Byzantské výtvarné umenie

(Presmerované z Byzantské umenie)

O architektonickom umení Byzantskej ríše bližšie pozri byzantská architektúra.

Byzantské výtvarné umenie je súčasťou stredovekého výtvarného umenia. Štýlom nadväzuje na antické umenie Rímskej ríše a ranokresťanské umenie.[1][2][3]

Mozaika Deésis, detail Ježiš Kristus ako Pantokratora, 13. storočie, Hagia Sofia, Istanbul.
Vrcholné dielo byzantského umenia, Hagia Sofia (dnes mešita). V chráme sa nachádza početné množstvo byzantských mozaík, väčšina fresiek v chráme sa nezachovala.

V užšom zmysle ide o výtvarné umenie (a architektúru) na území niekdajšieho byzantského štátu.[2] V širšom zmysle zahŕňa aj štýlom rovnaké či podobné umenie tvorené v byzantskom politickom a kultúrnom okruhu[2], teda napríklad umenie na území dnešného Srbska, Bulharska, Ukrajiny či Ruska, poprípade ďalších prevažne pravoslávnych krajín.[1] V tomto zmysle možno hovoriť skôr o byzantskom štýle alebo byzantskom slohu.[4]

Svetské byzantské umenie v architektúre reprezentovali najmä paláce, pamätníky, cisterny či fortifikačné stavby, vo výtvarnom umení následne početné veci dennej spotreby, ako napríklad šperky, knihy či riady. Oveľa známejšie a historicky významnejšie je byzantské sakrálne umenie, ktorého početné exempláre sa zachovali do dnešných dní. V architektúre ide najmä o kresťanské chrámy a monastiere, vo výtvarnom umení ikony, fresky, kríže či rôzne úžitkové umenie.[3][5]

Definície byzantského umenia a jeho periodizácia sa u autorov líšia (pozri nižšie).

Významný vplyv malo byzantské umenie najmä na umenie východného kresťanstva, osobitne na umenie cirkví konštantínopolskej (byzantskej) tradície.

Charakteristika a definícia upraviť

Kunsthistorickým pojmom sa byzantské umenie stalo v 17. storočí. Priekopníkmi v tomto smere boli Philippe Labbé a Du Cange.[6] Vecný vedecký obsah pojmu nebol dlho vyjasnený a byzantské umenie bolo ešte aj v 19. a 20. storočí predmetom mnohých diskusií a polemík.

Najjednoduchším, no neuspokojivým, vnímaním byzantského umenia je podľa New Catholic Encyclopedia jeho vnímanie ako umenia produkovaného obyvateľmi Byzantskej ríše pre jej obyvateľov. Byzantské umenie ďalej možno opísať aj ako umenie neskoroantické, ranokresťanské, umenie východnej pravoslávnej cirkvi, umenie Východorímskej ríše či ako východné stredoveké umenie. Ani tieto definície ale nevyčerpávajú celý obsah pojmu.[7]

Stredoveké umenie býva vo všeobecnosti členené na umenie sekulárne (svetské) a umenie sakrálne (náboženské). David Talbot Rice opisuje v tomto zmysle byzantské umenie ako „predovšetkým kresťanské umenie oddané poslaniu cirkvi a určené ilustrovať jej vieru, a viac alebo menej riadené zákonmi cirkvi.“[8]:7 Osobitne náboženské figurálne výjavy (ikony) nemali pre byzantských adresátov autonómnu (a priamu) umeleckú hodnotu. Šlo o umenie vedomé si svojho cieľa, ktorým bola chvála Boha a ktorý predurčoval jeho podoby. Náboženský účel si tak vyžadoval určitý stupeň abstrakcie, keďže myšlienkový základ figurálnej kompozície bol z teologického hľadiska významnejší ako reálnosť a podobnosť prírode.[8]:7 Byzantský umelec bol preto vnímaný predovšetkým ako remeselník, ktorý musel pri tvorbe svojich svojich diel (a najmä pri ikonách) prísne dodržiavať stanovené teologické doktríny a závery ekumenických koncilov či miestnych synod. Niektoré diela síce niesli aj osobitnú pečať ich autorov, vo všeobecnosti sa však umenie prezentovalo „neosobným, anonymným a kolektívnym spôsobom“[3].

Byzantské umenie je dodnes úzko spojené s umením pravoslávneho kresťanstva. I preto byzantské umenie nemožno vnímať len geograficky, ale aj duchovne. Je prítomné všade tam, kde sa dostal vplyv byzantskej teológie, resp. byzantský obrad.[3] Prelínalo sa teda najmä s umením gruzínskym, koptským a arménskym, neskôr aj s umením slovanských krajín. Obsahuje však aj prvky orientálne, perzské a islamské či prvky antiky.[9] Územie, ktoré byzantské umenie (a kultúra) ovplyvnilo rusko-anglický historik Dimitrij Obolensky nazval byzantský commonwealth.[10][pozn. 1]

Byzantská numizmatika a sfragistika bez ohľadu na ich aktuálnu umeleckú hodnotu poskytujú neoceniteľné predpoklady pre chronologickú a ikonografickú systematizáciu pamiatok byzantského umenia.[11]

Vznik upraviť

Počiatky byzantského umenia a architektúry datujú jednotliví autori rozlične. Neraz bývajú kladené už do čias rímskeho cisára Konštantína I.[12][11][13] Iné pramene hovoria o byzantskom umení až od iných historických udalostí (pozri aj kap. Periodizácia).

Encyklopedie Byzance (Vavřínek, Balcárek) uvádza, že dnes je „všeobecne prijímaný názor, že byz. umenie je skôr syntézou umenia celej vtedajšej oikumené, teda, že prepracovalo alebo absorbovalo umenie východných [rímskych] provincií a Východu vôbec.“[3] Encyklopédia Pyramída jeho ranú podobu definuje ako „slohový konglomerát, v ktorom sa okrem gréckych prvkov výrazne prejavovali aj orientálne štylistické hľadiská“[6]. Poukazuje pritom na perzské a islamské umenia, vplyvy z Kaukazu a neskôr aj zo slovanských krajín.

