Filozofia 20. storočia
Filozofia 20. storočia je pestrou zmesou vzájomne sa prelínajúcich a ovplyvňujúcich smerov a škôl. V 20. storočí vznikli či sa rozvinuli smery ako filozofia života, filozofia mysle, existencializmus, marxizmus a neomarxizmus, fenomenológia, novotomizmus, štrukturalizmus, postštrukturalizmus, postmodernizmus a ďalšie. Postupne sa však diferencovali dve pomerne samostatné skupiny, z ktorých prvá – analytická filozofia – má silnú pozíciu v anglosaskom svete (niekedy tiež anglosaská filozofia), zatiaľ čo tzv. kontinentálna filozofia je považovaná za tradičnejšiu a vychádzajúcu hlavne (ale nielen) z fenomenológie.
|
Obdobie 20. storočia ako platforma novodobej filozofie upraviť
Dvadsiate storočie je nielen z hľadiska filozofických paradigiem mimoriadne búrlivým obdobím, v ktorom ľudstvo zakúsilo jednak množstvo zásadných objavov, explóziu vedeckých poznatkov a so žiadnym iným obdobím neporovnateľný rozmach vedy, techniky a pokroku, na druhej strane sa filozofia musela vyrovnať s mimoriadnymi tragédiami. Aby bolo možné pochopiť peripetie filozofickej reflexie v 20. storočí, je nutné pochopiť dejinnú situáciu, v ktorej boli pre pestrý pluralizmus filozofických smerov položené základy, východiská a platformy.
Na filozofiu mali vplyv hlavne tieto dejinno-vedecké premeny a charakteristické zlomy:
- obrat v kozmológii a fyzike (neeuklidovské geometrické systémy, Einsteinove teórie relativity, kvantová teória Maxa Plancka, vlnová mechanika, objav atómovej štruktúry a rozvoj fyziky elementárnych častíc, teória Veľkého tresku, konečnosť a rozpínanie vesmíru, kozmické lety, teória hier);
- dve svetové vojny ako najväčšie vojenské konflikty v dejinách ľudstva, pri ktorých zahynulo bezmála 60 miliónov ľudí;
- atómové a vodíkové zbrane ako hrozba totálnej devastácie života na Zemi;
- revolučná politická situácia (Veľká ruská revolúcia, stalinizmus, fašizmus, nacionálny socializmus, marxisticko-leninský ortodoxný komunizmus, vzostup a pád sovietskeho impéria, imperializmus a rozpad koloniálnych ríš; množstvo lokálnych vojen a revolúcií, politické a náboženské prenasledovanie, holokaust a genocídy, vznik OSN a novodobé definície ľudských práv, vytvorenie sociálnych trhových ekonomík);
- populačná explózia, kedy ľudstvo dosiahlo počet takmer 6 miliárd osôb, čo vyvoláva hrozbu vyčerpania nerastných surovín a zdrojov energie, ničenie prírodných základov života a životného prostredia, narušenie ozónovej vrstvy a bezprostredné ohrozenie globálnym otepľovaním, tiež hladomory;
- búrlivý rozvoj technológií, uľahčujúcich život a vytvárajúcich základ novodobej informačnej spoločnosti (rádio, televízia, osobný počítač, Internet, satelity v kozme, GPS, mobilné telefóny, masmédiá, prudký rozvoj automobilizmu, leteckého priemyslu a cestovného ruchu, medicínske objavy, genetické inžinierstvo a nové paradigmy či množstvo objavov v mnohých ďalších vedách atď.);
- rozštiepujúca špecializácia vied smerujúca do podoby bohatého pluralizmu vedeckých odvetví a disciplín;
- globalizácia.
V 20. storočí výsledky empirických vied vzrástli tak enormne, že jedinému človeku ani nie je možné myšlienkovo pojať svoju dobu, ako vravel už v 19. storočí Hegel. Je potrebná teda tímová spolupráca. Preto je samozrejmé predvídať, že ani filozofia nebude výnimkou a tiež sa zásadne spluralizuje nezvratným spôsobom v snahe postihnúť tak radikálnu zmenu obrazu sveta, sveta človeka, ako i obrazu človeka samotného, ktoré sa udiali práve v minulom storočí. Filozofia je úspechmi ľudskej vedy a stroskotaním ľudskej humánnosti do hĺbky poučená a učí sa naďalej vyrovnať so všetkými relevantnými fenoménmi. Odkaz 19. storočia bol svojrázne rozvinutý a následne i prekonaný, pričom sa objavili aj nové myšlienkové iniciatívy.
