Druhá poľská republika
Druhá poľská republika (poľ. II Rzeczpospolita Polska) bol štátny útvar, ktorý existoval v rokoch 1918 – 1939. Poľská republika vznikla po prvej svetovej vojne, 123 rokov po zániku zvrchovaného poľského štátu. V prvých rokoch svojej existencie sa druhá republika snažila presadiť svoje územné nároky a stanoviť svoje hranice, čo viedlo k napätiu so všetkými okolitými štátmi s výnimkou Rumunska a k niekoľkým vojnám (najmä k rusko-poľskej vojne).
.svg)
.svg)
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
Poľská republika bola parlamentnou republikou, avšak kvôli neochote poľských politických strán sa dohodnúť, nacionálnemu napätiu a hospodárskym ťažkostiam boli poľské vlády veľmi nestabilné. Maršal Józef Piłsudski reputáciu parlamentnej reprezentatívnej demokracie, ktorú nazýval „sejmokraciou“, ešte viac podkopal, čím získaval podporu pre štátny prevrat v máji 1926 a pre vojenskú diktatúru, ktorá viedla k politickej i národnostnej perzekúcii a potláčaniu demokratických princípov a práv. Český historik Karel Durman o medzivojnovom Poľsku napísal: „Poliaci radi považovali svoju republiku za veľmoc, bol to však skôr prelud ich ‚politického národa‘, ktorý rovnako ako v minulosti v zásade tvorila inteligencia: i keď sa jej zloženie dosť zmenilo (tých, ktorí sa pýšili šľachtickým pôvodom bolo teraz menej), zachovala si okrem ctností i všetky zlozvyky minulých generácií – hádavosť, presvedčenie o vlastnej výnimočnosti, národnostnú a rasovú neznášanlivosť.“[1]:41
Druhá poľská republika zanikla po nemeckej a sovietskej invázii do Poľska v októbri 1939.
Situácia pred vznikom Poľska upraviť
V dôsledku tretieho delenia Poľska zanikol v roku 1795 zvrchovaný poľský štát (poľsko-litovská únia), ktorého územie bolo rozdelené medzi tri štáty: Rusko, Prusko (neskôr Nemecko) a Rakúsko (neskôr Rakúsko-Uhorsko). Najhoršie podmienky Poliakom poskytovala ruská vláda, ktorá tvrdo potláčala poľské elity a uplatňovala represie voči katolíckej cirkvi. V Nemecku bola situácia o niečo priaznivejšia, napriek tomu boli podnikané snahy o germanizáciu Poliakov a nemeckú kolonizáciu Poľska. Relatívne najlepšia bola pre Poliakov situácia v rakúskej časti, kde požívali značnej autonómie, zároveň však tiež išlo o dosť zaostalú oblasť.
Na prelome 19. a 20. storočia vznikali poľské politické strany, z ktorých najdôležitejšie boli Národná demokracia (konzervatívna nacionalistická prokatolícka strana s prvkami antisemitizmu pod vedením Romana Dmowského), Poľská socialistická strana (strana pod vedením Józefa Piłsudského, ktorá mala vplyv najmä v Haliči, kde taktiež disponovala paramilitantnými oddielmi) a strany boľševických radikálov (Julian Marchlewski, Felix Dzeržinskij).
Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa časť Poliakov zapojila do nemeckého a rakúskeho vojska v nádeji na získanie autonómie za tieto služby, zatiaľ čo poľská elita v emigrácii vyvíjala diplomatické úsilie, aby sa presadilo právo poľského národa na sebaurčenie.
Formovanie hraníc Poľska (1918 – 1921) upraviť
Po prehre Centrálnych mocností v prvej svetovej vojne, 11. novembra 1918, začali nemecké jednotky opúšťať poľské územie a vládu v krajine začali preberať provizórne vlády, z ktorých bola najvýznamnejšia varšavská vláda, na čele ktorej stál Jędrzej Moraczewski a ktorá po niekoľkých dňoch menovala vojenského veliteľa Józefa Piłsudského „náčelníkom štátu“.
