Byzantská architektúra

Disambig.svg O celkovom výtvarnom umení Byzantskej ríše pozri Byzantské výtvarné umenie.
Hagia Sophia, programový chrám zo 6. storočia

Byzantská architektúra je súčasť byzantského umenia. Počiatok rozvoja byzantského umenia a teda aj architektúry je časovo nejednoznačný, spája sa s rozvojom ranokresťanskej architektúry a jej kombináciou s rímskou architektúrou od 4. storočia. Individualizácia štýlu od ostatnej kresťanskej architektúry prebehla za vlády Justiniána I. V užšom zmysle termín byzantská architektúra označuje architektúru Byzantskej ríše a možno jej trvanie ohraničiť rokom jej zániku - 1453, poprípade rokom zániku jej posledného priameho nasledovníka a pretendenta Trapezuntského cisárstva v roku 1460. Ak sa na termín nazerá v širšom zmysle, ako na architektúru byzantského slohu, tak jeho pôsobenie pretrvalo i po zániku Byzantskej ríše a štýl sa stal základom pre domáce štýly pravoslávnych balkánskych krajín (Srbska, Bulharska, Rumunska,..), Benátok, Ruska a Osmanskej ríše. V dnešnej dobe je byzantská architektúra spájaná najmä s architektúrou kresťanskou a sakrálnou, pretože väčšina svetských stavieb (paláce, kúpele, hradby či záhrady,...) sú v dezolátnom stave alebo zanikli.[1][2][3]

Hlavné prvky byzantskej architektúryUpraviť

 
Zložená kupola bola jedným z najväčších prínosov byzantskej architektúry do stavebníctva.

V mnohých aspektoch vychádza byzantská architektúra z rímskej architektúry (samotní Byzantínci sa považovali za Rimanov). Prevzali techniky opracovania kameňa, či používanie stĺpov, ako aj centrálne a pozdĺžne typy budov (bazilika). Novými prvkami počas vývoja vrámci existencie Byzantskej ríše boli klenby a kupoly. Obe prešli dlhým vývojom. V Byzancii sa taktiež počas justiniánskeho obdobia vyvinul centrálny typ stavieb s pôdorysom rovnoramenného kríža a centrálnou kupolou. Krížový pôdorys bol neskôr doplnený na štvorec s deviatimi poľami. Hlavnými materiálmi boli tehly a tesaný kameň, vnútra budov bývali obkladané mramorom, sklenenou a kamennou mozaikou, či freskami.[2] V neskoršom období sa začali fasády budov skrášľovať tehlovými a kamennými ornamentami, zuborezmi, rozetami, meandrami a majolikami a začali sa využívať aj pôvodne západné prvky - dekoratívnosť priečelí a odstupňovanie arkád. K stavbám sa často pripájali vedľajšie prístavby, najmä nartexy vo forme exonartexov. V neskoršom období sa obľúbenými prístavbami stali kaplnky - parekklésiá.[3][4]

Historický vývojUpraviť

 
Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme, konsekrovaný v 4. storočí (prestavaný v 11. storočí)
 
Lateránske baptistérium v Ríme, 4. storočie

Ranokresťanská architektúraUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ranokresťanské umenie

Pred oficiálnym uznaní kresťanstva (313) sa kresťania schádzali na odľahlých miestach - jaskyniach, katakombách a v súkromných domoch. Už za vlády Konštantína I. sa však vďaka legalizácii kresťanstva presadilo budovanie rozsiahlejších chrámov, ktoré vychádzali z rímskej bazilikálnej architektúry (Santa Constanza, Kostol svätého Klementa v Ríme, stará Bazilika Panny Márie Väčšej, stará Lateránska bazilika a iné). Na Východe to boli ranokresťanské centrá ako Korint, či Efez, a tradičné patriarchálne obce Alexandria a Antiochia, či novozaložený Konštantínopol. Od 4. storočia vznikajú takisto mnohé pútnické miesta v Palestíne.[1] V Rímskej ríši mali baziliky často päť lodi, kým baziliky v Severnej Afrike ich mali až sedem alebo deväť (napr. bazilika v Kartágu). Do baziliky sa vstupovalo cez nartex (krytá predsieň). Bežné boli otvorené krovy, vzácnejšie boli stropy kazetové. Pred ranokresťanskými kostolmi často stálo átrium, spravidla so štvorcovým dvorom a s fontánou. Spolu s rozvojom kresťanstva zároveň prestáva výstavba pohanských chrámov, ktoré boli svojou štruktúrou od kresťanských značne odlišné.

