Dom odborov Istropolis

Dom odborov Istropolis (staršie Dom Revolučného odborového hnutia, Dom odborov a techniky) bolo v rokoch 1967/1981 - 2022 kongresovo-kultúrne centrum na Trnavskom mýte v Bratislave. Autormi projektu boli Ferdinand Konček, Iľja Skoček a Ľubomír Titl.

Dom odborov Istropolis
kongresovo-kultúrne centrum
Istropolis, Bratislava.jpg
Štát Slovensko Slovensko
Región Bratislavský kraj
Okres Bratislava III
Mesto Bratislava
Mestská časť Nové Mesto
Súradnice 48°09′31″S 17°07′39″V / 48,158736°S 17,127374°V / 48.158736; 17.127374
Poloha v rámci Bratislavy
RedHut.svg
Poloha v rámci Bratislavy
Poloha v rámci Starého Mesta
RedHut.svg
Poloha v rámci Starého Mesta
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

HistóriaUpraviť

Pre výstavbu Domu odborov Istropolis bol Berchtoldov palác (postavený 1832, zbúraný 1981) v zadnej časti areálu zbúraný.

V roku 1956 bola vypísaná celoštátna anonymná súťaž na Dom odborov a techniky v Bratislave. Presvedčivo ju vyhrali architekti Konček, Skoček a Titl. Táto stavba od svojho vzniku prechádzala rôznymi zmenami ako na papieri tak aj v teréne. To vysvetľuje časové rozpätie 25 rokov vznikania.

Stavba leží pri dôležitej križovatke hlavných mestských tried Trnavskej, Vajnorskej a Šancovej ulice, na ktorú smerom do centra mesta naväzuje Krížna a Karadžičova ulica. Každý projekt vychádza zo štúdie. Tu proces hľadania trval až do roku 1965, kedy sa schválil územný plán.

Prvotná štúdia pozostávala zo 16-podlažnej administratívnej budovy SOR, ktorá počítala na poslednom podlaží s recepčnou sieňou, s príslušenstvom, s terasou a vyhliadkou na mesto. V interiéri funguje úplná variabilita, v oboch traktoch je podmienená hladkými stropmi a stenami bez výstupkov a kúrením bez radiátorov – Crittall.

Trojpodlažný átriový Dom techniky a Výskumný ústav bezpečnosti práce s laboratóriami polozapustenými do terénu s technickou knižnicou pre verejnosť a kongresovou sálou pre 900 osôb s vybavením najmodernejšej techniky, boli spojené s budovou SOV nízkou spojovacou hmotou. Boli tu situované vstupné priestory, výstavné priestory s možnosťou prepojenia s exteriérom, menšie sálové priestory a stravné zariadenia.

Pozoruhodná je konštrukcia kongresovej sály pre 900 osôb. Celé prestrešenie je ukotvené do základu v dvoch bodoch a podopierané po svojom obvode. Obdobne je riešený pavilón ,,Z“ na Brnianskom výstavisku. Celý komplex je vsadený do zelene rozloženej na rozsiahlom priestranstve. Objekt počítal s podzemnými garážami.

Celková štúdia svojou kompozíciou zaberá najmenšiu plochu. Poskytuje pohľad na reliéf Malých Karpát a hlavne sa otvára do predpriestoru centra mesta tvoreného ulicami Šancová, Krížna a Legionárska. Mal to byť akýsi parkový priestor, ktorý mal sprevádzať, pripravovať na majestátnu architektúru Domu odborov. V samotnej realizácii bola táto myšlienka zatienená I. Matušíkovou Tržnicou. Tento jav je jeden zo zmien, pri ktorých boli architekti nútení zmeniť koncept. Postupnými premenami a odstraňovaním nedostatkov sa približujeme k dielu, ktoré stojí až dodnes.

Komplex Domu ROH sa budoval po etapách. V roku 1967 bola postavená 16 podlažná organizačná budova. V roku 1971 Dom techniky a v roku 1974 Dom detí a mládeže. O rok neskôr aj klubová časť.

So zmenami v politickom dianí, prišla zmena aj na už rozostavanú budovu ROH. V roku 1976 dostali architekti náročnú úlohu „zväčšiť sálové priestory, akcentovať ich zjazdovú a kongresovú náplň“. Zväčšenie priestorov vyplynulo z podmienky strany KSS. Bola tu potreba využívania veľkých multifunkčných priestorov pre kultúrno-spoločenské a zjazdové akcie na vysokej úrovni, čo Bratislave doteraz chýbalo.

Hlavná sála (známa aj ako Veľká sála Istropolisu) je schopná pohltiť 1280 návštevníkov a je vybavená najmodernejšou technikou tej doby. V polovici 90. rokov do nej nainštalovali zvukový systém Dolby Stereo a DTS. Pre vynikajúce akustické podmienky dostala certifikát THX. Istropolis disponuje ešte s troma menšími sálami, nie menej hodnotne spracovanými.

Po rôznych etapách premien a množstva vyriešených problémov za pochodu je stavba dokončená roku 1981. Majestátnosť objektu je posilnená obkladom z kubánskeho mramoru (dar Fidela Castra).

