Joachim z Fiore
Joachim z Fiore[1], tal. Gioacchino de Fiore, lat. Joachim de Floris; * medzi 1130 - 1135, Celico, Taliansko – † 30. marec 1202, Pietrafitta) bol rímskokatolícky kňaz a biblista.
| Joachim z Fiore | |
| kňaz a biblista | |
 | |
| Narodenie | medzi 1130 - 1135 Celico, Taliansko |
|---|---|
| Úmrtie | 30. marec 1202 Pietrafitta, Taliansko |
| Odkazy | |
| Commons |  Joachim z Fiore |
Život upraviť
Narodil sa v zámožnej rodine notára, vzdelával sa v Cosenze a pracoval ako notár v Palerme na Sicílii. V roku 1159 vykonal púť do Svätej zeme a v Jeruzaleme prežil duchovné obrátenie, po ktorom žil niekoľko rokov ako pustovník a potulný kazateľ. Vstúpil do cisterciáckeho kláštora v Sambucine a potom v Corazze, kde bol asi v roku 1168 vysvätený na kňaza. Venoval sa štúdiu Biblie, najmä knihy Zjavenie Jána. V roku 1177 bol proti svojej vôli zvolený za opáta. Roku 1182 ho pápež Lucius III. na jeho žiadosť uvoľnil z úradu a Joachim potom vystriedal niekoľko kláštorov, kde usilovne študoval a diktoval svoje spisy. Okolo roku 1190 založil kláštor vo Fiore v Kalábrii, kde aj zomrel. Svojou ozajstnosťou a spôsobom života si získal veľkú autoritu i u ďalších pápežov a Dante Alighieri ho v Božskej komédii predstavuje medzi svätcami. Jeho sviatok sa svätí 29. mája.
Učenie upraviť
Veľký vplyv si Joachim získal svojim výkladom dejín na základe Božej Trojice a Zjavenia sv. Jána. Podľa Joachima sa dejiny delia do troch období:
- obdobie Boha Otca, kedy platil Starý zákon a ktoré skončilo príchodom Ježiša Krista;
- obdobie Syna, kedy platí Nový zákon, ale cirkev musí mať svoju hierarchiu a predpisy; toto obdobie malo skončiť roku 1260, kedy začne
- obdobie Ducha svätého, to znamená obdobie čistej slobody, kedy bude vládnuť len láska.
Toto pojatie sa neobyčajne rýchle šírilo, ale po Joachimovej smrti bolo odmietnuté Lateránskym koncilom (1215) i Tomášom Akvinským a nakoniec roku 1263 odsúdené ako heréza. Napriek tomu však i ďalej ovplyvňovalo františkánske „spirituály“, Bratov slobodného Ducha a ďalších, najmä neskoré stredoveké anarchistické hnutia.
Myšlienka trojice dejinných období sa od 16. storočia všeobecne presadila, ruskí cárovia prehlásili Moskvu za „Tretí Rím“ a aj Hitlerova Tretia ríša sa pôvodne opierala o predstavu následnosti stredovekej, Bismarckovej a nacistickej ríše.
Dielo upraviť
- Liber Concordiae Novi ac Veteris Testamenti ("Súlad Starého a Nového zákona") - jeho najvýznamnejšie dielo
- Expositio in Apocalipsim ("Výklad knihy Zjavenie")
- Psalterium Decem Cordarum ("Žaltár o desiatich strunách")
- De ultimis tribulationibus ("O trápeniach poslednej doby")
- Tractatus super quattuor Evangelia ("Traktát o štyroch evanjeliách")
Okrem toho sa mu neprávom pripisovala rada ďalších spisov, najmä Vaticinia de Summis Pontificibus, kniha proroctiev o budúcnosti pápežstva, ktorej autorom bol taliansky mních.[2]
Literatúra upraviť
- HEER, Friedrich. Evropské duchovní dějiny. Preklad Martin Žemla. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 2000. 768 s. ISBN 80-7021-333-7.
Referencie upraviť
- ↑ Joachim z Fiore. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2013. 682 s. ISBN 978-80-970350-1-3. Zväzok 7. (In – Kalg), s. 522-523.
- ↑ Frank Schleich, Ascende calve: the later series of the medieval pope prophecies"[nefunkčný odkaz]
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Joachim z Fiore
