Karl Prantl
Karl Prantl (* 5. november 1923, Pöttsching, Rakúsko – † 8. október 2010, Pöttsching) bol rakúsky sochár.
| Karl Prantl | |
| rakúsky sochár | |
 | |
| Narodenie | 5. november 1923 Pöttsching, Rakúsko |
|---|---|
| Úmrtie | 8. október 2010 (86 rokov) Pöttsching, Rakúsko |
| Odkazy | |
| Commons |  Karl Prantl |
Biografia upraviť
Karl Prantl sa narodil v rakúskom Pöttschingu v oblasti Burgenlandu (Pöttsching, chorv. Pečva, maď. Pecsenyéd, tento názov celkom určite odkazuje na dávnu históriu miesta a kmeň Pečenehov – Bešeňovcov, ktorý mal v prvých storočiach Uhorského kráľovstva kráľom danú úlohu, strážiť jeho hranice). Prantl sám pochádzal z rakúsko-maďarskej rodiny. V rokoch 1946 – 1952 študoval maliarstvo na Akadémii výtvarných umení vo Viedni u Alberta Gütersloha. Ale viac než maliarstvo ho uchvátil kameň a stal sa sochárom.
Prvé sochy z dreva a kameňa vytvoril v zime 1950/51. V roku 1954 sa stáva členom umeleckej skupiny „Der Kreis”. Prvú výstavu mu organizuje „Neue Galerie der Stadt” v Linzi v roku 1955. Rok po svojej prvej výstave dostáva šesťmesačné štipendium k študijnému pobytu v Ríme. Osobne ho tiež, podľa jeho slov, výrazne obohatil pobyt v Grécku.
Jeho životnou partnerkou mu bola Uta Peyrer-Prantl, ktorá sa venuje maľbe ako abstraktnému fenoménu. Mali spolu dve deti Katharinu a Sebastiana, ktoré sa tiež venujú umeniu. Sochár Karl Prantl zomrel vo veku 86 rokov v rodnom Pöttschingu. Jeho pohrebu sa zúčastnilo mnoho jeho kolegov, priateľov a známych, zo Slovenska Andrej Rudavský s dcérou Zuzanou a sochárom Dušanom Rychtárikom, prítomný bol aj rakúsky prezident Heinz Fischer.
Dielo upraviť
Aj keď sa v tvorbe Karla Prantla nájdu aj sochy z bronzu či dreva, preňho bol hlavným materiálom kameň, v ktorom vytvoril najviac zo svojich diel. Preferoval granit, žulu. Je to hornina skladajúca sa z viacerých minerálov (tal. grano – zrno) s pomerne širokým spektrom farebných variácii, čo mu veľmi vyhovovalo. Tento materiál, vďaka svojej odolnosti pred poveternostnými vplyvmi časom iba málo degraduje. Vynikajúce kamenárske skúsenosti, skombinované s citlivým prístupom k materiálu a Prantlovi veľmi blízka filozofia ďalekého východu, ale tiež cit pre prácu s farbou sa premietajú do jeho sôch. Ide väčšinou o abstraktné, minimalistické formy, vychádzajúce z jednoduchých telies priestorovej geometrie. Kvádre, valce, gule a ich vzájomné prieniky. Rytmizované valcové otvory v hmote, vždy dokonale a citlivo opracovaného materiálu. Jeho „kamene”, ako svoje sochy prosto nazýval, prekypujú nehasnúcou energiou, presahujúcou ich vonkajší rozmer. Pri pohľade na ich jednoduché tvary, je možné v nich badať megalitické menhiry, stély stojace na širokých pláňach, ktorých význam poväčšine už dnes nepoznáme. Sú však natoľko silným prvkom krajiny, že nás k sebe priťahujú a nútia sa aspoň nachvíľu zamyslieť.