Vývoj byzantského umenia a architektúry sa taktiež spája s procesom historického vyčlenenia Byzantskej ríše z východnej časti Rímskej ríše po založení mesta Konštantínopol (4. storočie), obsadením západnej časti ríše v roku 476, s postupujúcou christianizáciou pôvodne pohanskej ríše, a najmä s vládou cisára Justiniána I. ako aj dokonaním helenizácie (grekizácie) pôvodne latinskej správy rímskeho štátu za vlády Hérakleia. Podľa zrejme prevládajúcej mienky sa z hľadiska umenia individualizácia osobitného byzantského štýlu s určitosťou zavŕšila za vlády Justiniána I., keď byzantské umenie dosiahlo svoj prvý zlatý vek a stalo sa „vedomou svojbytnou umeleckou kategóriou“[6]. Následne sa ďalej vyvíjalo v priebehu nasledujúcich desiatich storočí a prežilo i zánik Byzantskej (Východorímskej) ríše v roku 1453. Aj po zániku Byzancie však naďalej ovplyvňovalo celý rad národných umeleckých prúdov postbyzantského umenia.[1][2]

Periodizácia upraviť

V odbornej literatúre sa možno stretnúť s viacerými rozličnými členeniami byzantského umenia a architektúry.

Encyclopaedia Beliana byzantské výtvarné umenie a architektúru člení na: „tri veľké obdobia: na obdobie od zač. vlády Justiniána I. Veľkého do konca obrazoborectva, obdobie macedónskych a komnénovských cisárov a obdobie palaiologovskej renesancie[2]. K obdobiam následne radí nasledujúce časové intervaly: 527 – 60. roky 9. stor. (1. obdobie); 8671453 (2. obdobie) a 12611453 (3. obdobie). Ide skôr o širšie koncipované obdobia, ktoré v sebe zahŕňajú kratšie úseky, ktoré iní autori vymedzujú aj samostatne (pozri ďalej). Koncový časový údaj pri druhom (t. j. macedónskom a komnénovskom) období (1453) uvádza buď chybne, alebo nie v čisto chronologickom a historicko-dynastickom význame.

Tri obdobia podľa politických udalostí rozoznáva aj New Catholic Encyclopedia: ranobyzantské (pol. 4. storočia – pol. 6 storočia), strednobyzantské (9. storočie – 1204) a neskorobyzantské (1261 – 1453).[7]

Česká Encyklopedie Byzance voľnejšie a menej systematickejšie (t.j. nie v striktných intervaloch) rozpoznáva v rámci historického vývoja ranokresťanské obdobie (= východorímske umenie do vlády Justiniána I., pričom deklaruje: „dejiny byz. umenia sú tesne spojené so založením Konštantínopola a s presunutím centra ríše na Východ...“), vládu Justiniána I. (6. storočie), ktorú vníma ako prelomovú, zásahy obrazoborceckého hnutia (8. – 9. storočie), obdobie vlády Macedónskej dynastie (867 – 1057), umenie v dobe Komnénovcov (1081 – 1185), umenie v dobe okupácie Konštantínopola a palaiologovské umenie.[3] Preferuje teda skôr voľnejšie chronologické členenie, pričom periódy nevymedzuje striktne a priamo, ako niektorí iní autori. Justiniánske obdobie a obrazoborectvo; macedónske a komnénovské umenie; ako aj obdobie prechodné (v exile) a palaiologovské systematicky spája v troch spoločných odsekoch. Pod heslom byzantská architektúra následne ešte voľnejšie popisuje vývoj chronologicky a nevymedzuje, resp. nepomenuváva všetky jednotlivé obdobia.[14]

Slovenská časopisecká encyklopédia Pyramída rozpoznáva v rámci byzantského umenia: justiniánske (= ranobyzantské obdobie); obdobie obrazoboreckých búrok (= obrazoborectvo; 726 – 843); obdobie renesancie byzantského umenia za macedónskych cisárov a Komnénovcov (= strednobyzantské obdobie, deuterobyzantské obdobie; 843 – 1204) a palaiologovské obdobie (= neskorobyzantské obdobie, renesancia za vlády Palaiologovcov; 1261 – 1453).[6]

Encyklopédia archeológie člení periodizáciu byzantského umenia na štyri obdobia: 1. začiatočné obdobie Justiniána a jeho nástupcov, 5. – 7. stor.; 2. obdobie ikonoklazmu 726 – 843; 3. obdobie druhého rozkvetu za vlády macedónskej dynastie, 2. pol. 9. storočia – 1. pol 11. stor.; 4. obdobie Palaiologovcov 13. – 15. stor. Na druhú stranu byzantské umenie a literatúru čiastočne zjednodušujúco opisuje ako „statické, bez vývoja“[15].

Americký The Oxford Dictionary of Byzantium (ed. A. Kazhdan) v hesle od Anthonyho Cutlera o umení jednotlivé obdobia nevymedzuje a nepomenuváva.[16] V rámci hesla byzantská architektúra od Slobodana Ćučića rozpoznáva „zhruba sedem“ chronologických období, pričom ich delí chronologicky: (1.) 4. – 5. storočie, ktoré popisuje ako prechodné obdobie; (2.) 6. storočie; (3.) 7. storočie – polovica 9. storočia, ktoré charakterizuje ako obdobie krízy; (4.) pol. 9. – 11. storočia, t. j. obdobie vlády Macedónskej dynastie; (5.) 12. storočie, t. j. obdobie vlády Komnénovcov; (6.) 13. storočie, t. j. obdobie latinskej okupácie Konštantínopola; (7.) 14. – 15. storočie, t. j. obdobie vlády Palaiologovcov. Obdobia nazýva primárne iba číslovkou, prípadné iné pomenovanie obsahuje opis danej etapy.[17]

Poľské encyklopedické dielo Encyklopedia kultury bizantyńskiej poskytuje členenie čiastočne odlišné. Za prvé obdobie vymedzuje obdobie ranobyzantské (330 – 726), ktoré malo vrchol zažiť počas vlády Justiniána I., obdobie ikonoklastické (726 – 843), obdobie strednobyzantské (843 – 1204), ktoré malo rozkvet počas vlády macedónskych a komnénovských panovníkov, obdobie Latinského cisárstva (1207 – 1261), obdobie neskorobyzantské (aj palaiologovská renesancia; 1262 – 1453) a obdobie pobyzantské, ktoré malo viaceré fázy.[11]

Odlišný prístup zvolili tvorcovia amerického Dictionary of the Middle Ages, ktorí v bližšie opisujú len byzantské umenie v rokoch 843 – 1453 a pre ranejšie obdobie odkazujú na heslo o ranokresťanskom umení a architektúre. Dané obdobie v sekciách člení na obdobie Macedónskej dynastie (867 – 1056), umenie Komnénovcov a Angelovcov, (1081 – 1204), obdobie latinskej okupácie Konštantínopola (1204 – 1261) a obdobie Palaiologovcov (1261 – 1453).[18]

