Audio mastering

Audio mastering je post-produkčný proces prípravy, úpravy a prenosu záznamu zvuku zo zdroja obsahujúceho konečný mix do finálneho zdroja. Tento zdroj označujeme ako Master, z ktorého sa vytvárajú všetky jeho ďalšie kópie (pomocou metód ako sú lisovanie, kopírovanie, replikácia atď.). V ostatných rokoch sa bežne používajú princípy digitálneho masteringu, a to prostredníctvom využitia širokého spektra počítačových aplikácii a hardvérových zariadení k tomu určených. Napriek tomu sa stále používajú mechanizmy a princípy analógového masteringu (ako napríklad využitie magnetického pásu, analógových modulačných ciest a pod) a špecialisti, ktorí tieto princípy masteringu uplatňujú, sú čoraz častejšie vyhľadávaní.

História masteringu

Pred rokom 1940

V rannom období nahrávacieho priemyslu boli všetky fázy procesu zaznamenávania zvuku a masteringu závislé na výhradnom použití mechanických procesov. V stručnosti to prebiehalo takto. Účinkujúci spieval alebo hral v oddelenom akustickom priestore štúdia a záznam prebiehal priamym prenosom akustickej energie z membrány umiestnenej v nahrávacom priestore, cez jednoduché mixovacie zariadenie na špeciálny záznamový gramofón, ktorý sa nachádzal v tzv. kontrolnej miestnosti. Tak vznikla matrica nahrávky, na ktorej bol záznam najskôr vyrytí do záznamové dosky, tá bola následne potiahnutá špeciálnou látkou, na ktorej vznikol „otlačok" vyrytých drážok z matrice (Master). Ďalšími procesmi sa z tohto „otlačku“ vytvoril z odolného kovu „negatív“ zaznamenanej dosky a tato matrica sa následne používala pre lisovanie výsledných šelakových platní.

Pre zaujímavosť. Samotný záznam výkonov interpretov a orchestrov sa realizoval prostredníctvom malého počtu mikrofónov (častokrát iba jediným). Vyváženie hlasu speváka a orchestra sa dosahovalo jednoducho tak, že spevák bol umiestnený pred orchestrom a ak znel v kontrolnej miestnosti viac nahlas, dostal pokyn, aby sa vzdialil od mikrofónu, alebo naopak priblížil. Záznam bol v tomto období samozrejme jedno-kanálový a všetko sa vtedy muselo zaznamenávať „naživo“. Magnetofónová páska vtedy ešte neexistovala a tak bolo nemožné k nahrávkam dodatočne dohrávať napr. spevy a pod. Z mikrofónov se používali predovšetkým páskové mikrofóny, ktoré oproti vtedajším kondenzátorovým, ponúkali širšie frekvenčné spektrum a celkovo i vyššiu zvukovú kvalitu.

Vznik magnetického pásu

Koncom štyridsiatych rokov 20. storočia nastala revolúcia v nahrávacom priemysle zavedením magnetického pásu. Magnetický pás určený k záznamu zvuku vynašiel Fritz Pfleumer v roku 1928 v Nemecku. Hoci magnetický pás a iné technické inovácie výrazne zlepšili kvalitu zvuku komerčných nahrávok v povojnových rokoch, masteringové procesy ostali závislé na obmedzeniach elektromechanického masteringu.

Elektromechanický masteringový proces

Od päťdesiatych rokov až do príchodu digitálneho záznamu koncom sedemdesiatych rokov 20. storočia, prechádzal proces masteringu niekoľkými fázami. Po ukončení štúdiového nahrávania a mixáži na viacstopovom páse (8-kanálový magnetofón) bol zdrojový zvukový materiál kopírovaný na hlavný pás. Zvyčajne buď na jednokanálový (mono) alebo dvojkanálový stereo pás. Pred zostrihom bol hlavný pás podrobený ďalšiemu elektronickému spracovaniu špecializovanými zvukovými inžiniermi. Väčšinou sa jednalo o proces nastavenia jemnej amplitúdy zvuku v rôznych frekvenčných pásmach prostredníctvom equalizeru. Mastering sa v tom čase už staval veľmi žiadaným a začali vznikať špecializované masteringové štúdia, ktoré zavádzali v komerčnom hudobnom priemysle nové trendy zvukovej estetiky, predovšetkým v populárnej hudbe.

Mastering na Slovensku

Na Slovensku sa výskumu a realizácii masteringu historicky najdlhšie venuje Experimentálne štúdio Bratislava Archivované 2018-02-24 na Wayback Machine. Bolo založené v roku 1965 v Slovenskom rozhlase Bratislava a radí sa k významným a uznávaným zvukovým pracoviskám v širšom medzinárodnom kontexte. Od jeho vzniku štúdio kontinuálne pracuje na projektoch novej hudby, experimentálneho slova, intermediálnych projektoch, vzdelávacích aktivitách a špeciálnych zvukových činnostiach.

Základný proces Masteringu

Kroky základného procesu masteringu zvyčajne zahŕňajú nasledujúce:

1. Prenos záznamu zvuku, alebo nahratých zvukových stôp do digitálnej zvukovej stanice (DAW)
2. Zostavenie poradia záznamov alebo stôp, ako sa objavia vo finálnej verzii
3. Úprava dĺžky ticha medzi jednotlivými záznamami
4. Spracovanie a zvukový dizajn, aby sa maximalizovala kvalitu zvuku pre zamýšľané médium (napríklad použitie špecifického EQ amplitúdy pre vinyl)
5. Prenos finálnej verzie do hlavného formátu (CD, LP, PCM 1630 U-maticová páska atď.)

Príklady možných krokov vykonaných počas masteringu:

1. Úprava menších nedostatkov
2. Použitie redukcie šumu na odstránenie kliknutí, výpadov, bzučania a pod.
3. Nastavenie šírky sterea a celkového akustického prostredia
4. Úprava zvukových charakteristík medzi záznamami za účelom optimalizácie rozdelenia frekvencii
5. Nastavenie hlasitosti
6. Kompresia alebo rozšírenie dynamického rozsahu
7. Maximalizácia
8. Dithering (maskovanie šumom)

Zdroje

• Experimental Studio Bratislava Archivované 2017-03-06 na Wayback Machine
• MARTIN, G. ISBN 0-312-11482-6
• "Mastering Then and Now" Archivované 2017-11-24 na Wayback Machine Retrieved 2016-01-19
• BACKSTUBER, J.: Úprava snímkov. In: Rozhlas a…, str. 183-186.
• BARTOŇ, O.: Laboratórium hudby. In: Televízia, Bratislava, l969.
• BLÁHA, M.: Přehled výroby ve Studiu elektronické hudby, VÚRT.
• DANIŠOVIČ, P.: Využitie EAŠ v oblasti produkcie populárnej hudby. In: Rozhlas a…, str. 168-172.
• DAVIES, H.: Repertoire International des Musiques Electroacoustiques. M.I.T. Press, 1968.