Eduard Seymour
Eduard Seymour, prvý vojvoda zo Somersetu (1506 – 22. január 1552) bol v rokoch 1547 až 1549 lordom protektorom Anglicka počas prvého obdobia vlády svojho synovca, kráľa Eduarda VI., teda po smrti Henricha VIII.
| Eduard Seymour | |
 Lord protektor počas prvého obdobia vlády svojho synovca, kráľa Eduarda VI. | |
| Narodenie | 1506 Anglicko |
|---|---|
| Úmrtie | 22. január 1552 Tower of London, Anglicko |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Eduard Seymour |
Detstvo upraviť
Eduard Seymour sa narodil okolo roku 1506 sirovi Jánovi Seymourovi a Margery Wentworthovej. Spomedzi jeho mladších súrodencov sú známi Thomas Seymour a Jana Seymourová, tretia manželka Henricha VIII. a anglická kráľovná.
Manželstvá upraviť
Eduardovo prvé manželstvo s Katarínou Fillolovou bolo anulované, keď sa dozvedel, že jeho manželka mala pomer s jeho otcom.
Druhýkrát sa oženil s Annou Stanhopeovou, s ktorou mal niekoľko detí:
- Eduard Seymour (1537 – 1539)
- Eduard Seymour, prvý gróf z Hertfordshiru (22. máj 1539 – 1621)
- Anna Seymour, grófka z Warwicku (1540 – 1588),
- Lady Jana Seymourová (1541 – 1561)
- Mária Seymourová (1552 – ?)
- Alžbeta Seymourová (1552 – 3. jún 1602) – manželka sira Richarda Knightleyho
- Lord Henrich Seymour (1552 – ?)
Eduardov vplyv na kráľovskom dvore upraviť
Po sobáši jeho sestry, Jany Seymourovej v roku 1536, mu bol 5. júna udelený titul vikomt z Beauchampu a 15. októbra 1537 získal titul gróf z Hertfordshiru. Po smrti jeho sestry v roku 1537 sa jeho spoločenská situácia zlepšila. Jeho brat, Thomas Seymour, tiež získal spoločenskú moc a postavenie vďaka svojej sestre Jane a neskôr mu v tom pomohol sobáš s kráľovnou – vdovou, Katarínou Parrovou, šiestou manželkou Henricha VIII., s ktorou sa zosobášil len niekoľko týždňov po kráľovom úmrtí. Jeho synovec Eduard (syn Jany Seymourovej a kráľa Henricha VIII.) sa po otcovej smrti stal novým kráľom – Euardom VI. Eduard Seymour mal veľký vplyv na malého kráľa, a tak v jeho mene vládol krajine a na začiatku synovcovho panovania, 15. februára, získal titul „vojvoda zo Somersetu“.
Protektorát Eduarda Seymoura upraviť
Závet kráľa Henricha VIII. a opatrovnícke práva jeho syna upraviť
Henrich VIII. menoval vo svojej poslednej vôli šestnásť správcov, ktorí mali vystupovať ako Eduardova rada, pokým mladý kráľ nedosiahne osemnásť rokov. Počet týchto správcov sa doplnil ešte o dvanásť členov z poradnej rady, ktorí mohli pomáhať správcom, ak o to boli požiadaní. Konečný stav Henrichovho závetu bol predmetom sporov. Niektorí historici sa domnievajú, že tento úzky okruh ľudí manipuloval kráľom, aby použili jeho vôlu na rozdeľovanie moci pre ich vlastný prospech – materiálny aj náboženský. Nakoniec toto zloženie tajnej rady smerovalo v roku 1546 ku konci v prospech reformácie politických strán. Okrem dvoch predných konzervatívnych členov rady boli všetci odstránení z centra moci. Stephen Gardiner mal odmietnutý prístup k Henrichovi počas jeho posledných mesiacov. Thomas Howard, tretí vojvoda z Norfolku, bol obvinený z vlastizrady a deň pred kráľovou smrťou boli jeho obrovské majetky zabavené a boli určené na prerozdelenie a on trávil celú Eduardovu vládu v londýnskom Toweri. Iní historici tvrdia, že Gardinerovo vylúčenie bolo založené na nenáboženskom základe, že Norfolk nebol dostatočne konzervatívny v náboženstve. V každom prípade, Henrichova smrť nasledovala po ohromnom rozdávaní pozemkov a vyznamenaní nových skupín ľudí. Závet obsahovala položku „nesplnené dary“, ktorá bola pridaná na poslednú chvíľu, a ktorá umožnila Henrichovým správcom slobodnejšie rozdeľovať pozemky a vyznamenania im samým na kráľovskom dvore, najmä Eduardovi Seymourovi, prvému grófovi z Hertfordshire, ktorý sa stal lordom protektorom kráľovstva, guvernérom kráľovej osoby a vojvodom zo Somersetu.