Doteraz jediná všeobecne orientovaná česko-slovenská monografia Dějiny Byzance rozlišuje v rámci kapitoly o umení predbyzantské umenie/predbyzantská architektúra, umenie [a architektúra] od vlády Justiniána do začiatku ikonoklastického obdobia (justiniánske umenie/architektúra), obdobie ikonoklasmu (v rámci neho rozlišuje dve: 724Nicaea II. a 815843; umenie pred týmto obdobám nazýva aj predikonoklastickým[19]:450, umenie macedónskej a komnénovskej epochy, a umenie palaiologovskej epochy. Záver kapitoly sa v dvoch odsekoch venuje odkazu byzantského umenia, pričom deklaruje: „Pádom Konštantínopola umenie byzantského sveta nekončí. Jednak pokračuje v susedných ortodoxných štátoch, jednak žije v múroch kláštorov, alebo sa posúva na pozície ľudového prejavu...“[19]:471 Pojem predbyzantské umenie pozná aj Encyklopedie umění středověku, ktorá ho vymedzuje intervalom 4. až 6. storočie.[20]:42

Slovenská mutácia Wikipédie, najmä pre prehľadnosť, rozlišuje v článkoch obdobia podľa chronológie, pridržiavajúc sa (ak je to možné) jednotlivých panovníckych dynastií a etáp nasledovne: ranokresťaské umenie, umenie v justiniánskom a hérakleianskom období, umenie v období obrazovorectva, umenie v macedónskom období, umenie v komnénovskom a angelovskom období, umenie v exilovom (prechodnom) a palaiologovskom období a postbyzantské umenie, v ktorom opisuje byzantské výtvarné umenie a architektúru aj v širšom význame pojmu.

Vývoj byzantského umenia upraviť

 
Mauzóleum Gally Placidie, 5. storočie, Ravenna, Taliansko.
 
Katakomby svätých Marcellina a Petra, pred. 5. storočím, Rím, Taliansko.
 
Brescijská kresťanská skrinka, 4. storočie, Museo di Santa Giulia, Brescia.
 
Kalixtove katakomby, 4. storočie, Rím, Taliansko.
 
Kláštor svätej Kataríny Alexandrijskej na Sinaji, 6. storočie, Egypt.
 
Interiér Baziliky San Vitale, 6. storočie, Ravenna, Taliansko.

Ranokresťanské umenie (1. – 6. storočie) upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ranokresťanské umenie

Pretože v kresťanskom umení na území Rímskej ríše v prvých storočiach neexistovali výraznejšie rozdiely medzi Západom a Východom, býva dozrievajúce kresťanské umenie až do vlády Justiniána I. vnímané ako súčasť ranokresťanského umenia (iní autori obdobie od 3. storočia na kresťanskom Východe nazývajú aj predbyzantským obdobím, pozri Periodizácia).

Pre prvotný odpor Rímskej ríše ku kresťanom boli Kristovi nasledovníci v priebehu prvých troch storočí nútení svoju vieru tajiť a z toho dôvodu existovalo najranejšie kresťanské umenie len na skrytých miestach ako napríklad v katakombách. Situácia sa zmenila v 4. storočí po tom, čo bolo v Rímskej ríši prijatých viacero právnych noriem, ktoré posilnili náboženskú slobodu v krajine, osobitne Milánsky edikt, ktorý zrovnoprávnil všetky náboženstvá v krajine, a ktorý povolili kresťanom vykonávať svoje obrady verejne.

S rozvojom kresťanstva začali na území ríše vznikať prvé chrámy a prvé umelecké predmety cirkevného charakteru. Umeleckými centrami ranokresťanského umenia sa stali prvé biskupské obce: Rím, Konštantínopol (ktorý bol zakladaný a budovaný ako prevažne kresťanské mesto), Antiochia, Jeruzalem a Alexandria. V neskoršom období k umeleckým centrám patrili aj talianske mestá Miláno a Ravenna. Dodnes sa z tohto obdovia zachovali napríklad Galériov oblúk a rotunda v Solúne zo 4. storočia či mauzóleum Gally Placidie v Ravenne.

S rozvojom pútnictva od tretieho storočia vznikalo veľké množstvo chrámov a rozvíjalo sa umenie tvorby mozaiky. Tá sa postupne presťahovala z podláh na steny a klenby, kde symbolizovala vyšší (duchovný) svet. Na miestach významných hrobov vznikali zdobené sarkofágy. Rozvíjala sa reliéfová plastika, najčastejšie sa používala slonovina z alexandrijských a antiochijských dielní. Používali sa tiež drahé kovy. Naopak sa postupne znižovalo množstvo priestorových sochárskych diel, nakoľko všeobecná cirkev už na Prvom nicejskom koncile odmietla idolatriu – uctievanie modiel, za ktoré boli sochy považované.[19]:423 – 424

Maliarstvo sa v ranokresťanskom období nachádzalo skôr v úzadí. Existovala dosková maľba a početné boli aj knižné iluminácie, avšak len málo z nich sa zachovalo do dnešných dní a viaceré z nich len ako neskoršie kópie.[19]:423 – 424 Vďaka obchodu s ďalekým východom sa v Byzantskej ríši vyvíjala aj výroba z východných materiálov a hodvábu, v tomto období však pre čínsky monopol s hodvábom ešte len v obmedzenej miere.

Justiniánske a herákleianske obdobie (6. – 7. storočie) upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské umenie v justiniánskom a hérakleianskom období

Prvé vrcholné obdobie pre byzantské umenie začína za vlády Justiniána I., keď sa v Byzantskej ríši (Východorímskej ríši) naplno rozvíjal kláštorný život a dochádzalo k vzniku viacerých kultúrnych pamiatok náboženského charakteru. Vznikol Kláštor svätej Kataríny na Sinaji, najväčšia súdobá bazilika na svete Hagia Sofia, či jej predchodkyňa Hagia Sofia Malá (pôvodne Chrám svätých Sergia a Bakcha), Chrám svätých Apoštolov (mauzóleum cisárov) a mnohé ďalšie. O mnohých stavbách sa žiaľ dozvedáme len z dobových svedectiev, medzi nimi najmä Prokopiov spis De aedificiis – O stavbách.[19]:426

Pri budovaní sa využívali najmä mramor a tehla, bežnými ale boli aj iné kamene. Často sa využíval materiál zo starších, najmä pohanských, budov. Klasické rímske monumentálne sochárstvo postupne ustupovalo drobnému dekoratívnemu umeniu.[6] Drobná plastika v tomto období dosahovala veľkú úroveň. Ešte za vlády cisára Justiniána I. vzniklo viacero sôch, no ich počet následne rapídne klesal. Spravidla sa o nich dozvedáme len zo správ historikov.[19]:433 Byzantské budovy zdobili stĺpy so zdobenými hlavicami a cibóriami. Uplatňovala sa výzdoba štukou.[6] Reliéfna výzdoba je charakteristická rastlinnou a zvieracou tematikou.[6] Rozvíjala sa drevorezba a rezba do slonoviny.

