Hydrocentrála a vodné dielo Dolné Kočkovce – Ladce – Tunežice

Hydrocentrála a vodné dielo Dolné Kočkovce – Ladce – Tunežice sa nachádzajú v blízkosti obce Ladce – časť Tunežice. Samotný objekt vodnej elektrárne ako aj jej technických častí, vrátane hrádze a vzdúvadla, sa nachádza v katastrálnom území obce Hloža, miestnej časti obce Beluša. Komplex bol zrealizovaný v rokoch 1932 – 1936 na základe projektu vypracovanom v spolupráci s architektom Jindřichom Mergancom (1889 – 1974).

Technické parametre

Vodné dielo Dolné Kočkovce – Ladce bolo vybudované ako prvý stupeň energetického využitia rieky Váh. Na úseku 9 km využíva vrátane vzdutia hate spád 15 metrov a má výkon 2 x 7,5 MW. S prihliadnutím na veľkú štrkonosnosť rieky až 100 000 m za rok bolo zvolené derivačné riešenie. Pozostáva z hate, 6 km dlhého prívodného kanála, z vodnej elektrárne a 3 km dlhého odpadového kanála.

Architektúra

Návrh

Stavba hydroelektrárne na Váhu predstavovala v medzivojnovom Česko-Slovensku jednu z najvážnejšísh stavebno–priemyselných úloh. A práve tu po prvýkrát v našom prostredí prizvali k spolupráci na technickom diele aj architekta Jindřicha Merganca, ktorý pôsobil v širšom rozsahu na vidieku, hoci žil v Bratislave. V jeho tvorbe sa vzťah k tradičným hodnotám viac alebo menej skryte udržiaval, aj keď tvoril v moderne funkcionalistickom duchu. Dokázal organicky spojiť technicko inžiniersky základ s kultivovanosťou architektonickej formy. Je pravdepodobné, že práve jeho pôsobením je elektráreň zaujímavá aj z architektonického hľadiska. Vyzdvihnúť môžeme konštruktivistické veže oboch hatí, ako aj budovu strojovne a priľahlého distribučného bloku v Ladcoch. Jednoduchá, funkcii zariadenia podriadená architektúra sa vyznačuje, napriek svojmu utilitárnemu určeniu, jedinečnou poetikou technického diela. Kanálová vodná elektráreň má dve Kaplánové turbíny a jej uzavretie trvá asi 4 minuty. Dnes je technickou pamiatkou pretože patrí medzi najstaršie elektrárne na Váhu.

Výstavba

Príprava a postup

Výstavba bola začatá v auguste 1932 a elektráreň bola uvedená do prevádzky na jar v roku 1936. Na pravej strane sa najskôr postavila ochranná hrádza chrániaca Streženice a na ľavej strane Horné Kočkovce. Súčasťou výstavby hate bola aj úprava riečiska Váhu nad a pod haťou. Riečisko aj hať boli posunuté doľava od pôvodného koryta. To preto lebo aktívny zosun niekoľko sto metrov pod haťou hrozil zavalením koryta. Na práce bol nasadený lopatový bager. Regulácia sa robila podľa výsledku modelového výskumu v laboratóriu na Technike v Brne tak aby nánosy nad haťou boli obmedzené na minimum. Práce na samotnej hati sa začali ručným výkopom. Tri polia hate a regulačné zakladania v toku do kanála sa baranili zo štitovníc parným baranidlom z pomocnej drevenej lávky. Štítovnice sa baranili spojené do párov. Boli dlhé 8 m, úkol bol 6,4 m za zmenu. Na ochranu pred obrusovaním spôsobeným riekou posúvanými štrkami boli haťový prah aj piliere obložené žulovými kvádrami. Žulové boli aj rozrážače na závernom prahu, slúžia na lepšie tlmenie energie pretekajúcej vody. Ich umistnenie a funkciu navrhol i vyskúšal Ing. Smrček v laboratóriu brnianskej techniky. Keď stavba pilierov pokročila až k búdkam pre zdvíhacie zariadenia stavidiel, začali sa montáže manipulačnej lávky a hradiacich stavidiel, ako aj zdvíhacích mechanizmov. Po dokončení montáže bola zrušená ohrádzka hate, kým vtokové zariadenie kanála zostalo ešte ohradené. To umožnilo preloženie Váhu do nového riečiska už zväčša vykopaného. Kanál sa kopal korčekovým bagrom z vody a parným bagrom sa kopal štrk z odvodnených častí. Odvoz materiálu zabezpečovala poľná dráha. Hrádze sa sypali vo vrstvách 50 cm hrubých. Po vysypaní súpravy musela byť vrstva zrovnaná a koľaj posunutá. Nakoľko účninné hutniace prostriedky okrem pojazdu vlakmi a polievania vodou neboli, nechali sa hrádze cez zimu sadnúť.

Hrádze kanála boli po prezimovaní obložené 15 cm hrubým tesnením z betónu vyrobeným na mieste. Pokladal sa pás 1,3 m široký bez prerušenia. Povrch tesnenia sa poprášil s cementom, navlhčil sa a vyhladil rotačnými taniermi. Tesnenie v strednej časti bolo tvarované, ako rigol k odvádzaniu presakovanej spodnej vody počas prác. Doska dna bola delená na dilatačné polia 12 x 12 m. V trase pod horizontom podzemnej vody boli v dne aj v rigole osadené odľahčovacie vztlakové otvory, aby sa zabránilo nadvihnutiu či prelomeniu tesnenia vztlakom vody. Gumoasfaltom sa zalievali dilatačné škáry. V novembri v roku 1935 bol kanál dokončený uzavretím odpadu z rigola oceľovou liatinovou doskou. Začalo sa plnenie kanála.

Elektráreň

Stavba elektrárne bola zadaná firme LANNA a práce sa začali až v roku 1934. Najskôr boli vybetónované krídla zaviazania hrádzi kanála na objekt elektrárne. Vybudovaný bol tiež tokový objekt, rozvodňa a cestný most, potom sa betonovali základy generátorov. Na urýchlenie stavebných prác boli nasadené dva volfové žeriavy. Vybudovaná bola tiež plťová komora.

Zúčastnené firmy

• Projekt vypracoval a vedenie stavby mal na starostí Krajinársky úrad v Bratislave

Hlavné práce na vodnom diele vykonali firmy:

• Zdymadlo a kanál: Zdužené firmy – Bratia Reidlichovci, Kruliš, Jáchimek, Šula a Wágner
• Hydrocentrála: Firma LANNA
• Strojové konštrukcie: Zdymadlá vorovej komory, turbíny s regulátormi a transformátormi firma ČESKOMORAVSKÁ – KOLBEN – DANEK
• Nápustné stavidlá: K turbínam Ignác Storek, Brno
• Generátory a rozvodňu: Škodove závody
• Manipulačnú rozvodňu: KŘIŽÍK - CHAUDOIR

Literatúra

• DULLA, Matúš; MORAVČÍKOVÁ, Henrieta Hammer. Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava : Slovart, 2002. 511 s. ISBN 80-7145-684-5.
• DULLA, Matúš. Slovenská architektúra od Jurkoviča po dnešok. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2007. 196 s. ISBN 978-80-8046-366-3.
• FAVORIT FILM, 1932 – 1936 Praha