Ján I. (Byzantská ríša)

(Presmerované z Ján I. Cimiskes)

Ján I. Tzimiskés[1] [Dzi-] alebo Tzimiskes,[2][3][4] Ján Cimiskes,[5][6][7] či Ioannes,[8][4] pôvodným menom Kurkuas[9] (gr. Ἰωάννης Α΄ Τζιμισκής, Ioánnés I Tzimiskés; * okolo 925, Chozana, Arménsko – † 10. január 976, Konštantínopol) bol byzantský cisár v rokoch 969976. Ján podobne ako predchádzajúci cisár Nikeforos II. patril k predstaviteľom vojenskej aristokracie. Pôvodne spojenec cisára Nikefora II., nakoniec pre rozpory s cisárom prešiel k jeho opozícii a stal sa milencom, cisárovnej Theofanó, s ktorej pomocou uskutočnil prevrat v noci z 10. na 11. decembra 969. Pre odpor konštantínopolského patriarchu Polyeukta svoju milenku - bývalú cisárovnú opustil a svoje postavenie legitimizoval svadbou s dcérou cisára Konštantína VII. Theodorou. Ján bol pomerne úspešným panovníkom, vďaka ktorému sa Byzantská ríša opätovne rozšírila o územia v Bulharsku, v Sýrii a Palestíne. Bol taktiež zástancom zlepšovania vzťahov so západným cisárstvom a v roku 972 dohodol sobáš svojej netere Theofanó s následníkom rímsko-nemeckého trónu Otom II. Zomrel následkom zdravotných ťažkostí pravdepodobne na týfus. Objavujú sa i úvahy o možnej otrave.[1]

Ján I. Tzimiskés
byzantský cisár
zlatá minca (histamón) Jána Tzimiska
zlatá minca (histamón) Jána Tzimiska
Panovanie
DynastiaMacedónska dynastia
(priženil sa do nej)
Panovanie969976
Korunovácia11. december 969
PredchodcaNikeforos II.
NástupcaBazil II.
Biografické údaje
Narodenieokolo 925
Chozana, Arménia
Úmrtie10. január 976
Konštantínopol
PochovanieKostol Krista Chalkitu (Záchrancu), neskôr známe ako Arslanhane, Konštantínopol
Vierovyznaniekresťanstvo
Rodina
Manželka
I. Mária Sklerová
II. Theodora
(dcéra Konštantína VII.)
Potomstvo
-
Otec? (z rodiny Kurkuasovcov)
Matkasestra neskoršieho cisára Nikefora II. Fóku
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJán I.
(multimediálne súbory na commons)

VýzorUpraviť

Podľa dobových správ bol Tzimiskes muž menšej, ale dobre stavanej postavy s plavými vlasmi, červenkastou bradou a modrými očami. Pôsobil elegantne a hrdil sa smelým pohľadom. Pre svoj výzor a dobrú povesť bol veľmi obľúbený u žien a získal si aj priazeň cisárovnej Theofanó.[10][11]

ŽivotUpraviť

Tzimiskova vojenská kariéraUpraviť

Tzimiskes sa narodil niekedy okolo rokov 924925. Podľa gréckeho historika Leva Diakona bolo jeho meno odvodené z arménskej verzie gréckeho slova muzakites, ktoré znamená "malý postavou".[12][8] Objavili sa však aj iné názory, podľa arménskeho historika Matúša z Edessy sa Tzimisked narodil v arménskom regióne Chozana (arm. Čmškacag) odkiaľ niektorí odvodzovali jeho prezývku. Iné názory jeho prezývku odvodzovali z arménskeho Chmushkik, čo v preklade znamená "červená topánka".[13] Tzimiskes bol synom nemenovaného aristokrata z rodu Kurkuasovcov a sestry neskoršieho cisára Nikefora II. Fóku. Obe rodiny patrili k významným kapadóckym rodom a z ich radov pochádzalo viacero skvelých generálov. V mladosti si Ján navyše zobral Máriu z ďalšieho vplyvného rodu Sklerovcov. Mária zomrela ešte pred Tzimiskovým nástupom na trón a z manželstva nevzišli ani žiadne deti.[14]

Už v mladosti šiel Tzimiskes v stopách členov svojej rodiny a stal sa veliteľom v armáde. Ešte pred tým, než dovŕšil 25 rok života sa stal stratégom anatolskej thémy, kde sa prejavil ako schopný vodca proti arabským (abbásovským) nájazdom. Počas vojen bojoval po boku svojho strýka a neskoršieho byzantského cisára Nikefora II. Medzi vojakmi bol podľa dobových správ obľúbený a v bojoch získal na popularite aj medzi ľudom.

