Augustín Malár

slovenský generál

Augustín Malár (* 18. júl 1894, Reitern, Rakúsko – † 28. február 1945, ?, Nemecko) bol vojak, československý legionár, dôstojník československej armády a neskôr slovenský generál. Ako legionár sa zaslúžil o vznik Česko-Slovenska. Počas druhej svetovej vojny sa zúčastnil invázie do Poľska a Sovietskeho zväzu. V roku 1944 bol veliteľom vojenského zoskupenia dislokovaného na východnom Slovensku, pre ktoré sa ujal názov Východoslovenská armáda.

Augustín Malár
slovenský generál, veliteľ východoslovenského armádneho zboru
Augustín Malár
Narodenie18. júl 1894
Reitern, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie28. február 1945 (50 rokov)
Nemecko

MladosťUpraviť

Augustín Malár sa narodil do rodiny živnostníka Michala Malára a jeho manželky Elene rodenej Vrábelovej. Rodina v tom čase žila v hornorakúskej obci Reiten, no čoskoro sa vrátila na Slovensko, konkrétne do obce Stará Turá pri Trenčíne, kde Augustín Malár býval až do roku 1906, keď ukončil štúdiá na ľudovej škole a odišiel študovať na gymnázium v Skalici, odkiaľ neskôr prestúpil na gymnázium v Šoproni.

Maturoval v roku 1914 a pôvodne sníval, že sa stane kňazom. V tele po maturite sa však v krčme nelichotivo vyjadril o zabitom následníkovi trónu, čo mu v kombinácii so spievaním piesne "Hej Slováci" vynieslo trestné oznámenie za poburovanie. Jeho kariéra kňaza sa napokon skončila 4. októbra 1914. Za svoje postoje v prospech Dohody a Srbov bol zatknutý a následne odsúdený na sedem mesiacov žalára.[1][2]

V rakúsko-uhorskej armádeUpraviť

Po odpykaní trestu bol Malár v máji 1915 prepustený, no okamžite bol v maďarskom meste Kösyeg na základe mobilizačnej vyhlášky odvedený. Nastúpil ako jednoročný u 72.pešom pluku c. a k. armády v Bratislave no 26,mája 1915 bol odvelený k 64.pešiemu pluku c. a k. armády vo Viedni. Stal sa frekventantom školy pre výchovy dôstojníkov v zálohe. Školu ukončil v auguste 1915 ako kadet-ašpirant a 1.októbra 1915 nastúpil ako veliteľ čaty. 1.novembra bol povýšený do hodnosti kadeta ako veliteľ čaty 15.poľnej roty odišiel 1.decembra na východný front. Malárov pluk pôdobil na východnom fronte až do konca marca, keď sa presunul na taliansky front. 1.apríla 1916 bol Malár povýšený do hodnosti práporčíka, pričom vykonával funkciu pobočníka pri štábe III. práporu pešieho pluku č 64. 10.októbra 1916 padol do talianskeho zajatia.[1]

V ozbrojených silách Česko-SlovenskaUpraviť

LegionárUpraviť

22.októbra 1916 bol Malár premiestnený zo zajateckého tábora Barnaria Arsa do zajateckého tábora pri Matere. V tomto tábore sa nachádzalo veľa Čechov a Slovákov. a tu nasiakol Malár ideou česko-slovenskej štátnosti. 4.decembra 1916 sa prihlásil do formujúcich sa československých légií, avšak Taliani spočiatku záujem o vznik cudzieho vojska nemali a tak Malár pobudol aj v ďalších zajateckých táboroch, v ktorých však šíril ideu československej štátnosti.

11.februára.1918 prešiel k pracovnému práporu československých zajatcov č.7 ako veliteľ čaty v tábore Padude. No už nie ako zajatec, ale ako nadšený agitátor a organizátor légií. Hneď na druhý deň vstúpil do československých légií a 13.februára bol povýšený do hodnosti poručíka.