V polovici 5. storočia sa stal dominantným centrálny pôdorys chrámov a kríženie transeptu. Významnými pamiatkami z tohto obdobia sú chrámy v mestách Filippoi, Nea Anchialos, či solúnske Acheiropoietos a chrám sv. Demetera z konca 5. storočia.[5] Táto architektúra neskôr dosiahla svoj vrchol za vlády cisára Justiniána I. v 6. storočí. Najdôležitejšou časťou chrámov bol oltár (často umiestnený na vyvýšenom mieste) vo východnej časti ríše sa nachádzal ambón. Sýrske kostoly mali v strednej lodi, ešte druhu veľkú polkruhovú tribúnu bému a slúžiacu na čítanie evanjelií a kázne.[6] Medzi významné budovy okrem kostolov i baptistériá, útulky, obslužné budovy, či biskupské paláce a kláštory. Významnými kláštormi boli napr. kláštorný celok Abú Míná zasvätený svätému Menovi, či Červený kláštor (Deir-al-Abiad) pri Sóhágu.[5]

Zo sekulárnych stavieb šlo v ranom období najmä o kúpele, paláce, záhrady, cisterny, akvadukty, či hradby. Pravdepodobne najznámejšie boli konštatinopolské hradby, ktoré boli zo súše vonkajším nepriateľom prekonané až v roku 1453 (predtým cez more v roku 1203 a 1204).

Justiniánske a herákleianske obdobie (6. – 7. storočie)Upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské umenie v justiniánskom a hérakleianskom období

Prvé a najväčšie zlaté obdobie byzantská architektúra zažila za vlády cisára Justiniána I., ktorého úsilie poznáme vďaka mnohým zachovaným architektonickým skvostom a vďaka dielu historika Prokopia a jeho diela De aedificiis. Hoci sa stavebná činnosť Justiniánovej vlády kvantitatívne orientovala na budovanie fortifikácií a budovanie inžinierskych stavieb (ciest a nádrží), pravdepodobne najznámejšie sú jeho sakrálne stavby a medzi nimi najmä Chrám Božej Múdrosti - Hagia Sofia, Chrám svätých Apoštolov, Chrám Hagia Irena, Chrám svätého Jána v Efeze, Chrám svätých Sergia a Bakcha (tzv. Malá Hagia Sofia), či ravennské San Vitale, Basilica di Sant'Apollinare Nuovo a Basilica di Sant'Apollinare in Classe.[7]

Byzantskí architekti väčšinou ako materiál používali štvorcovitú tehlu (plinthos), zachovali jej rímsku podobu a inskripciu (značenie). Iné staré príklady gréckej a rímskej architektúry však boli s postupujúcim časom zanedbávané, menené až nakoniec zväčša zmizli. Naopak novými prvkami sú kupoly, ktoré napokon v byzantskej architektúre prevážili a klenby, na ktorých bola často nanášaná mozaika. Tá bola spočiatku modrá, neskôr najmä zlatá a jej štýly sa menili. Niektoré prvky (často lyrické) naopak prišli z východných sýrsko-palestínskych krajov a Perzie. Narozdiel od sochárstva (ktoré bolo považované za tvorenie modiel) sa pomerne často remeselníci uchyľovali i k spracovaniu kovov.[8]

 
Hagia Irena v Konštantínopole
 
Oratórium Theodulfa Orleánskeho (po novodobej rekonštrukcii)

Architektúra v období obrazoborectva (730 – 843)Upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské umenie v období obrazoborectva