Po smrti cisára Romana II. v roku 963 stál po boku svojho strýka Nikefora II., ktorý sa stal novým cisárom. V jeho službách ďalej bojoval na východnej fronte za byzantské záujmy, avšak pre intrigy sa dostal do nemilosti a pre akýsi incident bol odsunutý z významných pozícií a žil na svojom statku.[10] Kým Tzimiskes si však svoju popularitu udržal, názory na hrdinského bojovníka Nikefora II. postupne opadávali a začala sa proti nemu tvoriť opozícia zoskupená okolo cisárovnej Theofanó a Michaela Burtza a Jána Tzimiska.

Nástup na trónUpraviť

 
Korunovácia Jána Tzimiska

Situácia sa pre Tzimiska a jeho prívržencov zmenila začiatkom decembra 969, keď bol sprisahancami pripravený plán na Nikoferovu vraždu. Do ženskej časti cisárskeho paláca sa v prestrojení za ženy ukrylo niekoľko sprisahancov. V noci z 10. na 11. decembra bol Tzimiskes v koši na lane z lode v Zlatom rohu vytiahnutý do Bukoleonského paláca[12] a za pomoci cisárovnej Theofanó sa im a ich komplicom podarilo dostať i do obvykle zamknutých cisárskych komnát. Podľa kroniky Leva Diakona, ktorý komplot podrobne opísal boli útočníci prekvapení, že našli cisárovu posteľ prázdnu, avšak vďaka pomoci palácového eunucha zistili, že hermeticky zbožný cisár spáva v kúte svojej komnaty. Cisár sa ešte stihol zobudiť, avšak útočiaci sprisahanci ho rýchlo a brutálne zavraždili. Keď do komnaty prišli vojaci, vďaka podpore cisárovnej Theofanó nebol Tzimiskes potrestaný, ale prehlásený cisárom.[10][15]

Proti novému cisárovi sa však postavil patriarcha Polyeuktos, ktorý Tzimiskovi zakázal vstup do Chrámu Božej Múdrosti, pokiaľ nepotrestá vinníkov, nezapudí nevernú cisárovnú a nevykoná pokánie. Tzimiskes neváhal s udaním a popravou svojich bývalých prívržencov a s vyhnaním Theofanó[16] na Princove ostrovy do kláštora v Proti a neskôr dokonca do Arménska.[10][14] Sám následne učinil pokánie tým, že bohato obdaroval cirkev a kláštorom (najmä Veľkej Lavre).[16]

Okrem pokánia Tzimiskes svoju vládu posvätil sobášom s dcérou Konštantína VII. Theodorou, čím sa dostal do rodiny vládnucej dynastie. Hoci Tzimiskes vládol samostatne, oficiálne bol len spoluvládcom maloletých cisárov Bazila II. a Konštantína VIII.[16]

Vojny na Balkáne a v arabských krajináchUpraviť

Vláda Nikefora II. zanechala Tzimiskovi viacero horúcich problémov, ktoré bolo potrebné vyriešiť a medzi nimi najmä nepokoj na Balkáne, kde sa bývalého bulharského územia so sídlom v Malej Preslave ujali Rusi na čele s kniežaťom Sviatoslavom. Ruský knieža hodlal využiť vnútorné oslabenie ríše a už na jar v roku 970 spolu s pečenežskými a maďarskými hordami[17] vtrhol s vyše tridsaťtisícovou armádou do okolia Philipopola (Filipopola, Plovdiva) a nebál sa pokračovať v ťažení ďalej na Konštantínopol. Tzimiskes sa so Svjatoslavom pokúsil vyjednávať, avšak ten mier nehľadal a od Byzancie požadoval nepredstaviteľnú pohľadávku - odstúpenie celých európskych území vrátane hlavného mesta.[16]

 
Stretnutie Sviatoslava I. a Jána Tzimiska po porážke ruských vojsk, maľba Klavdij Lebediev, cca. 1880

