Wikipédia

Františka Plamínková

Československá politička, feministka a publicistka

Františka Plamínková (* 5. február 1875, Praha[1] – † 30. jún 1942, Praha Kobyliská strelnica[2]) bola česká politička, novinárka a organizátorka českého, československého a medzinárodného ženského hnutia.

Františka Plamínková
Františka Plamínková
Františka Plamínková, podpis (z wikidata)
Senátorka Národného zhromaždenia ČSR
V úrade
1925 – 1939
Biografické údaje
Narodenie5. február 1875
Praha, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie30. jún 1942 (67 rokov)
Praha, Protektorát Čechy a Morava
Politická stranaČeská strana národně sociální
Odkazy
Spolupracuj na CommonsFrantiška Plamínková
(multimediálne súbory)

Život upraviť

 
Pamätná tabuľa pri sídle Senátu v Prahe
 
Pamätná tabuľa na pražskom Staromestskom námestí

Narodila sa v rodine pražského obuvníka ako najmladšia z troch dcér. Vyštudovala všeobecnú a meštiansku školu a Ústav pre vzdelanie učiteliek v Prahe. Po maturite vyučovala v školskom roku 1894/95 v Tábore a Soběslavi. Od roku 1895 pôsobila v Prahe.

Albína Honzáková označuje vo svojej knihe Františku Plamínkovú za demokratku a humanistku s veľkým sociálnym cítením.[3] Z týchto prameňov čerpala pre svoje aktivity v ženskom hnutí.

Jej priateľkám imponoval jej zjav, temperament a hlboké všeobecné, filozofické i právnické vedomosti, ktoré si osvojila prevažne samoštúdiom. Bola tiež výbornou rečníčkou, pohotovou, vtipnou a vždy výborne argumentačne pripravenou.[4] Pôsobila aj ako novinárka, keď publikovala články o problematike ženských práv predovšetkým v Časopise učiteliek, Ženskom obzore a Ženskej rade, niekedy v Čase a Českom slove.

Od mladých rokov sa stýkala s rodinou Masarykových. Pretože chcela zostať učiteľkou, nemohla sa vydať a mať deti. Všetok voľný čas venovala aktivitám, ktorými propagovala vytvorenie spoločnosti, kde žena a matka bude mať rovnakú dôstojnosť, rovnakú hodnotu, rovnaké vzdelanie a rovnaké možnosti uplatniť sa v platenom zamestnaní ako muž, pri zachovaní rodiny ako najvyššie ľudské a národné hodnoty.[5]

Dňa 14. septembra 1938 napísala otvorený list A. Hitlerovi, v ktorom sa zastala prezidenta E. Beneša. Nemeckého kancelára obvinila z klamstva a nespravodlivosti. Po 15. marci 1939 odmietla zostať v cudzine, hoci dostala pas a legálne vycestovala do Švédska, Nórska a Dánska. Vrátila sa, pretože v ťažkých chvíľach chcela byť so svojím národom. Dňa 1. septembra 1939 bola prvýkrát zatknutá. Po šiestich týždňoch bola prepustená a pokračovala v činnosti Ženské národnej rady. Jej pasívnu rezistenciu voči okupačnému režimu vo februári 1942 niekoľkokrát v tlači napadol redaktor Poledního listu Karel Werner (v apríli 1947 Národným súdom odsúdený na trest smrti a popravený), čím na ňu upozornil gestapo. Dňa 11. júna 1942 bola v rámci heydrichiády opäť zatknutá, po troch dňoch deportovaná do Terezína a 30. júna 1942 na Kobyliskej strelnici popravená.

Spolková činnosť upraviť

V roku 1897 sa zúčastnila 1. zjazdu českoslovanských žien. Stala sa členkou Spolku českých učiteliek a zakladateľkou Ženského klubu českého (1903) a Výboru pre volebné právo žien (1905). Pracovala tiež v sociálnych a humanitárnych spolkoch. V roku 1908 spolupracovala s Albínou Honzákovou na tvorbe hesla Ženská emancipácia (feminizmus) pre Ottův slovník naučný, kde napísala druhú časť. V roku 1907 upozornila, že volebný poriadok do Snemu kráľovstva českého z roku 1861 nevylučuje ženy z pasívneho a aktívneho volebného práva. V roku 1908, 1909 a 1912 preto usilovala o zvolenie ženy za poslankyňu, čo sa jej v prípade Boženy Vikovej-Kunětickej v roku 1912 podarilo. Súbežne pracovala za zrušenie celibátu učiteliek a za rovnoprávnosť žien a mužov v rodine a v spoločnosti.