Ikonoklastické obdobie sú dve etapy byzantských dejín ohraničené rokmi 724 – 787 (Druhý nikájsky koncil) a 815 – 843. Pre rozvoj umenia znamenalo obdobie obrazoborectva úpadok. Pokles umeleckej produkcie avšak nesúvisel len s odporom voči idolom - ikonám, či inej figurálnej výzdobe umenia,[9] ale aj s bojmi proti Arabom, ktorí obsadili najbohatšie územia Byzantskej ríše (najmä obilnicu ríše Egypt). Strata ziskov a navýšenie výdavkov umeniu nepriali, okrem útlmu výstavby veľkolepých diel sa zmenil aj štýl miest a usporiadanie spoločnosti. Nevznikajú už kúpele ani mnohé iné verejné budovy, istý posun však nastal vo fortifikačnej architektúre - v hradbách a vo vežovom opevnení (tetrapyrgie).[2]

7. – 9. storočie tak bolo pre architektúru skôr obdobím úpadku. Z významnejších udalostí možno spomenúť najmä prestavby a opravy. Po zemetrasení v roku 740 bol prestavaný konštantínovsko-justiniánovský chrám Hagie Ireny, ktorý síce zachoval pôvodný tvar a mierku baziliky, avšak zároveň odstránil niektoré závažné problémy klenbovej architektúry.[10] Podobne boli neskôr opravené aj iné chrámy, medzi nimi aj Hagia Sofia.[11] Chrámy ktoré vznikali v ikonoklastickom období boli menšie a menej vyzdobené. Aktérmi ich výstavby málokedy boli cisárske páry (napr. z obdobia cisára Konštantína VI. a cisárovnej Ireny sa cisárske architektonické dielo zachovalo len v Hagii Sofii Solúnskej).[12] Vznikali však súkromné, pomerne inovatívne kláštory (napr. Kláštor svätého Jána Teológa,...), ktoré boli v ikonoklastickom období často útočiskom ikonodulov (odporcov ikonoborcov).[13] Najmä v období druhej vlny obrazoborectva bolo vystavaných takisto niekoľko palácov, či rekonštrukcií starších palácov, avšak len pramálo z nich pretrvalo dodnes.

Isté náznaky byzantského vplyvu v tomto období možno badať aj za hranicami ríše u Bulharov (Pliska, Preslav), v pápežskom Ríme (Lateránske triklínium), v Oratóriu Theodulfa Orleánskeho, či v San Julian de los Prados poblíž Ovieda.[14]

 
Interiér skalného chrámu v lokalite Göreme

Vrcholné obdobie - macedónska dynastia (842 – 1081)Upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské umenie v macedónskom období
 
Kláštor Krista Pantokrata, komplex troch oddelených budov
 
Palác Porfyrogenétov (Tekfur serail) - neskorobyzantský palác, súčasť Blachernského paláca
 
Katolikon Esfigmenského kláštora (Athos)
 
Rosanský monastier, jeden z kláštorov v Meteore

Po ukončení obrazoboreckej krízy nastal opätovný rozvoj a rozkvet byzantského architektonického slohu. Narozdiel od jednotnej justiniánovskej školy založenej na architektúre konštatinopolských chrámov, v období započatom najmä vládou Bazila I. možno hovoriť o viacerých architektonických školách. Významným počinom z ranej etapy macedónskej éry je trojloďový Chrám Panagia v Skripe. Navonok nevýrazná stavba mala solídne prvky, ktoré značili tzv. prechodný štýl ktorý sa v nasledujúcom období presadil v celom Grécku. V Konštantínopole nový štýl udával programový chrám Bazila I. - Nea basilike s bohatou výzdobou a fontánami. Na základe tejto tzv. novej baziliky následne v Konštantínopole vznikla vyše desiatka nových chrámov, z ktorých niektoré sa v upravenej podobe dochovali do dnešných dní.[15] Z neskoršieho macedónskeho obdobia zase pochádzajú významnejšie chrámy v Aténach (Chrám svätých Apoštolov s tetrakonchálnym pôdorysom), Chrám Pantanassy v Monembasii, či Panagia Chlakeon v Solúne.

