Danišmendovci

Danišmendovci
tur. Danişmentliler
per. سلسله دانشمند
1072/1085 – 1178
Geografia
Mapa štátu
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
Štátny útvar
Materský štát
Predchádzajúce štáty:
Seldžucká ríša Seldžucká ríša
Gabriel z Melitene Gabriel z Melitene
Nástupnícke štáty:
Rumský sultanát Rumský sultanát
Byzantská ríša Byzantská ríša

Danišmendovci[1][2][3][4] alebo Dánišmendovci[5] boli turkická dynastia založená Danišmendom Gázim, ktorá vládla vo východnej Anatólii, ale istý čas siahalo až k Ankare (Ankyra) a Kastamonu na západe. Meno Danišmend je pravdepodobne prezývka, ktorá môže pochádzať z perzského slova múdrosť, či učenosť, jeho národnostný pôvod je predmetom sporov. O Danišmendovi („Múdrom mužovi") sa zaoberá neskorší epos Dánišmendnáme.

Na výslnie dejín sa Danišmendovci dostali po bitke pri Mantzikerte. Väčšina správ o pôvode rodu však pochádza z neskorších období a nesie i nereálne prvky. Podľa historika Michala Sýrskeho danišmendovské panstvo mohlo vzniknúť dvomi spôsobmi: buď vzniklo po tom, čo bol Danišmend seldžuckým sultánom okolo roku 1072 poverený dobytím Kapadócie, alebo vzniklo okolo rokov 1084/1085 po páde byzantskej Antiochie do rúk Seldžukom. Pôvodné danišmendovské panstvo sa nachádzalo v okolí miest Sivas (Sebasteia), Tokat a Niksar (Neokaisaria) Presné hranice nie sú známe.

Danišmend v prameňoch objavuje po roku 1096 po príchode križiakov, keď pomáhal rumskému sultánovi Kilič Arslánovi v bojoch proti kresťanským vojskám prvej križiackej výpravy. Danišmendovská sila narástla na prelome storočí, keď sa Danišmend rozhodol svoju moc rozšíriť do Melitene, kde vládol domáci arménsky šlachtic Gabriel. Gabriel sa so žiadosťou o pomoc obrátil na križiakov, ktorí práve obsadili Antiochiu, avšak Danišmendovci nad nimi v bitke pri Eufrate zvíťazili, a dokonca aj uväznili antiochijské knieža Bohemunda Tarentského. Následne sa im podarilo pri Heraklei odraziť aj ďalší križiacky útok.

V roku 1102 Danišmend Gázi po tretíkrát neúspešne zaútočil na Melitene a od ďalšieho útoku ho odradila len ofenzíva byzantského trabzonského správcu Gregoria Taroníta. K Melitene sa Danišmend opätovne vrátil v roku 1103 po prepustení Bohemunda Tarentského, s ktorým uzavrel spojenectvo a mesto sa mu konečne podarilo dobyť. Niekedy v tomto období sa zhoršili aj danišmendovské vzťahy s Rúmom, ktoré sa prejavili v tom, že po Danišmendovej smrti niekedy v rokoch 1104/1105 Rúm v roku 1106 Melitene dobyl.[5] Významným súperom Danišmendovcov v nasledujúcom období bol práve Rúmsky sultanát a následne aj Byzantská ríša. Danišmendovmu synovi Kumuštikinovi sa podarilo opätovne nabrať na sile po tom, čo v roku 1116 pomohol Mesudovi I. získať moc v Rúme.

V roku 1124 sa Danišmendovcom podarilo opätovne získať Melitene a boje boli v tom čase vedené aj proti Mengujekovcom na východe. Úspešný bol boj Danišmendovcov proti Rúmu v roku 1127, keď sa im podarilo dobyť rúmsku Cézareu a Ankaru, ako i byzantské pohraničie v Gangre a Kastamonu, čím sa pod ich moc dostala väčšina územia rúmskych sultánov. V roku 1129 zase po smrti vládcu Thora získali značný vplyv nad Kilikijskou Arméniou. Tridsiate roky sa niesli v znamení bojov s Byzanciou a jej panovníkom Jánom II., ktoré prinášali striedavé úspechy a neúspechy, krajina však nakoniec prišla o pás územia na západe i o vplyv v Kilikii.

V roku 1042 Malik Mehmed Gázi zomrel a krajina sa rozdelila na dve panstvá, moc Danišmendovcov začala upadať. Rúmski Seldžuci sa zbavili danišmendovskej nadvlády a sami začali spolu s Byzantíncami Danišmendovcov zatláčať. V roku 1174 padlo mesto Sivas a v roku 1178 sa po páde Melitene Danišmendovci definitívne stali služobníkmi Rúmskeho sultanátu a svoju moc už neobnovili.[6]

Zoznam nezávislých panovníkov

ReferencieUpraviť

  1. KONEČNÝ, Martin. Bitka pri Myriokefalone, 1176: posledná ofenzíva Manuela Komnéna. Vojenská história. Časopis pre vojenskú históriu, muzejníctvo a archívníctvo (Bratislava: Vojenský historický ústav v Bratislave), roč. 2011, čís. 2, s. 11. Dostupné online [cit. 2020-02-26]. ISSN 1335-3314.
  2. Historica. Jedinečný atlas svetových dejín s viac ako 1200 mapami. 1. vyd. [s.l.] : Slovart, 2011. 512 s. ISBN 978-80-556-0487-9. S. 396.
  3. NICOLLE, David. Druhá křížová výprava 1148. [s.l.] : Grada Publishing a.s., 2010. Dostupné online. ISBN 978-80-247-3413-2. S. 22. (po česky)
  4. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. (ďalej len Ibidem). ISBN 80-200-0454-8. S. 255 – 256.
  5. a b c SITÁR, A. Emirát Múdreho muža... In: Byzantinoslavica VI - Zborník k nedožitému životnému jubileu Alexandra Avenaria, 2017 [1]
  6. DANISHMENDIDS In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. B. Lewis, CH. Pellat, J. Schacht. 2. vyd. Zväzok 2. New York : Leiden, 1991. 1146 s. ISBN 90-04-09419-9. S. 110 – 111. (po anglicky)