Francesco Mancini
Francesco Mancini (* 16. január 1672, Neapol, Taliansko – † 22. september 1737, Neapol) bol taliansky hudobný skladateľ, predstaviteľ neapolskej opernej školy.
| Francesco Mancini | |
| taliansky skladateľ | |
| Narodenie | 16. január 1672 Neapol, Taliansko |
|---|---|
| Úmrtie | 22. september 1737 (65 rokov) Neapol, Taliansko |
| Odkazy | |
| Commons |  Francesco Mancini |
Životopis upraviť
Narodil sa v Neapole. Hudobne sa začal vzdelávať už v ranom veku a ako šestnásťročného ho prijali na konzervatórium Conservatorio di Maria della Pietà dei Turchini, kde študoval hru na orgán u Francesca Provenzaleho. Šesť rokov sa živil ako organista. V roku 1704 sa stal hlavným organistom kráľovskej kaplnky. Jeho kariéra operného skladateľa sa rozvíjala zo začiatku pomaly. Jeho prvou známou operou je „Il nodo sciolto“ (1692). Ďalšia opera „Ariovisto“ bola uvedená s veľkým úspechom až v roku 1702.
Od úspešnej premiéry opery „Ariovisto“ bol celkom zamestnaný uvádzaním svojich ďalších opier, takže trocha zanedbal iné ambície. Keď v roku 1703 Alessandro Scarlatti uvoľnil miesto maestra di capella na konzervatóriu, bol vymenovaný za jeho zástupcu, ale Scarlatti sa o rok vrátil a Mancini sa stal znova druhým v poradí. V čase rakúsko-španielskej vojny o nástupníctvo (1707) sa pokúsil získať vedúcu pozíciu aj pomocou politických intríg. Skomponoval a uviedol slávnostné Te Deum na počesť rakúskeho víťazstva a zdalo sa, že dosiahne svoj cieľ. Po roku sa však Scarlatti vrátil z Ríma a opäť sa ujal svojej funkcie. Manciniho vymenovali za riaditeľa konzervatória (teda stupienok pod funkciou maestra) a dostal prísľub, že hneď ako sa miesto maestra uvoľní bude vymenovaný on. Musel však čakať až na Scarlattiho smrť v roku 1725. Z vysneného miesta sa netešil príliš dlho. V roku 1735 utrpel záchvat mŕtvice, ktorý ho čiastočne paralyzoval a o dva roky neskôr zomrel.
Dielo upraviť
Francesco Mancini bol posledný veľký barokový skladateľ, aj keď jeho dielo je dnes trocha nedocenené. Vo svojej dobe bol druhým najslávnejším skladateľom po Alessandrovi Scarlatim. Jeho hudba reprezentuje prechodné obdobie medzi barokovou a klasickou érou. Mancini bol hlavne operný skladateľ, ktorý slúžil potrebám nenásytného neapolského trhu. Skomponoval cez tridsať javiskových diel, 12 oratórií, viac než 200 svetských kantát a mnoho sakrálnej vokálnej hudby.
Inštrumentálne dielo Francesca Manciniho nie je príliš rozsiahle. Pravdepodobne najznámejšími sú jeho čembalové sonáty, koncerty pre dychové nástroje a zvlášť celý rad flautových sonát, ktoré sú stále považované za dôležitú súčasť barokového repertoáru pre tento nástroj.
Opery upraviť
- Il nodo sciolto (1692, Neapol)
- Ariovisto (1702 Neapol)
- Lucio Silla (1703 Neapol)
- La costanza nell'honore (6.1704 Neapol)
- Gli amanti generosi (1705 Neapol)
- La serva favorita (1705 Neapol)
- Alessandro il Grande in Sidone (1706 Neapol)
- Turno Aricino (1708 Neapol)
- Engelberta o sia La forza dell'innocenza (1709 Neapol)
- Hydaspe fedele (1710 Londýn)
- Mario fuggitivo (1710 Neapol)
- Selim re d'Ormuz (1712 Neapol)
- Artaserse re di Persia (1713 Neapol)
- Il Gran Mogol (1713 Neapol)
- Il Vincislao (1714 Neapol)
- Alessandro Severo (1718 Rím)
- La fortezza al cimento (1721 Neapol)
- Il Trajano (1723 Neapol)
- Orontea (1729 Neapol)
- Alessandro nelle Indie (1732 Neapol)
- Don Aspremo (1733 Neapol)
- Il Demofoonte (1735 Neapol)
Kantáty (výber) upraviť
- Caro, s'io moro almeno
- Agitato mio pensiero
- Ahi che moro e ristoro
- Allor ch'il dio di Delo
- Allor che ad' altro oggetto
- Alpestre, Monte e Solitaria Selva
- Ama Tigre crudel
- Arse lunga staggione del bel volto
- Assai più di quel che sei
- Cara qual'or mi giri
- Cieli ditemi come potrò
- Clori non ti lagnar
- Clori quant'io t'amai
- Da che lungi n'andò
- Dimmi ingrata incostante
- E come, e come, O Dio?
- E dove mail l'Inferno
- Frà le morbide piume
- Forces: alto & continuo
- Frà le pene tiranne
- Già degl'astri il monarca
- Già vicina e quell' hora
- Il Pianetta maggiore
- L'occhio el labro del mio bene
- Lacrime sventurate
- Lidia tu non me'l credi
- Lumi cari del mio bel sole
- Occhi vezzosi e belli
- Queste vermiglie note
- Son cosi cosi geloso
- Tinte à note di sangue
- Un amante ama due belle
- Cantata with obbl. inst.
- Quanto dolce è quell'ardore
- Sotto l'ombra d'un faggio