V roku 1923 založila Ženskú národnú radu a bola jej predsedníčkou až do roku 1942. Rada predložila pripomienky návrhy na úpravu rodinného práva v novo pripravovanom Občianskom zákonníku a vyjadrovala sa k návrhom ďalších zákonov a vyhlášok až do roku 1938. Podarilo sa presadiť alebo zmierniť niektoré zákony tak, aby nepoškodzovali ženy a matky.

Plamínková sa osobne zaslúžila o vybudovanie Ženských domovov v Prahe na Smíchove a domu Ženského klubu českého v Prahe, Ve Smečkách 26.

Presadzovala vzdelané a kvalifikované úradníčky do štátnej a verejnej správy a ich nárok na materskú dovolenku, priala si vidieť ženy ako diplomatky a ministerky. Už v novembri 1906 ukázala na budúcu modernú ženu, keď vo svojej prednáške O ženě moderní v Ženskom klube českom prehlásila: „Moderné ženské hnutie všetkým úsilím musí sa zasadiť o... upravenie pomerov sociálnych tak, aby žena mohla spojiť materstvo so svojou zárobkovou prácou, ak bude treba, alebo ak bude chcieť.“[6] To isté opakovala v decembrovej prednáške 1911[7] a potom po celé dvadsiate a tridsiate roky 20. storočia. Nehlásala myšlienku (napríklad oproti Eliške Krásnohorskej), že vzdelaná žena sa má stopercentne oddať iba svojmu povolaniu a nezakladať rodinu. Plamínková bola oveľa ďalej. Chcela pre nich oboje: povolanie podľa svojich schopností, rodinu a pomocníčky v domácnosti, ktoré touto službou získajú taktiež zamestnanie, ďalej materské školy a vhodné detské zariadenia podporované štátom. V tom predišla svoju dobu.

Medzinárodné ženské hnutie upraviť

  • 1908 – Zúčastnila sa medzinárodného kongresu Aliancia pre volebné právo žien v Amsterdame. České liberálne ženské hnutie tak priviedla na medzinárodnú platformu.
  • 1925 – Odišla (s Albínou Honzákovou) do Washingtonu na kongres Medzinárodnej ženskej rady (International Council of Women). Bola tam zvolená prvozu podpredsedníčku.[8] Po skončení akcie obe ženy absolvovali štvormesačnú cestu po USA s prednáškami americkým krajanom.
  • 1926 – Zvolena podpredsedníčkou Medzinárodnej aliancie pre volebné právo žien
  • 1930 – Zvolena podpredsedníčkou Open Door International
  • 1931 – Zvolena podpredsedníčkou Medzinárodnej federácie zárobkovo činných žien

Účasť na ďalších kongresoch a konferenciách počas dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia priniesla Plamínkovej medzinárodný ohlas a uznanie. Vlastnou usilovnosťou sa zdokonaľovala v jazykoch a vystupovala v mnohých mestách Európy. V medzinárodných organizáciách si ženy z rôznych kútov sveta vymieňali skúsenosti a podklady k tomu, ako rozšíriť demokraciu a ľudské práva tiež na ženy. Delegátky mali za úlohu pôsobiť na vlády svojich krajín, aby sa zlepšil život žien pokiaľ ide o vzdelanie, rodinné právo, ochranu materstva, starostlivosť o matku a dieťa, zrovnoprávnenie nemanželských detí s deťmi manželskými, rovnoprávne uplatnenie žien v platenom zamestnaní, ochranu robotníc, spoluúčasť v zákonodarných zboroch, dvojakú morálku, poučovanie mládeže o biológii, zákaz obchodu so ženami a deťmi atď. Neoddeliteľnou súčasťou ich stretávania boli akcie na udržanie mieru.

Politická strana upraviť

Vo februári 1918 vstúpila do Českej strany národne sociálnej (neskoršia Československej strany socialistickej) a v novembri 1918 bola za ňu vyslaná do pražského magistrátu. Roku 1919 a 1923 bola v riadnych komunálnych voľbách zvolená do Zastupiteľstva a Rady hlavného mesta Prahy. Začiatkom 20. rokov bola v rámci strany predstaviteľkou ľavicového krídla, ktoré sa pokúšal ovplyvniť Bohuslav Vrbenský a jeho skupina. Na rozdiel od neho ale stranu neopustila. Funkcie v predsedníctve strany (1918 – 1921) sa vzdala, ale ponechala si členstvo vo výkonnom výbore strany a podpredsedníctvo v Ústredí žien pri strane národnosocialistickej (1918 – 1938). V roku 1930 bola členkou programovej komisie národných socialistov.[9] V parlamentných voľbách v roku 1925 získala senátorské kreslo v Národnom zhromaždení ČSR.[10][11] Mandát obhájila v roku 1929[12] a 1935. V senáte zotrvala do jeho zrušenia v polovici marca 1939, pričom počas druhej republiky, na rozdiel od väčšiny straníckych kolegov, neprestúpila do novo zriadenej Strany národnej jednoty ani do Národnej strany práce a zostala nezaradenou senátorkou.[13]

