Byzantológia

(Presmerované z Byzantológ)

Byzantológia je náuka, odbor historických vied zaoberajúci sa byzantskou históriou a kultúrou. Predmetom jej záujmu je široká množina tém spojených s Byzantskou ríšou od byzantského výtvarného umenia a literatúry, cez náboženstvo, spoločnosť a filozofiu až po všeobecnú históriu byzantského (východorímskeho) štátu. Úzko súvisí s medievalistikou, a niektoré jej odvetvia sa prelínajú s vedeckými záujmami slavistiky, orientalistiky a so štúdiom antiky. Významné je prepojenie na štúdium klasických jazykov, najmä gréčtiny a latinčiny.

Vývoj byzantológie vo sveteUpraviť

 
Srbská poštová známka vydaná pri príležitosti usporiadania 23. byzantologického kongresu v Belehrade v roku 2016

Záujem o byzantský svet bol živý už od obdobia renesancie, keď sa do Európy z Talianska šíril odkaz gréckych vzdelancov. Staroveké i stredoveké grécke diela boli prekladané do latinčiny a značný bol aj vplyv byzantského umenia v Taliansku. Významným bádateľom byzantského sveta bol Hieronymus Wolf, ktorý v roku 1557 po prvýkrát používa termín byzantský . Vďaka Fuggerovcom vydal prvý súbor byzantských historikov Corpus Historiae Byzantinae. Záujem o byzantský svet čiastočne stúpol aj v období reformácie, keď sa o východné kresťanstvo zaujímali ako nemeckí reformátori, tak i katolícki protireformátori študujúci gréckych cirkevných otcov. Kladný názor k Byzancii mala Ruská ríša, ktorá sa pokladala za nástupcu Byzancie - Tretí Rím.[1]

 
Hieronymus Wolf v roku 1557 po prvýkrát použil výraz byzantský pre označenie Východorímskej ríše, neskôr označenie spopularizovali osvietenskí učenci, ktorí mu však pripočítavali pejoratívny charakter

Významný prerod záujmu prinieslo osvietenstvo a absolutizmus. Francúzski učenci zaujímajúci sa o Rímsku ríšu a križiacke výpravy pochopiteľne narazili aj na byzantské osobnosti, a francúzski panovníci ako Ľudovít XIV. začali napodobňovať štýl byzantských panovníkov. Pod vedením jezuitu Philippa Labbé bol vydaný 34-zväzkový Parížsky korpus byzantských historikov. Byzantský prvok začal prenikať aj do umenia, kde sa v divadelných hrách neraz vyskytovali postavy byzantských cisárov. Podobné dramatické spracovania vzišli aj z pier vzdelancov Karlovej, či Trnavskej univerzity. Byzantský svet však bol vykresľovaný zväčša negatívne.[1] K zakladateľom francúzskej byzantológie patril napr. Charles Du Cange, ktorý vydal prvý slovník stredovekej gréčtiny a vydal diela Byzantine du Louvre a Historia Byzantina. Ku Byzancii však vzdelanci ešte nepristupovali úplne objektívnym vedeckým prístupom a ich názory boli ovplyvnené politickými a náboženskými predsudkami. Odsudzovali Byzanciu ako príčinu vzostupu moci islamu a Turkov, a vinili ju z cirkevného rozkolu. Negatívny postoj k Byzancii mali aj filozofi ako Montesquieu a Voltaire, ktorí pod rúškom kritiky Byzancie kritizovali francúzsky absolutizmus. Tieto myšlienky sa prejavili aj v historických dielach od Charlesa Lebeaua (vydal prvé dejiny Byzancie), či Edwarda Gibbona. Významné bolo Gibbonovo sedemzväzkové dielo Úpadok a zánik Rímskej ríše (The Decline and Fall of the Roman Empire), ktoré na Byzanciu tiež nazeralo značne skepticky. Obdobie byzantských dejín Gibbon vnímal ako posledné, úpadkové obdobie rímskych dejín a Byzantskú ríšu ako skazenú pre jej štátne zriedenie a kresťanskú orientáciu.[1][2]