 
Nanebovstúpenie Pána, Rabulov evanjeliár, 586, Bibliotheca Laurenziana, Florencia.

6. storočie bolo zlatým obdobím byzantských kníh a ilustrátorstva. Vznikali nové rukopisy i odpisy starších diel. Zvitky postupne nahradili kódexy.[2] Známe sú dve iluminátorské tradície: helenizujúca alexandrijská a ázijsko-orientálna vyznačujúca sa monumentálnosťou.[6] Známe sú napríklad tzv. purpurové rukopisy písané na purpurom zafarbený pergamen[19]:437, medzi významné diela patrí Rabulov a Rossanský evanjeliár.[7][3]

V 5. storočí sa rozvíjala tvorba ikon, doskových malieb, ktorá mala najmä náučno-teologický charakter. Historicky vychádzala z tradície zobrazovania rímskych cisárov a z orientálnej tradície zobrazovania zosnulých. Jej pôvod možno badať v Palestíne a Sýrii. Byzantský umelec už na rozdiel od svojho antického predchodcu svoje objekty nezobrazoval ako predmety zobrazujúce ľudskú (telesnú) krásu, ale prostredníctvom alegórie sleduje jej duchovnú stránku a vlastnosti. Najznámejšie ikony z tohto obdobia sa zachovali v Kláštore svätej Kataríny Alexandrijskej.

 
Mozaika svätého Demetera Solúnskeho a dvoch donátorov 7. – 8. storočie, Chrám svätého Demetera Solún.

Rozvíjala sa tiež mozaika, ktorá zobrazovala ako duchovné, tak i svetské motívy. O svetských motívoch sa dnes ale dozvedáme najmä z historických materiálov. Časť z nich sa dochovala v Ravenne. Významná bola duchovná mozaika, avšak podľa dobových správ hlavné chrámy v Konštantínopole v tomto období nemali prekvapivo figurálne mozaiky. Tie mali vzniknúť až za vlády Justína II.

Značný bol rozsah úžitkového umenia, ktoré však bolo v priebehu storočí často prerobené na iné predmety. Významným nálezom z toho obdobia bol poklad strieborných mís nájdených v roku 1902 na Cypre. V roku 552 sa v Byzancii po tom, čo sa dvom mníchom podarilo z Číny priniesť priadku morušovú začalo s výrobou hodvábu. Ten sa používal na rozličné účely (závesy, šatstvo, či dokonca pri mumifikácii). Najstaršie dochované kusy pochádzajú zo 7. storočia. Vzory na látkach boli najmä loveckého a zvieracieho charakteru, ornamenty boli ovplyvnené perzským sásánovským umením.[19]:440

V siedmom storočí v Byzantskej ríši doznievalo vrcholné justiniánske obdobie. Boje s Peržanmi a neskôr i Arabmi a avarsko-slovanskými nájazdníkmi mocensky i ekonomicky oslabili Byzantskú ríšu, takže sa obmedzil i rozpočet pre rozvoj umenia. Prestali vznikať nové stavby podobe veľkého významu ako za Justiniána a umenie sa prenieslo najmä do tvorby mozaík. Na rozdiel od ťaživej doby mozaiky z tohto obdobia žiaria svojou farebnosťou a leskom. Využívali sa kamenné, sklenené a smaltové kamene. Najznámejšia figurálna mozaika z tohto obdobia sa nachádza v Chráme svätého Demetera v Solúne.

V tomto období sa taktiež v cirkevných kruhoch začína prejednávať a kanonicky presnejšie upravovať požadovaná výzdoba a vybavenie chrámov, mení sa prístup Byzantíncov k náboženstvu a v niektorých úvahách sa (azda aj pre arabský vplyv) začína odsudzovanie terajšieho kresťanského umenia a najmä ikon.

 
Obrazoborecké fresky z 9. storočia na ostrove Naxos, Kostol svätého Kyriaka.
 
Apsida chrámu s jednoduchou obrazoboreckou mozaikou kríža, 8. storočie, Chrám Hagia Irena, Istanbul, Turecko.

Umenie v období obrazoborectva (730 – 843) upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské umenie v období obrazoborectva

Obdobie obrazoborectva (ikonoklazmus) sa rozdeľuje do dvoch hlavných vĺn. Prvé obdobie boja proti uctievaniu ikon sa začalo v roku roku 724 a trvalo až do vlády cisárovnej Ireny a usporiadania Druhého nicejského koncilu v roku 787. Druhé obdobie ikonoklazmu trvalo v rokoch 815843.

Príčin ikonoklazmu bolo viacero a ich konkrétny vplyv je predmetom diskusie. Jednak boli duchovného charakteru. V cirkevných kruhoch sa už dlhší čas prejednávala otázka výzdob chrámov a na niektorých, najmä východných teológov pôsobili moslimské názory nezobrazovania tvárí a ľudských postáv. Teologické vysvetlenie ikonoklazmu bolo, že nie je možné zobraziť duchovnú podstatu božstva a uctievanie iba telesnej stránky osôb sa rovná modlárstvu. K príčinám ďalej možno pripočítať i neúspechy Byzancie na východnej fronte a arabskú expanziu, čo niektorí chápali ako znak toho, že sa od Byzancie odvrátil Boh a hľadali dôvody, prečo sa tak stalo.

Nech už príčiny a zámienky obrazoborcov boli akékoľvek, fanatické ničenie figurálnych výjavov (kresťanského i antického umenia) sa stalo temnou stránkou byzantskej histórie. Asi prvou verejnou obeťou novej cisárskej politiky bola ikona Krista na Chalké – bronzovej bráne konštatinopolského Veľkého paláca. Ešte väčšia vlna prenasledovania ikon nastala za vlády Konštantína V. Kopronyma, ktorý dokonca ikonodúliu nechal odsúdiť na koncile (respektíve synode) v roku 754.

I napriek prenasledovaniu istých typov umenia a poklesu podpory umenia v tomto období vzniklo niekoľko významnejších stavieb a diel. Cisár Teofil nechal napríklad vystavať palác v Bryose. Do architektúry prenikli niektoré orientálne prvky (trikonchálna dispozícia). Obrazoborecké mozaiky sa zachovali v chráme Hagia Irena, či v Solúne.[20]:162 Väčšina obrazoboreckých diel sa však do dnešného obdobia nezachovala. Mnohé boli zničené v priebehu 20. storočia, počas grécko-tureckej vojny a niektoré vďaka požiarom. Zachovala sa však napríklad výzdoba Kostola svätého Kyriaka na ostrove Naxos.[19]:442 Umelci sa v tomto období snažili zjednodušiť zobrazovanie kresťanských motívov a namiesto tvárí sa orientovali na kríže a symboly. V mozaike sa využíval motív vtáctva, divých zvierat a rastlín vychádzajúci z perzských a helenistického motívov.

