Havrania cesta
Havrania cesta je slovenský celovečerný hraný debut režiséra Martina Hollého, ml. z roku 1962. Film je literárnou adaptáciou rozhlasovej hry Ľudovíta Filana A bolo svetlo (1958). Autor sa spolu s Monikou Gajdošovou podieľal aj na scenári. Film zobrazené udalosti neidealizuje, ale snaží sa upriamiť pozornosť na problémy skutočných ľudí. Hollého film výrazne ovplyvnilo stretnutie s Jiřím Krejčíkom, ktorý si zakladal práve na príbehu zosobneným prostredníctvom hercov.
Havrania cesta | |
---|---|
Žáner | dráma |
Dĺžka | 83 minút minút |
Štát | Česko-Slovensko |
Pôvodný jazyk | slovenský |
Rok | 1962 |
Rozpočet | 2 590 949,20 Kčs
Spoločnosť= |
Filmový štáb | |
Réžia | Martin Hollý |
Scenár | Ľudovít Filan, Monika Gajdošová |
Hudba | Ján Novák |
Kamera | Vincent Rosinec |
Strih | Maximilián Remeň |
Ďalšie odkazy | |
IMDb | |
ČSFD | |
Dej filmu
upraviťSujet filmu je založený na paralelnom rozvíjaní línií, ktoré zrkadlia chlapskú rivalitu. Príbehu dominuje zápas o prestíž v skupine robotníkov. Vinco Petráš v podanú Júliusa Pántika je majstrom partie montérov vysokého napätia. Do partie ale prichádza Matúš Slameň (Štefan Kvietik) a Petráš má zrazu konkurenciu. Akoby to ale nestačilo, Petráš musí so Slameňom zápasiť aj o priazeň ženy. A práve boj o Jolanu sa stáva katalyzátorom rozlišovania morálnych hodnôt od pokrytectva.
O filme
upraviťFilm Havrania cesta je založený najmä na obrazovej stránke. Silnému vizuálu napomáha presná a výstižná kamera Vincenta Rosinca. Dominuje mu temnota, z ktorej sa len kde tu vynárajú postavy a prednášajú svoje repliky. Rosinec funkčne pracuje s hrou svetla a tieňa a napĺňa tak dramatickú výstavbu filmu. Obrazovú stránku dopĺňa hudobný motív presne spadajúci do celkovej atmosféry filmu. Zdrojom filmovej hudby je gramofónová platňa, hudba v lunaparku a tóny ústnej harmoniky.
Dramaturgický vzorec príbehu iniciatívneho pracovníka, ktorý sa z rôznych dôvodov dostane na rázcestie a ktorému pomôže prostredie, ktoré doteraz ignoroval, je v slovenskom filme asi najčastejšie opakovaným v rámci robotníckeho prostredia. Väčšinou vo filmoch ostáva len pri vzorci. Nevytvorí sa v nich pravdivá dráma, v ktorej postavy nasiaknu životom. Hollého film je v tomto smere výnimkou. Vyniká najmä svojou plastickosťou.
Po filme Havrania cesta ďalej pracuje s témou práce a hrdinstva. V šesťdesiatych rokoch nevznikol v slovenskej kinematografii témou podobný film. Až v roku 1971 prichádza režisér Jozef Režucha s filmom Dosť dobrí chlapi. Hollého Havrania cesta je spolu s Barabášovou Piesňou o sivom holubovi a Solanovým Mužovi, ktorý sa nevrátil inováciou filmového výrazu 60. rokov. Pre prichádzajúcu generáciu filmových tvorcov je prínosná najmä eliminácia pátosu a príklon k ponoru do hĺbky psychiky jednotlivých postáv. Posun prichádza aj v práci s filmovou rečou.
