Jazd (perz. یزد ; niekedy aj: Jezd[1][2], v staroveku: Katha[3][4]) je historické mesto v Iráne, hlavné mesto rovnomennej provincie. Stojí na prevažne neúrodnej púštnej rovine, na úpätí Kohrúdskych vrchov,[5] v nadmorskej výške asi 1200 metrov nad morom.[6]

Jazd
mesto v Iráne
Štát Irán Irán
Provincia Jazd
Nadmorská výška asi 1 200 m n. m.
Súradnice 31°53′50″S 54°22′4″V / 31,89722°S 54,36778°V / 31.89722; 54.36778
Rozloha 131 km² (13 100 ha)
Obyvateľstvo 486 152 (2011)
Hustota 3 711,08 obyv./km²
Časové pásmo UTC +3:30
 - letný čas UTC +4:30
Poloha mesta na mape Iránu
Poloha mesta na mape Iránu
Wikimedia Commons: Yazd
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
Svetové dedičstvo UNESCO
Svetové dedičstvo UNESCO

Za svoj rozvoj vďačí sieti podzemných kanálov (kanátov), ktoré doň privádzajú vodu z hory Šír Kúh.[6][3] Historické mesto je charakteristické hlinenou architektúrou.[7] Bežným architektonickým prvkom sú tzv. bágiry, vežové lapače vzduchu. Vďaka mnohým náboženským stavbám získal Jazd titul dár al-’ibáda (domov zbožnosti). Mesto je jedným z posledných centier zoroastrizmu v Iráne.[6][3][7][8]

Jazd bol od staroveku historicky významným obchodným centrom. Nachádzal sa na križovatke obchodných ciest zo strednej Ázie a Indie.[6] Je jedným z hlavných centier tkania hodvábu Iráne.[6] Má pradiarne a tkáčovne, závod na výrobu zariadení na čistenie a filtráciu vody a značnú banskú a ťažobnú činnosť. Blízke ložiská medi sa spracúvajú v zariadeniach Sar-češmeh. V blízkosti mesta sa pestujú mandle, ovocie a obilie, ako aj bavlna, olejnaté rastliny či indigo. Najmä v súvislosti s rozvojom populácia však miestna výroba prestala už v 19. storočí postačovať.[3]

V roku 2011 malo mesto 486 152 obyvateľov. Mesto je cestou a železnicou spojené s Teheránom a ďalšími významnými iránskymi mestami. Má medzinárodné letisko.[6]

Historické centrum Jazdu je od roku 2017 súčasťou zoznamu kultúrnych pamiatok UNESCO.[7]

História upraviť

 
Pohľad na Jazd, ktorého panorámu tvoria bádgiry, lapače vzduchu

V staroveku bol Jazd známy ako Katha. Podľa legendy mal pôvodne ísť o pevnosť a väzenie založené Alexandrom Veľkým.[4] Mesto pravdepodobne vzniklo niekedy začiatkom vlády Sásánovcov (3. – 4. storočie).[8] Už v sásánovských časoch bolo známe krásnymi hodvábnymi textíliami.[6] Správy o predislamskej histórii Jazdu sú však zriedkavé a neisté. V meste mal dva mesiace porážke pri Nahávande v roku 642 stráviť posledný Sásánovec Jazdagird III. predtým, ako sa vydal do Mervu. Táto informácia je však spochybňovaná.[4]

V 7. storočí sa mesto stalo súčasťou Arabskej ríše. Za vlády kalifa ’Uthmána bol do mesta dosadený arabský správca a v oblasti sa usadili Arabi z kmeňa Banú Tamím. Za Uthmánovho kalifátu malo podľa Ahmada ibn Husajna al-Kátiba tiež dôjsť ku konverzii väčšiny obyvateľstva na islam. V skutočnosti išlo ale zrejme o proces dlhodobejší, keďže v meste i po stáročiach pretrvávala aj zoroastrijská populácia, ktorá podliehala náboženskej dani (džizja).[4] O dejinách mesta za vlády Abbásovcov sa mnoho nevie. Ibn Hawkal opisuje Jazd v 10. storočí ako dobre opevnené sídlo vystavané najmä z pálenej tehly. Do mesta bola kanálmi privádzaná voda z hôr. Takmer každý dom v meste mal vystavanú cisternu na vodu. Typickým architektonickým prvkom v meste boli a dodnes sú „klimatizačné“ veže, bádgiry, ktoré slúžia na prívod vánku do spodných, často podzemných priestorov budov.[3]

