Hugo I. z Vermandois

Hugo I. z Vermandois (franc. Hugues de Vermandois; * 1057  – † 18. október 1101 Tarsus, Turecko), prezývaný aj ako Hugo Veľký,[pozn. 1][1] bol prvým grófom z Vermandois pochádzajúcim z rodu Kapetovcov. Syn francúzskeho kráľa Henricha I. a Anny Kyjevskej a mladší brat kráľa Filipa I., bol jedným z vodcov prvej križiackej výpravy a tiež účastníkom takzvanej pomocnej križiackej výpravy v roku 1101, počas ktorej aj zahynul na následky zranenia z bojov pri Heraklei.

Hugo I. z Vermandois
gróf z Vermandois
Detail miniatúry zobrazujúci portrét Huga I. z Vermandois na rodokmeni Otonskej dynastie, Chronica sancti Pantaleonis, druhá polovica 12. storočia, Herzog August Bibliothek, Wolfenbüttel
Detail miniatúry zobrazujúci portrét Huga I. z Vermandois na rodokmeni Otonskej dynastie, Chronica sancti Pantaleonis, druhá polovica 12. storočia, Herzog August Bibliothek, Wolfenbüttel
Narodenie1057
Úmrtie18. október 1101 (43 – 44 rokov)
Tarsus, Turecko
RodičiaHenrich I.
Anna Kyjevská
SúrodenciFilip I.
ManželkaAdela z Vermandois
DetiRudolf I. z Vermandois

Matilda
Henrich
Šimon z Vermandois
Alžbeta z Vermandois
Konstancia
Agnesa
Beatrix

Viliam
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Hugo I. z Vermandois

ŽivotUpraviť

Grófstvo Vermandois prevzal v roku 1085 po tom, ako bol vydedený jeho starší nevlastný brat Odo, prezývaný aj Šialený. Neskôr pomáhal Viliamovi Dobyvateľovi odraziť dánsku inváziu do Anglicka.[2]

Jeho starší brat a vtedajší francúzsky kráľ Filip I. bol v roku 1094 na koncile v Autune exkomunikovaný za cudzoložstvo, čo o rok neskôr pápež Urban II. potvrdil aj počas koncilu v Clermonte.[3] To bolo zrejme jedným z hlavných dôvodov, prečo Filip presvedčil Huga, aby sa zúčastnil prvej križiackej výpravy s vidinou, že sám si tak uzmieri pápeža. Hugove neveľké vojsko tak posilnili aj rytieri kráľa Filipa.[4]

Hugov oddiel sa vydal na cestu z Francúska smerom na juh do Itálie, kde mal v pláne preplaviť sa z Bari do Drače. Cestou ešte pozbieral vojakov z výpravy Emericha z Leisingenu, ktorú rozohnal uhorský kráľ Koloman preto, že sa tieto oddiely dopúšťali viacerých násilností na obyvateľoch území ktorými tiahli, najmä na židoch. K nalodeniu Hugovej armády prišlo až v októbri roku 1096, keď už podmienky na plavbu neboli ideálne. Mnohé lode sa tak potopili v búrke a samotný Hugo stroskotal neďaleko Drače, kde ho našli muži vyslaní miestodržiteľom Jánom Komnénom.[5] Ten ho prijal vcelku priateľsky a poskytol mu sprievod na ďalšej ceste do Konštantínopola. Tam bol síce cisárom Alexiom I. prijatý opäť priateľsky, no s veľkou mierou opatrnosti.[4] K tomu zrejme prispel aj fakt, že už pred cestou poslal Hugo Alexiovi list, v ktorom požadoval prijatie hodné brata francúzskeho kráľa. To bolo síce zo strany cisárskeho dvora vzaté na vedomie, no zároveň to bolo považované za absurdnú drzosť.[5] A keďže nepočítajúc davy chudobných pod vedením Petra Pustovníka a Gautiera Sans-Avoir, Hugov oddiel dorazil do Konštantínopola ako prvý a len s malou silou, využil Alexios situáciu na obmedzenie Hugovej slobody až do momentu, kým Hugo nezložil prísahu, podľa ktorej mali križiaci vrátiť Byzantskej ríši všetky pôvodné územia.[6]

