Chlamys (odev)

Chlamys (starogr. χλαμύς) bol starogrécky krátky plášť.[1][2]

Hermes odetý v chlamyde, červenofigúrový lékythos cca 480-470 pred Kr., maliar Tithonos

Chlamys bol grécky vrchný odev (plášť) siahajúci po kolená. Nosili ho najmä muži, ktorí sa venovali namáhavým činnostiam ako vojaci, poľovníci a pastieri, ale nosili ho aj ženy.[2][3] Latinský výraz pre podobný odev bol paludamentum. Chlamys pozostával z bezšvovej (nešitej) obdĺžnikovej látky (jeho dĺžka bola vo všeobecnosti asi dvojnásobkom jeho šírky[4]) vyrobenej zo silnejšej, hustejšie tkanej vlny (chlamys býval aj mäkší, jemnejší a farebnejší ako i iné vrchné staroveké odevy[2]). Chlamydy antických mužov (napr. vojakov) sa líšili farbou a jemnosťou podľa určenia, veku, hodnosti alebo majetnosti jej nositeľa. Chlamys efébiké (χλαμύς ἐφηβικὴ) mal pravdepodobne žltú alebo šafranovú farbu a chlamys stratiótiké (χλαμύς στρατιωτικὴ), šarlátovú. Na druhej strane, poľovník určite poľoval v chlamyde matnom, nenápadnej farby, aby unikol pozornosti divej zveri.[5] Ozdobnejšie chlamydy, určené pre ženy, boli zvyčajne vkusne zdobené na leme (ozdobený okraj, limbus, [6] meander[7]) a tie, ktoré nosili bohatí Feničania, Frýgovia a iní Ázijci, boli tiež vyšívané alebo pretkané i zlatom ([8][9][10][11]). Grécki herci mali tiež väčšinou vkusne zdobené chlamydy (zdobené niekedy aj zlatom).[12][13]

Chlamys sa pri obliekaní položil ľavé rameno, omotal okolo tela a pripevnil na pravom ramene pomocou spony, pričom prebytočná látka zostala visieť. Premiestnením spony do stredu hrude bolo možné uvoľniť paže podľa potreby. Mladí Gréci, vojaci a jazdci nosili pod ním nekedy aj krátky chitón. Vojaci si počas boja mohli chlamys obtočiť okolo ľavej paže a použiť ho ako núdzový štít.[1] V horúcom počasí alebo pri fyzickej aktivite ho mali zvyčajne zrolovaný na ľavom ramene. Chlamydy sú na umeleckých dielach často zobrazené akoby ich ovieval vietor, umelci možno tým chceli naznačiť pohyb ich nositeľov.[2] Antickí autori opisujú chlamys ako typický odev boha Herma.[14]

Aj v byzantskom období boli chlamydy (obľúbené boli najmä od 4. storočia, keď ho nosili aj cisárski úradníci [15]) najvýraznejším prvkom oficiálneho odevu, hoci strednobyzantský odev bol oveľa ozdobnejší a luxusnejší ako jeho ranobyzantský predchodca.[16] Panovnícky odev kresťanského vladára v byzantskom cisárstve sa ustálil už v ranobyzantskom období, bol ním purpurový chlamys so zlatým tablionom (rozmerným kosodĺžnikom látky lemujúcim vpredu aj vzadu pravý okraj plášťa[17]) a otvorená cisárska koruna s prependúliou (prependoulia - šnúry perál striedajúce sa s drahokamami, končiace sa trojlístkovým ornamentom[18]). Chlamys sa používal aj neskôr, ale už sa skôr zdobil dekoratívnymi ozdobnými bordúrami s kvetinovými alebo geometrickými motívmi. V neskorobyzantskom období sa popri sebe naďalej používali staré a nové štýly. Kresťanskí vládcovia sa v chlamydoch naďalej objavovali a boli v nich zobrazovaní na minciach ešte dlho po tom, čo sa už tento odev stal zastaraným (ešte aj v 12. storočí[19]).[20]

Ženy sú v chlamydoch (na umeleckých dielach) zobrazované menej. Známym je napr. zlatý medailón, na ktorom je zobrazená Galla Placidia, Augusta zo západorímskej ríše (421450), odetá v chlamyde, purpurovom plášti cisárov, ktorý je pripevnený zlatou brošňou (sponou) na jej pravom ramene.[21]

Tento krátky praktický plášť zostal najobvyklejším plášťom po celý starovek a ovplyvnil aj krátke plášte stredovekých bojovníkov.[1]

Referencie a bibliografiaUpraviť

  1. a b c Jana Skarlantová. Od fíkového listu k džínům. Praha : Grada Pub., 1999. ISBN 978-80-7169-785-5. S. 33.
  2. a b c d Aliza Steinberg. Weaving in Stones: Garments and Their Accessories in the Mosaic Art of Eretz Israel in Late Antiquity. Oxford : Archaeopress Publishing Ltd, 2020. ISBN 978-17-8969-322-5. S. 60-61.
  3. Christian Cameron. Tyrant: King of the Bosporus. London : Hachette UK, 2011. ISBN 978-14-0911-085-9. S. 48.
  4. William Smith. A Smaller Dictionary of Greek and Roman Antiquities. Norderstedt : BoD – Books on Demand, 2020. ISBN 978-37-5251-056-0. S. 84.
  5. Ioulios Polydeukes, Onomastikon, 5, 18 [1]
  6. Vergilius, Eineis, 4, 137 [2]
  7. Vergilius, Eineis, 5, 251 [3]
  8. Vergilius, Eineis, 3, 483-484 [4]
  9. Vergilius, Eineis, 11, 775 [5]
  10. Ovidius, Metamorphoses, 5, 51 [6]
  11. Valerius Flaccus, Argonautica, 6, 228 [7]
  12. Ioulios Polydeukes, Onomastikon, 4, 116 [8]
  13. Charles Anthon. A Manual of Grecian Antiquities. New York : Harper & brothers, 1852. S. 315-316.
  14. Daniel Ogden. The Hellenistic World. Bristol : ISD LLC, 2002. ISBN 978-19-0512-569-2. S. 23.
  15. Colum Hourihane. The Grove Encyclopedia of Medieval Art and Architecture. Oxford : Oxford University Press, 2012. ISBN 978-01-9539-536-5. S. 381.
  16. Elizabeth Jeffreys, John F. Haldon, Robin Cormack. The Oxford Handbook of Byzantine Studies. Oxford : Oxford University Press, 2008. ISBN 978-01-9925-246-6. S. 412.
  17. Jana Skarlantová. Od fíkového listu k džínům. Praha : Grada Pub., 1999. ISBN 978-80-7169-785-5. S. 46.
  18. Maria G. Parani. Reconstructing the Reality of Images. Leiden : BRILL, 2003. ISBN 978-90-0412-462-2. S. 29.
  19. Philip Grierson, Dumbarton Oaks. Catalogue of the Byzantine Coins in the Dumbarton Oaks Collection and in the Whittemore Collection, 3: Leo III to Nicephorus III, 717-1081. Washington : Dumbarton Oaks, 1973. ISBN 978-08-8402-045-5. S. 119.
  20. Maria G. Parani. Reconstructing the Reality of Images. Leiden : BRILL, 2003. ISBN 978-90-0412-462-2. S. 36.
  21. Sharon L. James, Sheila Dillon. A Companion to Women in the Ancient World. Hoboken : John Wiley & Sons, 2015. ISBN 978-11-1902-554-2. S. 516.

Iné projektyUpraviť