Karol Skřipský
Karol Skřipský (* 15. júl 1908, Brno – † 10. marec 1993, Urdorf, Švajčiarsko) bol slovenský dokumentarista a fotograf, ktorý výrazne zasiahol do vývinu etnografického dokumentárneho filmu na Slovensku.
| Karol Skřipský | |
| Narodenie | 15. júl 1908 Brno, Česko |
|---|---|
| Úmrtie | 10. marec 1993 (84 rokov) Urdorf, Švajčiarsko |
Karol Skřipský bol už od mlada fascinovaný horami a prírodou. Od konca dvadsiatych rokov často navštevoval aj Slovensko a pohoria ako Vysoké Tatry a Malú Fatru.[1] V roku 1932 sa ako ako dvadsaťštyriročný presťahoval do obce Štefanová vo Vrátnej doline, kde postavil a prevádzkoval horský hotel.[2] Tu sa začala jeho intenzívna fotografická činnosť a do povedomia fotografickej verejnosti vstúpil v roku 1938 výstavou v brnianskom múzeu.[3]
Začiatky upraviť
Karol Skřipský debutoval v roku 1947 krátkometrážnou reportážnou snímkou Zletová predohra v Tatrách. O rok neskôr sa mu podarilo napriek obdobiu schematizmu nakrútiť film Oživená hlina, ktorý sa dá označiť ako predchodca filmov o umení. Prelína sa v ňom etnografická téma tradičnej modranskej keramiky s pokusom o zachytenie tvorby Ferdiša Kostku.[4] Napriek tomu, že časť autorov non-fiction produkcie neskôr prešla k hranému filmu, pre Karola Skřipského sa dokument stal doménou a v roku 1954 nakrútil celovečerný populárno-vedecký film o tatranskej flóre Kvety Tatier.[5] V roku 1957 bol utvorený Krátky film, v rámci ktorého vzniklo aj Štúdio populárno-vedeckých filmov a jeho vedúcim sa stal Karol Skřipský.[6] Táto situácia mala kladný dopad na non-fiction tvorbu a podnietila aj vznik etnografického dokumentu, ktorému sa Skřipský venoval.
Etnografický dokument upraviť
Dôležitou snímkou bola Pieseň farieb a tvarov (1960), najmä kvôli Skřipského spolupráci s ďalšou dôležitou postavou etnografického dokumentu na Slovensku, Martinom Slivkom. Film kladie dôraz na emocionálne pôsobenie a vyzdvihuje estetické hodnoty ľudovej tvorby bez stôp populárno-vedeckého výkladu.[7] V ďalších dielach ako Stvoritelia (1964) a Obyčajné drevo (1964) zaznamenáva tradičné remeslá a prináša obraz jednoty človeka a práce.[8] Vo filme Žiarske rekviem (1966) spája smútok nad smrťou s obdivom k spôsobu života, ktorý napriek nepriaznivej situácii uchováva základné mravné hodnoty. O rok neskôr nakrúca dielo Sená na Doščonke (1967), ktorému dominuje charakter podtatranského kraja, mentalita ľudí, ale aj ťažké sociálne podmienky.[8] Za jeho vrcholné dielo sa považuje film Štyri dni Ľudovíta Čonku z roku 1967. Je to portrét človeka, ktorý žije uprostred opustenej východoslovenskej nížiny. Vo filme sa neodohráva žiadna veľká dráma, dominuje mu rytmus ľudskej existencie a plynutie času. Vyzdvihuje spätosť človeka s prírodou a snímka tak nadväzuje na líniu dokumentárnych filmov Roberta Flahertyho.[9]
Politický dokument upraviť
Prostredníctvom filmov o Slovenskom národnom povstaní sa Skřipský dotkol aj témy aktuálneho politického dokumentu. Nakrútil filmy Žijem (1964) a Príbehy z Roháčov (1965). Tieto filmy vychádzajú z prostoty výrazu, bez estetického a ľudského patetizovania evokujú situáciu z vojnovej doby.[8]
Charakteristika tvorby upraviť
Karol Skřipský sa vyprofiloval ako tvorca autorských filmov – bol scenáristom, kameramanom a režisérom, čo mu umožňovalo rozvíjať vlastnú originálnu poetiku. Pre jeho diela je príznačný výtvarne komponovaný záber s harmonickou kompozíciou veľkých jednofarebných plôch, so starostlivo vyváženými hmotami, vzdialený akémukoľvek náznaku reportážnej neuzatvorenosti, dynamickosti. U Skřipského spôsobu nakrúcania často dominovalo očarenie obrazovo vďačnými parciálnymi motívmi, preto koncepcia celku sa často dotvárala v úzkej spolupráci so strihačom a dramaturgom.[10] Jeho filmom dominuje prítomnosť tradície, jedinečnosť momentu a večnosť prírody.[8] Vyzdvihoval harmóniu a jednotu človeka a prírody, pričom často prelínal etnografické a sociálne prvky.
Emigrácia upraviť
Po roku 1968 emigroval do Švajčiarska a jeho diela boli stiahnuté z distribúcie. V exile sa venoval filmárskym a najmä fotografickým projektom. Námety zbieral na svojich cestách po Európe, Prednom Oriente, Amerike a Afrike, pričom ostal verný prírodným motívom a horám. Svoje dielo mohol na Slovensku a v Česku predstaviť až po roku 1989.
Filmografia upraviť
- Zletová predohra v Tatrách (1947)
- Severnou stenou na Kriváň (1947)
- Na lyžiach cez hrebene Tatier (1947)
- Oživená hlina (1949)
- Cesta k slnku (1949)
- Kedysi a dnes (1951)
- Výživa dojčiat (1952)
- Kvety Tatier (1954)
- Na ľadovcoch Mont Blancu (1956)
- Tatranský národný park (1958)
- Srdce Nízkych Tatier (1959)
- Zachraňujeme milióny životov (1960)
- Pieseň farieb a tvarov (1960)
- Obrázky z Tatier (1960)
- Dva Barančeky (1960)
- Expedícia TANAP (1961)
- Kucany 1962 (1963)
- Stvoritelia (1964)
- Ždiarske rekviem (1966)
- Štyri dni Ľudovíta Čonku (1967)
- Sená na Doščonke (1967)
- Obyčajné drevo (1967)
- Mašinka (1967)
- Liparské ostrovy (1968)
- Sopky na Kanárskych ostrovoch (1969)
- Lanzarote (1969)
- Gran Canaria (1970)
- Dedina slobodných Walsanov (1971)
Referencie upraviť
- ↑ . Dostupné online.
- ↑ . Dostupné online.
- ↑ . Dostupné online.
- ↑ Macek V.: K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav - národné kinematografické centrum, 1992, s. 35.
- ↑ Macek V.: K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav - národné kinematografické centrum, 1992, s. 34.
- ↑ Macek V.: K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav - národné kinematografické centrum, 1992, s. 39.
- ↑ Macek V.: K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav - národné kinematografické centrum, 1992, s. 52.
- ↑ a b c d Macek V.: K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav - národné kinematografické centrum, 1992, s. 60.
- ↑ Macek V. - Paštéková J.: Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997, s. 266.
- ↑ Macek V.: K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav - národné kinematografické centrum, 1992, s. 59.