Významní filozofi 20. storočia upraviť
Kontinentálna filozofia upraviť
Realizmus upraviť
Rozvoj novovekej filozofie priniesol množstvo prvkov antimetafyzického charakteru filozofického myslenia (Kant, pozitivizmus, Nietzsche, materializmus, Marx a Engels). Pod vplyvom antimetafyzických hnutí vznikol na začiatku 20. storočia filozofický realizmus ako voľné združenie filozofov podporujúcich rehabilitáciu metafyziky. Nejde o návrat k tradičnej metafyzike, ale skôr o renesanciu metafyziky na základe reflexie pozitivizmu a nihilizmu. Dôležitým znakom je uznanie reálneho jestvovania sveta mimo „Ja“ („ne-Ja“). Táto vonkajšia skutočnosť jestvuje nezávisle od „Ja“ a zároveň autonómne. Realisti tiež riešia problém poznateľnosti „ne-Ja“, pričom určitú mieru poznateľnosti realite uznávajú všetci. Realizmus nadobudol v dejinách myslenia rôzne podoby – už v stredoveku pôsobil stredoveký realizmus, v 20. storočí sa formuje kritický realizmus, intuitívny realizmus, v roku 1948 sa dokonca vytvorila „Asociácia pre realistickú filozofiu“. Moderný realizmus sa budoval na troch základných princípoch:
- 1. Aj materiálny, aj duševný ideálny svet reálne jestvujú a sú navzájom nezávislé.
- 2. Na základe intencie vedomia jestvuje poznávacia zhoda materiálneho a imateriálneho sveta.
- 3. Na základe „zdravého rozumu a reálnych prírodných zákonov“ je možné formulovať morálne normy.
Realizmus 20. storočia predstavuje teoretický rámec rôznych filozofických postojov (novopozitivizmu, fenomenológie, existencializmu, personalizmu, novotomizmu), v rámci ktorého sa istým spôsobom zjednocujú stúpenci nezávislosti jestvovania tzv. objektívnej reality. Realizmus mal najsilnejšie pozície najmä v Anglicku a to až do sedemdesiatych rokov 20. storočia. Poprednými predstaviteľmi sú najmä Georg Edward Moore, Bertrand Russell, Franz Brentano, Samuel Alexander, Alfred North Whitehead, Nicolai Hartmann alebo Roy Wood Sellars.
Ortodoxný marxizmus a neomarxizmus upraviť
Vo vývine marxistického myslenia môžeme pozorovať v 20. storočí dve vývojové línie – marxizmus-leninizmus vo východnej Európe známy aj ako ortodoxný marxizmus a neomarxizmus v západnej Európe. Podstatným momentom rozvoj marxizmu bol fakt, že po uchopení moci komunistickými stranami v jednotlivých krajinách sa teoretické jadro celého marxizmu stalo súčasťou štátnej ideológie. Takéto „poštátnenie“ marxistickej filozofie výrazne ovplyvnilo jej smerovanie. K rozvoju ortodoxného marxizmu prispeli práce Karla Marxa (Ekonomické-filozofické rukopisy, Manifest komunistickej strany, Bieda filozofie, Kapitál,...) a Vladimíra Lenina (Materializmus a empírio-kriticizmus, Filozofické zošity, Štát a revolúcia,...). Po formálnej stránke sa ortodoxný marxizmus delí na dialektický materializmus a historický materializmus. Dialektický materializmus sa venuje vývoju hmoty, vedomia a spoločnosti, pričom čerpá dialektickú metódu najmä od Hegela. Spadali sem aj otázky ontologického a epistemologického charakteru. Historický materializmus je dialekticko-materialistickou koncepciou vývoja spoločnosti, pričom súčasťou učenia je téza o nevyhnutnej revolučnej premene buržoáznej ekonomickej formácie na vyšší typ usporiadania – pretvorenie v socializmus so svojou ústrednou hybnou silou v podobe robotníckej triedy, a neskôr prerod v komunizmus, ktorého základnou charakteristikou má byť beztriedna spoločnosť.
Západný typ marxizmu sa od dvadsiatych rokov 20. storočia chápe ako neomarxizmus. Neomarxisti sa stavali kladne najmä k raným prácam Karla Marxa, pričom práce Engelsa a Lenina zväčsa odmietali, takže zo strany ortodoxných marxistov je tento smer označovaný ako revizionistický. Predstaviteľmi sú najmä György Lukács, Karol Korsch, Roger Garaudy, Louis Althusser, Henri Marcuse, Herbert Marcuse, Theodor Wiesengrund Adorno, Max Horkheimer, Jürgen Habermas. Základné rysy neomarxizmu sú tieto:
- neomarxisti nezaujímajú voči Marxovi žiadny postoj kultu; etablujú sa skôr ako kritickí „sociálni filozofi“, čím sa, ak žijúc v sovietskej mocenskej sfére vplyvu, dostávali do konfliktu s vládnucou ortodoxiou;
- kritická sociálna filozofia sa rozvíjala najmä v tzv. Frankfurtskej škole;
- použitie dialektickej metódy inšpirovanej Hegelom;
- kritická sebareflexia a kritika súdobej spoločnosti;
- úsilie spojiť teoretické myslenie s praktickým konaním;
- odmietanie revolučných praktík (obzvlášť Horkheimer a Adorno).