Prvoradou úlohou bolo stanovenie hraníc. Väčšina poľských politikov usilovala o dosiahnutie hraníc poľsko-litovskej únie pred prvým delením Poľska (v roku 1772), čo však narážalo na záujmy okolitých štátov. V otázke západnej hranice Poľsko spoliehalo na pomoc víťazných mocností a snažilo sa uplatňovať princíp národného sebaurčenia Poliakov. Na východe však Poliaci tento princíp zavrhli, pretože na nárokovanom území netvorili väčšinu, a presadzovali tu preto princíp historických hraníc, hoci to znamenalo potlačenie práva na sebaurčenie Ukrajincov, Bielorusov alebo Litovcov.
Mocnosti poľské nároky neodmietli, pretože v nich videli možnosť, ako zabrániť šíreniu boľševickej revolúcie na západ (tento postoj zastávalo najmä Francúzsko, keď videlo, že boľševici získavajú v Rusku postupne čoraz väčšiu moc). Poľská armáda začala ťaženie na východ v apríli 1919 vpádom do Litvy a Bieloruska, a koncom toho istého mesiaca napadla tiež Ukrajinu. Potom sa poľský postup zastavil, okrem iného aj kvôli vzburám obyvateľstva na okupovanom území a nestabilnej politickej situácii v Poľsku. Ďalšia ofenzíva začala v apríli 1920, keď Červená armáda zničila Ukrajinskú národnú republiku a Poliaci sa obávali ďalšieho sovietskeho postupu na západ. Poľské jednotky pristúpili k preventívnemu útoku a obsadili Kyjev. V tom čase však už mali boľševici v ruskej občianskej vojne prevahu, a mohli tak na poľský postup na východ odpovedať protiútokom.
Sovietskou mierovú ponuku Poľsko odmietlo, a tak sovietsko-poľská vojna pokračovala. Postup Červenej armády bol veľmi rýchly. V auguste 1920 sovietske sily prišli až k Varšave, kde však boli v bitke východne od mesta porazené. Poľská armáda vzápätí začala rýchlu protiofenzívu. 21. septembra 1921 bol konečne uzavretý rižský mier, ktorý stanovil sovietsko-poľskú hranicu cca 200 km východne od Curzonovej línie, ktorá do značnej miery kopírovala etnickú hranicu. S nadobudnutým územím Poľsko získalo tiež veľké množstvo nepoľského obyvateľstva, čo neskôr v štáte spôsobovalo národnostné pnutie.
Poľské nároky na juhozápade viedli k sporom s Česko-Slovenskom, ktoré prepukli počas tzv. sedemdňovej vojny. Konferencia v Spa nakoniec rozhodla o rozdelení Tešínska medzi Poľsko a ČSR.
Pri formovaní západnej hranice k vojne nedošlo, ani tu však situácia nebola pokojná. V priebehu rokov 1918–1921 vypuklo na nemeckom území s veľkým počtom poľského obyvateľstva k niekoľkým povstaniam (v Poznaňsku a v Hornom Sliezsku). Versaillská zmluva Poznaňsko a veľkú časť Západného Pruska Poľsku prisúdila hneď, časť Horného Sliezska však Poľsko získalo až v roku 1921 po tamojšom plebiscite a ďalšom povstaní.