Slovo autorov: „ Pri riešení stavby Domu revolučného odborového hnutia sme stáli pred ťažkou úlohou, vytvoriť pre tento objekt primerané kultúrne prostredie, o akom sa na bývalom Centrálnom trhovisku a jeho okolí nedalo hovoriť. Naším cieľom bolo postaviť taký dom odborov, ktorý by takto vytvorenému priestoru dominoval. Preto sme aj v pôvodných riešeniach celého priestoru uvolňovali trojuholník križovatky na Centrálnom trhovisku až po ulice Steinerovu ( Krížna ) a Vuka Karadžiča. Tým sme sa usilovali vytvoriť parkový priestor, aký v tejto časti mesta chýba a navyše by podporil význam Domu ROH. Náš zámer sformovať nový mestský priestor sa odzrkadlil vo všetkých predchádzajúcich fázach riešenia až do umiestnenia tržnice v tomto trojuholníku. Pôvodná urbanisticko-architektonická koncepcia orientovala celý súbor čelom k mestu jeho najdôležitejšou funkčnou náplňou a výtvarným dotvorením hlavného spoločenského traktu a veľkej sály.

Dôsledné sledovanie tejto myšlienky v nových podmienkach ( 1976 ) by však bolo znamenalo orientovať dominantné časti objektu ROH do zázemia tržnice. Tieto premeny na území v čase nárokov na zmenu programu nás prinútili hľadať nové riešenia v nových podmienkach.

Vo výslednom riešení sme uprednostnili vlastný priestor pred budovou, komponovaný v priamej väzbe na ňu a orientovaný do Vajnorskej ulice. Kládli sme dôraz na silnú a pevnú hmotu, ktorá svojou výškou vylúči negatívne vplyvy okolia ( panelové domy na Škultétyho ulici, továrenské objekty pri železničnej trati ) a silou architektonických prostriedkov ovládne novoformovaný priestor.

Pri tom sme sledovali myšlienku vytvoriť z komplexu sálových, spoločenských a pridružených priestorov architektonický kompaktný celok. Tejto koncepcii zodpovedajú funkčné, organizačné, priestorové i architektonicko-výtvarné väzby, ktoré sme tu uplatnili.

Navyše sme si uvedomili potrebu dosiahnuť architektonický výraz, ktorý by zodpovedal významu objektu a evokoval slávnostné pocity návštevníkov. Tieto ciele sme mali na zreteli pri koncipovaní osnovy vnútorných priestorov, ich materiálového vybavenia, výtvarnej koncepcie a miery použitia architektonicko-výtvarných prostriedkov.

Docieliť tento zámer bolo o to ťažšie, že časť komplexu bola už vybudovaná ( organizačná budova, Dom techniky ČSVTS, Dom detí a kluby ), vyžadovalo sa náročné technické vybavenie, projektovú dokumentáciu bolo potrebné spracovať v čo najkratšom čase.

Sme radi, že vďaka kolegiálnym vzťahom všetkých zainteresovaných organizácií a spolupracovníkov sa stavba napriek minimálnym časovým možnostiam včas odovzdala našej spoločnosti.

SúčasnosťUpraviť

 
Obálka DAV DVA poukazujúca na búranie Istropolisu

Budovu na jeseň roku 2017 odkúpila spoločnosť First SPV, za ktorou stoja developeri YIT a Immocap. Obe spoločnosti avizovali, že počítajú s vytvorením multifunkčného priestoru, ktorý bude aj naďalej plniť kultúrno-spoločenskú funkciu. V súvislosti s budúcnosťou budovy sa spomínalo aj jej búranie, to však odmieta mestská časť Bratislava - Nové Mesto. [1]

V januári 2022 vydala mestská časť Bratislava - Nové Mesto právoplatné rozhodnutie o odstránení existujúceho objektu, tzv. búracie povolenie.[2]

V druhej polovici januára 2022 sa začali búracie práce odstraňovaním vonkajšieho mramorového obkladu. Dokončenie novej stavby je naplánované na 2025 1.fáza a 2026 2.fáza

GalériaUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. TRENDREALITY.SK. Potvrdené, novým majiteľom Istropolisu je dvojica známych developerov. reality.etrend.sk. Dostupné online [cit. 2018-02-22].
  2. A.S, Petit Press. Bratislavský Istropolis zbúrajú, investor už má právoplatné rozhodnutie [online]. bratislava.sme.sk, [cit. 2022-01-11]. Dostupné online.

ZdrojeUpraviť

  • Citácia: F. Konček, I. Skoček, Ľ. Titl pre časopis Projekt 7/ 1981 s.10
  • Časopis Projekt 23 číslo 7/ 1981 s. 4
  • Oldřich Starý:Architektura ČSSR ročník XIX, vydáva svaz architektú ČSSR, 1960, s. 685-689
  • M. Dulla, H. Moravčíková: Architektúra Slovenska v 20. storočí, Slovart 2002, Bratislava, s. 228, 442