Koncom 10. storočia sa nové centrum byzantskej architektúry začalo rodiť na hore Athos. Na svätej hore v nasledujúcom období začalo vznikať čoraz viac kláštorov a chrámov, jedným z najvýznamnejších je Lavra, ktorá v byzantskom kultúrnom svet uviedla trikonchálny architektonický typ. Významným je aj Monastier Hosios Lukas, ktorý však prešiel značnými zmenami v neskoršom období, Monastier Nea Moni a Monastier Dafni. Špeciálny typ budov tvoria kamenné kostolíky v Kapadócii, najmä v lokalite Göreme (Koráma), ktoré sa mnohé zachovali do dnešných dní. Macedóska dynastia okrem chrámov priniesla aj nový rozkvet palácovej stavby. V Konštantínopole vzniká nový Veľký palác - Kainourgion a priľahlé budovy (napr. Pentakubuklion, kúpele, Palác orla, či záhrady - medzi nimi najmä Nový Eden). Počas vlády Nikefora Fóku bol ďalej vystavaný palác Bukoleon (podľa súsošia býka a leva).

Štýlovo byzantská architektúra spela k odhmotňovaniu, k dekoratívnosti a zmenšovaniu objemu. Typické je striedanie tehlovej červenej/ružovej a belavej maltovej farby. Často sa využíva tehlová drť, meandre, zuborezy, rozety a majolikové detaily. Miznú obľúbené obrazoborecké zoomorfné symboly a takisto sa nevyužíva aj sochárstvo.[15] V byzantskej architektúre od 9. storočia navyše možno badať mnohé východné - arménske, či islamské prvky.[2]

Komnénovská renesancia a Angelovci (11. – 13. storočie)Upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské umenie v komnénovskom a angelovskom období

Na macedónsku architektúru ďalej naviazali Komnénovci, ktorí Byzantskú ríšu prevzali po krátkom intermezze nedynastických vládcov, ktorí zanechali Byzantskú ríšu na pokraji krachu po tom, čo v priebehu rokov 1056 – 1081 prišli o ťažiskovú časť - Anatóliu. Obnovenie moci znamenalo opätovný návrat inovatívnej k remeselnícko-umeleckej činnosti. Za vlády Komnénovcov sa naďalej rozširuje mníšske panstvo na hore Athos a nové kláštory vznikajú aj v Konštantínopole. Pravdepodobne najznámejším bol novovybudovaný Kláštor Krista Pantokratora. S konštatinopolskou školou je spojený takisto Kostol svätého Spasiteľa v Chóre (jednoducho nazývaný aj Chóra).[15]

Komnénovci svoje hlavné sídlo presunuli z chátrajúceho Veľkého paláca do menšieho, no luxusného a moderného Blachernského paláca nad Zlatým rohom.[15] Blachernský palác (jeho novšia palaiologovská časť) sa zachoval do dnešných dní a v nedávnom období bol zrekonštruovaný a slúži ako múzeum.[16] Mimo hlavného mesta sa šírila najmä tzv. grécka škola, ktorá však tiež vychádza z trendov vytvorených v hlavnom meste - z vpísaného kríža.[15]

Významnou pamiatkou z neskorého 12. storočia je Theotokos Kyriotissa. Začiatok 13. storočia a vláda Angelovcov Byzantskú ríšu znova vtrhli do obdobia úpadku a podobný smer malo aj umenie. Počas IV. križiackej výpravy bola vyplienená väčšina konštatinopolských chrámov a rozvoj sa výrazne pozastavil. Až do roku 1261 (znovuzískanie Konštantínopola) sa ťažisko byzantskej kultúry presunulo na vidiek - do sídiel miestnych nástupníckych štátov - Trabzon, Arta, či Nikaia.[2] Keď nová dynastia Palaiologovcov znovu preniesla svoje sídlo do Konštantínopola, sláva mesta a jeho krása jeho pamiatok bola už dávno preč.