V skutočnosti Henrichova posledná vôľa neustanovila úrad protektora. Napriek tomu niekoľko dní po Henrichovej smrti, 4. februára, správcovia rozhodli o zverení väčšiny kráľovskej moci Eduardovi Seymourovi. Trinásti zo šestnástich členov schválili jeho menovanie na post protektora – boli to oprávnení spraviť, pretože to bolo ich spoločné rozhodnutie, a to im umožňovala Herichov závet. Seymour mohol urobiť dohodu s niektorými správcami, z ktorých mnohí dostali večné dary. Vedel, že dohodu musí urobiť s Williamom Pagetom, súkromným tajomníkom Henricha VIII. a so sirom Anthonym Brownom z štátnej snemovne.
Seymourovo vymenovanie bolo v súlade s historickým precedensom a jeho možnosť zvolenia na tento post bola posilnená jeho vojenskými úspechmi v Škótsku a Francúzsku. V marci 1547 zabezpečil kráľovský patent (alebo inak nazývané – patentovú listinu) od kráľa Eduarda, ktorá mu umožňovala takmer kráľovské právo na menovanie členov do Štátnej Rady (Privy Council). Slovami historika Geoffrey Eltona, od tohto momentu bola jeho autorita dostatočne upevnená.
Seymourove prevzatie moci bolo hladké a efektívné. Cisársky veľvyslanec, Van der Delft, uviedol, že Seymour vládne absolútne všetkému. Jeho tajomníkom bol Paget. V prvých týždňoch svojho protektorátu bol Seymour ohrozený len kancelárom, Thomasom Wriothesleyom, ktorého sa mu titulom grófa z Southampton nepodarilo kúpiť a jeho bratom. Wriothesley, náboženský konzervatívec, namietal proti Somersetovmu prijatiu kráľovskej moci Radou. Potom ho nečakane prepustili z postu kancelára. Jeho odstránenie bolo zabezpečené Radou.
Eduardov brat Thomas Seymour upraviť
Eduard Seymour čelil neskôr menej zvládnuteľnému súperovi, jeho mladšiemu bratovi Thomasovi Seymourovi. Ako strýko kráľa Eduarda, Thomas Seymour požadoval funkciu guvernéra kráľovej osoby a väčší podiel na moci. Eduard Seymour sa snažil kúpiť svojho brata titulom baróna, miestom úradu admirála a kreslom v Štátnej Rade (Privy Council), ale Thomas bol neoblomný – chcel politickú moc. Začal kráľovi Eduardovi tajne poskytovať určité finančné obnosy, pričom mu tvrdil, že Eduard Seymour drží jeho finančné možnosti príliš na tesno, robiac ho tak,žobráckym kráľom". Tiež brata vyzval, aby sa vzdal úradu protektora počas dvoch rokov, ale Eduard trénovaný na potlačenie Rady (Council), prerušil spoluprácu. Thomas Seymour bol zadržaný pre spreneveru peňazí v mincovni. 20. marca 1549 bol popravený sťatím hlavy. Bola to posledná zo sérií katastrof, ktorá poznačila vládu Eduarda Seymoura. Od toho času bola Seymourova pozícia oslabená a v ohrození.
Vojenské ťaženia upraviť
Eduard Seymour mal ako vojak nespochybniteľne dobré schopnosti, ktoré preukázal vo výprave do Škótska a v obrane Boulogne-sur-Mer, čo je mesto na severe Francúzska v roku 1546. Jeho hlavným záujmom ako protektora bola vojna proti Škótsku. Po zdrvujúcom víťazstve v bitke o Pinkie Cleugh v septembri 1547, vytvoril sieť posádok v Škótsku, siahajúce až po mesto Dundee. Po tomto jeho víťazstve v bitke so Škótskom o Pinkie Cleugh sa jeho pozícia ešte viac upevnila a zdala sa nenapadnuteľná. Škótske spojenectvo s Francúzskom, ktoré poslalo posily na obranu Edinburgu v roku 1548, pokým Mária I., kráľovná Škótska bola premiestnená do Francúzska, kde sa zasnúbila s dauphinom, následníkom trónu. Náklady na správu protektorovej obrovskej armády a jeho stálych posádok v Škótsku boli veľkým bremenom kráľovskej pokladnice. Francúzsky útok na Boulogne v auguste 1549 podporil stiahnutie jednotiek zo Škótska.
Povstanie upraviť
V priebehu roka 1548 bolo Anglicko stredom sociálnych nepokojov. Po apríli 1549 vypukla séria ozbrojených prevratov, poháňaných rôznymi náboženskými a pozemkovými sťažnosťami. Dve najvážnejšie povstania, ktoré požadovali najväčšie vojenské zásahy na potlačenie boli v Devone a Cornwalle a druhé v Norfolku. Celkový aspekt sociálnych nepokojov bol, že protestujúci boli presvedčení, že konali oprávnene proti zhabaniu pozemkov zemepánmi s protektorovou podporou, pretože boli presvedčení, že zemepáni porušovali zákony.
Rovnaké dôvody pre vypuknutie nepokojov boli vyslovené v celej krajine, nielen v Norfolku a na západe. Dôvodom toho, že poddaní si mysleli, že Eduard Seymour chápal povstalecké príčiny, boli v jeho sérii voľnejších, často protikladných, vyhlásení a čiastočne v nekoordinovanej činnosti komisie, ktorú poslal v rokoch 1548 a 1549 na prešetrenie sťažností ohľadom straty pôdy, odobratia stád oviec na spoločnom pozemku, a podobné problémy.
Katastrofálne udalosti roku 1549 boli dôkazom kolosálneho zlyhania vlády a Rada (Council) to dala na zodpovednosť protektorovi. Na jeseň sa chystali plány na odvolanie Eduarda Seymoura z postu protektora.
Pád Eduarda Seymoura upraviť
Sled udalostí, ktoré viedli k odstráneniu Eduarda Seymoura z moci, sa nazýva prevrat. Po 1. októbri bol upozornený, že jeho vláda čelí vážnej hrozbe. Vydal vyhlásenie s prosbou o podporu, držiac sa štatútu kráľovskej osoby a kvôli bezpečnosti sa stiahol na Windsor Castle, kde napísal: Myslím, že som vo väzení.
Medzitým zjednotená Rada (Council) vydala podrobnosti o zlom hospodárení počas vlády Eduarda Seymoura. Dali jasne najavo, že moc protektora vychádza od nich, a nie z Henrichovej poslednej vôli. Dňa 11. októbra bol Eduard Seymour zatknutý a predvedený ku kráľovi na Richmond Palace. Kráľ Eduard zhrnul obvinenia proti Eduardovi Seymourovi v jeho kronike:
| „ | Ambície, márnomyseľnosť, neuvážené vstupovanie do vojny počas mojej mladosti, obohacovanie seba samého mojím majetkom, nasledovanie svojho vlastného názoru, konanie na základe svojej vlastnej moci, atď. | “ |
Vo februári 1550, John Dudley, gróf z Warwicku bol ustanovený ako predstaviteľ Rady (Council) a v skutočnosti bol nástupcom Eduarda Seymoura.
Eduardove nehnuteľnosti, ako Somerset House, Sleaford Castle a Berry Pomeroy Castle, mu boli odobraté.
Hoci bol Eduard Seymour prepustený z londýnskeho Toweru a znovu prijatý do Rady, bol 22. januára 1552 popravený na Tower Hille za svoje zločiny, najmä za zradu – plánoval zvrhnúť Johna Dudleyho. Kráľ Eduard zaznamenal strýkovu popravu vo svojej kronike:
| „ | Vojvodu zo Somersetu popravili sťatím hlavy na Tower Hill medzi ôsmou a deviatou hodinou rannou. | “ |
Pozri aj upraviť
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eduard Seymour
Externé odkazy upraviť
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Edward Seymour, 1st Duke of Somerset na anglickej Wikipédii.