Problémy demokratického zriadenia (1918 – 1926) upraviť
Po 123 rokoch neexistencie suverénneho poľského štátu čelilo novovzniknuté Poľsko závažným výzvam. Vojny spojené s utváraním hraníc viedli po prvej svetovej vojne k ďalšiemu vyčerpaniu Poľska. Po obsadení východných etnicky nepoľských území navyše Poliaci tvorili v Poľsku iba asi 69% obyvateľstva, veľmi významne boli zastúpení Ukrajinci, Židia alebo Nemci. Národnostné napätie ešte viac umocňovalo to, že mnohé priemyselné podniky boli vo vlastníctve Nemcov či Židov.[2]:353-356
Neúspechy na vojnovom fronte tiež viedli k destabilizácii politickej situácie a k pádu niekoľkých poľských vlád. Ústava z roku 1921 (vošla do platnosti v nasledujúcom roku) síce definovala Poľsko ako demokratickú parlamentnú republiku s rovnými právami občanov, v skutočnosti však bola uprednostňovaná katolícka cirkev. Bielorusi, Ukrajinci aj Židia boli diskriminovaní, na východe krajiny preto vznikali ozbrojené povstania. Ani atentát na prezidenta Narutowicza pri jeho inaugurácii, hyperinflácia, nemecko-poľská colná vojna, štrajky alebo neustále štiepenie a preskupovanie politických strán k stabilite Poľska vôbec neprispelo.[2]:356-360
Ústava bola navyše namierená proti Piłsudskému z obavy pred jeho významným vplyvom na armádu. Dvojkomorový parlament (sejm a senát) volil prezidenta, ktorého právomoci však boli veľmi obmedzené (nebol ani vrchným veliteľom ozbrojených síl, ani nemohol rozpustiť sejm). Piłsudski o takto obmedzenú úlohu v štáte nestál a rozhodol sa takto nastavené rozloženie moci v štáte nabúrať. Vďaka účinnej propagande, pri ktorej diskreditoval politikov a zdôrazňoval ich morálny úpadok, a vďaka tomu, že sa poľskí občania v pre nich novom demokratickom systéme neorientovali, získaval Piłsudski podporu armády aj verejnosti, s ktorou potom v roku 1926 mohol vykonať štátny prevrat.
V tomto období Poľsko uzavrelo pakt s Francúzskom a Rumunskom, aby tak získalo oporu v zovretí dvoch mocností: Nemecka a Sovietskeho zväzu. Počas prvej polovice 20. rokov došlo aj k miernemu zbližovaniu s Česko-Slovenskom.[2]:157
Sanačný režim (1926 – 1939) upraviť
Keď začal Józef Piłsudski nestabilnú demokraciu, ktorú nazýval „sejmokraciou“, napádať a požadoval „generálne ozdravenie“ poľskej politiky (odtiaľ termín sanácia), získal pomerne ľahko dosť priaznivcov a podarilo sa mu ovládnuť vojsko, s ktorým 14. mája 1926 obsadil Varšavu a donútil prezidenta aj vládu podať demisiu.[2]:358-361
Nový režim výrazne posilnil právomoci prezidenta a predsedu vlády a stal sa vojenskou diktatúrou, zároveň však odmietal byť spájaný s akoukoľvek politickou ideológiou.[3]:11 Piłsudski sa domnieval, že oslabený Sejm nebude klásť odpor, čoskoro sa však ukázalo, že Sejm sa poslušným nástrojom režimu nestane. Režim sa snažil využívať nejednotu politických strán, tvrdo potieral najmä komunistickú opozíciu.[2]:364-367
Vďaka Piłsudského stykom s veľkostatkármi a finančníkmi a podpore amerických bánk spočiatku Poľsko počas obdobia sanačného režimu zažívalo hospodársku konjunktúru. Na prelome 20. a 30. rokov sa však začala aj na poľskej ekonomike prejavovať hospodárska kríza, čo viedlo k zosilneniu opozičného hnutia, štrajkom a demonštráciám, na ktoré režim odpovedal represiami, zatýkaním poslancov a členov opozičných strán, pacifikačnou expedíciou do východných vojvodstiev a zmanipulovaním volieb do Sejmu.[2]:368-372
