Ferdinand Daučík
Ferdinand Daučík (* 30. máj 1910, Šahy – † 14. november 1986, Alcalá de Henares, Španielsko) bol slovenský futbalista a tréner. Do celosvetového povedomia sa zapísal ako jeden z najúspešnejsích trénerov FC Barcelona, no významné úspechy dosiahol i s Athleticom Bilbao či Atléticom Madrid.
| Ferdinand Daučík | |||
|---|---|---|---|
| Osobné údaje | |||
| Dátum narodenia | 30. máj 1910 | ||
| Miesto narodenia | Šahy, Rakúsko-Uhorsko | ||
| Dátum úmrtia | 14. november 1986 (76 rokov) | ||
| Miesto úmrtia | Alcalá de Henares, Španielsko | ||
| Prezývka | Gándhí | ||
| Pozícia | obranca | ||
| Seniorské kluby1 | |||
| Roky | Kluby | Zps (Gly) | |
1930–1935 1935–1940 |
KFC Komárno I.ČsŠK Bratislava Slavia Praha |
||
| Národné mužstvo | |||
| 1931-1938 1942 |
 Česko-Slovensko  Slovensko
|
15(0) 1(0) | |
| Tréner mužstiev | |||
| 1942–1946 1942–1944 1948 1948 1949 1949–1950 1950–1954 1954–1957 1957–1959 1959–1960 1960–1962 1963–1964 1964–1965 1966–1967 1967–1968 1968 1970–1971 1971–1972 1973–1974 1974–1975 1976–1977 |
ŠK Bratislava Slovensko ŠK Bratislava Česko-Slovensko Sokol NV Prievidza Hungaria FC Barcelona Athletic Bilbao Atlético Madrid FC Porto Betis Sevilla Real Murcia Sevilla FC Real Zaragoza Toronto Falcons Elche CF RCD Espanyol Cádiz CF UE Sant Andreu Levante UD UE Sant Andreu | ||
|
1 Zápasy a góly za profesionálny klub . | |||
Osobný život upraviť
Daučík bol dobrým osobným priateľom s Ladislavom Kubalom, futbalistom slovenského pôvodu, ktorého viedol z pozície trénera v Barcelone a na ktorého sa často nahliada ako na jedného z najlepších futbalistov histórie. Kubala si neskôr vzal za ženu Daučíkovú sestru Annu Violu. Ich syn a Daučíkov synovec Branko bol tiež futbalista, ktorý hrával okrem iného za AC Miláno a Espanyol Barcelona. Daučíkov syn, Yanko Daučík bol zase prvým z doteraz len dvoch Slovákov, ktorý si zahrali za Real Madrid (druhým bol Peter Dubovský), tiež však hrával za Atlético Madrid či Espanyol.
Hráčska kariéra upraviť
Ako 17-ročný hrával za KFC Komárno, v roku 1930 sa stal hráčom I.ČsŠK Bratislava, odkiaľ po piatich rokoch prestúpil do Slavie Praha. Počas päťročného pôsobenia v „zošívanom“ drese prispel k zisku štyroch majstrovských titulov a ako kapitán priviedol tím k triumfu v Stredoeurópskom pohári, v tom čase najvýznamnejšej medzinárodnej klubovej súťaži.
Ako tretí Slovák v histórii a jeden z mála Slovákov pred druhou svetovou vojnou sa dokázal presadiť v reprezentácii Československa. Prvý medzištátny zápas odohral 14. júna 1931 vo Varšave proti Poľsku (4 : 0). [1] Bol účastníkom MS 1934, kde sa Československo dostalo až do finále a kontroverzne prehralo. Zúčastnil sa aj MS 1938, kde nastúpil vo všetkých troch zápasoch, s Holandskom (3 : 0) a s Brazíliou (1 : 1 a 1 : 2). V reprezentácii ČSR odohral v rokoch 1931 – 1938 15 zápasov. Jeden štart si pripísal aj v drese Slovenska, 22. novembra 1942 proti Nemecku (2 : 5). Kuriozitou je, že v tom čase pôsobil pri reprezentácii ako zväzový poradca - tréner a v stretnutí nastúpil aj ako hráč.
Trénerská kariéra upraviť
S trénerskou kariérou začínal pri doraste Slavie Praha. V roku 1942 sa vrátil do Bratislavy, s ŠK Bratislava získal dva majstrovské tituly, pričom najmä sezóna 1943/44 bola suverénna, v 22 zápasoch nastrieľali belasí 121 gólov. V rokoch 1942 – 1944 viedol reprezentačné mužstvo Slovenska, v siedmich zápasoch dosiahol jediné víťazstvo (Rumunsko 1 : 0), jednu remízu a päť prehier. V roku 1948 viedol mužstvo Československa v dvoch zápasoch, v Bazileji so Švajčiarskom (1 : 1) a v prvom zápase česko-slovenskej reprezentácie na bratislavskom Tehelnom poli s Rakúskom (3 : 1). Po nástupe komunizmu v ČSR si odsedel dva roky vo väzniciach v Nových Zámkov a v Leopoldove, neskôr bol v pracovnom tábore v Novákoch. V tomto období trénoval divízny klub Sokol NV Prievidza [2].