Veľký odporca ikonoklazmu Ján Damascénsky toto obdobie popisuje nasledovne:

Ikony Krista, Bohorodičky a svätých boli odovzdané plameňom a zničené, kým vyobrazenia stromov, vtákov, zvierat a zvlášť takých diabolských scén ako dostihov, lovu, divadelných predstavení a hier v hipodróme sa starostlivo chránili...chrám sa zmenil v zelinkársku záhradu a vtáčiu klietku.
– (Ján Damaský: Reči na obranu obrazov)
 
Ikona Triumfu ortodoxie, 14. – 15. storočie, British Museum, Londýn.

K definitívnemu obnoveniu kultu ikon prišlo až za vlády regentky Teodory v roku 843. Tento deň je dodnes vo východných cirkvách oslavovaný ako nedeľa ortodoxie.

Umenie v macedónskom období (843 – 1081) upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské umenie v macedónskom období
 
Skalné obydlia v Kapadócii, Turecko.
 
Harbavilský triptych, medzi rokmi 940 – 960, Musée du Louvre, Paríž.
 
Mozaika Deésis, Ježiša Kristus ako Pantokrator medzi cisárovnou Zóé a jej tretím manželom Konštantínom IX. Monomachomom, 11. storočie, Hagia Sofia, Istanbul.
 
Monastier Hosios Lukas,10./11.storočie, Grécko.

Obdobie Macedónskej dynastie bolo druhým zlatým vekom byzantského umenia. Napriek zložitým začiatkom obnovy ikonografie (z dôvodu absencie znalcov daného remesla) sa postupne znovu rozvinula tvorba ikon. Tá v obrazoboreckom období prežívala najmä v Sýrii a Kapadócii, odkiaľ sa znovu šírila do Byzancie. Práve v Kapadócii vznikli v tomto období početné v skalách vytesané chrámy a kláštory, z ktorých pravdepodobne najznámejšie sa zachovali v okolí Göreme. Sýrska ikonografia postupne prenikla i do európskej časti ríše a na cisársky dvor. Nanovo sa tvorili náboženské mozaiky a obnovovali sa dekorácie chrámov. Prevládala farebnosť a symbolika. Do popredia sa dostávali inovatívne prvky.[6]

Macedónske umenie možno považovať za prechod medzi antikou a stredovekom. Diela stále niesli niektoré klasické rímske znaky (ako napríklad farby či doplnky), naopak postavy niesli východný orientálny nádych a často i ľudové prvky. Zároveň sa však po porážke ikonoklazmu sprísnili i teologické nároky na ikony. Tie nesmeli za žiadnych okolností pripomínať prázdne modlárstvo ale mali poukazovať na svoj veľkolepý duchovný predobraz. Nutno dodať, že samotné ikony v Byzantskej ríši ako umenie chápané neboli a boli brané čisto duchovne. Stále častejšie sa v chrámoch začínali objavovať i oltárne priehrady – ikonostasy. Rozmohlo sa zobrazovanie typických novozákonných obrazcov a objavuli sa i apokalyptické diela. V dielach boli zobrazované typizované postavy s typickými formami. Väčšie uvoľnenie hláv nastáva až v neskoršom 12. storočí. V umení možno celkovo badať dve tendencie, realistickú dvorskú a tradicionalisticko-teologickú, kláštornú.[6][20]:164

 
Parížsky žaltár, prorok Nátan kára kráľa Dávida, 950, Bibliothèque Nationale de France, Paríž.

Vznikali chrámy a postupne i nová výzdoba chrámov: v Solúne, v Nikáji či bohato vyzdobená (no nezachovaná) Bazilika Nea Ekklésia v Konštantínopole. Početné kláštory vznikli na posvätnej hore Athos. Niektoré zakladali Gréci, iné Gruzínci, Bulhari, či Arméni. Athos sa tak stal centrom ortodoxného sveta i kultúr byzantskej mocenskej sféry.

Takmer každý z macedónskych cisárov nechal pristavať nové sály cisárskych palácov. Postupné odpútanie sa od latinskej tradície a oživenie gréckeho jazyka prinieslo i helénske prvky. Bežné boli reliéfy so zvieracími motívmi. Založené boli rozsiahle cisárske záhrady, tzv. Nový Eden, a rozmáhalo sa i budovanie nových palácov.[19]:445 Rozšíril sa Veľký palác a medzi nové paláce patrili Blachernský palác a palác Bukoleon so známym súsoším býka a leva. Takmer každý cisár a jeho manželka nechali postaviť nové monastiere a začali ich ako svoje miesta posledného odpočinku uprednostňovať pred Chrámom svätých apoštolov. Typická je i mozaika zobrazujúca cisársky pár. Zrejme najznámejšia je obdobná mozaika cisárovnej Zóé v Hagii Sofi s jej manželom. Pre jej opakované manželstvá však musela byť postava cisára (manžela) viackrát menená.

 
Triptych Život Krista, 10. storočie, Musée du Louvre, Paríž.

Rozvinula sa štátna výroba hodvábu, ktorý sa stal predmetom exportu. Bohato vyzdobené textílie sa stali jedným z najvýznamnejších umeleckých výrobkov a hodvábnictvo dôležitým umeleckým remeslom.[19]:446 Vysokú úroveň si zachovala i byzantská iluminácia, ktorá sa tešila veľkej priazni byzantských mocných. Zachovali sa mnohé diela, medzi nimi Kázania Gregora Naziánskeho, či Kozmografia christiana, opis staršieho diela alexandrijského kupca. Svetovo známe sú Parížsky žaltár, Vatikánsky žaltár, či Biblia kráľovnej Kristíny. V roku 986 vzniklo Menológium Bazila II., liturgický kalendár zobrazujúci svätcov. Štýl jej prevedenia predznamenáva nástup novej generácie umelcov. Stráca sa priestornosť a antikizujúca modrosť – plne prevažuje zlaté pozadie.

Opätovne sa rozmáhala výroba predmetov zo slonoviny. Významné sú macedónske diptychy a triptychy, bohato zdobené skrinky a reliéfy. Svetovo známe bolo byzantské šperkárstvo a zlatníctvo, ktoré v očiach Západu vzbudzovalo závisť a predstavu neskutočného prepychu a bohatstva cisárskeho dvora a neskôr sa vďaka štvrtej križiackej výprave dostalo na európske dvory. V úžitkovom umení sa na rozdiel od ikonografie vyskytovali aj početné antické motívy či svetské motívy cisárov, bitiek a loveckých scén. Niektoré ornamentálne motívy predznamenávali európsku gotiku, ktorá však v byzantskom svete nikdy neprepukla.

