Deus ex machina ['de.ʊs eks 'maːkʰɪ.naː] je výraz, ktorý znamená doslova „boh zo stroja“.

Latinský výraz (deus ex māchinā, plurál deī ex māchinīs) je doslovným prekladom z gréckeho 'ἀπὸ μηχανῆς θεός' ápo mēchanēs theós, (vyslovované v starogréčtine [a po' mɛ:kʰa'nɛ:s tʰe'os]).

Pôvodne výraz označoval v gréckom a rímskom divadle spustenie hercov hrajúcich boha alebo bohov pomocou plošiny na javisko, aby vyriešili zložitú zápletku deja. V spojení "boh zo stroja" sa teda strojom myslí zdvíhacie zariadenie používané na tento účel.

V prenesenom zmysle slova je to neočakávané, prudké rozriešenie zápletky deja vôbec, prípadne neočakávaná, umelá alebo nepravdepodobná postava, zariadenie alebo udalosť vložená náhle do umeleckého diela alebo drámy, aby sa vyriešila situácia alebo rozmotala zápletka (napr. hlavná postava sa zobudí a zistí, že všetko bol len sen alebo sa zrazu objaví anjel, aby vyriešil problémy).

V širšom význame výraz zahŕňa akékoľvek vyriešenie príbehu, ktoré neberie ohľad na vnútornú logiku príbehu a je tak nepravdepodobné, že vyvolá potlačenie nedôvery (angl. suspension of disbelief), čím umožňuje autorovi uzavrieť príbeh nepravdepodobným, hoci možno príťažlivejším, koncom.

V modernej terminológii deus ex machina znamená aj bytosť, objekt alebo udalosť, ktorá sa zrazu objaví a vyrieši zdanlivo neriešiteľnú prekážku (napr. príchod kavalérie). Klasický príklad tohto typu deus ex machina je Homérova Odysea; novším príkladom je Smrť Andromeda od Michaela Crichtona.

Dojem deus ex machina môže nastať aj z odhalenia počas príbehu, keď očividne nesúvisiace dejové línie sú spojené hlbším konceptom. V takomto prípade je neočakávaný a včasný zásah urobený skôr v zmysle príbehu, nie ako rozuzlenie.

Starogrécky dramatik Euripides je notoricky známy používaním tohto typu dejového plánu. Prvým známym kritikom tohto plánu bol Aristoteles v jeho Poetike, kde argumentoval, že dobrá tragédia musí zostať hodnoverná.