Dominique de Villepin

francúzsky spisovateľ, diplomat, advokát a politik

Dominique Marie François René Galouzeau de Villepin, zvyčajne Dominique de Villepin [vyslov: dominik d’ vilpɛ̃] (* 14. november 1953, Rabat, Maroko) je francúzsky spisovateľ, diplomat, advokát a politik, od 31. mája 2005 do 15. mája 2007 predseda francúzskej vlády.

Dominique de Villepin
Dominique de Villepin
1. Predseda vlády FR
V úrade
31. máj 2005 – 15. máj 2007
Predchodca Jean-Pierre Raffarin François Fillon Nástupca
2. Minister vnútra FR
V úrade
31. marec 2004 – 31. máj 2005
Predchodca Nicolas Sarkozy Nicolas Sarkozy Nástupca
3. Minister zahraničných vecí FR
V úrade
8. máj 2002 – 30. marec 2004
Predchodca Hubert Védrine Michel Barnier Nástupca
Predchodca
Biografické údaje
Rodné menoDominique Marie François René Galouzeau de Villepin
Narodenie14. november 1953 (70 rokov)
Rabat, Maroko
Politická strana1. RPR (1977-2002)
2. UMP (2010-2011)
3. Républic solidaire (2010-)
Alma materParížska univerzita
ENA
Inštitút politických štúdií
Profesiapolitik, diplomat, spisovateľ, právnik
NárodnosťfrancúzskaFrancúzsko
Rodina
Manželka
1.Marie-Laure Le Guay
Deti3
Odkazy
Dominique de Villepin na dominiquedevillepin.fr
Spolupracuj na CommonsDominique de Villepin
(multimediálne súbory)

Život upraviť

Ako blízky spolupracovník Jacquesa Chiraca bol generálnym tajomníkom prezidentského úradu od 1995, ministrom zahraničných vecí (2002-2004), ministrom vnútra (2004-2005) vo vláde Raffarina. 31. mája 2005 bol menovaný prvým ministrom prezidentom Chiracom. Jeho meno figurovalo v afére „Clearstream“, na základe čoho sa vzdal všetkých politických štátnych funkcií 15. mája 2007. Aféra „Clearstream“ prebehla v kruhoch najvyššej politiky a priemyselníkov, ktorých zoznam sa dostal aj do rúk Dominiqua de Villepin. Títo sa podieľali na províziách a komisiách pri dodávke šiestich francúzskych vojenských plavidiel pre Čínsku republiku. Villepina vyšetrovali a súdili, následne zbavili viny.

De Villepin bol dekorovaný Veľkým krížom Radu za zásluhy (Francúzsko), vyznamenanie mu odovzdal Jacques Chirac, vtedajší prezident Francúzskej republiky na základe rozhodnutia rady ministrov zo 6. decembra 2005.

V 2010 založil nové politické hnutie „République solidaire“ (slov. Solidárna republika), ktoré v roku 2012 nedostalo potrebný počet 500 podpisov starostov a primátorov, čo mu zabránilo v účasti na prezidentských voľbách.

Dominique de Villepin udržuje privilegované vzťahy so štátom Katar. Jeho advokátska kancelária sa stará v emiráte o dôležitého klienta. Je zodpovedná za jeden z fondov panovníka, „Qatar Luxury Group“, založený osobnou investíciou manželky emira, šejky Mozah.

V marci 2014, informácia „Daily Telegraphu“ obsahujúca jeho predčasný odchod do výslužby z ministerstva zahraničia a odchodné 70 000 eur bola komentovaná vo francúzskej tlači.

Literárna tvorba upraviť

Keďže sa zaujímal o šport, históriu a literatúru, publikoval dielo s témou napoleonskej epochy, viacero esejí a dve zbierky poézie v 1986 a 1988. Opisuje v nich svoje detstvo vo Francúzsku.