Cez Rakúsko a Taliansko ušiel do Španielska, kde sa stal trénerom katalánskeho veľkoklubu FC Barcelona. Prvý ligový zápas s Daučíkom na lavičke odohrala Barcelona 10. septembra 1950, Real San Sebastian rozdrvila 8 : 2. [3]. O dva týždne, 24. septembra 1950 si odniesol nádielku Real Madrid, prehra 2 : 7 je dodnes najvyššou prehrou „bieleho baletu“ v histórii El Clásico [4]. V sezóne 1951/52 zasiahol do hry po ročnom zákaze činnosti už aj Daučíkov švagor Ladislav Kubala. Táto sezóna patrí k najúspešnejším v histórii klubu, Barcelona získala päť trofejí - majstrovský titul, Španielsky pohár (vtedy nazývaný Copa del Generalissimo), Copa Eva Duarte (Španielsky Superpohár), Latinský pohár (súťaž majstrov Španielska, Portugalska, Talianska a Francúzska) a Copa Martini & Rossi (predchodca dnešného Superpohára, v ktorom sa stretli víťaz Latinského pohára a víťaz Stredoeurópskeho pohára). Počtom trofejí v jednej sezóne prekonal tento výsledok až v roku 2009 tím Pepa Guardiolu. V nasledujúcej sezóne 1952/53 si Barca zopakovala double a v roku 1953 tretí krát v rade vyhrala národný pohár. Počas štyroch rokov získal Daučík s tímom celkom deväť trofejí, čím sa stal na dlhé desaťročia najúspešnejším trénerom v histórii klubu. Prekonal ho až v 90. rokoch minulého storočia Holanďan Johan Cruyff (11 trofejí) a neskôr Josep Guardiola (14 trofejí). Daučík bol úspešný aj na ďalších trénerských pôsobiskách, s Athleticom Bilbao získal double (1956), Atlético Madrid priviedol do semifinále Európskeho pohára majstrov 1958/59, ďalší triumf v Španielskom pohári pridal s Realom Zaragoza (1966). Ako tréner Betisu Sevilla bol pri debute svojho syna Yanka v lige. V Primera División má na svojom konte 488 zápasov v deviatich rôznych kluboch, najviac zo všetkých zahraničných trénerov [5]. Táto bilancia zahŕňa 234 víťazstiev, 95 remíz a 159 prehier. Ďalších 126 stretnutí si pripísal v druhej španielskej lige.
Pôsobenie v Španielsku dvakrát nakrátko prerušil, v sezóne 1959/60 si odskočil do susedného Portugalska na lavičku FC Porto a v roku 1967 odišiel do Kanady, v klube Toronto Falcons sa opäť stretol s Ladislavom Kubalom, v mužstve hrali aj synovia oboch velikánov Branko Kubala a Yanko Daučík [6], s 20 gólmi najlepší strelec severoamerickej NPSL 1967 [7]. Po návrate zo zámoria trénoval prvoligový RCD Espanyol a niekoľko druholigových klubov. Svoju obdivuhodnú trénerskú kariéru ukončil ako 67-ročný v sezóne 1976/77 na lavičke Sant Andreu. Meno Ferdinanda Daučíka bolo u nás dlhé roky tabu, no do histórie slovenského i španielskeho futbalu sa zapísal nezmazateľnými písmenami.
V roku 2017 o ňom vyšla kniha Útek na lavičku Barcelony, ktorú napísal Mojmír Staško.
Úspechy upraviť
Hráčske upraviť
- Majster Česko-Slovenska: 2× Slavia Praha (1934/35, 1936/37)
- Víťaz Stredoeurópskeho pohára (SEP): Slavia Praha (1937)
- Majster Česka: 2× Slavia Praha (1939/40, 1940/41)
Trénerské upraviť
- Majster Slovenska: 2× ŠK Bratislava (1942, 1944)
- Majster Španielska: 2× FC Barcelona (1952, 1953), 1× Athletic Bilbao (1956)
- Víťaz Španielskeho pohára: 3× FC Barcelona (1951, 1952, 1953), 2× Athletic Bilbao (1955, 1956), 1× Real Zaragoza (1966)
- Víťaz Španielskeho Superpohára (Copa Eva Duarte): 2× FC Barcelona (1952, 1953)
- Víťaz Latinského pohára: FC Barcelona (1952)
- Víťaz Copa Martini & Rossi: FC Barcelona (1952)
Referencie upraviť
Externé odkazy upraviť
- Ferdinand Daučík na fotbal.cz
- Ferdinand Daučík na bdfutbol.com
- Ferdinand Daučík na national-football-teams.com