Dukovci[p 1] bol byzantský aristokratický rod. V historických prameňoch sa rod objavuje od 9. storočia. Rozsiahle majetky vlastnil najmä v byzantskej Trákii a Bitýnii. Príslušníci rodu boli nositeľmi viacerých významných titulov a hodností,[2] niekoľkí členovia sa stali byzantskými cisármi.[5]

Dukovci
KrajinaByzantská ríša
Titulystratég, domestikos tón scholon, byzantský cisár

História rodu upraviť

 
Cisár Michal VII., email (smalt) na svätoštefanskej korune

Pôvod rodu je nejasný. Byzantský kronikár Nikéforos Bryennios tvrdil, že jeho príslušníci slúžili Rímskej ríši ešte za vlády cisára Konštantína I. Neskorší historik Zónaras zase tvrdil, že pôvodný rod Dukovcov vymrel po povstaní Konštantína Duka v roku 913, a že neskorší cisár Konštantín X. bol jeho príslušníkom už len po ženskej vetve. Historicky podložene sa rod prvýkrát spomína začiatkom 9. storočia, keď cisárovná Theodora vyslala prvého známeho príslušníka rodu potlačiť hnutie paulikánskych heretikov v Malej Ázii. Do 10. storočia rod zosilnel a stal sa jedným z najvýznamnejších v krajine. Jeho príslušníci Andronikos a Konštantín Dukas slúžili vo vojsku ako generáli a stali sa predlohami pre postavy v epose Digenis Akritas. Značná moc rodu im umožnila povstať proti cisárskej moci, no ani jeden neuspel. Iný Andronikos Dukas sa spomína v roku 976 ako stúpenec aristokrata Barda Sklera, ktorý povstal proti cisárovi Bazilovi II. Jeho syn Bardas Mongos Dukas velil byzantskej flotile na výprave k Chazarom (1016). V roku 1059 sa príslušník rodu Konštantín stal byzantským cisárom a vládol ako Konštantín X. Byzantským cisárom sa stal aj jeho syn Michal VII. Ďalší Dukovci v tomto období slúžili ako velitelia a cisárski úradníci. Hoci sa rod na byzantskom tróne neudržal, svoj vplyv si udržal. Veľmi blízko mala dynastia ku Komnénovcom, s ktorými uzavreli v 11. storočí „politickú úniu“, takže boli nazývaní aj ako Komnenod(o)ukovci. Tento vzťah bol umocnený tým, že po nástupe Alexia I. na trón sa jeho manželkou a cisárovnou stala Irena Dukaina. Konštantín Dukas, syn Michala VII., bol zároveň až do svojej smrti nominálne Alexiovým spolucisárom a bol zasnúbený s jeho dcérou, významnou byzantskou kronikárkou, Annou Komnénou. Svoj lesk si meno rodu ponechalo aj v 12. storočí a bolo „prijímané“ aj inými byzantskými rodmi (napr. Angelovcami, pozri Komnénos Dukas, Vatatzovci, Kamatérovci, atď). Po 12. storočí sú známe už len osoby spojené s vedľajšími vetvami Dukovcov.[4][6]

Byzantskí cisári z rodu Dukovcov upraviť

Poznámky upraviť

  1. Iné mená: Dukasovci[1], sg. mužského rodu: Dukas (aj označenie dynastie samotnej)[2], sg. ženského rodu: Dukaina[3], starogr. Δούκαι, ΔούκαςD(o)ukai, D(o)ukas, etymologicky zo slova d(o)ux - vodca, generál[4]

Referencie upraviť

  1. Historická revue. Zväzok 20. Bratislava : KLEIÓ, 2009. Dostupné online. S. 25.
  2. a b Dukas. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 137.
  3. Zborník Univerzity Komenského: Historica. Zväzok 46. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2005. ISBN 978-80-223-2025-2. S. 36.
  4. a b DOUKAS. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 655 – 656.
  5. RICE, David Talbot. Byzantské umenie. Preklad Marián Fridrichovský. 1. slovenské vyd. Bratislava : Tatran, 1968. (z anglického originálu Art of the Byzantine Era). S. 116.
  6. Ducas family. In: Encyclopedia Britannica [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2020-08-05]. Dostupné online.
  7. Alexios V. Dukas Murtzuflos. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 1. A – Belk. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied. [Cit. 2020-08-05]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3, 80-224-0554-X. S. 154.
  8. ALEXIOS V DOUKAS. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 66.
  9. Ján III. Dukas Vatatzés. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 7. In – Kalg. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied. [Cit. 2020-08-05]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3, 978-80-970350-1-3. S. 343.