Pomerne nepozitívne na dejiny Byzantskej ríše nazeral aj nemecký klasicizmus a novohumanizmus. Byzantskú ríšu ale pokladal za ochrankyňu antických hodnôt. Na tento názor nadviazalo filhelenistické hnutie, ktoré vzniklo po Gréckom povstaní v roku 1821. Plodom nadšenia vyvolaného gréckym svetom bolo vydanie 50-zväzkového Bonnského korpusu zloženého z diel byzantských historikov. Za jeho vytvorením stál Berthold Georg Niehbur a z diela byzantológovia čerpajú dodnes. V 19. storočí začínajú vznikať viaceré rozsiahle historické diela. V Anglicku medzi bádateľov byzantského sveta patril napr. George Finlay, vo Francúzsku Charles Diehl, v Rusku napr. V. G. Vasiljevskij, či F. I. Uspenskij.[1][2]

Za zakladateľa modernej vedeckej byzantológie býva považovaný Karl Krumbacher (1856 – 1909), ktorý pôsobil ako profesor gréckeho jazyka na univerzite v Mníchove. Za základnú príručku sa považuje jeho článok Geschichte der byzantinischen Literatur. V roku 1892 Krumbacher založil časopis Byzantinische Zeitschrift (dodnes hlavné periodikum v odbore) a v roku 1898 vznikol Byzantinisches Archiv. V tomto období medzi západnými vzdelancami ešte stále prevažoval názor, že dejiny Byzancie boli obdobím úpadku a neplodnosti, čo rozličnými definíciami vyjadroval zaužívaný pojem byzantinizmus. Postupne sa však pohľad byzantológov na históriu Byzantskej ríše menil a začali byť vnímané aj pozitíva.[3][2]

Záujem o Byzantskú ríšu ešte viac vzrástol v 20. storočí, keď sa k jej bádaniu pripojila väčšina krajín Európy. Spočiatku negatívne, resp. minimálne nezainteresovane sa voči byzantských dejinám staval Sovietsky zväz, ktorý v byzantológii videl starú cársku imperialistickú propagandu, a hlbšia pozornosť sa jej začala venovať až od obdobia druhej svetovej vojny vrámci návratu ku koreňom ruskej kultúry. V 40. rokoch prenikol väčší záujem o byzantológiu aj do Ameriky, kde vzniklo významné výskumné centrum Dumbarton Oaks. Rozvoj byzantológie ďalej podporil vznik Medzinárodnej asociácie byzantologických štúdií (Association Internationale des Études Byzantines), ktorej členom je aj Slovenská byzantologická spoločnosť a Český národný byzantiologický komitét.[1][2][4]

Byzantológia v Československu a na SlovenskuUpraviť

Byzantológia má v Československu dlhoročnú tradíciu, hoci pre viacmenej západo-latinský historický a kultúrny vývoj Česka a Slovenska zostávala byzantská téma s výnimkou veľkomoravských a slovanských tém len okrajovou záležitosťou. K formovaniu česko-slovenskej byzantológie preto prišlo až na začiatku 20. storočia, kým v iných krajinách (Spojené kráľovstvo, Nemecko, Rusko) možno badať záujem o Byzanciu aj skôr. Najmä spočiatku vychádzal československý (resp. skôr český) záujem o byzantské témy z nadväznosti na odbor slavistiky zaoberajúcej sa južnými Slovanmi. Medzi zakladateľov byzantologickej tradície v českých krajinách možno považovať pražského profesora dejín východnej Európy a Balkánskeho polostrova Jaroslava Bidla, či Konštantína Jirečku a Karla Škorpila, ktorí však pôsobili v zahraničí.[5]