Tzimiskes, ktorý práve potlačoval povstanie rodiny Fókov nemohol proti Rusom zasiahnuť osobne,[18] ale musel riešiť povstanie Barda Fóku, ktorý sa V Kapadócii na rodinných pozemkoch prehlásil za cisára a chystal útok na Tzimiska.[19] Proti Rusom preto Tzimiskes postavil menšie vojsko na čele s Bardom Sklerom. Skúsený generál dokázal ruské oddiely i napriek ich početnej prevahe pri Arkadiopole[17] v marci 970 poraziť a dokonca vstúpiť na ich územie v Bulharsku. V roku 971, po porazení povstania sa proti Rusom vypravil sám Tzimiskes. Poľahky dobyl bývalé hlavné mesto bulharskej ríše Preslav a oslobodil zajatého bulharského cára Borisa II. Na Tzimiskovu stranu sa vďaka uznaniu cára Borisa za vládcu Bulharov a diplomatickým ústupkom dostalo aj podpory bulharských bojarov. Posledný ruský vzdor byzantské vojská po ťažkých bojoch zlomili v riečnom prístave Dorostolon (dnešná Silistra). Byzantínci víťazstvo nad nepriateľstvom pripočítali ochrane svätého Theodora Stratelata a mesto bolo dočasne premenované na Theodoropolis.[18][20]

 
Návrat Jána Tzimiska z bulharského ťaženia, kronika Jána Skylitza, Madridský kódex
 
Slávnostný návrat Jána Tzimiska z kampane, hodvábna tapiséria, tzv. Gunthertuch

Porážka bola pre ruské kniežatstvo zdrvujúca, Rusi sa museli nastálo stiahnuť z Bulharska a zaviazať sa chrániť byzantské záujmy na Kryme. Východné Bulharsko bolo znovu pripojené k ríši. Naopak, Byzantská ríša Kyjevčanom sľúbila, že Rusi budú smieť naďalej slobodne obchodovať v Konštantínopole. Tragédia ruskej prehry bola následne posilnená tým, že ustupujúce vojsko bolo pri Dnepri na ceste domov pobité Pečenehmi.[18] Bitku neprežil ani Sviatoslav a Pečenehovia z jeho lebky urobili pohár podobne, ako kedysi bulharský panovník Krum s Nikeforom I.[20]

Po vyhnaní Rusov z Balkánu Tzimiskes nemusel brať ohľady na predtým oslobodeného cára Borisa II. a ten bol následne verejne zbavený moci a internovaný v Konštantínopole. Tzimiskes taktiež zrušil bulharský autokefálny patriarchát a územie zveril pod jurisdikciu konštantínopolského patriarchu.[18] Do dobytých bulharských krajín boli po ruskej porážke následne presídlené paulikiánske spoločenstvá z východnej Anatólie, ktoré boli považované za arabských spojencov.

Po upokojení situácie na Balkáne sa Tzimiskes orientoval na situáciu na východe, kde túžil obnoviť moc byzantských panovníkov. Už v roku 970 stratopedarcha Peter Fókas podriadil Byzancii dobytím Antiochie a Aleppa aleppský emirát. Pozitívnu situáciu však zvrátili Fátimovci, ktorí sa krátko pred tým zmocnili Egyptu a Palestíny. Už v roku 971 obsadili Antiochiu a problém sa objavil aj v Arménii, kde hrozilo zjednotenie znepriatelených sristokratov proti Byzancii pod vládou Ašota III. Tzimiskovi sa s arménskym kráľom ale podarilo uzavrieť spojenectvo a posilnený s desaťtisícovou arménskou podporou vtrhol do hornej Mezopotámie, kde dobyl mestá Amida, Martyropolis a Nisibis.[21] Pred postupom na Mosul a Bagdad však Tzimiska odradilo prípadné zlé zásobovanie i nebezpečestvo arabského útoku zo Sýrie.[22] Do konca roku 975 následne obsadil Emessu, Baalbek i Damašek, odkiaľ vtrhol do Galileje. Z rúk moslimov oslobodil Nazaret a Tiberias, avšak pred ďalším postupom na Jeruzalem potreboval obsadiť vyššie položené prístavné mestá, z ktorých mu hrozil nečakaný arabský útok. Okrem Tripolisu preto Tzimiskes opanoval Akre, Bejrút, Sidon a ďalšie bohaté levantské prístavy. Hranice Byzantskej ríše sa tak posunuli o stovky kilometrov na východ, avšak trvalú nadvládu nad arabským pohraničím nepriniesli.[22]

