Cenzor (staroveký Rím)

Cenzor (lat. censor) bol úradník v období republikánskeho Ríma poverený vykonávaním majetkového cenzu, kontrolovaním morálky občanov a zostavovaním senátu.

Staroveký Rím

Pôvodne funkciu cenzorov vykonávali konzuli, od polovice 5. storočia pred Kr. boli dvaja cenzori volení na stotinovom sneme (comitia centuriata). Volili ich každých päť rokov a ich funkčné obdobie trvalo 18 mesiacov.

Povinnosti

Základnou funkciou cenzorov bolo vykonať majetkový cenzus – ohodnotiť majetok každého rímskeho občana a na tomto základe zaradiť občanov do príslušných majetkových tried, podľa ktorých sa schádzali na stotinovom sneme a vykonávali svoje občianske práva.

Pri zaraďovaní občanov do jednotlivých majetkových tried prihliadali aj na jeho správanie a správanie členov jeho rodiny (manželka, deti). Ak cenzori zistili porušovanie zásad správania, mohli občana preradiť do nižšej majetkovej triedy.

Ďalšou povinnosťou cenzorov bolo zostavovanie senátu. Do zoznamu zaradili všetkých tých občanov, ktorí dosiahli určitý majetok (v období republiky 400 000 sesterciov), prvý rímsky cisár Augustus zvýšil majetkový cenzus pre senátorov na 1 milión sesterciov. Takisto prihliadali na to, či občan s určeným majetkovým cenzom zastával v minulosti nejaký úrad – preto museli do zoznamu senátu zaradiť všetkých bývalých cenzorov, konzulov, edilov a kvestorov do celkového počtu 300 senátorov (za Sullu stúpol počet senátorov na 600, za Caesara na 900, Augustus opäť upravil počet senátorov na 600). Ak nebol dostatočný počet bývalých úradníkov, ktorých by zaradili do zoznamu senátorov, zaraďovali tam občanov, ktorí mali predpísaný majetok, hoci nezastávali predtým žiadny úrad (takýto politik sa nazýval homo novus – nový človek – bol ním napr. aj Marcus Tullius Cicero).

Po skončení svojej úlohy museli cenzori vykonať očistnú slávnosť – lustratio, preto sa aj päťročné obdobie, v ktorom boli zvolení, nazývalo lustrum.

Novoveká cenzúra

Už v období raného cisárstva za principátu začalo dochádzať k posunu významu slova, keď sa začali „cenzurovať“ niektoré historické diela. Boli zakázané napríklad zmienky o významných republikánoch, diela niektorých historikov boli zakazované alebo úplne odstránené z knižníc. Takúto cenzúru začalo preberať aj rané kresťanstvo, ktoré vylučovalo diela niektorých antických autorov. V stredoveku aj v novoveku sa začali zostavovať zoznamy zakázaných kníh (libri prohibiti), z čoho sa vyvoril zvyk novovekej cenzúry.

Literatúra

• Lange, L.: Römische Alterthümer. I3, str. 291 – 321.
• Mommsen, Theodor: Römisches Staatsrecht, II2, 319 – 461.
• Madvig: Verfassung und Verwaltung des römischen Staates. I., 393 – 421.
• Herzog, E.: Geschichte und System der römischen Staatsverfassung. I., 754 – 797.
• Karlowa Römische Rechtsgeschichte. I., 229 – 249.
• Willems, P.: Le droit public Romain. str. 281 – 292.
• Mispoulet, J. B. : Les institutions politiques des Romains, I., 97 – 109.
• H. Schiller: Die römischen Alterthümer, str. 546. a n. (v Müller's Enzyklopaedie).
• Servais: La censure (Luxemburk, 1880).
• Soltau, W. : Über den Ursprung von Census und Censur in Rom (Verhandl. d. 36. PhilologenVersamml., str. 146 – 170.).
• Delavaud, L. : Le cens et la censure (Paříž, 1884).