K výraznejšiemu prehĺbeniu byzantologických štúdií v Československu došlo po prvej svetovej vojne, keď do Prahy emigrovali ruskí odborníci na byzantské a slovanské umenie na čele s Nikodimom Pavlovičom Kondakovom. Pod Kondakovým vedením vznikol v Prahe ústav, ktorý zastrešoval prácu slovanských vzdelancov zaoberajúcich sa byzantskou tematikou. Výsledkom ústavu bol 11 zväzkový do roku 1941 každoročne vydávaný zborník Seminarium Kondakovianum. Ďalším významným počinom československej byzantológie bol vznik Slovanského ústavu v Prahe pôsobiaceho od roku 1928, a vydávanie časopisu Byzantinoslavica od roku 1929.[pozn. 1] Na čele časopisu spočiatku stál český slavista Miloš Weingart. Do časopisu prispievali ako československí, tak i zahraniční prispievatelia a čoskoro sa stal uznávaným periodikom v odbore. Tematicky sa časopis zameriaval najmä na byzantsko-slovanskú tematiku (veľkomoravské, či literárne témy). Jednou z najvýznamnejších postáv byzantských štúdií celkovo sa stal František Dvorník. Svoju činnosť započal ešte v období Prvej ČSR a po druhej svetovej vojne dokonca pôsobil ako profesor na Harvardskej univerzite a člen washingtonského byzantologického ústavu Dumbarton Oaks. Oblasťou jeho záujmu bola okrem slovansko-byzantskej tematiky Fótiova schizma. Ďalšími vzdelancami aspoň čiastočne sa zaoberajúcimi byzantológiou boli napr. Karel Müller (literatúra), Theodor Saturník (právo), Josef Vašica, Josef Vajs, Josef Cibulka, Josef Myslivec, Lubor Niederle a ďalší.[5][2]

Druhá svetová vojna priniesla rozvoju byzantológie v Československu značné škody, pretože viacerí odborníci umreli, alebo odišli do zahraničia. Dočasne bolo pozastavené aj vydávanie Byzantinoslavicy. Po vojne sa na čelo časopidu postavila Milada Paulová spolu s Bohuslavom Havránkom a Nikolajom Lvovičom Okunevom. Časopis sa v tomto období ešte viac zmedzinárodnil a jeho zameranie začalo byť širšie, hoci stále venoval značnú pozornosť témam spojeným so slovanskou históriou. Vydávaný bol v hlavných svetových jazykoch, čo spôsobilo, že doma bol mimo odbornú verejnosť známy menej. Medzinárodne však šlo o významné periodikum, ktoré mohlo konkurovať i poprednému časopisu Byzantinische Zeitschrift. V roku 1953 bol časopis začlenený do Československej akadémie vied. V tomto období sa začali na byzantologickom poli objavovať nové mená ako Antonín Dostál (nahradil Miladu Pavlovú na čele časopisu Byzantinoslavica), Bohumila Zástěrová, Milan Loos, či Vladimír Vavřínek, ktorý neskôr taktiež prevzal redakciu časopisu. Ďalším časopisom zaoberajúcim sa čiastočne byzantologickou tematikou bol Slovník jazyka staroslověnského, ktorý bol vydávaný od roku 1958. Spočiatku vznikal pod taktovkou Josefa Kurza, následne pod vedením Zoe Hauptovej.[5]

V neskoršom období začal svoju činnosť aj profesor klasickej filológie na Karlovej univerzite Karel Svoboda, či Růžena Dostálová, ktorá sa venovala najmä byzantskej literatúre. Otázkou Byzancie a križiackych výprav sa v druhej polovici 20. storočia zaoberala Věra Hrochová, slovanskými štúdiami zase Lubomír Havlík. Na byzantské výtvarné umenie (prevažne v Bulharsku) sa zameriaval Vladimír Fiala, na jeho činnosť so záujmom o ikonografiu nadviazala Jana Hlaváčková. Pôvodne sa o byzantológiu zaujímal aj Oldřich Tůma. V tomto období sa viac mobilizovala už aj slovenská byzantológia, ktorej doteraz najvýznamnejším predstaviteľom bol Alexander Avenarius. Z hľadiska archeológie sa byzantsko-slovanskou tematikou čiastočne zaoberal aj Ján Dekan, na Univerzite Komenského zase pôsobila Tatiana Štefanovičová, hoci jej pole pôsobnosti bolo zamerané skôr na iné odvetvia historických vied.[5]

