František Višváder

slovenský vysokoškolský pedagóg, historik a novinár

doc. PhDr. František Višváder (* 22. október 1934, Suchohrad) je slovenský vysokoškolský pedagóg, historik a novinár.

František Višváder
slovenský pedagóg, historik a novinár
slovenský pedagóg, historik a novinár
Iné menáVandervis
Narodenie22. október 1934 (86 rokov)
Suchohrad, Slovensko
BydliskoMalacky
Národnosťslovenská
Zamestnanienovinár, univerzitný učiteľ
Profesianovinár, historik
Aktívne roky1955 - súč.

ŽivotUpraviť

Narodil sa ako druhorodený syn Matúša Višvádera (1903-1988) a Štefánie, rodenej Chrupkovej (1908-1988). Starší brat Ján (* 1927) je novinár.

František Višváder je absolventom gymnázia v Malackách (1949-1953) a Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, odbor žurnalistika (1953-1958). Pred vstupom na VŠ  pracoval v redakcii Smena.V roku 1955 založil a redigoval akademické noviny Naša univerzita[1], ktoré existujú dodnes. Po návrate zo základnej vojenskej služby (1958-1960) pracoval tri roky na poste zahraničnopolitického redaktora v denníku Pravda. V rokoch 1963 – 1997 bol zamestnancom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského na Katedre všeobecných dejín, kde do roku 1970 prednášal a vedecky pracoval v oblasti najnovších svetových dejín (v školskom roku 1966/67 za zúčastnil polročného postgraduálneho pobytu na Kube). V rokoch 1968 – 1969 sa angažoval pri podpore spoločenských reforiem (napr. vypracoval projekt účasti Slovenska na zahraničnej politike ČSSR, zúčastnil sa na koncipovaní vládneho programu prvej slovenskej vlády v rámci federácie, ako člen delegácie Matice slovenskej sa pri návšteve Kanady snažil zapojiť krajanských podnikateľov do našej ekonomiky, článkami v novinách žiadal vystúpenie ČSSR z Varšavskej zmluvy a pod.), za čo mu o rok neskôr  zakázali pedagogickú a vedeckú činnosť, nesmel publikovať, vycestovať za hranice, vstupovať do archívov, obhájiť kandidátsku prácu a pod. V nasledujúcich  devätnástich rokoch pracoval v seminárnej knižnici katedier histórie. V období sovietskej „perestrojky“  mu  koncom roku 1988 umožnili založiť a viesť akademický vedeckopopulárny časopis Universitas  Comeniana, taktiež vydať jednu z jeho kníh. Roku 1990 bol rehabilitovaný. Po získaní docentúry sa stal vedúcim Katedry všeobecných dejín FiF UK, členom akademického senátu a vedeckej rady fakulty.

Počas svojej kariéry napísal  stovky novinových článkov, najviac z oblasti histórie a krajín „tretieho sveta“ (viaceré práve v období zákazu publikovania, kedy sa ich vďaka priateľom podarilo pod cudzími menami a pseudonymami prepašovať do novín a rozhlasu). Je autorom mnohých literárno-dramatických pásiem v rozhlase a niekoľkých kníh, napríklad Pochod zla, Nové dni Afriky (v maďarčine Afrika regelle),  Latinská Amerika – nepokojný kontinent, Tiene storočia, Diktátor z tábora Columbia, cyklus reportáží Nezabil som Fidela a iné, zostavil viacero publikácií (napr. knihu Oldrich Majda a i.)  Je držiteľom Ceny SLF za Historickú revue ako najlepší časopis roka 1995 a Zlatej medaily za zásluhy o Filozofickú fakultu UK. Bol vedúcim autorského kolektívu Encyklopédie Suchohradu, ktorá roku 2011 vyhrala súťaž o najlepšiu knihu Záhoria a zároveň získala hlavné ocenenie i v celoslovenskej súťaži Kronika  2011. V tom istom roku  mu obecné zastupiteľstvo udelilo titul Čestný občan Suchohradu.  

Roku 1997 odišiel do dôchodku, o tri roky neskôr sa z Bratislavy presťahoval do Malaciek.

Manželka (od 1957) Lýdia, rod. Bajová (* 1937), tajomníčka časopisu SAV Filozofia, syn Vladimír (* 1958), akademický sochár, Bratislava; dcéra Ing. PhD. Jana Schmitzová, CSc (1963), vedecká pracovníčka,  Biofyzikálny inštitút Maxa Plancka v Gőttingene (Nemecko).

Historická revueUpraviť

V roku 1989 založil Historickú revue, prvý slovenský populárno-vedecký časopis o histórii a archeológii. Redakcia bola v Bratislave na Riazanskej 71 vo Výskumnom ústave zváračskom. Časopis obsahoval 40 strán s obrázkami a textom (čierno biely, farebná obálka) a vychádzal desaťkrát do roka.[2] V roku 1997 po rozhodnutí ísť do dôchodku časopis predal.[3]

Založil vydavateľstvo Kleio, v ktorom Historická revue vychádzala. Vydavateľstvo zostalo vo Višváderovom vlastníctve do roku 1997, kedy ho zrušil.

DielaUpraviť

  • Pochod zla: od Mníchova k 14. marcu 1958, SVPL vydavateľstvo
  • Nové dni Afriky, 1961, Vydavateľstvo politickej literatúry (VPL)
  • Afrika reggele (maďarský preklad knihy Nové dni Afriky), 1961, VPL
  • Latinská Amerika -- nepokojný kontinent , 1963,VPL
  • Malý album veľkých osobností, 1988, Slovenské pedagogické nakladateľstvo
  • Tiene storočia, 1989, vydavateľstvo Obzor , ISBN 978-80-215-0042-6
  • Kniha kráľov a ďalší, editor, 1998,vydavateľstvo KLEIO , ISBN 978-80-9678-620-6
  • Diktátor z tábora Columbia: Fulgencio Batista a jeho doba, 2005, vydavateľstvo Stimul , ISBN 80-88982-98-7
  • Oldrich Majda a ďalší, 2008, Vydavateľstvo Michala Vaška , ISBN 978-80-7165-674-6
  • Encyklopédia Suchohradu - Dimburka a ďalší, 2011, obec Suchohrad, ISBN 978-80-970873-1-9

ReferencieUpraviť

  1. uniba.sk Strana 2 kocka vpravo dole riadok 14
  2. ssag.sk vydania 1994-95
  3. historickarevue.com Súčasný editor časopisu