Éra Palaiologovcov (13. – 15. storočie)Upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské umenie v exilovom a palaiologovskom období
 
Bulharský Katedrála Alexandra Nevského v Sofii (neobyzantský štýl)

Znovunadobudnutie Konštantínopola od Latinského cisárstva (1261) neodstránilo fragmentáciu byzantského umenia. Významným strediskom zostáva epirská Arta, kde bol vystavaný Chrám Panagie Paragoritissy, či Trapezuntské cisárstvo, kde v hlavnom meste dynastia tzv. Veľkých Komnénovcov vystavala významný chrám Hagia Sofia. Veľký prerod zažíva kláštorné hnutie, ktoré však po víťazstve hésychazmu ustupuje len na niektoré miesta - najmä Month Athos. Zaujímavým boli kláštory v Meteore, ktoré boli dostupné len za pomoci kladiek.[4]

Neskorobyzantská decentralizácia (a neskôr najmä dualizmus) Byzantskej ríše sa prejavil zvýšením významu menších sídiel, a neskôr najmä Peloponézskeho polostrova, ktorý sa stal sídlom Morejského despotátu. Na gréckom území sa na miestach, kde sa po IV. križiackej výprave dlhší čas udržala západná franská moc začali prejavovať západné prvky. V spartskej Mystre, centre despotátu, vyrástlo viacero výnimočných stavieb, medzi nimi Chrám svätého Demetera, Monastier Pantanassa, Monastier Theotokos Peribleptos , či luxusný despotský palác s ktorého výstavbou začali už Frankovia (ako Byzantínci označovali západných Európanov). Vďaka tomu, že Osmani Mystru obsadili bez boja je väčšina pamiatok pomerne zachovaná. V Solúne vzniká zase palaiologovský Chrám svätých Apoštolov, Svätý Panteleimon, či Svätá Katarína a ďalšie chrámy.[4]

O rozvoj a prestavbu poničeného Konštantínopolu sa zase snažili cisári a patriarchovia. Nanovo vzniká Kláštor Konštantína Lipsa (dnešná Fenari Issa džámí), prestavala sa Chóra a staršie baziliky. Využívajú sa mnohé pôvodne západné prvky - dekoratívnosť priečelí a odstupňovanie arkád, stavby sú viacposchodové a obsahujú zložité architektonické prvky.[4] K stavbám sa často pripájajú vedľajšie prístavby - nartexy, exonartexy. Naďalej sa prehlbuje umenie tehlovej výzdoby.[2] Významným staviteľom doby bol najmä Theodoros Metochites.[4]

 
Ruský chrám Alexandra Nevského v Novosibirsk (neobyzantský štýl)

Novobyzantská architektúraUpraviť

Bližšie informácie v článkoch: Postbyzantské umenie a Novobyzantský sloh
 
Moldavské maľované chrámy z veľkej časti tiež vychádzajú z byzantského štýlu[2]

Dobytie Konštantínopola Osmanmi v roku 1453 priniesol definitívny zánik Byzantskej ríše a rovnako aj presun ťažiska byzantského umenia do južnej a východnej Európy. Prostredníctvom ortodoxného kresťanstva sa byzantská kultúra rozšírila do Bulharska, Srbska, Valašska a Moldavska (dnešné Rumunsko). Zároveň už od 10. storočia byzantská kultúra a náboženstvo prenikali aj do Kyjevskej Rusi a následne odtiaľ do Ruska, ktoré sa neskôr po dobytí Byzantskej ríše a Balkánu Osmanmi stalo centrom ortodoxného sveta. Už počas existencie Byzantskej ríše sa v jednotlivých krajinách jej sféru vytvorili osobitné umelecké štýly, ktoré pretrvali i po zániku Byzantskej ríše. Byzantské umenie v jednotlivých krajinách prejavuje najmä v sakrálnej architektúre.

