, že do útoku boli zapojené aj západné tajné služby.

 
Pamätná tabuľa s menami obetí osadená nad epicentrom výbuchu

Zničené krídlo železničnej stanice v Bologni bolo neskôr kompletne zrekonštruované. Ako súčasť pamätníka obetiam útoku bola ponechaná časť pôvodnej dlažby poškodenej výbuchom a vonku umiestnené staničné hodiny, ktoré zastali presne v čase výbuchu. 2. august bol v Taliansku vyhlásený za deň obetí terorizmu.

Zoznam obetíUpraviť

  • Antonella Ceci, 19
  • Angela Marino, 23
  • Leo Luca Marino, 24
  • Domenica Marino, 26
  • Errica Frigerio, 57
  • Vito Diomede Fresa, 62
  • Cesare Francesco Diomede Fresa, 14
  • Anna Maria Bosio, 28
  • Carlo Mauri, 32
  • Luca Mauri, 6
  • Eckhardt Mader, 14
  • Margret Rohrs, 39
  • Kai Mader, 8
  • Sonia Burri, 7
  • Patrizia Messineo, 18
  • Silvana Serravalli, 34
  • Manuela Gallon, 11
  • Natalia Agostini, 40
  • Marina Antonella Trolese, 16
  • Anna Maria Salvagnini, 51
  • Roberto De Marchi, 21
  • Elisabetta Manea, 60
  • Eleonora Geraci, 46
  • Vittorio Vaccaro, 24
  • Velia Carli, 50
  • Salvatore Lauro, 57
  • Paolo Zecchi, 23
  • Viviana Bugamelli, 23
  • Catherine Helen Mitchell, 22
  • John Andrew Kolpinski, 22
  • Angela Fresu, 3
  • Maria Fresu, 24
  • Loredana Molina, 44
  • Angelica Tarsi, 72
  • Katia Bertasi, 34
  • Mirella Fornasari, 36
  • Euridia Bergianti, 49
  • Nilla Natali, 25
  • Franca Dall'Olio, 20
  • Rita Verde, 23
  • Flavia Casadei, 18
  • Giuseppe Patruno, 18
  • Rossella Marceddu, 19
  • Davide Caprioli, 20
  • Vito Ales, 20
  • Iwao Sekiguchi, 20
  • Brigitte Drouhard, 21
  • Roberto Procelli, 21
  • Mauro Alganon, 22
  • Maria Angela Marangon, 22
  • Verdiana Bivona, 22
  • Francisco Gómez Martínez, 23
  • Mauro Di Vittorio, 24
  • Sergio Secci, 24
  • Roberto Gaiola, 25
  • Angelo Priore, 26
  • Onofrio Zappalà, 27
  • Pio Carmine Remollino, 31
  • Gaetano Roda, 31
  • Antonino Di Paola, 32
  • Mirco Castellaro, 33
  • Nazzareno Basso, 33
  • Vincenzo Petteni, 34
  • Salvatore Seminara, 34
  • Carla Gozzi, 36
  • Umberto Lugli, 38
  • Fausto Venturi, 38
  • Argeo Bonora, 42
  • Francesco Betti, 44
  • Mario Sica, 44
  • Pier Francesco Laurenti, 44
  • Paolino Bianchi, 50
  • Vincenzina Sala, 50
  • Berta Ebner, 50
  • Vincenzo Lanconelli, 51
  • Lina Ferretti, 53
  • Romeo Ruozi, 54
  • Amorveno Marzagalli, 54
  • Antonio Francesco Lascala, 56
  • Rosina Barbaro, 58
  • Irene Breton, 61
  • Pietro Galassi, 66
  • Lidia Olla, 67
  • Maria Idria Avati, 80
  • Antonio Montanari, 86

ReferencieUpraviť

Pozri ajUpraviť

Externé odkazyUpraviť

Iné projektyUpraviť