10.apríla zložil prísahu a 24. mája 1918 nastúpil ako poručík légií k československému pešiemu pluku č.33 vo funkcii veliteľa čaty 7.roty. Od 18.júna 1918 nastúpil ako veliteľ čaty 9.roty u československého pešieho pluku č.34, Polovici augusta 1918 sa jeho pluk ako súčasť 6.československej divízie presunul na front.

Malár sa zúčastnil bojov o kótu 703 „Doss Alto“ nachádzaJúcu sa v horskom masíve Monte Baldo v severnom Taliansku. Kóta bola kľúčovým bodom obrany 1.talianskej armády. Československí legionári si počínali chrabro a Malár bol sa svoje zásluhy 1.októbra 1918 povýšený do hodnosti nadporučíka legionára.

V polovici októbra 1918 bola 6.divízia stiahnutá z frontu, aby s pripravila na záverečnú ofenzívu talianskych vojsk na rieke Piava. 3.novembra 1918 však bolo s Rakúskom-Uhorskom podpísané prímerie a 11.novembra 1918 sa prvá svetová vojna oficiálne skončila.

V tom čase už príslušníci čs.légií boli informovaní o vzniku československého štátu a chceli sa čím skôr vrátiť domov a pomôcť pri obsadzovaní Slovenska, kde bola a situácia na veľmi neprehľadná. 8.decembra 1948 sa v Padere konala vojenská prehliadka československých légií v Taliansku a 18. decembra 1918 odišli z Talianska smerom do Česko-Slovenska prvé transporty s československými legionármi.[1]

V boji o SlovenskoUpraviť

Transport III Malárovho 34.práporu dorazil 24.decembra 1918 na stanicu v Kyjove na Morave. Tvorilo ho 25 dôstojníkov a 647 vojakov. Malár sa vybral do Skalice na prieskum, aby zistil, ktoré okresy sú československé, a ktoré obsadili Maďari.Jeho cesta však úspech nepriniesla.

Od 30.decembra (27,decembra) nastúpil Malár na spravodajské oddelenie k veliteľstvu 7.pešej divízie tzv.talianskeho armádneho zboru. Vďaka znalosti maďarčiny a taliančiny robil aj tlmočníka. Úlohou talianskeho zboru pod velením generála Luigi Piccioneho, bolo obsadenie prvej demarkačnej línie medzi slovenským územím a územím, ktoré patrilo Maďarsku. Malárová 7.divízia mala obsadiť západný úsek od Devína po Pincinú. Od 1.januára 1919 obsadzovala Malárova 7.pešia divízia južné okresy Slovenska, kde bolo podľa Malárových slov potrebné pacifikovať maďarské obyvateľstvo a zabrániť rabovaniu.

Vo februári 1919 bol Malár menovaný do vyšetrovacej komisie na vyšetrenie krvavého československo-maďarského incidentu na rieke Ipeľ a v apríli až do začiatku mája 1919 pracoval na štábe svojej divízie, kde sa konali prípravy na obsadenie II.demarkačnej línie. Malár ako spravodajský dôstojník mal zaistiť prechody cez Novohradské vrchy. 1.mája bol povýšený do hodnosti kapitána pechoty.

Koncom mája a v júni 1919 sa situácia na slovensko-maďarskom fronte zmenila. Na Slovensko vpadli vojská maďarskej červenej armády Maďarskej republiky rád. Československé vojsko v stave reorganizácie najskôr bezhlavo ustupovalo od Šurian smerom na Nitru. Za tejto situácie Malár vošiel na štáb divízie, ktorý sa chystal odísť do Trnavy a vymohol si, aby mohol ostať v Nitre dokiaľ tam bude jediný československý vojak. Malár mal výrazný podiel na zastavení bezhlavého ústupu a zorganizovaní obrany pred Nitrou. Zreorganizované československé jednotky Nitru udržali až do príchodu brigády generála Louisa Kieffera.