Vzťah, komunikáciu sochy s okolím, autor rozvíja vždy s prihliadnutím na vertikálu či horizontálu, vychádzajúc z jeho vynikajúceho cítenia proporcií a priestoru. Vzpínajú sa nebu, prepájajú ho so zemou, sú prostriedkom meditácie. Jeho exteriérové sochy sú krajinami a krajinu samotnú dotvárajú, tak ako prastaré megality. Patria do nej, sú jej súčasťou. Mnohé Prantlove sochy majú na stranách lomu viditeľné žliabky po blokovom odvŕtavaní, vyťažení. On ich priznáva, priznáva túto surovosť, ktorú rešpektuje ako stopu, ktorá sa do kameňa zapísala po tom, ako naň pôsobila sila, ktorá ho vylomila. Sú ako záseky na štíte udatného bojovníka. Prečo by teda mali byť odstránené, alebo skryté? Surový vzhľad vylomeného bloku súznie spolu s jemným, živým povrchom opracovaným do podoby hrbolkov. Tie pôsobia značne zoomorfne. Tvoria ho zhluky výstupkov, viditeľné tak ako čnejúce sa stavce chrbtice. Sú to krajiny, zakryté snehom, časti živého tela. Často ich reťazec prechádza do viacerých strán sochy a dookola ju obopína ako povraz. Prantl sa dokázal dokonale zžiť s materiálom. Opracovávaný kameň sa stal jeho súčasťou, dokonale k nemu priľnul. Vedel presne čo potrebuje vidieť a cítiť. Preto, jeho diela pôsobia tak elegantne, nerušivo, sú to predsa jeho meditácie. Kameňmi vyjadroval svoj vnútorný svet. Snažil sa o prepojenie hmoty a ducha. Vzpínajú sa k nebu alebo ležia v horizonte s obzorom ako obrazy človeka. Po istom čase si príroda začne brať svoje kamene naspäť, začnú zarastať machom, na svojom povrchu získajú patinu času, to je ten najkrajší stav, v akom môže socha v krajine byť. Objímaná prírodou. Znovu prijatá.
Sochársky rukopis Karla Prantla je natoľko osobitý a originálny, že ho nie je ťažké rozpoznať. Nič povrchne nekopíruje, nesnaží sa byť prispôsobivý, pracuje priamo a myšlienka byť rovnaká, predsa u každého človeka zrodí sa vždy odlišná. Jeho minimalistické kamenné hranoly majú mäkko modelované napätie plôch. Sochu rieši v detailoch, ale tie nikdy nehrajú len svoju vlastnú hru, sú plnovýznamovými súčasťami bloku kameňa, na ktorom sa objavujú. Veľké minimalistické „kamene” sú zjemnené mäkkou oblou štruktúrou. Na plastickom povrchu sa zachytáva svetlo a tieň, slnečné lúče oživujú ich povrch. Karl Prantl bol hlboko veriaci kresťan. Mnohé jeho „meditačné kamene” sú naplnené náboženskou symbolikou. Ruženec, oltár, kríž. Pri pohľade na jeho horizontálne orientované diela symbolikou kresťanstva, sa sochy menia na protoltáre – obetné stoly v krajine, obtočené pulzujúcim ružencom v radoch oblých výstupkov. Vytvoril niekoľko súborov diel s témou „Krížovej cesty”, najznámejšou je Norimberská, do ktorej sú zakomponované kamene opracované väzňami z koncentračných táborov. Je výnimočná tým, že je určená na dotyk nôh, k priamemu vnímaniu, fyzickému a duchovnému zároveň.[1]
Ateliér v Pötschingu upraviť
Za zmienku stojí vlastný ateliér Karla Prantla, ktorý je architektonicky zaujímavo riešený a zasadený do prostredia. Jednoduchý hranol, v troch štvrtinách jeho hmoty voľne visiaci nad rovnou plochou, osadený na začiatku dlhého pozemku, ktorý Prantlova rodina vlastní od čias cisárovnej Márie Terézie. Po celej dĺžke pozemku sú rozmiestnené kamenné sochy, komponované naň autorom. Dnes sa v ateliéri nachádza Prantlovo múzeum. Aj keď pomerne nedávno prebehlo niekoľko jeho veľkých výstav, je u nás známy len malej skupine odbornej verejnosti. Možno je to čiastočne z dôvodu, že tento vynikajúci rakúsky autor, bezpochyby patriaci medzi velikánov svetového sochárstva, ešte len čaká na svoju obsiahlejšiu monografiu, ktorá by ho predstavila širšej odbornej verejnosti.[1]
Referencie upraviť
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karl Prantl