Po príchode ďalších križiackych vojsk ku Konštantínopolu, pokračoval Hugo so svojim oddielom spolu s ostatnými vodcami vo výprave. Zúčastnil sa bitky pri Doryleone a bol prítomný aj počas obliehania Antiochie v roku 1098. Po dobytí mesta bol vyslaný k cisárovi Alexiovi, aby ten rozriešil vzniknutý spor o vládu nad Antiochiou. Hugo mal tiež požiadať cisára o posily, keďže podľa správ križiakov medzitým Byzantínci oslobodili Lýdiu a egejské pobrežie Malej Ázie a tiahli ďalej na východ. Nevedeli však, že byzantské vojsko sa už predtým stretlo so Štefanom z Blois, ktorý presvedčený o nevyhnutnej porážke križiakov pri Antiochii už skôr utiekol a mylne informoval o porážke aj cisára. Preto sa Hugo stretol s Alexiom až na jeseň 1098 v Konštantínopole, neskoro a ďaleko na okamžité zorganizovanie ďalšieho ťaženia na východ. Túto neaktivitu považovali križiaci za zradu zo strany cisára.[7] Neskôr sa už Hugo k hlavnej výprave nepripojil. Naopak, nejaký čas zotrval v hlavnom meste Byzantskej ríše a potom sa vrátil do Francúzska.[3]

Doma sa však Hugo stretol s pohŕdaním, keďže nenaplnil svoj križiacky sľub a vrátil sa z výpravy ešte pred dobytím Jeruzalema. Pod hrozbou exkomunikácie zo strany pápeža Paschala II. sa preto pridal k ďalšej križiackej výprave v roku 1101. Tá však skončila totálnym neúspechom, keď všetky pochodujúce armády boli Seldžukmi rozprášené už v Malej Ázii.[8] Samotný Hugo bol súčasťou armády vedenej Viliamom IX. Akvitánskym, no niekedy okolo 26. augusta 1101 bol zranený v bitke pri Heraklei. Odtiaľ ušiel do mesta Tarsus, kde 18. októbra zomrel.[3]

PoznámkyUpraviť

  1. Podľa Rosalind Hillovej, prezývka Veľký vznikla zrejme chybným prekladom francúzskej prezývky "le Maisné" znamenajúcej "mladší", čo malo odkazovať na fakt, že Hugo je najmladším bratom kráľa Filipa. Toto slovo mohlo byť mylne prepísané do latinčiny ako "Magnus", čiže "Veľký".

ReferencieUpraviť

  1. HILL, Rosalind. Gesta Francorum: The Deeds of the Franks and the other Pilgrims to Jerusalem. London : Nelson, 1962. ISBN 9780198222095. S. 11 – 12.
  2. TYERMAN, Christopher. How to Plan a Crusade. Reason and Religious War in the High Middle Ages. New York : Pegasus Books, 2017. ISBN 978-1681775241. S. 133.
  3. a b c Alec Mulinder. Hugh of Vermandois (1057-1101). In: MURRAY, Alan V.. The Crusades – An Encyclopedia. Vol. 2. D – J. Santa Barbara : ABC-CLIO, 2006. ISBN 978-1-57607-862-4. S. 459.
  4. a b HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi. 2. vyd. Praha : Mladá fronta, 1996. ISBN 80-204-0621-2. S. 20.
  5. a b BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Voznice : Leda, 2019. ISBN 978-80-7335-611-8. S. 54 – 56.
  6. MAYER, Hans Eberhard. Dějiny křížových výprav. Praha : Argo, 2013. ISBN 978-80-257-0933-7. S. 66.
  7. HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi, str. 48.
  8. MAYER, Hans Eberhard. Dějiny křížových výprav, s. 87 – 88.