Budovy sanatória vo Vyšných Hágoch

Budovy sanatória vo Vyšných Hágoch je komplex v ktorom sídli Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie.

Hlavná budova sanatória

Stavba bola realizovaná v rokoch 1934-1938. Takmer zachovaný urbanistický súbor trinástich budov, funkčne aj veľkosťou rozdielnych, ktoré napriek tomu prevádzkovo súvisia, sa nachádza vo vysokohorskom prostredí v tatranskej osade Vyšné Hágy. Liečebný ústav má veľa vlastností, ktoré ho pripodobňujú svojbytnému sídelnému útvaru.

Komplex trinástich budov sanatória na liečbu tuberkulózy sa rozkladá na južnom úbočí tatranského masívu, v nadmorskej výške od 1100 do 1170 metrov. V rámci štátu sa liečebňa vyznačuje viacerými superlatívmi: najväčšia, najkomplexnejšie vybavená, najvyššie položená (1 125 m n. m.) a napokon doposiaľ ešte stále najmodernejšia. Areál liečebne má rozlohu takmer 62 hektárov, je obklopený a s časti aj pokrytý ihličnatým lesom. Celý urbanistický súbor je v istom zmysle sebestačnou osadou, a to aj napriek skutočnosti, že druhá svetová vojna zmarila výstavbu pôvodne plánovaného hotela pre príbuzných a návštevy pacientov i výstavbu veľkej ubytovne pre zamestnancov.

Hodnotenie objektu

Hodnotenie objektu kolíše medzi úžasom priaznivcov funkcionalizmu voči veľkoryso modernému a rozsiahlemu gestu, až po dešpekt tých, ktorí zdôrazňujú konflikt s prostredím a ľudskou mierkou. Na tomto komplexe sa dá identifikovať úspešnosť veľkorysých zámerov funkcionalistickej moderny. Predstava veľkého robotníckeho sanatória, kde by sa liečila choroba, ktorá bola najčastejšou príčinou úmrtí v tridsiatych rokoch v ČSR, viedla pražskú Ústrednú sociálnu poisťovňu poisťovňu k rozhodnutiu zakúpiť pozemok na jeho výstavbu.

Súťaž

Výstavba sanatórií a liečebných ústavov vo Vysokých Tatrách bola prakticky výlučnou doménou pražských architektov. Domáci architekti sa zúčastňovali len na súkromných, a najmä drobnejších akciách.

Celá súťaž, ktorá sa na toto sanatórium vypísala, bola žiaľ, bez účasti architektov zo Slovenska. Je príkladom toho, ako sa exportovali pražské avantgardné myšlienky i pražský centralizmus. Avantgarda vnímala príležitosť navrhnúť a postaviť veľký a členitý komplex ako manifestáciu ideálov moderny. Išlo o sociálne pozitívny projekt a súčasne o viacfunkčný komplex, v ktorom sa dal dobre realizovať adeál moderny - rozčlenenie funkcií. Jadro problému, ako ho opisoval časopis Stavba, bolo v tom, že oproti symetrickej kompozícii, ktorá stelesňovala historicky formalistické riešenie, avantgarda preferovala asymetrické usporiadanie hmôt. V tejto zdanlivo formálnej stránke problému sa koncentroval zápas za novú architektúru. Porota nakoniec zvolila symetrické riešenie. Nakoniec sa uskutočnil návrh architektov Františka Libru (1891 - 1958) a Jiřího Kana (1895 - 1944), ktorý pozostáva z mohutného a dlhého, symetrického hlavného bloku. Na severnú stranu má pripojené štyri krátke priečne krídla a v strede dlhšie vstupné krídlo.

Dispozícia

Realizovaný komplex rieši v čistom monobloku, členenom v hlavnom korpuse do troch symetricky riešených častí, pre hlavné sanatórne prevádzky. Zložitá dispozícia je riešená v jasnom skeletovom rastri a z novodobých kvalitných materiálov v príkladnom remeselnom vyhotovení. Vo výtvarnom prejave sú nevšedne presvedčivo zvýraznené všetky základné funkčné elementy, ktoré v komplexnom hodnotení zaraďujú túto stavbu medzi svetové špičkové príklady funkcionalistickej architektúry. K monobloku sú pričlenené pomocné prevádzky a bytová výstavba, ktoré nedosahujú úroveň hlavného objektu ani z urbanistického hľadiska, ani v celkovom vyhotovení.

Fázy výstavby

Organizácia výstavby sa členila na dve základné fázy. V prvej etape (1934 - 1935) urobili prípravu územia vrátane vybudovania prístupovej horskej cesty, vlečky a zložitej inftaštruktúry. V druhej etape (1935 - 1938) postavili liečebné, hospodárske a ubytovacie objekty : hlavná liečebná budova, infekčný pavilón, prosektúra, centrálna kotolňa s elektrárňou, dielne, práčovňa,garáže, skleník, vrátnica a štyri budovy na ubytovanie zamestnancov. Hlavný liečebný monoblok, s pôdorysnou osnovou pripomínajúcou lietadlo, je sformovaný navonok symetricky podľa osi kolmej na vrstevnice. Počty podlaží kolíšu od 1 do 9 a dĺžka južného lôžkového traktu dosahuje 270 metrov. Ústredný monoblok bol navrhnutý na kapacitu 500 hospitalizovaných pacientov, obsahuje vysokoštandardný liečebný komplement, priestory na prípravu a konzumáciu stravy pre pacientov i personál, obchody, poštu, telefónnu ústredňu, holičstvo, divadelnú sálu so 600 sedadlami, rozsiahle klubové a iné spoločenské priestory, otvorené odpočivárne.

Hmotovo-priestorová skladba

Každý z trinástich objektov urbanistického celku je svojbytným architektonickým dielom s výraznými znakmi funkcionalistickej architektúry. Jednotný autorský rukopis sa prejavuje horizontalitou hmôt i členenia ich povrchov, plochými strechami, striedmou farebnosťou, citlivým osadením do terénu. Hlavný objekt, ktorý sa vďaka veľkosti jediný uplatňuje ako viditeľna a závažná zložka obrazu krajiny, je, samozrejme, reprezentatívnou vzorkovnicou znakov autorského rukopisu.

Konštrukčné riešenie

Konštrukčné riešenie zužitkovalo prednosti železobetónového skeletu, pre výplňové murivo boli vyvinuté, vyrobené a použité špeciálne tehly. Hlavnú budovu izolovali korkom a obložili kvalitnými fasádovými obkladačkami, takže má vynikajúce tepelnoizolačné a hydroizolačné vlastnosti.

Kultúrne dedičstvo

ŠTRBSKÉ PLESO. In: Súpis pamiatok na Slovensku. 1. vyd. Zväzok II. R – Ž. Bratislava : Obzor, 1969. 568 s. S. 261-262. ju výslovne uvádza medzi objektmi, ktoré sú hodnotným kultúrnym dedičstvom.

Použitá literatúra

• Dulla M., Moravčíková H.: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Slovart, Bratislava, 2002
• Dulla, M.: Slovenská architektúra od Jurkoviča po dnešok. Perfekt, Bratislava 2007
• Kusý, M.: Architektúra na Slovensku 1918-1945. Bratislava: Pallas, 1971.