 
Mauzóleum Dovázdeh Imám, 11. storočie, vláda Kákújovcov

V 11. storočí mesto patrilo k doménam Kákújovcov, ktorí v polovici storočia uznali nadvládu Seldžuckej ríše. Posledný Kákújovec Garšáp ibn ’Alí ibn Farámurz zomrel v bitke na Katwánskej stepi v roku 1141. Následne mesto spravovali Garšápove dcéry. Správcom provincie (atabegom) bol Seldžukmi dosadený Rukn ad-Dín Sám ibn Langar, ktorý si jednu Gáršápových dcéru zobral za ženu a začal v meste vládnuť. Pre svoju neschopnosť bol nahradený svojím bratom ’Izz ad-Dínom Langarom, ktorý založil novú panovnícku dynastiu miestnych vládcov, vazalov Seldžuckej ríše.[3]

’Izzov syn Kutb ad-Dín v meste nechal vystavať mnoho budov. Kutbov syn Mahmúd uznal nadvládu mongolského chána Hülegüa, vďaka čomu po ňom mohol moc prevziať jeho syn Takí Šáh a vnuk ’Alá’ ad-Dín. V roku 1274/5 mesto zasiahla obrovská povodeň. Historické pramene tiež spomínajú, že Jazd bol podobne, ako aj iné perzské mestá kruto sužovaný mongolskými vyberačmi daní. Marco Polo Jazd opísal ako „vznešené mesto“.[6] Posledným jazdským atabegom bol Hádždží Šáh, ktorý bol v niekedy v rokoch 1318/1319 zvrhnutý po bojoch s Muzafarovcami a Índžúovcami. O rok neskôr ílchán Abú Sa’id oficiálne uznal Mubáriza ad-Dína Muhammada ibn Muzaffara ako správcu Jazdu.[3]

 
Masdžed-e Rig, koniec 14. storočia

Muzzafarovci postupne ovládli celé územie centrálnej Perzie a priniesli Jazdu prosperitu. Boli vystavané nové kanáty (kanály), mešity, bazáry, madrasy a knižnice. V roku 1392 bol Muzaffarovec Šáh Mansúr v boji porazený Tímúrom a takmer všetci členovia jeho rodu boli popravení. Tímúrovci mesto dobre opevnili a ich správcovia vytvorili viacero dobročinných benefícií.[3]

 
Pohľad na staré mesto
 
Masdžed-e Amír Čachmak, 30. roky 14. storočia
 
Pohľad na mesto s dominantným Mauzóleom Sajjida Rukn ad-Dína

Stredoveký Jazd bol preslávený výrobou textílií. Miestny hodváb, brokát a koberce boli predávané nielen po Perzii, ale aj do Egypta. Ich výrobu a kvalitu spomínajú nielen miestni historici, ako Al-Istachrí, Ibn Hawkal či Al-Kazvíní, ale aj európski cestovatelia ako Marco Polo, Odorico Mattiussi či Giosafat Barbaro.[4] V meste žili okrem sunitských moslimov naďalej aj zoroastrijci, ktorí si takisto dokázali udržať dobré spoločenské postavenie. Pozoruhodný je rozsah, v akom vyznávači oboch náboženstiev vynakladali svoje bohatstvo na verejné budovy, náboženské i svetské donácie v meste, ako aj na rozvoj poľnohospodárstva v provincii. V rámci moslimskej populácie v meste sídlil významný počet sajjidov, potomkov proroka Mohameda.[4]

Do roku 1453 obsadili väčšinu Perzie Turkméni z kmeňového zväzu Kara Kojunlu. Jazd mal v tomto období postihnúť krutý hladomor a následne záplavy. Benátski cestovatelia ho ale aj napriek týmto pohromám označujú ako významné ekonomické centrum. V priebehu 15. storočia Kara Kojunlu vystriedal zväz Ak Kojunlu a po páde ich ríše začiatkom 16. storočia Safíjovska Perzia. Aj napriek prekvitajúcemu rozvoju, miestni správcovia dosadzovaní centrálnou vládou, nemali zvláštny záujem o jeho kultúrny a architektonický rozvoj.[3]

Jazd bol viackrát obľahnutý počas afgánskeho vpádu do Perzie, dobytý však nebol. Po vyhnaní Afgáncov sa stal súčasťou afšárovskej Perzie. Za vlády Kádžárovcov v 18. storočí zažil Jazd nové obdobie rozkvetu. Boli vystavané nové kanáty, záhrady a charitatívne inštitúcie.[3] Na začiatku 19. storočia bol Jazd veľkým a ľudnatým mestom. Rozkvital obchod s hodvábom, kobercami, plsťou, šálmi a hrubými bavlnenými látkami. Kapitán Christie, ktorý cez Jazd prešiel v roku 1810, uvádza, že Jazd bol obchodným strediskom bol medzi Hindustánom, Chorásánom, Bagdadom a Perziou, a mal byť najkomerčnejším mestom v ríši. Ako jedno z najprosperujúcejších miest v Perzii Jazd v 19. storočí vyzdvihol aj J. B. Fraser. [4]

 
Mošírov karavanserail z 19. storočia, dnes hotel

Počas rusko-perzskej vojny v rokoch 1826 – 1828 sa v meste v neprítomnosti šáhovho správcu vzbúril ’Abd ar-Ridá Chán ibn Muhammad Takí Chán Bafkí a povstanie bolo potlačené až v roku 1830. Ďalšie nepokoje vypukli v roku 1834 po smrti Muhammada Šáha. V roku 1848 v meste vypuklo povstanie bábístov. Okrem nich v Jazde naďalej pretrvávala zoroastriánska komunita. Podľa britského konzula Abbotta bolo v meste asi dvesto zoroastriánskych rodín a vyše šesťsto rodín žilo v ôsmich okolitých dedinách. Ako dhimmi boli povinní nosiť špeciálne oblečenie a podliehali istým obmedzeniam. Ku koncu storočia ich počet vzrástol, pričom ich počet mal byť do desaťtisíc. V Jazde tiež existovala malá židovská komunita, ktorá mala okolo 1 000 obyvateľov. Bahájci v Jazde získali v roku 1860 právo slobodne obchodovať a o desať rokov neskôr im bolo umožnené vytvorenie vlastných škôl. V dôsledku protibáhájských nepokojov v roku 1903 boli ale prakticky vyhladení. V 19. storočí žilo v meste aj niekoľko hinduistických obchodníkov zo Sindu. Požívali britskú ochranu a zaoberali sa najmä obchodom so svojou domovinou. V druhej polovici 19. storočia sa hospodárska orientácia mesta začala meniť. Aj napriek snahám správcu mesta, postupne klesala výroba hodvábu a čiastočne aj bavlny. Kým v roku 1870 malo v meste podľa Euana Smitha sídliť osemnásťtisíc dielní na výrobu hodvábu, koncom 19. storočia mal ich počet byť už len osemsto. Naopak výrazne vzrástol obchod s ópiom a rozvíjala sa výroba homolového cukru zo surového cukru z Indie, Jávy a Siamu. Naďalej sa udržal obchod s kobercami, plsťami, korením a orechmi. Silný bol import medi, cínu, olova, železa, liekov, korenín a čaju z Indie, ako aj oleja, sviečok, cukru, kožušín a iného tovaru z Ruska.[4]

 
Amír-Čachmak Tekíjeh z 19. storočia
 
Masdžed-e Džom’eh (Piatková mešita)

V roku 1890 vypukli v Jazde nepokoje tabakového hnutia. V 20. storočí malo v meste silnú podporu konštitučné hnutie (tzv. perzská revolúcia).[3][4] V roku 1976 mal 136 000 obyvateľov.[5] Obyvatelia Jazdu sa aktívne zapojili do iránskej revolúcie (1978).[8] V meste a okolí žije si tridsaťtisícová populácia zoroastrijcov (2018).[9]

Jazd dodnes zostáva jedným z hlavných centier tkania hodvábu Iráne.[6] Má pradiarne a tkáčovne, závod na výrobu zariadení na čistenie a filtráciu vody a značnú banskú a ťažobnú činnosť. Blízke ložiská medi sa spracúvajú v zariadeniach Sar-češmeh.[3][4] V roku 2011 mal Jazd 486 152 obyvateľov. Mesto je cestou a železnicou spojené s Teheránom a ďalšími významnými mestami. Má medzinárodné letisko.[6] Historické centrum Jazdu je od roku 2017 súčasťou zoznamu kultúrnych pamiatok UNESCO.[7]

 
Bádgir, vežový lapač vetra

Pamiatky upraviť

Väčšina moderných úprav v meste bola vykonaná mimo historického mesta, v dôsledku čoho si staré mesto zachovalo svoj osobitný ráz. Jazd má veľké množstvo vynikajúcich príkladov tradičnej púštnej architektúry. Každá štvrť historického mesta má stále všetky svoje historické špecifiká, ako vodné cisterny, hammamy, mešity či mauzóleá. Mnohé ulice si zachovali svoj pôvodný výzor. Majú veľa sabatov, t. j. čiastočne alebo úplne zakrytých uličiek a série oblúkov, ktoré ich križujú na ochranu pred slnkom. Panoráma mesta je prešpikovaná bádgirmi, vežovitými lapačmi vetra, minaretmi a kupolami.[7] Najstaršie z lapačov boli vystavané v 6. – 7. storočí.[8] Okrem zvyškov impozantných stredovekých mestských hradieb má mesto množstvo starých domov, historických mešít a mauzóleí.[6][8]

Od roku 2017 je historické centrum Jazdu súčasťou zoznamu kultúrnych pamiatok UNESCO. Organizácia mesto opisuje nasledovne: „Historické mesto Jazd svedčí o mimoriadne prepracovanom stavebnom systéme hlinenej architektúry a niekoľko tisícročí dlhom prispôsobovaní spôsobov bývania nepriateľskému prostrediu. Jazd je spojený s kontinuitou tradícií, ktoré pokrývajú spoločenskú organizáciu... Odráža rôznorodé kultúry súvisiace s rôznymi náboženstvami v meste vrátane islamu, judaizmu a zoroastrizmu, ktoré [v meste] spolu neustále žijú v mieri...“[7]

 
Ataškadeh, zoroastriánsky chrám ohňa

Z 5. storočia pochádza zoroastriánsky chrám ohňa Ataškadeh, ktorý sa nachádza neďaleko mesta.[8] V chráme horí posvätný oheň, ktorý mal byť zapálený už v roku 470, po prenesení ohňa z Persepolu. Pohľad na chrám otvára veľký kruhový bazén, ktorý symbolizuje pokoj duše. Priečelie chrámu zdobí reliéf Ahura Mazdu, vtáčieho muža s prsteňom vernosti.[9]

 
Mauzóleum Dovázdeh Imám, 11. storočie

Najstaršou zachovanou monumentálnou stavbou z islamského obdobia je mauzóleum Dovázdeh Imám (1036 – 1037)[8], ktoré sa nachádza vo štvrti Fahádán. Vystavané bolo za vlády Kákújovcov. Štvorcová kupolovitá budova je postavená z pálenej tehly. Vchod do objektu je umiestnený v oblúkovom výklenku na severnej strane. Centrálnu časť fasády lemujú úzke klenuté výklenky v obdĺžnikovom ráme. Rovnaká forma menšej veľkosti sa opakuje aj na každej strane osemhranného bubna nesúceho kupolu. Budova má štyri nárožia, juhovýchodné nárožie je členené inak ako ostatné. Je preto možné, že sa táto podoba pôvodne opakovala aj pri ostatných. Interiér je zdobený maľovanými nápismi a zdobenými parapetmi so sériami stočených úponkov bielej farby na modrom podklade. Panel omietkového ornamentu v reliéfe vypĺňa zdobený tympanon nad mihrábom (kazateľnicou). Dva fragmentárne štukové panely boli objavené pod omietkovým obkladom východnej steny objektu.[10]

 
Masdžed-e Džom’eh (slov. Piatková mešita)
 
Mauzóleum Sajjida Rukn ad-Dína, íván

Z mešít je najvýznamnejšia Masdžed-e Džom’eh (slov. Piatková mešita), ktorá sa vyznačuje najvyššími minaretmi v Iráne, mozaikovou fajansou (hlinená keramika), nádherným mihrábom z roku 1375 a dvoma oratóriami, ktoré majú gotický vzhľad. Dominantným prvkom je íván, ktorý patrí k najväčším v Iráne.[6][8]

