Ján XI. (konštantínopolský patriarcha)

Ján XI. Bekkos (iné mená: Ján Bekkos, starogr. Ιωάννης ΙΑ΄ ΒέκκοςIóannes XI. Bekkos; * 12301240, možno Nikaia[2]/Konštantínopol[1] – † marec 1297, pevnosť svätého Juraja, Izmitský záliv ) bol byzantský klerik, teológ a spisovateľ, konštantínopolský ekumenický patriarcha v rokoch 1275 – 1282. Za vlády Michala VIII. podporoval cisárove snahy o cirkevnú úniu, za čo bol po jeho smrti odsúdený a neskôr aj uväznený.[3][2] Medzi jeho hlavné diela patrí Epigrafai, antológia patristických spisov o teológii Ducha Svätého; traktát o mieri a zjednotení východnej a západnej cirkvi ako aj rôzne polemické pojednania navrhujúce uznanie pápežského primátu.[4][1]

Ján XI. Bekkos
konštantínopolský ekumenický patriarcha
Podobizeň Jána XI. Bekka zo 17. storočia
Podobizeň Jána XI. Bekka zo 17. storočia
Štát pôsobeniaByzantská ríša
Funkcie a tituly
konštantínopolský patriarcha
26. máj 1275 – 26. december 1282
Predchodca Jozef I. Jozef I. Nástupca
Biografické údaje
Varianty menastarogr. Ιωάννης ΙΑ΄ Βέκκος
Narodenie1230 – 1240
Nikaia/Konštantínopol
Úmrtiemarec 1297
pevnosť svätého Juraja
Izmitský záliv
Svätenia
Biskup
Konsekrácia2. jún 1275[1]
Konštantínopol

ŽivotopisUpraviť

Prvýkrát sa Bekkos v historických prameňoch spomína ako chartofylax v chráme Hagia Sofia. Značnej obľube sa tešil u patriarchu Arsenia, ktorý sa ho dokonca zastal v akomsi spore s cisárom.[1] Počas vlády Michala VIII. pôsobil ako cisársky vyslanec na misiách v Srbsku (Štefan Uroš I., 1268) a v Tunise (Ľudovít IX., 1270). O cisárovu priazeň prišiel po tom, čo v roku 1273 odporoval Michalovej politike smerujúcej k cirkevnej únii. V roku 1273 bol dokonca uväznený. Vo väzení študoval práce latinských i gréckych cirkevných otcov, ako aj materiály o schizme a svoj pohľad na západnú cirkev zmenil. Následne bol z väzenia prepustený a stal sa jedným z hlavných propagátorov cirkevnej únie zjednanej na Lyonskom koncile v roku 1274.[2][3]

V roku 1275 bol menovaný konštantínopolským ekumenickým patriarchom. Na poste nahradil Jozefa I., ktorý bol v otázke únie zdržanlivý. V roku 1277 sa v Konštantínopole konala nová synoda, ktorá opätovne schválila dojednanú úniu a unijné ustanovenia potvrdil Bekkos aj v liste pápežovi Jánovi XXI.[1] Sám Bekkos počas svojho patriarchátu volil v rozhovoroch s odporcami únie zmierlivú cestu a k miernosti nabádal aj cisára Michala. Otázka prístupu k odporcom nakoniec viedla k menšej roztržke s cisárom. Aby cisára prinútil k citlivejšej náboženskej politike, vzdal sa dočasne v marci až auguste 1279 patriarchálneho stolca.[2][3][4]

Po Michalovej smrti v roku 1282 sa cisárom stal protiunijný Andronikos II. Proti Bekkovi povstala silná opozícia na synode v Konštantínopole (1283) bol zosadený a vyhnaný do maloázijskej Prusy. O dva roky neskôr (1285) bol povolaný na koncil v Blachernai. Na koncile Bekkos opätovne obhajoval západné doktríny, takže bol nakoniec odsúdený a uvrhnutý do väzenia. Vo väzení v roku 1297 zomrel.[2][3][1]

ReferencieUpraviť

  1. a b c d e f John Beccus In: Catholic Encyclopedia [online]. www.newadvent.org, [cit. 2020-09-11]. Dostupné online.
  2. a b c d e JOHN XI BEKKOS In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1055. (po anglicky)
  3. a b c d Ioannes XI. Bekkos In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 221.
  4. a b John XI Becchus In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-09-11]. Dostupné online. (po anglicky)