Fenomenológia upraviť
Existencializmus upraviť
Filozofia človeka upraviť
Moderná filozofická antropológia upraviť
Na začiatku storočia sa v dôsledku prudkého rozvoja spoločenských vied o človeku začala etablovať moderná filozofická antropológia, na ktorej vzniku mal najväčšiu zásluhu Max Scheler. Moderné antropologické koncepty sú vo všeobecnosti založené na predpoklade opísateľnosti tzv. antropologickej konštanty, teda akejsi univerzálnej vlastnosti človeka, pričom filozofické bádanie sa orientuje následne na objasnenie tejto konštanty. Medzi najvplyvnejšie projekty antropologickej konštanty sa zaraďuje "otvorenosť k svetu" Maxa Schelera a tiež jeho postulát ducha v súvislosti s ľudskou osobou, ďalej "excentricita" Helmutha Plessnera (schopnosť človeka spredmetniť seba samého) a "nedostatok" Arnolda Gehlena (človek ako nedokonalý živý tvor, potrebujúci k prežitiu kultúru a civilizáciu). Na začiatku 70. rokov 20. storočia sa tieto totalizujúce koncepty začínajú prispôsobovať dlhodobému vplyvu antropologického redukcionizmu. Podstata človeka sa tak potom riešila vo vzťahu k jeho dejinnosti a skúsenosti so svetom. Najnovšie filozofické myslenie skúma "conditio humana", teda ľudskú podmienenosť, ktorá istým spôsobom, hoci nedokonalo, napomáha k vymedzeniu ľudskej bytosti. Rozvoj filozofickej antropológie má naďalej relevantný význam so vzrastajúcimi poznatkami v oblasti biológie človeka, medicíny, technológií, kognitívnych vied a spoločenských vied.
Psychoanalýza upraviť
Na filozofiu 20. storočia mal nepochybne vplyv aj nárok psychoanalytickej školy Sigmunda Freuda a jej nonkonformistov Alfreda Adlera a Carla Gustava Junga. Tento nárok spočíval v ašpirácii odhaliť za iracionálnou nevôľou neurotických symptómov skrytú, no zrozumiteľnú systematiku. Teória psychoanalýzy následne postavila zdôvodnenie neuróz na pôsobení vnútornej nevedomej časti ľudského Ja, v ktorej dochádza k duševnému konfliktu na základe potlačovaných pudov. Nevedomá reč (neurózy, sny) je realizáciou pudov, ktoré boli vytlačené z vedomia do nevedomia. Freud pritom videl konflikt pudovosti najmä v oblasti ľudskej sexuality. Zámer psychoanalytickej terapie spočíva následne v tom, aby sa psychika zbavila svojej úzkej spätosti s duševnými ranami a traumami z detstva prostredníctvom ich opätovného prežitia v už dospelom a zrelom vedomí. Freudova antropológia predstavuje skeptickú pozíciu voči racionalite ľudskej slobodnej vôle a schopnosti človeka "byť vlastným pánom". Ide o spochybnenie viery v autonómiu človeka, čím sa vo filozofickej antropológii pôvodné racionalistické, karteziánske Ego značne degraduje. Dokonca i všetko duchovné v človeku je len vysoko-sublimovaná forma sexuálnej energie.
Iné prúdy modernej psychológie redukovali človeka vyhlásením vnútorného prežívania a introspekcie za zmysluprázdny priestor. Tak si počínal najmä behaviorizmus, ktorý chápal každé konanie človeka za nutný dôsledok konštelácie určitých vzruchov (B. F. Skinner). Neskôr v snahe utvoriť celostnejší pohľad na psychiku človeka sa dbalo aj na perspektívu samotného poznávajúceho a pociťujúceho subjektu. Kritickou reakciou na psychoanalýzu bol tiež prúd humanistickej psychológie. Tento smer upriamuje pozornosť na osobnostnú a intelektuálnu charakteristiku človeka, jeho hodnotovú orientáciu a jeho potrebu sebarealizácie (A. H. Maslow, Erich Fromm, Carl Rogers, Viktor Frankl). Humanistickí psychológovia čerpajú filozofickú inšpiráciu najmä v personalizme a existencializme.
Štrukturalizmus upraviť
Filozofická hermeneutika upraviť
Kresťanská filozofia a novoscholastika upraviť
Postmodernizmus upraviť
Analytická filozofia upraviť
Frege, Moore, Russell upraviť
Wittgenstein upraviť
Oxfordská filozofia upraviť
Viedenský krúžok upraviť
Filozofia mysle upraviť
Zdroje článku upraviť
- Kiczko, Ladislav; Marcelli, Miroslav; Waldschütz, Erwin; Zigo, Milan (1996) [1993], Dejiny filozofie (2 vyd.), Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, ISBN 8008003065
- Störig, Hans Joachim (2000) [1950] (cs), Malé dějiny filosofie (7 vyd.), Kostelní Výdří: Karmelitánské nakladatelství, ISBN 8071925004
- Coreth, Ehlen, Haeffner, Ricken (2006), Filosofie 20. století (1 vyd.), Olomouc: Nakladatelství Olomouc, ISBN 8071822094
- Kol. autorov (2002), Filosofický slovník (2 vyd.), Olomouc: Nakladatelství Olomouc, ISBN 8071820644
