Christo Botev

Christo Botev (bulh. Христо Ботьов Петков; * 6. január 1848, Kalofer, Bulharsko – † 1. jún 1876, Vola) bol bulharský učiteľ, vydavateľ, básnik a revolucionár.

Christo Botev
bulharský učiteľ, vydavateľ, básnik a revolucionár
Christo Botev
Narodenie6. január 1848
Kalofer, Bulharsko
Úmrtie1. jún 1876 (28 rokov)
Vola, Bulharsko
RodičiaBotjo Petkov
Ivanka Boteva
ManželkaVeneta Minčeva-Vezireva (1875 – 
PodpisChristo Botev, podpis
Odkazy
Projekt
Guttenberg
Christo Botev
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Christo Botev

ŽivotUpraviť

Narodil sa v dedine Kalofer na severe plovdivskej oblasti. Jeho otec – Botjo Petkov - bol učiteľ a osvietený vydavateľ.

Do svojho najstaršieho syna vkladal veľké nádeje. Po skončení malomeštianky v jeho rodnej dedine ho otec s pomocou Najdena Gerova, ruského vicekonzula v Plovdive, poslal na štúdiá do ruskej Odesy (18631865), kde sa Christo zapísal do gymnázia ako študent diaľkového štúdia.

V roku 1863 ho odtiaľ kvôli nedorozumeniam s učiteľmi vyhodili. Pokúšal sa dostať na Odeskú univerzitu, ale neúspešne. Počas svojho pôsobenia v Rusku spoznával idey poľských a ruských revolucionárov. Koncom roka 1866 chvíľu pracoval ako učiteľ v dedine Zadunaevka.

Na jar roku 1867 sa nakrátko vrátil do Kaloferu, keďže jeho otec chorľavel a rodina potrebovala pomoc. V miestnej škole na určitý čas zamestnal ako učiteľ.

Na sviatok svätých Cyrila a Metoda (24. mája) v roku 1867 vystúpil so závažným revolučným prejavom a odvtedy sa do svojej rodnej dediny nikdy nemohol vrátiť.

Rozhodol sa, že bude pokračovať v štúdiách v Odese, ale cestou sa zastavil v rumunskom meste Braila a zamestnal sa v tlačiarenskej dielni u Dimităra Paničkova (18671868).

V podmienkach zvýšeného revolučného napätia začal prekladať a písať svoju prvú knihu Първи поетически опити – проза и стихотворения (Prvé literárne pokusy – próza a poézia). Jeho kniha však nebola publikovaná.

Pridal sa k družine vojvodu Želja a pokúsil sa s ním prejsť do Bulharska. Vojvoda bol však spolu so svojou družinou zatknutý. Z tohto obdobia (1868) pochádza jeho známa báseň На прощаване (Pri rozchode).

V nasledujúcom roku sa stal členom divadelnej skupiny pod vedením Dobriho Vojnikova. Odišiel s ňou do Bukurešti, kde si podal prihlášku na lekársku univerzitu. Problémom boli však znova nedostatočné prostriedky. Stále viac sa angažoval v národno-revolučných plánoch bulharských emigrantov.

V roku 1869 bol učiteľom v ukrajinskom meste Izmail v odeskej oblasti. O dva roky neskôr (10. júna 1871) v Braile založil a začal redigovať svoje prvé noviny Дума на българските емигранти (Slovo bulharských emigrantov), ktoré vychádzali celý rok (vyšlo z nich 5 čísel).

V roku 1872 sa dostal do väzenia. Príčiny jeho zatknutia sa interpretujú rôzne. Podľa Botevovho mladšieho brata Kirila sa dostal do väzenia kvôli úniku „Revolučného katechizmu“ autorov Michaila Alexandriviča Bakunina (18141876) a Sergeja Gennadieviča Nečajeva (18471882), avšak podľa Ljubena Karavelova to bolo kvôli krádeži revolverov. Z väzenia sa Botev dostal za pomoci Karavelova a Cenoviča.

Po prepustení z väzenia pracoval ako novinár u Karavelova a publikoval v jeho novinách Свобода (Sloboda) a Независимост (Nezávislosť). V roku 1873 redigoval svoje vlastné noviny Будилник (Budík), do ktorých písal satirické poviedky ilustrované poľským umelcom a ilustrátorom Henrykom Dembickým. Z týchto novín vyšli tri čísla.

V decembri 1874 redigoval noviny Знаме (Vlajka). Na ich stránkach sa prezentoval ako jeden z ideológov povstania a slobody. V tom istom roku sa stal členom Bulharského revolučného hlavného výboru, avšak kvôli častým konfliktom o rok neskôr na post člena dočasného bulharského revolučného výboru abdikoval.

Po tom ako Karavelov založil Spoločnosť užitočných vedomostí sa cesty Boteva a Karavelova rozdelili. V júli roku 1875 sa Botev oženil s Venetou Minčeva-Vezireva a spolu s jej synom z prvého manželstva žili v prenajatej tlačiarenskej dielni.

Tesne predtým ako sa vrátil späť do Bulharska stihol vydať iba jedno číslo novín Нова България (Nové Bulharsko) (25. mája 1876). V jednom z článkov opisuje udalosti z revolučných dní:

Podľa pôvodného plánu mala družina prejsť cez Dunaj pri meste Orjachovo. Veliteľom družiny mal byť Filip Totju, ten sa však v poslednej chvíli tohto postu vzdal, a tak som ho nahradil ja... Na druhý deň sa nám podarilo obsadiť poštovú loď Radecki, plávajúcu pod rakúsko-uhorskou zástavou. Bolo to neočakávané predstavenie. Kapitán lode Dagobert Engelder bol zbavený funkcie kapitána nemeckým nariadením, ktoré ho zbavilo akejkoľvek zodpovednosti za loď, a tak sa loď dostala pod kontrolu povstalcov.

Botev z lode posielal telegramy do celého sveta a prosil o podporu v boji za slobodu bulharského národa. Odpoveďou im bolo, že „európske národy a vlády podajú pomocnú ruku bulharskému národu“. Sila slova sa však musí odzrkadliť aj v činoch. Sľúbená pomoc neprišla, a tak Botevovu družinu pri meste Kozloduj zajala dňa 17. mája 1876 turecká vojenská loď. Bulharskí povstalci nenašli podporu u miestneho obyvateľstva. Po niekoľkých dňoch bojov bola družina porazená a Christo Botev bol zabitý 20. mája 1876 na vrchu Vola.

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť