Otvoriť hlavné menu
Poprava Židov, vrátane malých detí, pri Ukrajinskom meste Ivangorod v roku 1942.

Einsatzgruppen (nem. skupiny špeciálneho určenia alebo nasadenia, jednotné číslo: Einsatzgruppe) boli nacistické vojenské oddiely, operujúce na obsadených územiach, ktorých úlohou bolo terorizovať miestne civilné obyvateľstvo, vraždiť nežiaduce osoby, rasovo prenasledovaných, opozíciu a tak realizovať nacistickú rasovú politiku, genocídu (holokaust). Spadali pod velenie hlavného ríšskeho úradu bezpečnosti Reichssicherheitshauptamt (RSHA) v Berlíne, teda pod vedenie R. Heydricha a neskôr E. Kaltenbrunnera.

Obsah

DejinyUpraviť

Vznik a organizáciaUpraviť

 
Popravy vykonávané v Poľsku.

Jednotky Einsatzgruppen (celý nemecký názov: Einsatzgruppen der Sicherheitspolizei und des Sicherheitsdienstes) boli zriadené pred obsadením Rakúska a rozbitím Československa. Zatiaľ čo počas obsadenia Rakúska išlo o narýchlo vytvorenú jednotku, ktorej cieľom bolo zaistenie vládnych budov, dokumentov a vyšších štátnych úradníkov, do Československa už mala vstúpiť jednotka s povolením zabíjať. Po Mníchovskej dohode sa táto jednotka zúčastnila na zaisťovaní vládnych budov v Sudetoch a po 15. marci 1939 v Čechách (Einsatzgruppe I Prag) a na Morave (Einsatzgruppe II Brünn). Po obsadení Poľska dostali za úlohu terorizovať miestne obyvateľstvo a likvidovať nežiaduce osoby, v prvom rade Židov, inteligenciu a kňazov. V máji 1941 vznikli jednotky Einsatzgruppen určené pre činnosť v Sovietskom zväze, pre nastávajúcu operáciu Barbarossa.

Jednotky Einsatzgruppen v počte asi 1 000 – 3 000 mužov sa členili na menšie oddiely Einsatzkommandos alebo Sonderkommandos. Veliteľov týchto jednotiek tvorili prevažne príslušníci Wafen-SS a rôznych zložiek polície – bezpečnostnej (Sicherheitspolizei), tajnej služby (Sicherheitsdienst)[1], tajnej polície (Gestapo), kriminálnej polície (Kriminalpolizei-Kripo) a poriadkovej polície (Ordnungspolizei).

 
Postup jednotiek Einsatzgruppen počas roku 1941.

Do ZSSR vstúpili štyri oddiely Einsatzgruppen, každý asi o sile práporu (do 1 200 vojakov), celkovo asi 3 000 vojakov, postupujúce za každou nemeckou skupinou armád. Dva oddiely boli určené pre južnú a dva pre severnú čas ZSSR.

Traja zo štyroch veliteľov jednotiek Einsatzgruppen, boli vysokoškolsky vzdelaní nositelia doktorátov (väčšinou právnici), podobne ako aj mnohí ich podriadení velitelia[2]. Veľa radových príslušníkov neboli vojaci ale bývalí štátni zamestnanci ako policajti, poštári a pod., ktorí prijali ideológiu nacizmu.

Sovietsky zväzUpraviť

Jednotky Einsatzgruppen spáchali najviac zločinov počas 2. svetovej vojny na okupovanom území Sovietskeho zväzu. Ich úlohou po v vpáde do Sovietskeho zväzu bola urýchlená likvidácia ideologických, politických a rasových nepriateľov Tretej ríše – v prvom rade Židov, komunistov a Rómov. Postupne došlo i k vraždeniu príslušníkov ázijských menšín a slovanského obyvateľstva. Boli likvidovaní predstavitelia organizácii komunistickej strany aj komsomolu. Politickí komisári (politruci) boli na osobitný príkaz Hitlera popravovaní všetci. Oddiely Einsatzgruppen vo väčšine prípadov spolupracovali s armádou, Waffen-SS a hlavne miestnymi kolaborantmi. Napr. na Ukrajine, v Lotyšsku či Litve, kde boli ich príslušníci odmeňovaní z majetku ulúpeného zavraždeným obetiam. Odhaduje sa, že za ich obeť mohlo padnúť okolo 700 000 až 1,4 milióna ľudí[1][3].

 
Popravy neozbrojených civilistov. Na fotografii príslušník Einsatzgruppe C pri likvidácii žien z geta Mizocz v Poľsku.

Einsatzgruppen spočiatku popravovali prevažne Židovských mužov. Koncom leta 1941 však svoje pole pôsobnosti rozšírili a vraždili mužov, ženy aj deti bez rozdielu. Obete väčšinou prinútili zhromaždiť sa na určených miestach spolu s cennosťami, tomu z nich, kto tak neurobil hrozil trest smrti. Následne boli obete prinútené pochodovať alebo boli odvezené na miesto popravy, väčšinou s dopredu pripravenými zákopmi, do ktorých boli po poprave pochovaní. Niekedy si však museli obete najprv vykopať hrob (zákop). Obetiam pred smrťou odobrali cennosti a často boli nútené sa vyzliecť donaha. Popravy sa väčšinou uskutočnili zastrelením, nezriedka guľometmi. Niekedy boli obete nútené pokľaknúť, ľahnúť si tvárou k zemi alebo stáť nad zákopom a boli zastrelené ranou do zátylku. Nacisti sa pokúšali aj o vraždenie v utesnených nákladných priestoroch automobilov (rusky dušegubkách, nem. Gaswagen), do ktorých boli vháňané výfukové plyny.

 
Popravy civilistov v dnes ukrajinskom Zborove.

27. septembra 1941 oddiel Sonderkomando 4а spadajúci pod Einsatzgruppe C v rokline Babij Jar pri Kyjeve začal s masovými popravami. V priebehu dvoch týždňov tu popravili 33 771 Židov. Popravy partizánov, vojnových zajatcov a ďalších osôb v Babom Jare pokračovali až do roku 1943. V polovici roku 1943, po priblížení frontu, sa Sonderkomando 1005 pokúsilo miesto činu a rozsah popráv zamaskovať exhumáciou a spaľovaním pozostatkov tiel popravených osôb. Dodnes nie je počet zavraždených presne známy, odhady sa pohybujú od 70 000 do 200 000.

Nacistické vyhladzovacie táboryUpraviť

Popravy strelnými zbraňami však neboli dostatočne rýchle a efektívne, navyše negatívne pôsobili na psychiku príslušníkov popravných čiat. Nacistické velenie následne začalo skúmať iné spôsoby likvidácie veľkého množstva ľudí. Po konferencii vo Wansee v roku 1942, keď sa nacistické špičky dohodli na riešení židovskej otázky iným spôsobom, mali vraždenie židov vykonávať odlišným spôsobom vyhladzovacie tábory ako bola Treblinka, Osvienčim-Brzezinka alebo Belzec a ďalšie. Einsatzgruppen sústredili svoju činnosť na boj proti partizánom a iným nepriateľom Tretej ríše, po roku 1943 boli tieto jednotky postupne rušené[4].

Slovensko a iné krajinyUpraviť

Jednotky Einsatzgruppen boli nasadené aj v západných okupovaných krajinách (Nórsku, Francúzsku, Belgicku, Holandsku, Luxembursku, Tunise), tam však na rozdiel od Poľska, Balkánu a ZSSR nemali rozkazy k masovým vraždám. Počas ústupu nemeckých vojsk zo ZSSR v roku 1944 boli vytvorené ďalšie tri skupiny Einsatzgruppen: F (pre spoluprácu s ustupujúcou skupinou armád Wehrmachtu Juh), G (Maďarsko, Rumunsko, Ukrajina) a H (Slovensko). Počas bitky o Ardeny v decembri 1944 boli vytvorené ešte dva oddiely Einsatzgruppe K a L.

Einsatzgruppe H (Slovensko) bola organizovaná v Brne od augusta 1944. Od septembra 1944, počas a po potlačení SNP, operovala na území Slovenska. Jej veliteľom bol od 10. septembra 1944 Rakúšan Josef Witiska. Tvorili ju najmä oddiely Einsatzkommando 13 (sídlo v Trenčíne, veliteľ  Hans Jaskulski) a Einsatzkommando 14 (sídlo v B. Bystrici, veliteľ  Georg Heuser). Týmto jednotkám sa pripisuje zavraždenie asi 5 000 ľudí, medzi inými aj účasť na masových popravách v Kremničke a Nemeckej[5] a deportácia 9 000 Židov do koncentračných táborov. Einsatzgruppe H spolupracovala so špeciálnou protipartizánskou viacnárodnou jednotkou Abwehrgruppe 218 (Edelweiss), v ktorej boli Nemci ale aj slovenskí (tzv. slovenský oddiel, asi 131 mužov pod vedením kapitána Ladislava Nižňanského), sovietski a kaukazskí kolaboranti, a tiež s podobnými oddielmi SS Schneewittchen a Josef. Okrem masových poprav v Kremničke a Nemeckej vypálili na Slovensku približne 90 obcí a zanechali 211 masových hrobov.

PotrestanieUpraviť

Časť veliteľov jednotiek Einsatzgruppen bolo súdených počas Norimberského tribunálu s vojnovými zločincami. Z celkového počtu 24 obvinených ich bolo 14 odsúdených na trest smrti, rozsudok však bol nakoniec vykonaný len na 4 z nich. [4] Časť členov Einsatzgruppen bolo súdených aj pri iných procesoch (napr. v Sovietskom zväze), ale väčšina z ďalších asi 3 000 členov týchto jednotiek sa pred súd nikdy nedostala a po vojne sa vrátili k civilnému životu.

ReferencieUpraviť

  1. a b Einsatzgruppen (Mobile killing units) [online]. ushmm.org, [cit. 2009-08-11]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. BROWNING, Christopher R.. The Origins of the Final Solution: The Evolution of Nazi Jewish Policy, September 1939 – March 1942 (Comprehensive History of the Holocaust). [s.l.] : University of Nebraska Press, 2004. ISBN 978-0803213272. S. 225 – 226.
  3. Gluck Wood, A. (Editor), 2007, Holocaust. The events and their impact on real people. DK Publishing, Inc., New York, s. 81
  4. a b Laqueur, W., The Holocaust Encyclopedia. Yale University Press, New Haven, 2001, s. 164
  5. Plevza, V. a kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 – 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 119

Iné projektyUpraviť