Malár bol prevelený na štáb tejto brigády, ktorá začala opätovný postup na Levice a 11.júna obsadila železničnú stanicu v Leviciach. No ďalej kvôli odporu nepriateľa nepostúpila. Malárovi a Kiefferovi sa podarilo zorganizovať ešte jeden útok. Ten však nebol úspešný, brigáda utrpela veľké straty a začala ustupovať. Malár spoločne so skupinou vojakov ustúpil ku Kalnej nad Hronom, kde sa mu za enormného vypätia všetkých síl podarilo zorganizovať obranu a uhájiť strategický železničný most.

Po tomto výkone bol kapitán Malár stiahnutý z prvej línie a mal vykonávať funkciu spojky. S tým však nebol veľmi spokojný, pretože sa 23.júna dobrovoľne prihlásil k výpadu improvizovaného pancierového vlaku. Tomu sa pri obci Hul podarilo preraziť maďarskú líniu a postúpiť k obci Radava. Na dlhý čas to bola posledná Malárova bojová akcia.

24.júna bolo uzatvorené prímerie a v ten istý deň obdržal Malár československý vojnový kríž.[1][3]

Československý dôstojníkUpraviť

Po skončení bojov a ústupe maďarských vojsk z územia Slovenska ostal Malár v československej armáde. Najskôr bol v hodnosti kapitána pechoty pridelený k Zemskému četníckemu veliteľstvu v Užhorode na Podkarpatskej Rusi a vo februári 1920 prešiel do Bratislavy na Zemské vojenské veliteľstvo pre Slovensko. Medzi tým si podal žiadosť o prijatie za profesionálneho vojaka a 30. apríla 1920 bol aktivovaný ako kapitán z povolania.

Štúdiá a skúškyUpraviť

  • Od decembra 1921 do 17.júla 1922 štúdium na škole École spéciale militaire de Saint-Cyrve vo Francúzsku.
  • Po návrate do vlasti absolvoval skúšky zo služobného jazyka, československých dejín a občianskej náuky. Skúšky si zopakoval aj v apríli 1924.
  • kurz pechoty pri jazdeckom pluku číslo 5 v Košiciach
  • od 1.10.1927 –  jún1930 – štúdium na Válečnej škole v Prahe. Jeho spolužiakom bol Ferdinand Čatloš. Malár a Čatloš boli po Rudolfovi Viestovi v poradí len druhý a tretí Slovák, ktorý boli prijatí na tú školu.
  • Od 1. októbra 1937 – 30. septembra 1938 – stáže u vyšších jednotiek rumunskej armády

PôsobeniaUpraviť

  • od 7.11. 1924 - inštruktor na Obvodnom stredisku pre výcvik v Košiciach
  • od 1. 10. 1925 do 30.9. 1927 – pôsobenie u peších plukov dislokovaných v Košiciach vo funkciách inštruktora a veliteľa roty ašpirantov v škole pre výchovu dôstojníkov v zálohe
  • 1.október 1930 – náčelník 1. organizačného a 4. etapného oddelenia na veliteľstve 9.divízii v Bratislave
  • 1.január 1931 – preložený do skupiny dôstojníkov generálneho štábu
  • 30.september 1931 – na 1. organizačnom oddelení Zemského vojenského veliteľstva Bratislava (ZVV)
  • Od 1. 10. 1932 – náčelník 4. etapného oddelenia na ZVV Bratislava
  • Od 16.marca 1935 – koncepný dôstojník Odboru pre popis a štatistiku na Vojenskom zemepisnom ústave v Prahe.
  • Od 1.októbra 1938 – Ministerstvo národnej obrany

Október 1938 – marec 1939Upraviť

Po návrate z Rumunska bol Malár pridelený do Prahy na Ministerstvo národnej obrany, kde ho zastihli aj správy o vyhlásení slovenskej autonómie.