Z rokov 1325/6 pochádzajú mauzóleum Sajjida Rukn-ad-Dína (dnes de facto iba mešita Masdžed-e Vakt u Sa’at) a pohrebná madrasa Husajníjja (aj Husajníja-je Hašt). Vystavané boli pod patronátom Muzaffarovcov. Mauzóleum bolo súčasťou väčšieho komplexu budov, ktoré dnes už nestoja. Zachovaná je len štvorcová budova mauzólea s kupolou. Vnútro hrobky je pokryté bielou omietkou a je bohato zdobené maľovanými vzormi. Hlavnými výstavbovými prvkami komplexu mešity Husajníjja sú: osemhranné nádvorie, štvorcová hrobová komora a dom na nádvorí známy ako Husajniján, ktorý je pravdepodobne najstarším zachovaným obytným domom v Jazde. Zo 14. storočia pochádzajú kupolovité mauzóleum, kaštieľ a vodná nádrž (áb anbár). Na rozdiel od relatívne málo zdobených vonkajších plôch, interiér obsahuje zvyšky florálnych kúfických nápisov a rastlinných ornamentov vyhotovených v maľovanej omietke, typických pre muzaffarovské stavby. Vo vnútri hrobovej komory sa nachádza v juhozápadnom rohu mihráb s výzdobou mukkarna a nedatovaná rakva obložená zelenými dlaždicami. Napriek svojmu historickému významu sa komplexu dostalo len málo odbornej pozornosti. Čiastočne bol zreštaurovaný v 60. rokoch 20. storočia.[11]

 
Bagh-e Dowlát-Abád, záhrady s rezidenciou Karima chána Zanda

Z druhej polovice 14. storočia pochádza pohrebná madrasa Madras-e Šamsíja (1365) postavená bola na príkaz Amíra Šamsa ad-Dína. Madrasa je usporiadaná okolo malého centrálneho nádvoria s dĺžkou 12 metrov a šírkou 10,5 metra. Jej kompozícia odráža typickú madrasu s nádvorím a štyrmi ívánmi, väčší dôraz je však kladený na zrkadlovú os, ktorá vrcholí v hrobovej komore. Vchádza sa do nej zo severu cez štvorcovú komoru, ktorá sa otvára na nádvorie a bola lemovaná dvoma veľkými sálami rovnakej veľkosti, ktoré sú dnes troskách. Priestor hlavnej svätyne je obdĺžnikového tvaru s rozmermi 9 x 6,5 metra. V strede každej zo strán vyčnievajú široké apsidy, pričom juhovýchodná apsida obsahuje mihráb. Apsidy sú orámované segmentovými hrotitými oblúkmi, ktorých tympanon je zdobený vzorom maľovaných listov. Strop a kupola hlavnej komory sa nezachovali.[12]

 
Zandan-e Iskander je budova madrasy z 15. storočia. Uprostred nádvoria budovy sa nachádza hlboká studňa, ktorú mal podľa Háfizovej básne ako väzenie vystavať Alexander Veľký.[13][14]
 
Amír Čachmak Tekíje

Z 15. storočia pochádza Zandan-e Iskander (slov. Iskanderovo/Alexandrovo väzenie). Z obdobia okolo roku 1712 pochádza komplex záhrady s rezidenciou[8] regenta Karima chána Zanda, Bagh-e Dowlát-Abád. Prislúcha k nemu 33 metrov vysoký badgír vystavaný v 60. rokoch 20. storočia.[13] Novodobejšou stavbou je tiež komplex Amír-Čachmak Tekíje (aj Čachmagh) zo začiatku 19. storočia).[8] Trojposchodová budova tekíje, s radom dokonale proporcionálne vyvážených, hlbokých výklenkov je využívaná na rituály na pamiatku imáma Husajna. Ide o najväčšiu budovu tohto typu v Iráne. Pred budovou sa nachádza rozsiahle námestie, ktoré lemujú nové dvojpodlažné arkády. Prostredie dotvárajú osvetlené fontány. Komplex sa nachádza pri staršej tímúrovskej mešite Masdžed-e Amír Čachmak z 15. storočia.[8][13][15]

Medzi významné budovy 20. storočia patria mešita Masdž-e Hazireh, budovy Jazdskej univerzity či Múzeum vody.[8] Múzeum sa nachádza v zrekonštruovanom kaštieli s viditeľným podzemným kanátom. Ponúka výstavu fotografií, exponátov a architektonických kresieb sveta vodných ciest, ktoré umožnili prekvitať miestnemu životu v púšti.[16] Kasr-e Ajneh (slov. Zrkadlový palác) je moderná stavba z obdobia vlády Pahlávíovcov (1941). Po revolúcii v roku 1978 bol palác skonfiškovaný a od roku 1998 slúži ako múzeum zrkadiel a osvetlenia. Nachádza sa uprostred záhrady s bazénom. Jeho miestnosti sú zdobené štukou a zrkadlovými dielami.[17]

Významné osobnosti upraviť

Galéria upraviť

Referencie upraviť

  1. Jezd. In: Ottův slovník naučný: Illustrovaná encyklopædie obecných vědomostí. Třináctý díl: Jana – Kartas. Praha : J. Otto, 1898. (uvádza aj tvar Jezdán). S. 308 – 309.
  2. Sbornik Československé společnosti zeměpisné. Sv. 76. Praha : Československá zeměpisná společnost, Československá akademie věd, 1971. S. 69.
  3. a b c d e f g h i j k l LAMBTON, A. K. S. YAZD. In: Historic Cities of the Islamic World. Leiden, Boston : Brill, 2007. ISBN 978-90-04-15388-2. S. 557 – 566.
  4. a b c d e f g h i j LAMBTON, ANN K. S. YAZD. In: The Encyclopaedia of Islam. 2nd Ed. Vol. XI. W – Z. Leiden, New York : Brill, 2002. ISBN 90-04-12756-9. S. 302 – 309.
  5. a b Jazd. In: Malá československá encyklopedie. Sv. 3. I – L. Praha : Academia, 1986. S. 174.
  6. a b c d e f g h i j k l Yazd. In: Encyclopaedia Britannica [online]. [Cit. 2021-11-12]. Dostupné online.
  7. a b c d e f Historic City of Yazd [online]. Paris: UNESCO World Heritage Centre, [cit. 2021-11-17]. Dostupné online.
  8. a b c d e f g h i j k l JEZD. In: Boľšaja rossijskaja enciklopedija. Tom. 12. Moskva : Naučnoe izdateľstvo Boľšaja rossijskaja encyklopedija, 2008. [Cit. 2021-12-05]. Dostupné online. S. 260. Archivované 2022-05-28 z originálu.
  9. a b ČERVENKA, Jaromír Míra. Barevné rozcestníky: Netradiční toulky současnou Asií. Praha : Epocha, 2018. ISBN 978-80-7557-545-6. S. 115 – 117.
  10. ANISI, Alireza. The Davāzdah Imām Mausoleum at Yazd: A Re-Examination. Iran: Journal of the British Institute of Persian Studies (Routledge), 2009, čís. 47:1, s. 57 – 68. ISSN 0578-6967.
  11. Madrasa-i Husayniyya [online]. Archnet, [cit. 2021-12-11]. Dostupné online.
  12. Madrasa-i Shamsiya [online]. Archnet, [cit. 2021-12-11]. Dostupné online.
  13. a b c BURKE, Andrew; ELLIOTT, Mark. Iran. Torino : E. D. T., 2008. ISBN 978-88-6040-283-7. S. 280.
  14. Alexander’s Prison; Yazd, Iran Attractions [online]. Lonely Planet, [cit. 2021-12-10]. Dostupné online.
  15. Amir Chakhmaq Mosque Complex; Yazd, Iran Attractions [online]. Lonely Planet, [cit. 2021-12-10]. Dostupné online.
  16. Yazd Water Museum; Yazd, Iran Attractions [online]. Lonely Planet, [cit. 2021-12-10]. Dostupné online.
  17. Mirror and Lighting Museum of Yazd [online]. Visit Iran, [cit. 2021-12-05]. Dostupné online.
  18. OVERTON, Keelan. Iran and the Deccan: Persianate Art, Culture, and Talent in Circulation, 1400–1700. Bloomington : Indiana University Press, 2020. ISBN 978-0-253-04894-3. S. 50.
  19. Kacav, Moše. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 7. In – Kalg. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2013. [Cit. 2021-11-12]. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-1-3, 978-80-89524-30-3. S. 639.
  20. SILINSKY, Mark D. Empire of Terror: Iran's Islamic Revolutionary Guard Corps. Lincoln : University of Nebraska Press, 2021. Dostupné online. ISBN 978-1-64012-438-7.

Iné projekty upraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jazd