Na zimu 976 sa Tzimiskes chcel z výpravy vrátiť do Konštantínopolu, avšak už na svojej ceste ochorel, pravdepodobne na týfus a 10. januára 976 zomrel.[22] Niektorí historici však Tzimiskovu smrť prikladali dvorským úkladom eunucha Bazila Lakapena a uvažovali i o Tzimiskovej možnej otrave.[23][24] Novými cisármi sa tak po takmer dvoch desaťročiach mlčanlivej spoluvlády v úzadí (i keď spočiatku ešte pod taktovkou dvorských eunuchov) mohli ujať Bazil II. a Konštantín VIII.

Vnútorná a mierová politikaUpraviť

Tzimiskes bol podporovateľom cirkvi, ktorej pri svojom nástupe ako pokánie uštedril bohaté donácie. V roku 970 vydal zlatú bulu (chrysobullu), ktorá bola oficiálnou zakladacou listinou kláštornej komunity na hore Athos. Reskriptami (sigillia) z rokov 974 a 975[12] taktiež zrušil Nikeforove zákony proti donáciám cirkevným inštitúciam.[16]

Tzimiskovi sa taktiež podarilo uzmieriť sa so západným cisárstvom. Po vyjednávaniach bola v roku 972 na západ ako budúca manželka Ota II. vyslaná Tzimiskova neter Theofanó a ríše sa dohodli na udržaní statusu quo v Itálii.[16]

ReferencieUpraviť

  1. a b Ján I. Tzimiskés [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2019-10-18]. Dostupné online.
  2. VARJAŽSKÁ GARDA BYZANTSKÝCH CISÁROV V 10. A 11. STOROČÍ [online]. [Cit. 2019-08-12]. Dostupné online.
  3. Orol tatránski. [s.l.] : V Slovenskom vydavateľstve politickej literatúry vydal Novinarský študijný ústav, 1845. Dostupné online.
  4. a b ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. (ďalej len Dejiny Byzance). ISBN 80-200-0454-8. S. 526.
  5. AUTORŮ, Kolektiv. Malá ilustrovaná encyklopedie A-Ž. [s.l.] : Mgr. Tomas Zahradnicek - TZ-one. Dostupné online. ISBN 9788090360662. (po česky)
  6. Vzácny nález byzantskej mince z 10. storočie z Považia [online]. [Cit. 2019-08-12]. Dostupné online.
  7. PRAMENE K VOJENSKÝM DEJINÁM SLOVENSKA OD NAJSTARŠÍCH ČIAS DO KONCA 10. STOROČIA [online]. [Cit. 2019-08-12]. Dostupné online.
  8. a b Ioannes I. Tzimiskes. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 216.
  9. Dejiny Byzance, str. 176
  10. a b c d DIEHL, Charles. Postavy z byzantských dejín. Preklad Štefan Janšák. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2009. 246 s. ISBN 978-80-8061-373-0. S. 174.
  11. Treadgold. History of the Byzantine State and Society, str. 505 - 506.
  12. a b c JOHN I. TZIMISKES. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1045.
  13. (arménsky) Matúš z Edessy. Մատթեոս Ուռհայեցի`Ժամանակնագրություն (Kronika Matúša z Edessy). Preklad a komentár: Hrach Bartikyan. Jerevan, Arménska SSR: Hayastan Publishing, 1973, str. 12–13.
  14. a b Norwich, str. 240
  15. NORWICH, John Julius. Byzantium: The Apogee (A History of Byzantium 2). 3. vyd. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. (ďalej len Norwich). S. 235 - 237. (anglický jazyk)
  16. a b c d e f Dejiny Byzance, str. 182
  17. a b Norwich, str. 244 - 245
  18. a b c d Dejiny Byzance, str. 183 - 184
  19. Norwich, str. 246 - 247
  20. a b Norwich, str. 254
  21. Norwich, str. 256 - 257
  22. a b c Dejiny Byzance, str. 184 - 185
  23. Norwich, 259 - 260
  24. Treadgold. History of the Byzantine State and Society, str. 512.

Pozri ajUpraviť

Externé odkazyUpraviť


Ján I.
Vladárske tituly
Predchodca
Nikeforos II.
cisár
969976
Nástupca
Bazil II.