Z dôvodu svojej pozície armádneho dôstojníka s vyššou hodnosťou a slovenským pôvodom sa aj Augustín Malár stal objektom záujmu predákov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Hlavným dôvodom bolo to, že aj počas dlhodobého pôsobenia v českom prostredí dával Malár najavo svoje proslovenské postoje a stále rozprával po slovensky. Ďalším dôvodom bolo to, že do Malára ako evanjelika boli vkladané nádeje, že pomôže prelomiť nedôveru evanjelikov v Hlinkovu gardu a Hlinkovu Slovenskú Ľudovú Stranu, čo sa napokon aj podarilo. Významným dôvodom bolo aj to, že Malárovi ako inštruktorovi na vojenskej škole pre dôstojníkov v zálohe prešlo rukami veľa nádejných veliteľských kádrov budúcej slovenskej armády.

V novembri 1938 sa začala realizovať myšlienka presunu Hlinkovej gardy pod Česko-Slovenskú brannú moc a Augustín Malár pravdepodobne pôsobil ako styčný dôstojník medzi Ministerstvom národnej obrany v Prahe a Hlavným veliteľstvom Hlinkovej gardy v Bratislave.

Augustín Malár bol medzi piatimi dôstojníkmi so slovenským pôvodom pôsobiacich na Mninisterstve národnej obrany, ktorých slovenská autonómna vláda chcela mimoriadne povýšiť. Česká strana však na rokovaní konanom 1.marca 1939 návrh zamietla.

Od 9.-13. septembra 1938 bol Malár ako vojenský expert členom česko-slovenskej delegácie pri rokovaniach s Maďarmi o  vysporiadaní maďarských územných požiadaviek.

V prvej dekáde marca 1939 sa v dňoch tzv. Homolovho puču Malár nachádzal na veliteľstve Hlinkovej gardy v Bratislave.

Augustín Malár, aj napriek svojmu slovenskému vlastenectvu, stále veril myšlienke spoločného štátu. Čatloš ho hodnotil ako umierneného čechoslovakistu. Malárov podpis sa nachádza aj pod memorandom proti rozbitiu Česko-Slovenska, ktoré podpísalo 11 významných slovenských osobností a bývalých legionárov, napríklad gen. Rudolf Viest, Janko Jesenský, či Jozef Gregor-Tajovský, ktoré bolo 14.marca 1939 doručené do Slovenského snemu. Jeho legionárska minulosť, postoje v prospech zachovania spoločného štátu sa stali dôvodom prečo bol po rozbití Česko-slovenska Malár oslovený vedúcimi predstaviteľmi vznikajúcej tajnej odbojovej organizácie Obrana národa, aby viedol slovenskú vetvu tejto organizácie.[1]

V armáde Slovenského štátuUpraviť

Po vyhlásení Slovenského štátu 14.marca 1939. prevzal Augustín Malár v hodnosti podplukovníka od divízneho generála Odřeja Mézla velenie VI.zboru v Spišskej Novej Vsi. Z pozície veliteľa musel riešiť kritický pokles personálneho stavu ako na veliteľstve zboru, tak aj u jednotlivých plukov, spôsobený vynúteným odchodom vojakov a obslužného personálu českého pôvodu. Malár sa tento problém snažil riešiť oslovením českých kolegov, ktorí majú kladný vzťah k Slovensku, alebo sú s ním spojení iným spôsobom, aby zostali a pomohli pri obrane a vybudovaní armády. Na Malárov príhovor reagovalo kladne 20 českých dôstojníkov. [1][4]

V Malej vojneUpraviť

23.marca 1939 v popoludňajších hodinách, keď bolo jasné, že maďarské jednotky zo strany Zakarpatskej Ukrajiny prenikli na územie Slovenska, obdržal Malár od ministra obrany Čatloša rozkaz ku všeobecnému protiútoku za využitia všetkých dostupných síl.