 
Vladimírska Theotokos, byzantská ikona z 12. storočia, Štátna Tretiakovská galéria, Moskva.
 
Oltár Pala d’Oro, 10. – 14. storočie, pokladnica Baziliky svätého Marka, Benátky.

Komnénovská renesancia a Angelovci (11. – 13. storočie) upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské umenie v komnénovskom a angelovskom období

Druhá polovica 11. storočia, teda obdobie po vymretí Macedónskej dynastie, uvrhla Byzantskú ríšu do zmätkov a na krátko sa obmedzil i rozvoj umenia. Nástup dynastie Komnénovcov pozastavil úpadok ríše a vytvoril predpoklady pre ďalší vývoj umenia. Budovali sa malebné domy a paláce, ktoré boli vyzdobené ornamentmi s tehlovými okrasami a detailami z majoliky. Narastala geometrickosť a strácali sa zoomorfné prvky.[19]:447 V architektúre vznikla tzv. grécka škola s jej chrámami v Aténach a na ostrovoch. Po dočasnej strate väčšiny Malej Ázie sa umelecká tvorba viac orientovala na európsku časť. Miestne diela však začínali obsahovať i lokálne štýly a nádychy.

V mozaike sa prejavovala lineárnosť tvarov a chladnosť farieb. Najvýznamnejšie pamiatky z obdobia možno nájsť najmä v kláštoroch. Zrejme najznámejšími sú mozaiky v aténskej Dafnii. Byzantské umenie v tomto období expanduje i do zahraničia. Pozvaní umelci skrášlili normanské i kyjevské budovy. V monrealskom chráme v Palerme sa nachádza najväčší mozaikový cyklus na svete. Umelecky však ide o menej estetické dielo. Vplyv umenia je badateľný i v Benátkach, ktorým sa byzantské umenie podarilo uspokojivo imitovať a do ktorých sa navyše veľká časť byzantského kultúrneho dedičstva dostala po štvrtej križiackej výprave. Byzantské umenie si v Taliansku svoju obľubu zachovalo až do príchodu renesancie.[19]:455

Za vlády Komnénovcov, veľkých mecenášov umenia, sa čiastočne menil i štýl umenia. Okrem duchovna sa zvýrazňovala aj krása. Maliarske diela boli žiarivejšie, ťahy jemnejšie a hojne sa využívala zlatá a strieborná farba. Novými umeleckými centrami sa stali Solún a hora Athos, zo starších znovu ožil Jeruzalem a Sinaj. V kaligrafii umenie už iba opakovalo svoj dosiahnutý vrchol. Nové diela nevznikali už len v dielňach ale aj v kláštoroch (dovtedy byzantské kláštory nemali podobný vzdelanostný a umelecký charakter ako na západe). V knihách klesal počet ilustrácií. Medzi významnejšie diela patrí napríklad Parmské evanjelium či Evanjelium florentskej Laureantiány. Pozoruhodným dielom tohto obdobia je sicílsky opis kroniky Ióanna Skylitza známy ako Madridský rukopis, ktorý obsahuje okolo 600 vyobrazení z byzantských dejín.

Vrchol dosahuje byzantské zlatníctvo, ktoré sa (často i staršie exempláre) exportovalo do celej Európy. Byzantskí kovotepci mali viaceré zákazky v Benátkach. Najznámejším je pravdepodobne oltár Pala d´Oro v Bazilike svätého Marka. Do Benátok sa po roku 1204 dostala i byzantská okrídlená kvadrika. Byzantského pôvodu sú taktiež uhorské koruny (grécka časť tzv. svätoštefanskej koruny a tzv. Monomachova koruna (obe však pochádzajú ešte z 11. storočia, z obdobia tesne pred nástupom Komnénovcov).

Po tom, čo v roku 1204 Konštantínopol dobyli v rámci štvrtej križiackej výpravy križiaci, sa Byzantská ríša za vlády Angelovcov dočasne rozpadla a ťažisko umenia sa presunulo do lokálnych centier. Do umenia sa taktiež dostalo niekoľko prvkov zo západu.

 
Procesiová ikona Zvestovania, 14. storočie, Macedónske štátne zbierky, Skopje.

Éra Palaiologovcov (13. – 15. storočie) upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské umenie v exilovom a palaiologovskom období

Obnovenie Byzantskej ríše v roku 1261 za vlády Palaiologovcov prinieslo byzantskému umeniu nové skúsenosti, ktoré preberalo jednak z názorov dočasných dobyvateľov, ale aj iných národov byzantského kultúrneho okruhu. Posilnil sa význam regionálnych sídiel oproti Konštantínopolu, významnými architektonickými sídlami sa stali Solún, Trebizond, či mestá na Peloponéze (medzi nimi najmä Mystra). V duchovnom prostredí sa rozvíjalo a zvíťazilo hnutie hésychazmu a spolu s ním sa rozšíril vznik stylických kláštorov na vysokých skalách. Vznikli kláštory v Meteore, rozšíril sa Month Athos. Byzantské umenie sa ďalej šírilo do Ruska, Benátok a na Balkán. Bez odozvy nezostalo ani u moslimských Turkov, ktorí z východu útočili na Byzantskú ríšu.

Najvýznamnejšie obrodenie prežívala mozaika a nástenná maľba, ktorá sa prejavovala dynamickosťou a naratívnosťou. Maľby vytvárali zložité tapisérie. Menili sa i farby a veľkosť detailov, ktoré sa zmenšovali. Významné mozaiky sa zachovali v Chráme svätého Spasiteľa v Chóre, či v Kláštore Pammakaristos. Z tohto obdobia sa taktiež zachovalo veľké množstvo doskových ikon, pričom ich kvalita kolíše podľa výrobnej dielne. Pomerne slušnú úroveň si zachovali konštatinopolské dielne. Prevládali svetlé teplé farby a schematické zlato vytvorené nitkovitými ťahmi. V knižnom umení diela nedosahovali úroveň predchádzajúcich období. Novinkou boli knižné portréty. Zachovalo sa vďaka nim viacero cisárskych podobizní.

V umení drobných predmetov takisto badať prepad voči starším obdobiam. Strata východných území znamenala vznik nedostatku drahších materiálov, najmä slonoviny a drahých kovov. Výroba sa orientovala najmä na drevo, viac sa využívala i keramika. Klesala náročnosť diel. Obľúbeným sa stáva filigrán. Viac pozornosti sa začalo venovať ochrane ikon. Vznikali kovové rámy a obklady ikon. Výrazný rozvoj zažilo umenie tvorby tkanín a výšiviek.[19]:471

 
Monastier Gračanica, 14. storočie, neďaleko Prištiny, Srbsko (Kosovo).
 
Ikona Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubľova, 15. storočie, Štátna Tretiakovská galéria, Moskva.

Byzantské umenie v južnej a východnej Európe upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Postbyzantské umenie

Dobytie Konštantínopola osmanskými Turkami v roku 1453 prinieslo definitívny zánik Byzantskej ríše a rovnako aj presun ťažiska byzantského umenia do južnej a východnej Európy. Prostredníctvom pravoslávneho kresťanstva sa byzantská kultúra rozšírila do Bulharska, Srbska, Valašska a Moldavska (dnešné Rumunsko). Zároveň už za vlády Macedónskej dynastie prenikli byzantská kultúra a obrad aj na územie dnešnej Ukrajiny a Ruska, ktoré sa po dobytí Balkánu stalo centrom pravoslávneho sveta. Už počas neskorej fázy Byzantskej ríše sa v jednotlivých krajinách východného rítu vytvoril čiastočne osobitný umelecký štýl jednotlivých národov a naďalej pokračoval i po zániku Byzantskej ríše. Je pri tom často značne obtiažne určiť či ide ešte o byzantský štýl a alebo o osobitný národný štýl (napríklad srbsko-byzantský štýl).[15]

V 14. a 15 storočí sa v Srbsku rozvíjala Moravská škola, ktorá prešla celkom nezávislým vývojom a neskôr sa stala architektonickým vzorom pre moldavské chrámy a susedné krajiny (Valašsko, Bulharsko). Nové umelecké ohniská vznikali v ruských krajinách. Ruský ikonografický štýl sa síce začal vyvíjať vlastným smerom (napríklad nové motívy a svätci), no vždy zároveň imitoval byzantské predlohy. Známou je napríklad Ikona Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubľova.

Architektúra v Rusku a Srbsku okrem byzantských štýlov v absorbuje vplyvy zo západu (románsky a gotický sloh). Slovanské kostoly a kláštory (napr. Gračanica, Visoki Dečani, Kalenić) sa vyznačovali dôrazom na vertikalitu, ktorú Byzancia celkom vynechávala. Pokračoval avšak centrálny pôdorys kostolov. Stavby Rašskej školy sú najviac ovplyvnené románskym pôdorysom (napr. Kláštor Studenica), dôraz sa kladie takisto na farebnosť a pestrosť fasády. Veľa byzantských umelcov z Konštantínopola a Solúna pracovalo na dvoroch slovanských kniežat a kráľov už počas palaiologovskej renesancie. Dobrým príkladom sú fresky gréckych umelcov pracujúcich na dvore srbského vládcu Štefana Uroša II. alebo fresky v Kláštore Gračanica. Byzantský vplyv sa objavoval tiež vo všetkých aspektoch života (odevy, tituly). Najvyspelejšia fáza srbsko-byzantského umenia bola dosiahnutá za vlády despotu Stefana Lazarevića. Moravská škola v jeho ére dosiahla výraznú kvalitu architektúry, ktorej ozdobnú pečať možno na srbských kostoloch badať dodnes.

Významnú úlohu v stredovekom Srbsku zohrávala freska. Medzi staršie fresky patrili najmä diela v Kláštore Studenica (1170), či Sopoćani (cca. 1265). Grécki maliari tu napodobnili klasické antické fresky. Maľby z neskoršieho obdobia (Palaiologovci) mali zase skôr konzervatívny kresťanský charakter (Ochrid, Gračanica). Pomerne kvalitné diela srbských majstrov zo 14. storočia a v prvej polovice 15. storočia v Moravskej škole sa nachádzajú v Kalenići, či Manasiji.

Byzantská tradícia v juhovýchodnej Európe pokračovala aj pod osmanskou nadvládou, hoci niektoré typy umenia sa zachovali len v pomerne malom meradle. Na Kréte sa pod záštitou Benátok vyvíjal regionálny post-byzantský štýl Krétskej školy. Písanie (maľba) ikon sa výrazne nemenila, skôr sa pridržiava tradície byzantského umenia.[21]

Význam byzantského umenia a dedičstvo upraviť

 
El Greco, Nanebovzatie Panny Márie, 1565 – 1566, Katedrála Nanebovzatia Panny Márie, Ermoupoli.

Do dnešných dní sa zachovali tisíce byzantských pamiatok. Byzantské umenie a jeho tvorcovia v priebehu existencie Byzantskej ríše pôsobili a ovplyvňovali kultúru a umenie okolitých krajín a národov: Arabov, Arménov, Gruzíncov, Slovanov, či umelcov z územia Talianska (medzi nimi najmä Benátčanov, sicílskych Normanov a Florenťanov). Nedostižný vplyv malo byzantské umenie na kresťanské umenie, a to najmä v oblasti ikonografie. Najmä vo východných cirkvách sa na stavbe chrámov podpísal byzantský architektonický štýl, ktorého nasledovníkom dnes je neobyzantský sloh. Významným prvkom byzantského štýlu bola najmä kupola a centrálny štvorcový centrálny pôdorys. Významné bolo i byzantské šperkárstvo, ktorého výrobky sa rozšírili po celej Európe a stali sa dokonca súčasťou korunovačných klenotov (Uhorsko). Vďaka Byzantskej ríši sa ďalej do Európy dostala výroba hodvábu a predmetov z neho. Nedostihnuteľní boli Byzantínci v majstrovstve mozaiky, ktorú od nich prevzali Normani a moslimovia.

Po páde Konštantínopola prevzali byzantskú kultúrnu tradíciu najmä južnoslovanské a východoslovanské krajiny. Byzantská kultúra však ovplyvnila i umenie Osmanskej ríše, ktorá prevzala patronát nad jej územím a kultúrnymi pozostatkami. Umenie potomkov bývalých obyvateľov Byzantskej ríše sa následne radilo do osmanského umenia, alebo umenia jednotlivých národov (Gréci, Srbi) alebo bolo vnímané ako pravoslávne umenie. Pre kresťanský Západ významným pokračovateľom byzantskej umeleckej tradície bola Krétska škola, ktorá sa vyvíjala na území, ktoré ovládali Benátky. Jej predstaviteľmi a nasledovníkmi boli napr. Teofan z Kréty, Michail Damaskinos a neskôr aj El Greco (pozri aj postbyzantské umenie).

Poznámky upraviť

  1. Okrem kresťanského umenia v ranej Byzancii existovalo i pohanské umenie, ktoré výrazne nadväzovalo na rímsku tradíciu, avšak toto sa pre religiozitu Byzantskej ríše až na výnimky držalo skôr na okraji.

