Chatyň je zaniknutá obec v Bielorusku, v Minskej oblasti. V roku 1943 mala 157 obyvateľov.

Chatyň
Zaniknutá obec
Hatyn 1.JPG
Súsošie Nepokorený človek sochára S.I. Selichanova (1969) v centre pamätníka vypálenej obce.
Štát Bielorusko Bielorusko
Oblasť Minská oblasť
Súradnice 54°20′04″S 27°56′37″V / 54,334444°S 27,943611°V / 54.334444; 27.943611
Poloha obce v Bielorusku
Red pog.svg
Poloha obce v Bielorusku
Poloha obce v rámci Európy
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Európy
Wikimedia Commons: Khatyn'
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Počas druhej svetovej vojny 22. marca 1943 obec prepadli oddiely miestnych kolaborantov a jednotiek Waffen-SS. Všetci obyvatelia boli upálení zaživa v stodole obloženej slamou. Smrti v stodole uniklo 7 detí a jeden dospelý obyvateľ.

MasakerUpraviť

PredohraUpraviť

Po obsadení Bieloruska nacistickými vojskami sa v rozsiahlych oblastiach postupne rozvinulo partizánske hnutie, proti ktorému sa nemecká moc snažila zakročiť. 22. marca 1943 bol konvoj motorových vozidiel kolaborantského 118. práporu Schutzmannschaftu zasiahnutý partizánskou paľbou asi 6 km od obce. Pri prepade zahynuli 4 dôstojníci, vrátane veliteľa jednotky, nemeckého kapitána Woelkeho. 118. prápor následne napadol blízku obec Kozyry a zavraždil tam 30 ľudí, ktorí v lese pripravovali drevo.[1]

Vypálenie obceUpraviť

V popoludňajších hodinách okolo 14:00 jednotky 118. pomocného policajného práporu Schutzmannschaftu, s podporou 2. brigády SS Dirlewanger obkľúčili obec. Policajný prápor tvorili dobrovoľníci rôznych národností, Ukrajinci, Bielorusi, Lotyši a Litovci. Následne začali vyháňať všetkých obyvateľov obce zo svojich domov a zhromažďovať ich v stodole, ktorú obkolesili slamou, uzavreli a zapálili. V dave následne prepukla panika a ľudia sa pokúsili vyraziť vráta stodoly. Horiaci ľudia vybiehajúci zo stodoly však boli pobití paľbou z guľometu. Zahynulo 149 ľudí, vrátane 75 detí do 16 rokov. Obec bola následne vyrabovaná a vypálená do tla. Bolo vypálených 26 domov aj s úžitkovými stavbami.[2]

Masaker iba zázrakom prežili 8 ľudia. 3 deti - Vladimir Jackevič, jeho sestra Soňa a Alexandr Želobkovič sa pri prepade dediny skryli.[3]Iní, ako Viktor Želobkovič, vtedy 7 ročný, prežil požiar v stodole zakrytý mŕtvym telom svojej matky. 12 ročný Anton Baranovskij ležal medzi mŕtvymi zasiahnutými paľbou z guľometu so zranenou nohou a predstieral mŕtveho. Jediným dospelým, ktorý prežil masaker bol 56 ročný kováč Juzif Kaminskij, popálený a zranený sa prebral v spálenej stodole po odchode nacistov. Medzi spálenými údajne našiel svojho ťažko raneného syna, ktorý však zomrel v jeho náručí. Dvom popáleným dievčatám Mariji Fedorovičovej a Julii Klimovičovej sa podarilo uniknúť z horiacej stodoly a dobehnúť do lesa, kde sa ich neskôr ujali obyvatelia obce Chvorosteni. Aj túto dedinu však nacisti vypálili a obe dievčatá zahynuli.[3]

Nemecké akcie proti bieloruským dedinám v oblasti boli súčasťou protipartizánskej operácie Winterzauber.

Vypálené obceUpraviť

Bielorusko (vtedy Bieloruská sovietska socialistická republika) patrila medzi časti Sovietskeho zväzu, ktorú nacisti okupovali ako jednu z prvých v priebehu leta 1941 a zároveň toto územie, takmer celé držali až do začiatku leta 1944. Z 9200 bieloruských obcí bolo 5295 nacistickými jednotkami čiastočne alebo úplne vypálených. 243 dedín vo Vicebskej oblasti bolo počas vojny vypálených dvakrát, 83 trikrát a 22 dokonca štyrikrát alebo viac. V Minskej oblasti bolo dvakrát vypálených 92 dedín, trikrát 40 dedín, 9 dedín vypálili nacistické vojská štyrikrát a 6 dokonca 5 a viackrát. V Bielorusku zahynulo počas nemeckej okupácie 2 230 000 ľudí, bola to takmer štvrtina vtedajšieho obyvateľstva krajiny.[4] Tieto straty presahujú straty USA, Spojeného kráľovstva a Francúzska v celej druhej svetovej vojne dohromady.

Veliteľ jednej z čiat 118. práporu Schutzmannschaftu, Ukrajinec Vasyl Meleško, bol odsúdený sovietskym súdom za zodpovednosť na vypálení obce a v roku 1975 bol popravený.

PamätníkUpraviť

5. júla 1969 bol na mieste vypálenej obce odhalený pamätník, ktorý má pripomínať nacistami vypálené obce. Tvoria ho jednoduché sochárske formy, ktoré tvoria stručnú architektonickú kompozíciu s pamätnou tabuľou, večným ohňom a súsoším Nepokorený človek. Súsošie bolo inšpirované osudom miestneho kováča Juzifa Kaminského, ktorý prežil požiar stodoly. Autormi pamätníka sú architekti J.M. Gradov, V.P. Zankovič, L.M. Levin a sochár C.I. Selichanov. V roku 1970 za toto dielo získali Leninovu cenu.[5]

Vypálením dediny Chatyň sa inšpiroval ruský režisér E.G. Klimov vo filme Choď a pozeraj sa z roku 1985.

ReferencieUpraviť

  1. Genocide policy [online]. khatyn.by, 2005, [cit. 2010-05-20]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. Žertvy Chatyni. [online]. khatyn.by, 2005, [cit. 2010-05-20]. Dostupné online. (po rusky)
  3. a b Tragedia Chatyni [online]. khatyn.by, 2005, [cit. 2010-05-20]. Dostupné online. (po rusky)
  4. Genocide policy [online]. khatyn.by, 2005, [cit. 2010-05-20]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. Chatyň. Boľšaja sovetskaja enciklopedia [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2010-05-20]. Dostupné online. (po rusky)

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Chatyň