Malár vyplnil rozkaz ministra len čiastočne, do protiútoku, ktorý sa začal 24.marca o 4:30 hod. nesústredil všetky svoje sily a v okolí Prešova nechal zálohy. Slovenský protiútok sa spočiatku sa vyvíjal dobre, no postupne sa zastavil a takmer zmenil na katastrofu, ktorej zabránil  až Malárov zásah, nový veliteľ zemplínskej skupiny a príchod obrnených automobilov a tankov. Boje boli zastavené 25.marca a 26.marca bolo podpísané prímerie. Po vojne popularita Malára stúpla a za svoje zásluhy bol povýšený na plukovníka. Naďalej ostal na východnom Slovensku a jeho VI.zbor bol pretransformovaný na Vyššie veliteľstvo 3.[1]

Vo vojne proti PoľskuUpraviť

29.augusta 1939 bol Augustín Malár menovaný za veliteľa 3.divízie s krycím menom „Rázus“. Divízia bola súčasťou poľnej armády, zriadenej pre účasť vo vojne proti Poľsku a podriadená vyššiemu veliteľstvu „Bernolák“.

1.septembra 1939 zaslal Malár z pozície veliteľa divízie na veliteľstvo Bernolák hlásenie o problémoch s malým počtom mobilizovaných brancov, ktorí sa hlásia v útvaroch spadajúcich pod Vojenské velenie 3.[5]

 
1.strana Hlásenia Vyššieho veliteľstva 3 vo veci mobilizácie záložníkov, Hlásenie zaslal veliteľ plk.Augustín Malár.


Malárová 3. divízia mala brániť východné Slovensko od čiary Nowy Sacz – Stará Ľubovňa, až po maďarské hranice. Do svojich postavení sa jednotky 3.divízie odišli už 26.augusta, V prvých dňoch konfliktu podnikali Malárové jednotky len prieskumné výpady na poľské územie, pri ktorých dochádzalo k častým stretom s poľskými jednotkami.

9. septembra sa Malárov štáb presunul do Medzilaboriec a 10. septembra začala jeho 3.divízia postupovať v smere Medzilaborce – Sanok. Počas postupu sa Malár prejavil veľmi iniciatívne a snažil preniknúť čo najhlbšie na poľské územie. 11. septembra bojová činnosť slovenských jednotiek ustala a zastavil sa aj postup Malárovej divízie.

Za svoju iniciatívu pri poľskom ťažení bol plk.gšt. Malár vyznamený nemeckým Železným krížom II.stupňa.[1]

Vo vojne proti Sovietskemu zväzuUpraviť

Malár ostal veliť VV3 do konca roka 1939. Od januára 1940 sa stal veliteľom 1.pešej divízie v Trenčíne a onedlho aj prvým veliteľom Vysokej vojenskej školy otvorenej 16.februára 1940. Súčasne sa stal aj inšpektorom všetkých vojenských škôl.

22.júna 1941 prevzal Malár v Prešove velenie 2.pešej divízie, ktorá mala spoločne s 1.pešou divíziou (plk. Jozef Turanec) vytvoriť Armádnu skupinu a zúčastniť sa invázie do Sovietskeho zväzu.

Po prekročení hraníc bol Augustín Malár veľmi bol prekvapený z vrelého prijatia, ktoré sa vojakom dostalo v ukrajinskom mestečku Drohobyč a na ďalších miestach západnej Ukrajiny.

16.júla 1941 mali Malár spoločne Turancom stretnutie s gen Čatlošom. Obidvaja velitelia peších divízii navrhovali reorganizáciu reorganizáciu slovenského kontingentu, no k tej došlo až po bitke pri Lipovci. Slovenský kontingent bol pretransformovaný a Malár najskôr odmietol prevziať velenie nad Rýchlou divíziou a 15.augusta bol menovaný veliteľom Zaisťovacej divízie sformovanej z 2. pešej divízie.No Velenie nad Zaisťovacou divíziou Malár prevzal až 15.septembra, nakoľko bol na zdravotnej dovolenke. Podľa historika Mičianka však svoje zdravotné problémy len predstieral a jeho hlavným dôvodom bolo vyhnúť sa nasadeniu na východnom fronte. Až po dôraznom napomenutí zo strany predsedu vlády Vojtecha Tuku, odcestoval na východ a prevzal velenie Zaisťovacej divízie.