Referencie upraviť

  1. a b c byzantské výtvarné umenie. In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch A-L. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915932. S. 193.
  2. a b c d e f byzantské výtvarné umenie a architektúra. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy), s. 420 – 422.
  3. a b c d e f g Byzantské umění. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 106 – 108.
  4. Pozri napr. Byzantské umění a Byzantský sloh. In: Ottův slovník naučný: Illustrovaná encyklopædie obecných vědomostí. Díl 4. Bianchi-Giovani – Bžunda. Praha : J. Otto, 1891. S. 1024 – 1025.
  5. Byzantine art. In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-06-24]. Dostupné online.
  6. a b c d e f g h i j Byzantská ríša In: Pyramída, s. 519 – 520
  7. a b c BYZANTINE ART. In: New Catholic Encyclopedia. 2nd Ed. Vol. 2. Baa – Cam. Washington; Detroit et al. : The Catholic University of America; Gale, 2003. ISBN 0-7876-4008-5. S. 727 – 740.
  8. a b RICE, David Talbot. Byzantské umenie. Preklad Marian Fridrichovský. Vydanie prvé [slovenské]. Bratislava : Tatran, 1968. 284 s.
  9. GRABAR, André. The Art of the Byzantine empire. New York : Greystone press, 1967. S. 15 – 25.
  10. OBOLENSKY, Dimitri. The Byzantine Commonwealth: Eastern Europe, 500-1453. London, New York : Weidenfeld and Nicolson, Praeger Publishers, 1971. 445 s.
  11. a b c Bizantyńska sztuka. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Wydanie I. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. Autor hesla: Anna Różycka-Bryzek. ISBN 83-235-0011-8. S. 85 – 92.
  12. VIZANTIJSKAJA IMPERIJA. ARCHITEKTURA. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. VIII. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2010. Dostupné online. ISBN 5-89572-014-5. S. 277.
  13. byzantské umění. In: Nový velký ilustrovaný slovník naučný. Svazek 3. Bks. – Církevní pohřeb. Praha : [Gutenberg Verlag], 1930. S. 234 – 235.
  14. Byzantská architektura. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 71 – 74.
  15. a b Byzantská ríša. In: NOVOTNÝ, Bohuslav, et al. Encyklopédia archeológie. Bratislava : Obzor, 1986. S. 142 – 143.
  16. Porovnaj s: ART. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 188 – 190.
  17. ARCHITECTURE. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 157 – 159.
  18. BYZANTINE ART & BYZANTINE ART. In: Dictionary of the Middle Ages. Vol. 2. Augustinus Triumphus – Byzantine Literature. New York : Charles Scribner's Sons, 1983. ISBN 0-684-17022-1. S. 437 – 451.
  19. a b c d e f g h i j k l m n ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8.
  20. a b c Encyklopedie umění středověku : Umění a lidstvo Larousse. 1. [české] vyd. Praha : Odeon, 1969. 470 s.
  21. DEMUS, Otto. Byzanz und der Westen. Studien zur Kunst des europäischen Mittelalters. Wien : Österreichischen Akademie der Wissenschaften, 1984. ISBN 978-3-7001-0644-9, 3-7001-0644-0.

Ďalšia literatúra upraviť

  • LASSUS, Jean. Raně křesťanské a byzantské umění. Preklad Klement Benda. Praha : Artia, 1971. 202 s. (Umění světa.)
  • MYSLIVEC, Josef. Dvě studie z dějin byzantského umění. Praha : Nakladatelství Universum, 1948. 207 s.
  • BECKWITH, John. Early Christian and Byzantine Art. Second (integrated) edition London : Penguin Group, 1979. 405 s. ISBN 0-14-0560-33-5.
  • HERRIN, Judith. Ravenna: Capital of Empire, Crucible of Europe. Princeton, New Jersey : Princeton University Press, 2020. 576 s. ISBN 978-0-691-15343-8.
  • Byzantine Art and Renaissance Europe. Ed. Angeliki Lymberopoulou and Rembrandt Duits. London, New York : Routledge, 2016. 240 s. ISBN 9781138273870.
  • Reallexikon zur byzantinischen Kunst
    • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Bd. I. Abendmahl bis Dura-Europos. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 1966. 1254 s. ISBN 978-3-7772-6612-1.
    • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Bd. II. Durchzug bis Himmelfahrt. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 1971. 1278 s. ISBN 978-3-7772-7122-4.
    • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Bd. III. Himmelsleiter bis Kastoria. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 1978. 1242 s. ISBN 3-7772-7827-0.
    • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Bd. IV. Kathedra bis Kreta. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 1990. 1236 s. ISBN 978-3-7772-9018-8.
    • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Bd. V. Kreuz bis Mahltechnik. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 1995. 1296 s. ISBN 978-3-7772-9531-2.
    • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Bd. VI. Mandorla bis Nubien. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 2005. 1330 s. ISBN 978-3-7772-0522-9.
    • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Lieferung 49. Numidien, Mauretanien u. Africa proconsularis. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 2008. 160 s. ISBN 978-3-7772-0811-4.
    • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Lieferung 50. Numidien, Mauretanien u. Africa proconsularis bis Ohrid. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 2009. 160 s. ISBN 978-3-7772-0918-0.
    • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Lieferung 51. Ohrid (Schluss) bis opus sectile. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 2011. 160 s. ISBN 978-3-7772-1127-5.
    • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Lieferung 52. opus sectile (Schluss) bis Palaestina u. Arabia. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 2012. 160 s. ISBN 978-3-7772-1315-6.
    • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Bd. VII. Palästina und Arabia bis Paros und Naxos. Lieferung: 53. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 2019. 160 s. ISBN 978-3-7772-1918-9.
    • Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Bd. VII. Paros und Naxos [Forsetzung] bis Petria Konstantinupoleos. Lieferung 54. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 2021. 160 s. ISBN 978-3-7772-2106-9.
    • pozn. Encyklopédia čísluje strany dvomi číslami (t.j. po stĺpcoch)
  • Multilingual Illustrated Dictionary of Byzantine Architecture And Sculpture Terms. Ed. Sophia Kalopissi- Verti and Maria Panayotidi-Kesisoglou. Herakleion : Crete University Press, 2010. 667 s. ISBN 978-960-524-3-17-3.
  • Byzantine art. In: The Oxford Illustrared Encyclopedia of the Arts. Oxford : Oxford University Press, 1990. ISBN 0-19-869137-8. S. 70.
  • BIZANTYJSKA SZTUKA SAKRALNA. In: Encyklopedia katolicka. Tom II. BAR – CENTURIONES. Lublin : Towarzystwo Naukowe Katolickiego Uniwersytetu Lubelskiego, 1976. S. 635 – 642.

Pozri aj upraviť

Iné projekty upraviť