Atlant

Atlant alebo atlas alebo telamón je architektonický nosný prvok portálov, plastika nesúca bremeno v podobe svalnatých mužských postáv vo funkcii stĺpov či pilastrov v klasickej radovej architektúre. Mohutné postavy atlantov bývajú tiež často používané ako nosné prvky na portáloch, schodiskách, balkónoch atď. Niekedy sa atlant v architektúre objavuje tiež ako samostatná postava ukončujúca strechu veže, zámockého pavilónu či brány.

Termín upraviť

Termín je odvodený od mytologickej postavy Atlasa – obra, v gréckej mytológii syna Titana Iapeta a Okeanovej dcéry Klymeny, ktorý bol donútený držať ramenami nebeskú oblohu na večnosť ako trest za vzburu voči olympským bohom. Alternatívny rímsky termín pre sochársky nosný prvok je telamón, ktorý je tiež odvodený z mytológie - Telamón bol jedným z argonautov, ktorého otcom bol Aiakos. V súlade s mytologickým predobrazom atlant v architektúre vyjadruje veľkú tiaž bremena, premáhanie, utrpenie či bolesť.

Pôvod upraviť

Prvok pochádza z obdobia starovekého Grécka. Najskorší dochovaní atlanti sú z raného klasického gréckeho chrámu boha Dia v Agrigente na Sicílii. Podobné figúry sa však použivali aj v starovekom Egypte. Významnejšími prvkami architektúry sa stali v období manierizmu a baroka a neskôr v novobaroku. Významným príkladom atlantov sú Michelangelove nedokončené sochy tzv. otrokov určených pre náhrobok pápeža Júliusa II. Ďalej v talianskej architektúre tvoria napríklad súčasť vstupu Paláca Davia Bargellini v Bologni. V Bratislave sú atlanti súčasťou napr. vstupného portálu Vysokej školy výtvarných umení na Hviezdoslavovom námestí.

Ženským ekvivalentom atlanta je karyatída, stojaca ženská figúra, zvyčajne používaná v iónskom slohu. Pokiaľ je antropomorfizovaná len horná časť nosného prvku, potom prvok nazývame herma (socha hlavy odvodená od gréckeho boha Herma).