I napriek politickej situácii pokračovali byzantské štúdie a vydávanie časopisu Byzantinoslavica aj počas normalizácie. V roku 1981 bol časopis dokonca ocenený na byzantologickom kongrese vo Viedni. V Československu sa v tomto období dokonca usporiadali tri byzantologické sympóziá (1977 Liblice, 1978 Praha a 1990 Bechyně) a vyšlo takisto niekoľko prekladov byzantských kroník. Snaženie československých byzantológov bolo i napriek komplikáciám zavŕšené vydaním prvého rozsiahlejšieho komplexného diela o Byzancii (Dějiny Byzance, 1992).[5] Dielo je z hľadiska byzantskej literatúry a filozofie obsahovo čiastočne doplnené už krátko pred tým vydanou knihou Byzantská vzdělanost od Růženy Dostálovej.

Pád komunistického režimu otvoril byzantológii nové cesty, pretože sa zintenzívnilo prepojenie so zahraničnými byzantológmi a čiastočne sa navýšil aj počet vydávaných prekladov. V porovnaní s inými krajinami však i napriek dlhodobej byzantologickej tradícii zostáva počet kníh vydaných v češtine alebo slovenčine pomerne malý. Z domácej českej alebo slovenskej tvorby vyšlo niekoľko knižných diel zaoberajúcich sa cyrilo-metodskou tradíciou, väčšinou sa však samotnou Byzanciou zaoberajú len okrajovo. V roku 2010 vyšla prvá rozsiahlejšia česká kniha o byzantskej filozofii Úvod do byzantské filosofie od Pavla Milka, na Slovensku sa filozofickými otázkami zaoberal rozsiahlejšie Ján Zozuľak v diele Byzantská filozofia. V roku 2011 vyšiel doteraz jediný český slovník zaoberajúci sa Byzanciou pomenovaný Encyklopedie Byzance. Jeho zostavovateľom je Vladimír Vavřinek, niektoré heslá vytvoril, alebo sa na nich podieľal aj Petr Balcárek.[6][3] Na Slovensku je zázemie byzantských štúdií slabšie. Katedra všeobecných dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a Byzantologický seminár Alexandra Avenaria vydáva od roku 2006 slovenský periodický zborník, dvojročenka Byzantinoslovaca.[7] Záujem o byzantské témy možno okrem filozofických fakúlt badať na právnických fakultách (rímske a cirkevné právo), či na bohosloveckých fakultách, ktorých zameranie sa však týka len cirkevných otázok.

Významní slovenskí a českí byzantológoviaUpraviť

Významné byzantologické zborníky a periodikáUpraviť

 
Titulná stránka prvého vydania časopisu Byzantinische Zeitschrift z roku 1892

PoznámkyUpraviť

  1. Do druhej svetovej vojny bol vydávaný ako Sborník pro studium byzantsko-slovanských vztahů.

ReferencieUpraviť

  1. a b c d e DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 1990. 415 s. ISBN 80-7021-034-6. S. 11 – 14.
  2. a b c d e Byzantologie, Česká byzantologie. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 70 – 71.
  3. a b ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. 221 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 11 – 13.
  4. Oznam o pripravovanom čísle zborníka Byzantinoslovaca VI. [online]. fphil.uniba.sk, [cit. 2020-04-15]. Dostupné online.
  5. a b c d e ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 472 – 475.
  6. VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 6 – 8.
  7. Byzantinoslovaca [online]. fphil.uniba.sk, [cit. 2020-04-15]. Dostupné online.

Ďalšia literatúraUpraviť

Iné projektyUpraviť