Referencie upraviť

  1. ↑ Národní shromáždění. Národní shromáždění Republiky československé v prvém desítiletí. [s.l.] : Státní tiskárna, 1928. 1315 s. [Cit. 2014-12-24]. Dostupné online. S. 1313. (po česky)
  2. ↑ KOUŘIMSKÝ, Jan: Postavení československého Senátu v politickém systému První republiky. [s.l.] : cuni.cz. [Cit. 2014-11-25]. Dostupné online. (po česky)
  3. ↑ Honzáková, Albína: Kniha života, 1935. Uhrová, Eva : Radostná i horká Františka Plamínková, 2014.
  4. ↑ HONZÁKOVÁ, Albína. KNIHA ŽIVOTA - Práce a osobnost F. F. Plamínkové. 1. vydanie. vyd. Praha : Ženská národní rada, 1935. 775 s.
  5. ↑ Pozri jej prednášky (1906 – 1938), senátne prejavy (1925 – 1938), články v Ženské radě a predmluva ku knihe Šťastné dítě (Ženská národní rada a Edvard Fastr 1941 a 1942).
  6. ↑ PLAMÍNKOVÁ, Františka. Žena, kapitola Moderní žena. 1. vydanie. vyd. Praha : Ženský klub český, 1908. S. 55 – 87.
  7. ↑ PLAMÍNKOVÁ FRANTIŠKA. Nynější směry a cíle ženského hnutí českého. Vlčkova Osvěta, leden a únor 1912, čís. 1 a 2.
  8. ↑ kol. aut.: Kdo byl kdo v našich dějinách 20. století. Praha : Libri, 1994. ISBN 80-901579-5-5. S. 427. (po česky)
  9. ↑ kol. aut.: Politické strany, 1861-1938. Brno : Doplněk, 2005. ISBN 80-7239-178-X. S. 757, 768. (po česky)
  10. ↑ jmenný rejstřík [online]. Senát Parlamentu Českej republiky, [cit. 2011-12-07]. Dostupné online. (po česky)
  11. ↑ Albína Honzáková, profesorka Minervy, však ve svých nevydaných Pamětech vzpomínala: A když se ustavil 1. parlament, nebyla v něm velká dobyvatelka práva žen, jeden z největších politických hlasů čsl. lidu, zvolena. Nebyla ani v 2. parlamentu. Až ve 3. parlamentu se ocitla v senátu, zatím co měla být ministrem.... Stala se nejen historická křivda člověku schopnému a svědomitému, že mu nebyla dána příležitost se uplatnit. Jisté je, že Plamínková byla tvrdá, zásadová, neústupná, nenáviděla konjunkturálnost, a tak se stávala některým lidem nepohodlnou, nežádoucí, na škodu věci.
  12. ↑ jmenný rejstřík [online]. Senát Parlamentu Českej republiky, [cit. 2011-12-07]. Dostupné online. Archivované 2014-12-14 z originálu. (po česky)
  13. ↑ jmenný rejstřík [online]. Senát Parlamentu Českej republiky, [cit. 2011-12-07]. Dostupné online. Archivované 2014-12-13 z originálu. (po česky)

Literatúra upraviť

  • MUSILOVÁ, Dana. Z ženského pohledu: poslankyně a senátorky Národního shromáždění Československé republiky 1918–1939, České Budějovice: Bohumír NĚMEC-VEDUTA, 2007, ISBN 978-80-86829-31-9
  • UHROVÁ, EVA. České ženy známé a neznámé, Praha 2008, ISBN 978-80-254-3002-6
  • UHROVÁ, EVA. Anna Honzáková a jiné dámy, Praha 2012, ISBN 978-80-260-3152-9
  • UHROVÁ, EVA. Radostná i hořká Františka Plamínková, Praha 2014, ISBN 978-80-260-7207-2

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Františka_Plamínková&oldid=7725383“