Redaktor Ivan Benko píše: „Dobré slovenské filmy sa zjavujú naozaj iba zriedkavo. Havrania cesta znesie podľa môjho smelého názoru porovnanie s Barabášovým filmom „Pieseň o sivom holubovi. ...je predsa len dosť výnimočné dielo v slovenskej kinematografii, najmä pokiaľ ide o spracovanie súčasnej tematiky." [1] Celovečerný debut Martina Hollého vznikol v rovnakom čase ako filmy Boxer a smrť (1962, r. Peter Solan) a Slnko v sieti (1962, r. Štefan Uher). V roku 1963 boli všetky tri snímky ocenené na Festivale československých filmov v Ústí nad Labem.
Havrania cesta je film o osamelosti človeka, ktorého kolektív nedokáže plne pochopiť, a ktorý si k nemu nevie nájsť cestu. Ale je to súčasne film aj o karierizme a o ľuďoch, ktorí ho pestujú. Obidva tieto myšlienkové póly nachádzajú ľudské spodobnenie v dvoch hrdinoch - Petrášovi a Matúšovi." [2]
"Havrania cesta je príbehom o svedomí stvárnenom v dvojroli. Dôležitým sa tu však nestáva víťazstvo jedného alebo druhého princípu, postavy sa tu nerozlišujú na biele a čierne. Martinovi Hollému sa už samotnou dvojpólovosťou svedomia podarilo vyhnúť klišé a otvorene polemizovať s akoukoľvek primitivizujúcou jednoznačnosťou." [3]
"Film Havrania cesta jasne signalizuje liberalizáciu tematickej zložky diela, v ktorej sa presúva akcent z budovateľskej agitácie na reálne sociálne vzťahy, a vysúva do popredia kultivovanosť réžie usilujúcej sa o moderný filmový výraz. Svojím poetologickým antitradicionalizmom reprezentuje prekonávanie opisného symbolizmu z predchádzajúceho obdobia." [4]
Myšlienku filmu režisér filmu popisuje nasledovne: "Vo filme nejde iba o príbeh montérov vysokého napätia - ten istý problém by mohol vzniknúť napríklad medzi lekármi alebo vysokoškolskými profesormi. Kdekoľvek možno stretnúť karierizmus, nešťastie ľudí, hádzanie polien pod nohy. Chcel som to cez niektorých ukázať - povedzme cez montérov. Vo filme ide teda o široký záťah do ľudskej duše. Každý máme okolo seba Petrášov, Slameňov, Cyrilov a treba ich rozlišovať. Pokiaľ ide o poznanie života - nie sme až takí hazardéri, aby sme režírovali film bez toho. Bol som v asi desiatich brigádach, ich prácu poznám. Chcel som ukázať pravdu, aká je." [5]
Referencie
upraviť- ↑ BONKO, Ivan. Príčiny úspechu. Film a divadlo. 1962, roč. 6, č. 25, s. 9
- ↑ JANEK, Miroslav. "... v osamelých sa havranov". Kultúrny život. 1962, roč. 17, č. 51 – 52
- ↑ HOREČNÁ, Andrea. Martin Hollý. SME - Festivalový denník. č. 2/1.12.1999, s. 3
- ↑ MACEK, Václav; PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin : Osveta
- ↑ HYSKOVÁ, A. Cestou havranov alebo sokolov? Život. 1963, č. 6, s. 10 - 11
Bibliografia
upraviť- MACEK, Václav – PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Kunešová. Dejiny slovenskej kinematografie, vyd. Martin: Osveta, 1997.
- HYSKOVÁ, A. Cestou havranov alebo sokolov? Život. 1963, č. 6
- JANEK, Miroslav. "... v osamelých sa havranov". Kultúrny život. 1962, roč. 17, č. 51 - 52
- HOREČNÁ, Andrea. Martin Hollý. SME - Festivalový denník. č. 2/1.12.1999
- BONKO, Ivan. Príčiny úspechu. Film a divadlo. 1962, roč. 6, č. 25
Externé odkazy
upraviť- ČSFD.cz
- FDB.cz
- SFD.sk Archivované 2014-08-08 na Wayback Machine