Ivan Mojík

Ivan Mojík (* 2. november 1928, Turzovka – † 18. apríl 2007, Bratislava) bol slovenský básnik, literárny kritik a prekladateľ prenasledovaný z politicko-ideologických príčin. Bol tiež výtvarným umelcom.

Ivan Mojík
slovenský básnik, prekladateľ a výtvarník
Osobné informácie
Rodné meno	Ivan Mojík
Narodenie	2. november 1928
	Turzovka, Česko-Slovensko (dnes Slovensko)
Úmrtie	18. apríl 2007 (78 rokov)
	Bratislava, Slovensko
Národnosť	slovenská
Zamestnanie	novinár
Dielo
Žánre	báseň, esej, preklad, koláž
Debut	Pieseň o Mirkovi Nešporovi
Významné práce	Zrozumiteľný človek (zbierka poézie)
Literárny portál  Biografický portál

Život

V období rokov 1939 – 1948 študoval na gymnáziu v Skalici. Po maturite sa zamestnal v literárnej redakcii Československého rozhlasu, pokračoval v časopise Mladá tvorba a od 1961 pôsobil v denníku Práca, kde bol v 1967 - 1970 vedúcim kultúrnej rubriky a zástupcom šérfedaktora. Jeden rok, 1966 – bol sekretárom „Zväzu česko-slovenských spisovateľov v Prahe”. Po roku 1968 v období normalizácie sa presunul medzi politické persony non grata, štátna moc mu zabránila vykonávať jeho povolanie, pričom istý čas bol celkom bez práce. V rokoch 1971 – 1974 pracoval v knižnom veľkoobchode. V 1974 – 1980 vykonával prácu propagačného referenta v Tatrane. V rokoch 1980 – 1989 bol korektorom v „Západoslovenským tlačiarňach”, pred dôchodkom dostal prácu v časopise Romboid.

Dielo

Ivan Mojík debutoval poémou „Pieseň o Mirkovi Nešporovi” (1952) (pozn. Mirko Nešpor) v duchu vtedajšej angažovanosti. Po nej vydal zbierku intímnej lyriky „Hlboko v srdci” (1955), ktorá bola pre jeho autorský vývoj dôležitejšia. Básnická zbierka „Dnešný vzduch” (1958), o ktorej deklaroval, že je poetikou civilnej obraznosti, no zároveň si v nej zvolil tému politicky konfliktnú, mu vyniesla zásah cenzora. Po tejto etape vydal v období Pražskej jari „Blahoželanie ohňu” (1968) a „Rekonštrukcia vzdychu”. „Rekonštrukcia vzdychu” vyjadruje obavu z dehumanizácie sveta. Obidve zbierky sú v štýle poetizmu a surrealizmu. V literárnej kritike uplatňoval antitradicionalistické vnímanie poézie. Zbierka „Zrozumiteľný človek” (1980), ktorú mu publikovali po desiatich rokoch normalizačného tlaku, sa vyznačuje invenčnou pestrosťou vo všetkých ohľadoch. Nasledovali básnické zbierky „Sklené deti” (1988) a „Popoludnie v štvrtom rozmere“ pokračujúce v metóde aj štýle, ktoré sú presne v intenciách surrealizmu. Mojík využíva viazaný aj voľný verš, voľný prúd myšlienok, voľné radenie asociácií. Básnická zbierka „Tekuté oči” (1999) je intenzívne surrealistická, autor sa pohráva aj s jej formálnou stránkou. Vkladá do diela grafické značky, chemické vzorce, útržky cestovného poriadku, čo už hraničí s postmoderným stvárnením. Podobnou poetickou zbierkou je „Obrana jazvy”. Zbierka „Divé stromy neplačú” bola vytvorená v 70. a 80. rokoch 20. storočia a kvôli normalizačnému dištancu nemohla byť vydaná. Zbierka poézie „Kričať” s podtitulom „23 neofuturistických básní” je literárny experiment nadväzujúci na avantgardu 20. rokov 20. storočia. V tomto zmysle pokračujú aj jeho zbierky poézie „Zlodej pŕs” (2001), „Hra v kocky” (2002), „Slepec a labuť” (2003). Posledná spomenutá je kritikou považovaná za vrchol jeho tvorby.

Mojík prekladal aj diela autorov John Updike: „Z dreva tesaný vták”, François Villon: „Kodicil”, Pedro Calderón de la Barca: „Život je sen” a ďalšie, hlavne z francúzštiny a angličtiny. Zaoberal sa výtvarným umením, tvoril koláže, ktorými ilustroval svoje publikácie.

Ďalšie diela

• Žena v tvare konvalinky, zbierka poézie

Bibliografia

• MIKULA, V. et al. Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava : Kalligram; Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005.

Externé odkazy

• Mojík, Ivan – Visegrad Literature