V tom čase ešte rozsiahle partizánske hnutie na okupovanom území neexistovalo, takže situácia bola pokojná a ku stretom s partizánmi nedochádzalo. Malár dôrazne naliehal, aby vojaci udržiavali dobré vzťahy s miestnym obyvateľstvom, čo sa napokon aj podarilo dosiahnuť. 1. novembra 1941 navštívil divíziu prezident Jozef Tiso a Malár sa pripojil ku prezidentovmu sprievodu.

19. novembra 1941 prijal Malár velenie nad Rýchlou divíziou. K jednotke dorazil 26.novembra a 27.novembra prevzal jej velenie. Pod jeho velením čelila divízia v nasledujúcich dňoch opakovaným sovietskym útokom. Kritický bol útok v noci z 25.-26.decembra, keď sa Malárovi podarilo zaceliť prielom v obrane Rýchlej divízie. V tom čase sa už divízia bránila na rieke Mius.

Malár ako veliteľ často navštevoval svojich vojakov v prvej línii. Povzbudzoval ich a svojim psychologickým vplyvom udržiaval morálku jednotky na vysokej úrovni. Zaviedol aj odznak Rýchlej divízie.

Za výkony pri obranných bojoch bol Malár Ministerstvom národnej obrany s účinnosťou od 1.januára 1942 povýšený do hodnosti generála II.triedy. 6.februára 1942 obdržal aj Rytiersky kríž Železného kríža, ktorý udeľoval Adolf Hitler.

27.apríla 1942 odovzdal Malár velenie nad Rýchlou divíziou generálovi Turancovi a opustil jednotku a s krátkou zastávkou u Zaisťovacej divízie odcestoval na Slovensko. [1]

Vojenský atašéUpraviť

V septembri 1942 bol Malár vymenovaný za vojenského a leteckého atašé na slovenskom veľvyslanectve v Berlíne. Do tejto funkcie bol zaregistrovaný aj na veľvyslanectve v Budapešti a Ríme. Naďalej zostal vo funkcii veliteľa Vysokej vojenskej školy.

Ako vojenský atašé sa Malár v Berlíne zúčastňoval rokovani s nemeckou stranou. 31.decembra 1943 rokoval s náčelníkom OKW (Hlavné veliteľstvo nemeckej brannej moci) o ďalšom nasadení slovenskej 1. pešej divízie (do 1. augusta 1943 Rýchla divízia) na východnom fronte.

Počas svojich návštev Ríma sa okrem Karola Sidora stretával s ľuďmi od spojencov a tak už v roku 1943 nadobudol presvedčenie, že porážka nacistického Nemecka je neodvratná.

V roku 1944Upraviť

Na jar 1944 sa generál Malár vrátil na Slovensko a začiatkom júla 1944 prevzal velenie nad poľnou, tzv. Východoslovenskou armádou. Pravdepodobne koncom júna 1944 bol Malár zasvätený do plánov ministra obrany Čatloša na protinemecké ozbrojené povstanie. Tajná schôdzka, ktorej sa zúčastnil ja Malár sa na MNO odohrala 1.augusta 1944 a Malár na nej ponúkol Čatlošovi mjr. Lisického ako pilota kuriérneho lietadla, ktoré malo k sovietom dopraviť tzv. Čatlošovo memorandum. [1] [6]

O Malára javilo záujem aj ilegálne Vojenské ústredie v Banskej Bystrici, ktorému velil pplk. Ján Golian. Stretnutie Malára a Goliana plánované na 26. augusta, sa však neuskutočnilo. Na Štrbské Pleso dorazil len Malár. Golian síce preferoval Malára na funkciu povstaleckého veliteľa, avšak konečné rozhodnutie mali mať ľudia s prostredia československého exilového ministerstva obrany, ktorí zostávali voči Malárovi opatrní.

