Bitka pri Lučenci (7. september 1451) bola bitkou medzi vojskom vedeným Jánom Jiskrom z Brandýsa a uhorským vojskom Jána Huňadyho. Jiskrovo vojsko, ktorého časť tvoril oddiel bývalých českých a slovenských bratríkov za účasti Jána Talafúsa[1] a iných, tu porazilo oveľa početnejšie vojsko uhorského vojvodcu.[2][3]

Bitka pri Lučenci

Karel Vítek, Bitva u Lučence, ilustrácia In: NOVÁK, Anton; BULÍN, František; VÍTEK, Karel. Stručné dějiny československé v slově i obrazech. Praha: František Bulín, 1946, s. 120
Dátum 7. september 1451
Miesto Lučenec, Slovensko
Výsledok víťazstvo vojsk Jána Jiskru z Brandýsa
Protivníci
Bratríci Uhorsko
Velitelia
Ján Jiskra z Brandýsa
Ján Talafús z Ostrova
Peter Aksamit
Ján Huňady
Sila
okolo 5 000 mužov okolo 12 000 mužov
Bratríci
Somoš (Drienov)LučenecŽebrač/MyšleniceBlatný PotokGajary – PosádkaKapušanyVeľké Kostoľany

Bitka čo do rozsahu i počtu bojujúcich patrí k najväčším bojovým zrážkam v stredovekých dejinách Slovenska.[4] Zároveň to bola jediná porážka Jána Huňadyho, v ktorej ho početne omnoho slabšie vojsko prinútilo na útek. To samo osebe svedčí o Jiskrovom vojvodcovskom talente. Huňadymu naklonení uhorskí kronikári, ktorých neskôr hmotne podporoval najmä kráľ Matej Korvín (syn Jána Huňadyho), sa pokúšali zdôvodniť porážku hlavne zradou v jeho vojsku (údajne kvôli zrade Istvána Pelsőcziho [5]).[6]

Predohra bitky

upraviť

Po smrti Albrechta Habsburskeho (1439), časť západne orientovaných uhorských stavov uznala za kráľa jeho syna Ladislava (Ladislav Pohrobok mal sotva 5 rokov a ešte nemohol vládnuť), opozičná, prevažne na východnej strane rozvodia, poľského kráľa Vladislava Jagelovského z Krakova (neplnoletého mladíka). Boje o trón vyústili v Uhorsku do občianskej vojny, v ktorej začali svoju kariéru i rozbroje dvaja šľachtici Ján Huňady, kondotiér zo sedmohradskej Hunedoary a Ján Jiskra z moravského Brandýsa. Obaja bojovali na jednej strane proti husitom, bratríkom a Osmanom, ale aj proti sebe, ako zástancovia dvoch znepriatelených zoskupení a záujmov svojich kráľov, neskôr pod spoločným kráľom v odlišných predstavách a postojoch o spravovaní Horného Uhorska (dnešného Slovenska) so silnou väzbou na Bratislavu a Viedeň.[7] Úlohou Jána Jiskru bolo chrániť proti niektorým uhorským veľmožom záujmy habsburského kandidáta na uhorský trón (čo vyvolávalo animozitu v Budíne[8]).[3] V postate bol v prvej línii silou a predzvesťou utvárania sa Habsburskej monarchie.[9]

Po dohode šľachty sa Jiskra v roku 1445 stal jedným zo siedmich uhorských hajtmanov, ktorí mali spravovať krajinu (na území Slovenska to bol Ján Jiskra z Brandýsa, Pongrác zo Svätého Mikuláša a krajinský sudca Imrich Bubek[10]).[11] Neskôr však vysvitlo, že to nebolo dobré rozhodnutie. Medzi hajtmanmi narastali nedorozumenia, spory a ozbrojené konflikty. V roku 1446 zvolil uhorský snem za hlavného gubernátora (zemského správcu) Jána Huňadyho (Huňady, ktorý obhajoval najmä uhorské záujmy sa okamžite dostal s Jiskrom do konfliktu).[12] Ale ani tak sa situácia veľmi nezmenila. Šľachtici spriadali proti sebe intrigy, podľa potreby sa spájali a rozlučovali, bojovali medzi sebou. Obyvateľstvo bolo vystavené násilnostiam a rabovaniu. Krajinu na juhu ohrozovali Turci, ale Huňadymu sa podarilo nad nimi viackrát zvíťaziť. Pokúšal sa zlomiť aj moc Jána Jiskru na Slovensku. Boje sa skončili nerozhodne a nepriatelia podpísali prímerie. Na jeseň roku 1448 viedol Huňady veľkú výpravu proti Osmanskej ríši. Bitka na Kosovom poli znamenala pre uhorské vojsko katastrofálnu porážku. Huňady si ledva zachránil holý život. Niekoľko rokov sa mu potom darilo udržiavať s Turkami mier, a tak sa mohol venovať aj domácim záležitostiam. Zorganizoval viac ťažení proti Jiskrovi a v lete 1451 táto ich otvorená vojna vyvrcholila bitkou pri Lučenci.[13]

Sila vojsk

upraviť

Jiskrovo vojsko, ktoré vynikalo nielen vojenskou taktikou, ale aj výzbrojou, vyrábanou v slovenských mestách, malo okolo 5-tisíc mužov[4][3] (bojovníci J. Jiskru neboli iba Česi a Slováci, boli medzi nimi i Moravania, Slezania, Rakúšania, Poliaci, dokonca aj Maďari.[14] ). Huňadyho vojsko o počte okolo 12-tisíc mužov tvorili rôznorodé typy vojsk od stoličných a panských bandérií až po kumánske jazdecké oddiely a menší počet žoldnierov (podľa niektorých písomných zdrojov mal Jiskra len 3 až 4-tisíc mužov a Huňady až 20-tisíc mužov[15][16]).[17]

 
Schodisko k cintorínu v Opatovej (hore), kde bolo lokalizované miesto cisteriánskeho kláštora sv. Štefana

V polovici augusta 1451 Huňady obsadil Lučenec, ktorý predtým Jiskrovci vypálili a začal obliehať opevnený Kláštor sv. Štefana (bol to cisterciánsky kláštor založený v 12. storočí[18]), ktorý bránila 500členná posádka Jiskrových vojakov pod velením skúseného veliteľa Mateja z Kněžic.[13] Lučenský kláštor bol zrejme obohnaný kamenným múrom a predpokladá sa, že obrancovia vykopali i novú priekopu a navŕšili val spevnený drevenou palisádou a zrubovými konštrukciami. Posádka sa na tomto opevnenom mieste hrdinsky bránila a odrážala viaceré útoky. Huňady preto zmenil taktiku a rozhodol sa ju vyhladovať. Prikázal okolo pevnosti vybudovať ďalší val (aj proti možným výpadom) a tak obrancov uzavrel na relatívne malom priestore. Tým bola lučenská pevnosť zovretá ešte pevnejšie a dielo mali dokonať letné horúčavy, hlad a smäd.[19] Obrancovia uvedomujúc si svoju beznádejnú situáciu sa pokúsili vyjednávať. Ako podmienku si kládli slobodný odchod. Huňady im to nedovolil a dal vztýčiť zaostrené koly, demonštrujúc tak, že ich všetkých dá naraziť na koly. Ako jediná nádej teda zostával iba Ján Jiskra. A ten ich nesklamal.[17]

Jiskra sa v tom čase nachádzal na severovýchodnom Slovensku, kde urýchlene zhromažďoval vojsko. Odtiaľ rýchlym pochodom smeroval k Lučencu. Dňa 7. septembra sa neďaleko mesta objavili husitské vozy a na blízkom kopci sa zažali signálne ohne, ktorými Jiskra oznamoval obliehaným svoj príchod. Jeho vojsko bolo narýchlo zložené najmä z posádok miest a hradov, ktoré ovládal (o ich prítomnosti v minulosti svedčia názvy niektorých obcí v Novohrade ako napr. Praha alebo České Brezovo[20]). Na rozdiel od Huňadyho oddielov to však boli všetko veľmi dobre organizovaní, skúsení žoldnieri. Huňady síce z opatrnosti po príchode k Lučencu dal zatarasiť cesty vedúce k mestečku, ale Jiskrova pechota sa cez záseky prekliesnila a uvoľnila priechody pre jazdectvo a bojové vozy. Huňady zjavne podcenil počtom podstatne slabšieho protivníka a precenil aj svoj vplyv na vojsko panských bandérií, hoci bolo zjavné, že niektorí uhorskí šľachtici na jeho politické a mocenské úspechy žiarlia. Podľa niektorých písomných prameňov sa vraj pred bitkou sebavedome vyjadril, že sami jeho pohoniči budú stačiť na to, aby nepriateľa rozohnali bičom. Starší slovenský historik František Sasinek a český spisovateľ Alois Jirásek zhodne uvádzajú údajný rozhovor medzi veliteľom, ktorý oznamoval Jiskrov príchod, a Huňadym takto: „Nuž, idú do svojho nešťastia. Tritisíc! Ja ich mám dvadsaťtisíc. Dáme si ich na raňajky". Veliteľ vraj odvetil: „Aby sme ich nemali plné zuby ešte aj pri večeri, pane!" Toľko literárna tvorba.[16] Skutočnosť však bola zrejme iná.[17]

 
Pamätná tabuľa bitky pri Lučenci v roku 1451, cintorín Opatová

Huňady rozdelil svoje oddiely. Menšia časť vojska pod velením Štefana Bubeka (zo šľachtického rodu Bubekovcov, píše sa aj Bebek[21]) mala naďalej pacifikovať posádku kláštora (v základnom tábore Huňady ponechal iba časť pomocných oddielov, stráž a ranených), druhá, väčšia časť, ktorej predvoj tvorilo bandérium jágerského biskupa Ladislava Héderváriho vyrazila proti Jiskrovi. Husitská vozová hradba nadviazala bojový styk s Jiskrovým vojskom. Jiskrovci prvý útok Héderváriho oddielov predovšetkým vďaka umne postavenej vozovej hradbe odrazili streľbou z kuší a palných zbraní. Tvrdenie viacerých spisovateľov, že používanie palných zbraní v tom čase ešte nebolo v Uhorsku bežné (biskupových mužov vraj táto streľba značne zaskočila), vyvracajú viaceré potvrdené údaje o disponovaní takýmito zbraňami aj v Huňadyho armáde.[22] Jiskrovi žoldnieri mali prevahu v boji muža proti mužovi. Ukázalo sa, že sú lepšie vycvičení a nechýbajú im ani potrebné bojové skúsenosti. Tými sa mnohí príslušníci uhorských bandérií vykázať nemohli. V konečnom dôsledku práve bojové umenie, lepší výcvik, skúsenosti z bojov, možno vhodné využitie nových zbraní a odhodlanie vyvážili početnú prevahu Huňadyho vojsk. Jiskrovi vojaci šikovným manévrovaním zatlačili najúčinnejšiu zbraň stredovekého vojenstva, časť uhorskej ťažkej jazdy do močaristého terénu pri potoku Slatinka (močariská v okolí Lučenca dokladajú ešte i mapy zo začiatku 20. storočia[23]). Ťažkoodenci tým stratili svoju manévrovaciu schopnosť a údernosť. Huňady postrehol nebezpečenstvo a urýchlene sa snažil ich podporiť ďalšími silami. Prihodilo sa však to, s čím nerátal. Obrancovia kláštora zaútočili a prelomili oslabené sily svojich obliehateľov a vpadli mu do chrbta. Celé Huňadyho vojsko sa potom rozpŕchlo a ušiel aj veliteľ, aby sám nepadol do zajatia. Štefan Bubek padol a okrem iných sa dostal do zajatia aj jágerský biskup Ladislav.[24][17]

Boj však medzi nimi aj naďalej pokračoval a po určitých úspechoch Huňadyho uzavreli koncom roku 1451 v Rimavskej Sobote mier (Huňady musel zaplatiť Jiskrovi vojnovú náhradu a naďalej rešpektovať jeho mocenské postavenie na Slovensku[12]), ktorý bol pre Jiskru nevýhodnejší ako mier z roku 1450, ale zodpovedal vývinu jeho faktického postavenia a moci. V postate sa síce potvrdzoval vtedajší stav, pravda, s tým rozdielom, že k Jiskrovej dŕžave prestali patriť hrad Plaveč, ktorého kapitán Aksamít odpadol od Jiskru, a Kežmarok (jeho kapitán Mikuláš Brcál tiež odpadol od Jiskru), za ktorý však mal Jiskra dostať odškodné 10 600 zlatých. Odpadnutie dvoch starých Jiskrových spolubojovníkov signalizovalo, že jeho postavenie sa otriaslo. Ján Huňady sa pokúšal aj diplomatickým vyjednávaním čo najviac obmedziť moc Jána Jiskru. Usiloval sa, aby od Jiskru odpadli aj mestá Levoča, Bardejov a Košice, čo sa mu podarilo dosiahnuť roku 1452. K tomuto Huňadyho úspechu prispela aj uvoľnená disciplína v radoch Jiskrovho vojska a jeho čiastočný rozpad. Opätovným mierom uzavretým s Huňadym v auguste 1452 sa Jiskrovo panstvo obmedzilo na mesto Levoču, Spišský hrad a príjmy z tridsiatkov v Kežmarku a Starej Ľubovni.[17] Začiatkom roka 1453 Ladislav Pohrobok po nástupe na trón (dosiahol plnoletosť) menoval J. Huňadyho za krajinského kapitána a 6. februára snem v Bratislave pozbavil Jiskru všetkých majetkov a vykázal ho z Uhorska.[15][25][26]

Bitka pri Lučenci v naračných prameňoch

upraviť
Potom mal pán gubernátor (Ján Huňady) vnútri hraníc krajiny viacero rozličných bitiek s Čechmi, pretože sa usilovali o rozvrat krajiny. obsadil početné pevnosti, ktoré postavili Česi na rozličných miestach, aby pustošili uhorské územie, pričom jedny sa mu vzdali a druhé premohol silou. A výpravu proti Čechom by bol doviedol do šťastného konca, nebyť uhorských pánov, ktorí proti pánovi gubernátorovi zosnovali zradu a Čechom po skytli pomoc. Totiž čím priaznivejšie zariaďoval pán gubernátor svoje záležitosti, tým väčšmi rástla v tajnosti voči nemu nenávisť mnohých pánov. Stalo sa to roku vtelenia Pána 1451, keď pán gubernátor so žold niermi i s vojskom zverbovaným z pospolitého ľudu zovrel obliehaním pevnosť, ktorú Ján Jiskra postavil v blízkosti mestečka Lučenca pri múre Kláštora sv. Štefana kráľa. Zo dňa na deň stupňoval obliehanie a obrancov gniavil smäd i zbrane natoľko, že už-už sa mohlo dúfať v želaný koniec obsadením pevnosti. Vtom prišiel spomínaný Jiskra posmelený priazňou kráľovských miest v horných častiach krajiny a pre hovorili ho aj zradcovia. Prišiel so svojím vojskom i s mnohými pomocnými oddielmi na pomoc tým, ktorí boli zovretí v spomínanej pevnosti, a v blízkosti tábora samého pána gubernátora zaujal zoradenými šíkmi bojové postavenie. Čo zmôže v bojovom stretnutí hanebná zrada, sa ukázalo potom, keď sa oddiely bojovníkov ešte nezrazili v bitke a voje zradcov pána gubernátora vyrazili z tábora na bezhlavý útek. Preto aj pán gubernátor bol nútený opustiť bojisko i tábor.

Túto zradu priznal vlastnými ústami pred svojou smrťou veľkomožný Štefan z Plešivca, ktorého smrteľne zranil náhodný zásah náboja z ručnice. Spomedzi popredných šľachticov a magnátov tam padol Ján Kompolthi. Krívajúci jágerský biskup Ladislav Hédervári nemohol utiecť a padol do zajatia. Takto Ján Jiskra dosiahol na bojisku víťazstvo a zmocnil sa zároveň uhorského tábora. Tvrdým obliehaním potom vystavil skúške hrad Hodejov, ktorý patril Lorandovým synom. obrancovia hradu mu však kládli udatne odpor, a tak s nesplnenou nádejou prišiel pod Jágerský hrad. Spomínaný biskup Ladislav bol ochotný za svoje oslobodenie zo zajatia odovzdať ho do rúk Jána Jiskru, no kapitáni hradu pochádzajúci z tamojšieho vidieka dali prednosť nešťastiu jedného človeka pred pohromou, ktorá by mohla nastať odovzdaním hradu, a žiadali Jána Jiskru, aby sa úmyslu obsadiť hrad vzdal a vzdialil sa.

– Bitka pri Lučenci v kronike Jána z Turca[27]:563

Najstarší nápis v Jasovskej jaskyni

upraviť
 
Najstarší nápis v Jasovskej jaskyni

Nápis v Jasovskej jaskyni z roku 1452, ktorý je napísaný mastným uhlíkom na vápencovej stene uvádza, že vojsko Jána Jiskru z Brandýsa porazilo Jána Huňadyho v bitke pri Lučenci.[28]

Jan Gyskra z Brandysa najasnejšieho krala Laczlawa etc. heuptman jeho zeme uherské. Jan Radotinsky. Hem od narozenie syna boužieho tisíc štyrista LII léta ten pátek den svatého Mateje v pouste slovutný panoš Adam z Drahanowicz služebník krále Ladyslawa tu (?) byl s jinými dobrými lidmi ješto (?) toho Wala(cha) u Luczencze porazili (nečitateľné slovo) slovutného pána Jana z Brandysa.
– Rekonštrukcia nápisu podľa náučnej tabule v Jasovskej jaskyni

Referencie a bibliografia

upraviť
  1. Jozef Klinda. Jan Jiskra z Brandýsa a Bitka pri Lučenci. Lučenec : Mesto Lučenec, 20018. ISBN 978-80-9729-611-7. S. 237.
  2. Matúš Kučera. Stredoveké Slovensko. Bratislava : Perfekt, 2002. ISBN 978-80-8046-217-8. S. 227.
  3. a b c Václav Husa, Miroslav Kropilák. Československé dejiny. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1966. 68-250-66. S. 66.
  4. a b Richard Marsina. Pod osmanskou hrozbou. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2004. ISBN 978-80-8887-890-2. S. 247.
  5. Antal Pór. Hunyadi János. Budapest : Szent Istvan-Társ, 1873. S. 198.
  6. Vojtech Dangl. Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava : Perfekt, 2005. ISBN 978-80-8046-310-6. S. 65.
  7. Jozef Klinda. Jan Jiskra z Brandýsa a Bitka pri Lučenci. Lučenec : Mesto Lučenec, 20018. ISBN 978-80-9729-611-7. S. 9.
  8. Jozef Klinda. Jan Jiskra z Brandýsa a Bitka pri Lučenci. Lučenec : Mesto Lučenec, 20018. ISBN 978-80-9729-611-7. S. 459.
  9. Jozef Klinda. Jan Jiskra z Brandýsa a Bitka pri Lučenci. Lučenec : Mesto Lučenec, 20018. ISBN 978-80-9729-611-7. S. 12.
  10. Josef Petráň, Robert Kvaček. Do roku 1648. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1990. ISBN 978-80-0421-068-7. S. 474.
  11. Štefan Haviar, Natália Rolková. Národný kalendár 2006. Bratislava : Matica slovenská, 2005. ISBN 978-80-7090-788-7. S. 44.
  12. a b Ladislav Rieger. Slovník naučný. Praha : I. L. Kober, 1865. S. 23.
  13. a b Sdružení knihoven České republiky. Praha : SDRUK, 2007. ISBN 978-80-8624-943-8. S. 25.
  14. Jozef Klinda. Jan Jiskra z Brandýsa a Bitka pri Lučenci. Lučenec : Mesto Lučenec, 20018. ISBN 978-80-9729-611-7. S. 17.
  15. a b Vladimír Segeš. Slovensko: vojenská kronika. Bratislava : Perfekt, 2007. ISBN 978-80-8046-381-6. S. 30-31.
  16. a b Alois Jirásek. Bitva u Lučence. Cleveland : Tiskem a nákl. "Dennice Novověku", 1904. S. 255.
  17. a b c d e Samuel Cambel. Dejiny Slovenska: Do roku 1526. Bratislava : Veda, 1986. ISBN 978-80-2240-190-6. S. 405.
  18. Peter Kresánek. Slovensko: ilustrovaná encyklopédia pamiatok. Bratislava : Simplicissimus, 2009. ISBN 978-80-9698-390-2. S. 403.
  19. Miloš V. Kratochvíl. Památné bitvy našich dějin: rok 1126 až 1920. Český Těšín : Agave, 2001. ISBN 80-86160-45-9. S. 92.
  20. Branislav Varsík. Komunita medzi veľkomoravskými Slovienmi a stredovekými severouhorskými Slovanmi (Slovákmi). Bratislava : Veda vydavatel'stvo Slovenskej akadémie vied, 1994. ISBN 978-80-2240-175-3. S. 108.
  21. Stretnutie priateľov regionálnej histórie (zborník) [online]. [Cit. 2017-01-09]. Dostupné online.
  22. Jozef Klinda. Jan Jiskra z Brandýsa a Bitka pri Lučenci. Lučenec : Mesto Lučenec, 20018. ISBN 978-80-9729-611-7. S. 235-236.
  23. Historie a vojenství. Praha : Magnet, 1989. S. 86.
  24. Vojtech Dangl. Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava : Perfekt, 2005. ISBN 978-80-8046-310-6. S. 63-64.
  25. Dušan Škvarna. Lexikón slovenských dejín. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1999. ISBN 978-80-0802-977-3. S. 53.
  26. Anna Prociková. Encyclopaedia Beliana. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2001. ISBN 978-80-2240-671-0. S. 281.
  27. DE THUROCZ, Johanes. Kronika Jána z Turca. Preklad Július Sopko. 1. vyd. Bratislava : Libri Historiæ; Post Scriptum, 2014. 590 s. ISBN 978-80-8046-692-3.
  28. Kliment Ondrejka. Človek a spoločnosť. Bratislava : Mapa Slovakia, 2002. ISBN 978-80-8067-077-1. S. 35.