Okrem toho sa vláda snažila odvrátiť pozornosť verejnosti k zahraničným problémom – podporovala poľských nacionalistov v Tešínsku a podporovala nacistické a maďarské nároky voči Česko-Slovensku. V 30. rokoch sa Poľsko snažilo normalizovať vzťahy s dvomi svojimi najväčšími susedmi. 25. júla 1932 bol uzavretý poľsko-sovietsky pakt o neútočení na 3 roky[4]. Pakt bol obnovený 5. mája 1935[5]. 26. januára 1934 bol uzavretý aj poľsko-nemecký pakt o neútočení.[2]:372-378
Maršal Piłsudski zomrel v roku 1935. No ani táto udalosť však veľa zmien nepriniesla. Toho istého roku bola vydaná oktrojovaná ústava, ktorá sústredila moc do rúk prezidenta, ktorý bol zodpovedný výhradne „Bohu a dejinám“. Bola tiež zrušená rovnosť občanov, ktorých práva boli stanovené podľa „hodnoty ich úsilia a zásluh v prospech všeobecného dobra“. Tromi najvýznamnejšími mužmi v štáte boli prezident Ignacy Mościcki, generálny inšpektor ozbrojených síl Edward Rydz-Śmigły a minister zahraničia Józef Beck. Snaha legalizovať svoju moc pomocou volieb do Sejmu nevyšla, a preto represie naďalej pokračovali, rovnako ako vzrastalo opozičné hnutie, ktorého členovia teraz pôsobili už aj v zahraničí.[2]:379-387 Dokonca aj v rámci predstaviteľov sanačného režimu sa začali prejavovať názorové rozdiely medzi umiernenou „generálskou skupinou“ a radikálnou a antisemitskou „plukovníckou skupinou mladších dôstojníkov“, ktorá propagovala fašizmus.[3]:12
Rastúca bojovnosť poľského štátu mala preniesť problém na otázky zahraničnej politiky, Poľsko podporovalo snahu Nemecka, Maďarska a henleinovcov rozbiť Česko-Slovensko. Po uzavretí Mníchovskej dohody poľské vojsko okupovalo väčšinu českej časti Tešínska, osídlenú poľskou menšinou (35% miestneho obyvateľstva podľa výsledkov česko-slovenského sčítania ľudu z roku 1930).[6] Až po obsadení druhej česko-slovenskej republiky nacistami v marci 1939 si Poľsko uvedomilo, ako bola jeho zahraničná politika krátkozraká a že čoskoro dôjde aj na samotné Poľsko – Spojené kráľovstvo a Francúzsko síce vydali záruky nezávislosti Poľska, to však Poľsko nezachránilo pred nacistickou a sovietskou inváziou a okupáciou, ktoré ukončili existenciu druhej poľskej republiky.[2]:387-396
Referencie upraviť
- ↑ DURMAN, Karel. Popely ještě žhavé : velká politika 1938 – 1991. Diel I. Světová válka a nukleární mír 1938 – 1964. Praha : Karolinum, 2004. 604 s. ISBN 80-246-0697-6.
- ↑ a b c d e f g h i MELICHAR, Václav, et al. Dějiny Polska. 1. vyd. Praha : Svoboda, 1975. 570 s.
- ↑ a b FASORA, Lukáš. Dějiny Polska v meziválečném období. Brno : CERM, 1999. 17 s. ISBN 80-7204-121-5.
- ↑ Pakt nieagresji między Rzecząpospolitą Polską a Związkiem Socjalistycznych Republik Rad, podpisany w Moskwie dnia 25 lipca 1932 r.Text zmluvy (poľsky a rusky)
- ↑ Protokół podpisany w Moskwie dnia 5 maja 1934 r. między Rzecząpospolitą Polską a Związkiem Socjalistycznych Republik Rad o przedłużeniu Paktu Nieagresji między Rzecząpospolitą Polską a Związkiem Socjalistycznych Republik Rad, podpisanego w Moskwie dnia 25 lipca 1932 r. Text zmluvy (poľsky a rusky)
- ↑ Stanisław Zahradnik ve Sborníku referátů z mezinárodní vědecké konference konané 4. října 2001 v Českém Těšíně: Mniejszości narodowe na Śląsku Cieszyńskim dawniej i dziś (2001), str. 44.
Literatúra upraviť
- KOCHANOWSKI, Jerzy. Poľsko v dobe autoritatívneho režimu Pilsudského. Historický obzor, 1999, 10 (1/2), s. 22–35. ISSN 1210-6097.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Druhá poľská republika
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Druhá Polská republika na českej Wikipédii.
