Július Andráši (1823)
Gróf Július Andráši starší, celým menom Július Andráši zo Sâncrăieni a Krásnej Hôrky (starší pravopis: Július Andrássy; maď. Andrássy Gyula; latinsko-maďarský prídomok: maď. de Csíkszentkirály et Krasznahorka; * 8. marec 1823 Vlachovo, Uhorsko – † 18. február 1890 Volosko, Uhorsko, dnes Opatija v Chorvátsku) bol uhorský politik a veľkostatkár, v období rokov 1867 – 1871 bol prvým uhorským ministerským predsedom a v období rokov 1871 – 1879 rakúsko-uhorským ministrom zahraničných vecí.
Július Andráši | |
uhorský politik, prvý uhorský ministerský predseda, veľkostatkár | |
Narodenie | 8. marec 1823 Vlachovo, Uhorsko |
---|---|
Úmrtie | 18. február 1890 (66 rokov) Volosko, dnes Opatija, Chorvátsko |
Profesia | politik, diplomat a ekonóm |
Rodičia | Karol Andráši a Etela Sapáriová |
Súrodenci | Emanuel Andráši a Aladár Andráši |
Manželka | Katarína (Katinka) Kendefiová |
Deti | Gyula Andrássy mladší, Manó Andrássy de Csíkszentkirály et Krasznahorka, Tivadar Andrássy, Ilona Andrássy |
Podpis | |
Odkazy | |
Commons | Július Andráši |
Životopis
upraviťJeho otcom bol gróf Karol Andráši (1792 – 1845) a matkou grófka Etela Sapáriová (1798 – 1876). Mal bratov Emanuela (1821 – 1891) a Aladára (1827 – 1903). Jeho manželkou bola grófka Katarína (Katinka) Kendefiová, sobáš bol 9. júla 1856 v Paríži. Jeho synom bol Július Andráši mladší.
Študoval na gymnáziu v Novom Meste pod Šiatrom (Sátoraljaújhely), neskôr právo na univerzite v Pešti. Od septembra 1845 bol župným sudcom v Zemplínskej stolici. V roku 1847 bol poslancom Zemplínskej stolice na uhorskom sneme, kde podporoval politické aktivity Lajosa Kossutha. V apríli roku 1848 bol palatínom Štefanom Habsburský vymenovaný za zemplínskeho župana. Bol aktívnym účastníkom revolúcie v rokoch 1848 – 1849, stal sa veliteľom revolučnej národnej gardy a pobočníkom generála Artúra Görgeia. Zúčastnil sa bitky pri Pákozde i výpravy na Viedeň v októbri 1848. Isté obdobie (máj–august 1849) bol vyslancom uhorskej revolučnej vlády Bertalana Szemereho v Istanbule. Po porážke uhorských vojsk v revolúcii emigroval do zahraničia (žil prevažne v Paríži a v Londýne). Za účasť v revolúcii bol rakúskymi úradmi odsúdený na trest smrti a v neprítomnosti (in effigie) popravený.
V roku 1858 bol amnestovaný a vrátil sa do Uhorska. V roku 1861 sa stal poslancom uhorského snemu, v roku 1865 bol jeho podpredsedom. Bol prívržencom a spolupracovníkom Ferenca Deáka a jeho Deákovej strany, ktorej hlavným programom bola realizácia politického a štátneho vyrovnania sa s rakúskou časťou Habsburskej monarchie. Spolu s Deákom sa najviac zaslúžil o úspešné rakúsko-uhorské vyrovnanie. V novej dualistickej monarchii sa stal prvým uhorským ministerským predsedom (do roku 1871). V roku 1868 podporil a pripravil aj uhorsko-chorvátske vyrovnanie, ale odmietal pokusy o vyrovnanie s českými krajinami alebo Haličou. V roku 1868 bol aj členom národnostného výboru uhorského snemu, ktorý pripravil národnostný zákon schválený v roku 1868.
V marci 1869 Andráši delegácii Novej školy slovenskej sľúbil zriadiť slovenské školy a umožniť prístup Slovákom do vyšších úradov. Jeho vláda tvrdo postupovala proti robotníckemu hnutiu a v roku 1871 rozpustila Všeobecný robotnícky spolok (jeho predstavitelia boli súdení v tzv. vlastizradnom procese).
V zahraničnej politike bol stúpencom a realizátorom protiruskej orientácie, pretože mal obavy z možnej podpory Ruska slovanským národom v monarchii a na Balkáne. Neskôr ako minister zahraničných veci presadzoval diplomatickú a vojenskú orientáciu na Nemecko. Bol jedným z organizátorov diplomatického Berlínskeho kongresu v roku 1878, na ktorom bola riešená najmä otázka usporiadania na Balkánskom polostrove po rusko-tureckej vojne v rokoch 1877 – 1878. Na kongrese bola k Rakúsko-Uhorsku pričlenená Bosna a Hercegovina. Jej obsadenie ale prebiehalo vojenskou cestou, čo Andrášimu jeho politickí odporcovia tvrdo vyčítali. Napokon v roku 1879 z postu ministra zahraničných vecí rezignoval. Zomrel počas liečebného pobytu v chorvátskej Opatiji. Pochovaný je spolu s manželkou v rodinnom mauzóleu v Trebišove.
Bol nositeľom veľkokríža Radu sv. Štefana, španielskym grandom I. triedy a rytierom Rádu zlatého rúna. Od roku 1871 bol ministrom pri osobe panovníka a neskôr skutočným tajným radcom. Od roku 1876 bol aj riadiacim členom Uhorskej akadémie vied, od roku 1888 bol jej čestným členom.
Andráši bol autorom početných článkov v uhorskej, francúzskej, nemeckej a anglickej tlači. Jeho prejavy boli súborne publikované po jeho smrti.
Galéria
upraviť-
Rodový erb
-
Július Andráši (v strede v modrej uniforme) ako minister zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska na Berlínskom kongrese dňa 13. júla 1878
-
Mauzóleum v Trebišove, miesto posledného odpočinku Júliusa Andrášiho, jeho manželky Kataríny Kendefiovej a ich syna Teodora Andrášiho (1857 – 1905)
-
Július Andráši v roku 1848
-
Maľba Júliusa Bencúra
Literatúra
upraviť- Slovenský biografický slovník I A – D. Martin : Matica slovenská, 1986. 583 s. S. 59.
- LÖRINČÍKOVÁ, Silvia: Július Andráši : rakúsko-uhorské vyrovnanie a jedna politická kariéra. In: Historická revue, roč. XXVIII, 2017, č. 3, s. 38 – 43.
Iné projekty
upraviť- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Július Andráši (1823)
Externé odkazy
upraviť- Záznam o narodení a krste v matrike – farnosť Košice; pokrstený ako Julius Carolus Andrassÿ