Z byzantskej architektonickej tradície takto v Bulharsku vznikla Tărnovská architektonická škola, v Srbsku zase vznikli napr. Rašská škola, srbsko-byzantský štýl, či vysoko dekoratívna Moravská škola 14. a 15 storočia, ktorá prešla celkom nezávislým vývojom a neskôr sa stala architektonickým vzorom pre moldavské a valašské chrámy. Nové umelecké ohniská sa nachádzali i v Rusku (Pskov, Vladimir, Novgorod,...). Miestna architektúra v Rusku a Srbsku však okrem byzantských štýlov absorbuje aj vplyvy zo západu (románsky a gotický sloh). Slovanské kostoly a kláštory (napr. Gračanica, Visoki Dečani, Kalenić,...) sa vyznačovali dôrazom na vertikalitu, ktorú Byzancia vynechávala. Pokračoval centrálny pôdorys kostolov, stavby sú však ovplyvnené románskym pôdorysom (napr. kláštor Studenica). Dôraz sa kladie takisto na farebnosť a pestrosť fasády.[17][18][19][20]

Novobyzantský alebo neobyzantský štýl bol architektonický smer, ktorý vznikol v západnej Európe v 40. rokoch 19. storočia. Šlo o historizujúci sloh, ktorý využíval prvky byzantskej (a pravoslávnej) architektúry.[21] Vzorom mu boli najme konštatinopolské (istanbulské) a ravennské stavby.[22] Svoj vrchol zažil v cárskom Rusku a medzivojnovej škole v Juhoslávii. V súčasnosti sú štýly vychádzajúci z byzantského súčasťou klasickej pravoslávnej kresťanskej architektúry - t.j. využívajú ho najmä sakrálni architekti v južnej a východnej Európe, ale aj inde vo svete, kde dosahuje pravoslávie.

GalériaUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. a b ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. (ďalej len Ibidem). ISBN 80-200-0454-8. S. 420.
  2. a b c d e f g Byzantská architektúra. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. S. 71 – 75.
  3. a b ARCHITECTURE. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 157 – 159. (po anglicky)
  4. a b c d e Ibidem, str. 465 – 467
  5. a b Ibidem, str. 421
  6. BECKWITH, J.. Early Christian and Byzantine Art. Harmondsworth : The Pelican history of Art, 1979.
  7. Ibidem, str. 426
  8. BECKWITH, J.. The Art of Constantinople: An Introduction to Byzantine Art. Londýn : Phaidon, 1961. S. 189.
  9. Ibidem, str. 442 – 443
  10. HALDON, John; BRUBAKER, Leslie. Byzantium in the Iconoclast Era, c. 680-850: A History. 2. vyd. [s.l.] : Cambridge University Press, 2015. 944 s. (ďalej len History). ISBN 1107626293. S. 212. (po anglicky)
  11. History, str. 214
  12. History, str. 294
  13. History, str. 294 – 305
  14. History, str. 304
  15. a b c d e Ibidem, str. 444 – 448
  16. Restored Byzantium-era palace to serve as museum in Istanbul [online]. DailySabah, [cit. 2019-09-21]. Dostupné online.
  17. DEMUS, Otto. Byzanz und der Westen. Studien zur Kunst des europäischen Mittelalters. Wien : Österreichischen Akademie der Wissenschaften, 1984.
  18. OUSTERHOUT, Robert G.. Eastern Medieval Architecture: The Building Traditions of Byzantium and Neighboring Lands. 1. vyd. [s.l.] : Oxford University Press, 2019. (Onassis Series in Hellenic Culture.) ISBN 0190272732, 978-0190272739. S. 655.
  19. DERETIĆ, Jovan. Kulturna istorija Srba. 1. vyd. Belehrad : Beograd : Narodna kn̂iga, 2005. ISBN 86-331-2386-X.
  20. RUS´ ART AND ARCHITECTURE In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1820 – 1821. (po anglicky)
  21. The Byzantine Revival [online]. www.victorianweb.org, [cit. 2019-09-21]. Dostupné online.
  22. Byzantine Revival Architecture - OrthodoxWiki [online]. orthodoxwiki.org, [cit. 2019-09-21]. Dostupné online.

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť