Bojnický zámok

	Bojnický zámok
	Zámok
	Bojnický zámok
Štát	Slovensko
Región	Trenčiansky kraj
Okres	Prievidza
Súradnice	48°46′48″S 18°34′39″V / 48,78000°S 18,57750°V
Vznik	12. storočie
Pre verejnosť	verejnosti prístupný
Najľahší výstup	mesto Bojnice
	Národná kultúrna pamiatka SR
Pred r. 2002
- názov	Bojnický hrad
- dátum vyhlásenia	1970
ÚZPF
- číslo	805
- dátum zápisu	31. 10. 1963
	Poloha Bojnického zámku na Slovensku Poloha Bojnického zámku na Slovensku Poloha Bojnického zámku na Slovensku
	Poloha Bojnického zámku v Trenčianskom kraji Poloha Bojnického zámku v Trenčianskom kraji Poloha Bojnického zámku v Trenčianskom kraji
	Wikimedia Commons: Bojnice Castle
	Webová stránka: http://www.bojnicecastle.sk/
	Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
	Freemap Slovakia: mapa
	OpenStreetMap: mapa
	Geografický portál

Súradnice: 48°46′48″S 18°34′39″V / 48,78000°S 18,57750°V

Bojnický zámok^[3] (iné názvy: Bojnický hrad^[4]^[3], Bojnice^[3]) je romantický zámok s čiastočne ponechaným pôvodne gotickým a renesančným základom hradu. Nachádza sa v Trenčianskom kraji a leží na západnom okraji mesta Bojnice. Zámok je viditeľný z väčšej časti horného Ponitria. Je postavený na travertínovej skale a tvorí ho vnútorný a vonkajší hrad s tromi nádvoriami. V roku 1970 bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku.

Dejiny upraviť

12. – 13. storočie upraviť

Archívne doložené správy o hrade, respektíve o hradisku nachádzajúcom sa na tomto mieste, siahajú až do začiatku 12. storočia. Prvá písomná zmienka o hrade sa nachádza v listine zoborského opátstva z roku 1113.^[5]^[6]

Pôvodné hradisko bolo drevené. Až v priebehu 13. storočia, kedy hrad patril rodu Poznanovcov (niektoré zdroje uvádzajú meno rodu ako Hont-Poznanovci^[7]),neskôr bol prestavaný na kamenný hrad. Prvými feudálnymi majiteľmi, ktorých mená sa dochovali v historických prameňoch, boli práve synovia veľmoža Kazimíra z rodu Poznanovcov. Na konci 13. storočia hrad získal Matúš Čák Trenčiansky, ktorý bol jeho majiteľom až do roku 1321.^[5]

14. – 15. storočie upraviť

Po smrti Matúša Čáka Trenčianskeho sa hrad stal kráľovským majetkom, a tak niekoľkokrát zmenil majiteľov. V priebehu 14. a 15. storočia patril hrad rodom Gilethovcom, Ladislavovi z Opole, Leustachovcom, pánom z Jelšavy a Noffryovcom.^[5] Práve Noffryovci sa pričinili o rozšírenie hradu a vybudovali aj opevnenie.

Po vymretí ich rodu prešiel hrad do vlastníctva Jána Korvína, ktorý bol nemanželským synom Mateja Korvína. Podľa povestí kráľ Matej často navštevoval Bojnice. Úradné listiny diktoval a podpisoval pod lipou nachádzajúcou sa pred vstupom do hradu. Dokumenty končil vždy vetou: „Sub nostris dilectis tillis bojniciensibus“, teda „Pod našimi milými lipami bojnickými.“^[5]^[6]^[8]

16. storočie upraviť

Po smrti Jána Korvína hrad získali Zápoľskovci, ktorí boli jeho majiteľmi od konca 15. storočia až do roku 1526. Po nich získali v roku 1527 hrad Turzovci.^[5] František Turzo hrad značne rozšíril a nechal spevniť opevnenie. Zmenil aj charakter stavby - dovtedy gotický hrad nechal prestavať na renesančný zámok.

Zlatá sála

17. – 19. storočie – Obdobie Pálfiovcov upraviť

Bojnický zámok

Keď rod Turzovcov vymrel, zámok sa stal kráľovským majetkom. V roku 1644 ho kráľ daroval rodine Pálfiovcov, ktorí ho v druhej polovici 17. storočia prestavali do barokového štýlu. Túto prestavbu rešpektovali pre vysokú umeleckú hodnotu aj pri neskorších stavebných úpravách. Pri tejto prestavbe zámku vznikla v roku 1662 baroková kaplnka s jedinečnou štukovou klenbou, ktorá bola doplnená o figurálnu fresku s náboženskými motívmi. Vybudovali sa aj nové obytné budovy, ktoré sa situovali do niekdajšieho predhradia. V rokoch 1889 až 1910 uskutočnil posledný feudálny majiteľ Ján František Pálfi poslednú rozsiahlu prestavbu zámku, ktorá bola v neogotickom štýle.^[6] Práve vďaka tejto prestavbe zámok nadobudol svoje charakteristické črty a súčasný vzhľad. Ján František Pálfi sa osobne, až do svojej smrti v roku 1908, zúčastňoval prestavby zámku.^[9] Za vzor mu poslúžili najmä monumentálne stredoveké európske architektúry z Talianska a Francúzska.^[9]

20. storočie upraviť

V roku 1939 zámok a k nemu patriace pozemky kúpila firma Baťa. Na základe Benešových dekrétov po vojne pripadol jej majetok štátu ^[10].

O päť rokov neskôr, dňa 9. mája 1950 zámok vyhorel. Na náklady štátu sa odstránili následky požiaru a previedla sa celková obnova zámku. Súčasne sa rozhodlo, že tu bude zriadené múzeum, ktoré je súčasťou Slovenského národného múzea. Zámok bol v roku 1970 vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. 42 rokov po smrti Jána Františka Pálfyho sa teda splnilo jeho prianie, aby sa zo zámku stalo múzeum prístupné verejnosti.^[6]

Súčasnosť upraviť

Lipa kráľa Mateja

Bojnický zámok má v súčasnosti romantický charakter, čo vidieť aj na fasáde obytnej veže, ktorá je veľmi členená. Takisto aj otvory v hradbách, portály, steny, atiky a rôzne kované detaily sú typické pre romantickú architektúru.

V súčasnosti je zámok súčasťou Slovenského národného múzea. V roku 1970 bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku a je prístupný verejnosti ^[5]. V päťdesiatych rokoch bola objavená pod zámkom jaskyňa.

Okolie zámku upraviť

K Bojnickému zámku patrí aj priľahlý zámocký park, v ktorom rastie veľa rôznych exemplárov stromov a vzácna, približne sedemstoročná, lipa pred vchodom do zámku. Táto lipa je pravdepodobne najväčší strom na Slovensku. Súčasťou zámockého parku je aj zoologická záhrada, v ktorej sa nachádzajú vzácne exempláre cudzokrajných živočíchov. Park pokračuje ďalej lesoparkom v Strážovských vrchoch.