Malár sa ako veliteľ Východoslovenskej armády začal stýkať aj s predstaviteľmi odboja, predovšetkým občianskeho a demokratického. 16.augusta 1944 mu člen Slovenskej národnej rady Ján Ursíny v dôvernom rozhovore naznačil, že sa chystá rozsiahle ozbrojené povstanie a opýtal sa ho, či by bol ochotný sa podriadiť už určenému veliteľovi povstania. Malár súhlasil. Kontakty politikov Slovenskej národnej rady s veliteľom Východoslovenskej armády, ktoré sa konali poza chrbát Golianovho Vojenského ústredia, však vyvolávali nevôľu jeho vedenia, nakoľko zasahovali do kompetencií a zloženia ilegálneho vojenského velenia chystaného povstanie. [7]

Okrem toho sa Malár stýkal aj s predstaviteľmi vznikajúcich partizánskych skupín, ktorých sa snažil presvedčiť, aby tlmili svoje aktivity. Stalo sa tak aj 29.augusta, keď sa v Livovskej Lúčke stretol s partizánmi zo skupiny Karasiov-Stěpanov.

V súvislosti so začiatkom okupácie Slovenska nemeckými jednotkami od ranných hodín 29. augusta vyslal minister obrany Čatloš po generála Malára špeciálne lietadlo s rozkazom okamžite sa dostaviť do Bratislavy. Malár si večer vypočul Čatlošov prejav a do Bratislavy odletel až nasledujúci deň ráno s medzipristátim v Poprade, kde Malár prehovoril k vojakom miestnej posádky, aby nič nepodnikali.

Po prílete do Bratislavy Malár okamžite odišiel do prezidentského paláca odkiaľ sa približne o 11:00 hod. spojil so svojím bratrancom Jánom Malárom, ktorý bol v tom čase veliteľom posádky v Topoľčanoch. Dohováral mu, že akákoľvek ozbrojená akcia je predčasná. Svedkom týchto slov mal byť osobný tajomník prezidenta Tisa dr. Murín, ktorý ich mal tlmočil nemeckému veľvyslancovi Ludinovi so slovami, že je potrebné generála Malára okamžite zatknúť.

Vo večerných hodinách vystúpil generál Malár v rozhlase a vojakov oslovil slovami:

„Mládenci, kamaráti!! Hovorím vám ako váš starší kamarát, úprimný priateľ váš, ako i nášho drahého Slovenska. Keď vám môžem úprimne radiť, tak volám: Stáť! Čelom späť! Pochod do materských posádok k svojim jednotkám! Všetko je prenáhlené, nedomyslené a môže to naše pekné, a doposiaľ vojnovou zhubou len málo dotknuté drahé Slovensko priviesť tam, kde ho nechceme mať, to je do vojnovej vravy (...)  Prečo teda nečakať, až veci samy dozrejú a potom jednotne, okolnostiam primerane, všetci za jeden povraz ťahať? Tak káže zdravý pud sebazáchovy malého národa.“ [1][2]

31. augusta 1944 odletel generál Malár späť na východ Slovenska. Odmietol nemecké lietadlo a radšej letel slovenským priamo do Prešova. V popoludňajších hodinách takmer ihneď po pristátí bol na letisku v Nižnom Šebeši (dnes Nižná Šebastová) zatknutý nemeckými okupačnými jednotkami, ktoré v ten istý deň odzbrojovali Východoslovenskú armádu.

Malár bol najskôr internovaný v Prešove, odtiaľ bol eskortovaný do zajateckého tábor Kaisersteinbruch a odtiaľ do pevnosti Königstein v Sasku. Nemci rozbehli vyšetrovanie jeho podielu na povstaní. Najviac mu mala uškodiť výpoveď kpt. Staněka, ktorý podrobne opísal kontakty Malára a Čatloša pri príprave povstania. Následne bol Malár presunutý do Berlína, kde ho prevzal Hlavný úrad ríšskej bezpečnosti. Boli mu odobrané vyznamenania a uniforma a stal sa z neho obyčajnú väzeň. Ocitol sa v spoločnosti ďalších slovenských generálov, Goliana, Viesta a Jurecha. V marci 1945 sa Malár aj ďalší slovenskí generáli mali nachádzať v koncentračnom tábore Flossenbürg.