  • 2001Les Cent-Jours ou l'esprit de sacrifice (Perrin, 2001 - Le Grand livre du mois, 2001 - Perrin, 2002 - Éditions France loisirs, 2003), (Lyrická freska o konci Napoleona I., za ktorú dostal autor veľkú cenu nadácie Napoleon a cenu veľvyslancov.), ISBN 2744161837, 9782744161834
  • 2002Le cri de la gargouille (Albin Michel, 2002 - Librairie générale française, 003), essai. (Výkrik chrliča), esej, ISBN 2226134298, 9782226134295
  • 2003Éloge des voleurs de feu (NRF-Gallimard, 2003), essai, ISBN 2070710068, 9782070710065, ( Chválospev zlodejov ohňa), esej
  • 2003Un autre monde (L'Herne, 2003), recueil de discours, préface de Stanley Hoffmann, tr. anglais Toward a new world: speeches, essays, and interviews on the war in Iraq, the UN, and the changing face of Europe (Hoboken, N.J. : Melville House, c.2004). prejavy, eseje, rozhovory
  • 2004Naissance et mort des empires (Editions Perrin, dépôt légal: 2004, en co-écriture avec E. Le Roy Ladurie, Jacques Marseille, Claude Nicolet, Pierre Chuvin, Jean-Pierre Rioux, Jean-Pierre Azéma, Stéphane Audouin-Rouzeau, Jean-Jacques Becker, Marie-Claire Bergère, Serge Gruzinski, Laurent Theiss, Aldo Schiavone, et Justin Vaïsse.
  • 2004Le requin et la mouette (Plon/Albin Michel, 2004), essai. (Žralok a čajka, esej), ISBN 2259201709 / ISBN 9782259201704
  • 2005Histoire de la diplomatie française avec Jean-Claude Allain, Françoise Autrand, Lucien Bély (Perrin, 2005), ISBN 2286001421, 9782286001421
  • 2005L'Homme européen, avec Jorge Semprún (Plon, 2005), essai, ISBN 2-259-20269-1
  • 2005Urgences de la poésie (Casablanca : Eds. de la Maison de la Poésie du Maroc, juillet 2005) tr. Arabe par Mohamed Bennis, illustré par Mehdi Qotbi ; trois poèmes de M. Villepin même, « Élégies barbares », « Le droit d’aînesse», et « Sécession ». (Výzvy poézie, tri poémy)
  • 2006Zao Wou-Ki : Carnets de voyage 1948-1952 (Albin Michel, septembre 2006), predhovor, ISBN 2226152083, 9782226152084
  • 2007Le soleil noir de la puissance, 1796-1807 (Librairie Académique Perrin, 2007) (Čierne slnko moci), ISBN 2262027137, 9782262027131
  • 2008Hôtel de l'Insomnie (Plon, 2008), essai, ISBN 2-259-21361-8 (Hotel Nespavosť)
  • 2008La chute ou l'Empire de la solitude, 1807-1814 (Librairie Académique Perrin, 2008.) (Pád alebo Ríša samoty), ISBN 2262027684, 9782262027681
  • 2009La cité des hommes (Plon, 2009), essai, ISBN 2-259-20915-7, (Mesto ľudí) esej
  • 2009Le dernier témoin (Plon, 2009), roman, ISBN 2-259-21339-1, (Posledný svedok) román
  • 2010De l'esprit de cour (Perrin, 2010), essai. (O duchu dvora), esej, ISBN 2262032556, 9782262032555
  • 2011Notre vieux pays, (Plon, 2011), ISBN 2-259-21615-3, (Naša stará vlasť)
  • 2012Seul le devoir nous rendra libres, Le Cherche Midi (mars 2012), (Len povinnosť nám dá nezávislosť), ISBN 2749125820, 9782749125824

Bibliografia upraviť

Iné projekty upraviť

Zdroje upraviť

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dominique de Villepin na francúzskej Wikipédii.

Externé odkazy upraviť