V roku 1952 stanovil Okresný súd v Bratislave za oficiálny dátum jeho úmrtia 28. február 1945.[1]

InéUpraviť

Augustín Malár bol dvakrát ženatý, Jeho prvá manželka sa volala Vlasta Kubešová. Malár sa s ňou zoznámil počas štúdií v Prahe a 29. júla 1929 sa zosobášili. Ich manželstvo sa 13.februára 1932 skončilo rozvodom . Jeho druhá manželka Margot (rod. Grosse) pracovala ako zubárka v Novom Meste nad Váhom. Syn Borivoj Malár (* 4. november 1944 – † 25. apríl 2016) v roku 1974 emigroval do SRN a zmenil si meno na Claus Brust.[1][8]

Augustín Malár ovládal niekoľko jazykov, Okrem slovenčiny hovoril veľmi dobre po maďarsky, čiastočne rozprával aj francúzsky, nemecky, srbsky a rumunsky.

Hodnostný postupUpraviť

august 1915: Kadet-ašpirant

1 apríl 1916: Práporčík

13.február 1918: Poručík

1.október 1918: Nadporučík

1.máj 1919: Kapitán

28,jún 1923: Štábny kapitán

1.január 1931: Major

1. január 1937: Podplukovník

17.máj 1939: Plukovník

1.január 1942: Generál II.triedy

VyznamenaniaUpraviť

ČeskoslovenskéUpraviť

Československý válečný kříž 1918

Československá revolučná medaila

Československá medaila Víťazstvo

Československý vojnový kríž

SlovenskéUpraviť

Vojenný víťazný kríž III.triedy

Za hrdinstvo I.triedy

Kríž svetovek vojny I.triedy

NemeckéUpraviť

Eisernes Kreuz II. Kl.(1939)

Ritterkreuz des Eisernen Kreuzes (1942)

TalianskeUpraviť

La Croce al merito di Guerra

Medaglia a ricordo della Guerra

Medaglia de la Unita di Italia

RumunskéUpraviť

Ordinul Steatua Romaniei V.st.

ReferencieUpraviť

  1. a b c d e f g h i j k l m P. JAŠEK, B, KINČOK, M.LACKO,. Slovenskí generáli 1939-1945. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2012. ISBN 9788074512469. Kapitola Augustín Malár, s. 190-243.
  2. a b VITÁKOVÁ, Alena. Oblíbený velitel. Válka extra - Vojska, Armáda Slovenského štátu 1939-1945 (Brno, Česko: Extra publishing s.r.o.), 20.leden 2016, čís. 20, s. 12-15. ISSN 1805-7187.
  3. MALÁR, Augustín. Osobné rozpomienky na boje s maďarskými boľševikmi na Slovensku. Zborník Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919, 1936.
  4. V. BYSTRICKÝ, M. MICHELA, M. SCHVARC, Jozef. Rozbitie, alebo rozpad?. [s.l.] : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2010. ISBN 9788022411509. Kapitola J. Bystrický: K niektorými súvislostiam vzniku a počiatkov výstavby slovenskej armády, s. 488-505.
  5. Hlásenie Vyššieho veliteľstva 3 vo veci nástupu záložníkov. Dokument z archivú Vojenského historického ústavu.
  6. JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend: dvadsať kapitol o príprave a začiatku Slovenského národného povstania. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1990. S. 136-147.
  7. NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. [s.l.] : NVK International, 1994. ISBN 80-85727-20-X. S. 238.
  8. Novomestský spravodajca z októbra 2017

Externé odkazyUpraviť