Karol I. z Valois (* 12. marec[1] 1270[2], Vincennes, Francúzsko16. december 1325, Nogent-le-Roi), bol francúzsky princ, mladší brat Filipa IV., zakladateľ dynastie Valois.

Karol I. z Valois
gróf z Valois
gróf z Valois
Narodenie12. marec 1270
Vincennes, Francúzsko
Úmrtie16. december 1325 (55 rokov)
Nogent-le-Roi, Francúzsko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Karol z Valois
 
Erb rodu Valois

Narodil sa ako štvrtý syn francúzskeho kráľa Filipa III. a Izabely Aragónskej[3].
Ako človek priemernej inteligencie, ale nadpriemernej ctižiadostivosti a značnej chamtivosti, zbieral Karol z Valois – mladší syn bez zdedených domén – kniežatstvá. Syn, brat, švagor, zať kráľov a kráľovien (Francúzska, Navarry, Anglicka a Neapolska) a – po svojej smrti – otec nasledujúceho francúzskeho kráľa a svokor nemeckého cisára. Jeho celoživotným cieľom bolo získať kráľovskú korunu, čo sa mu však nikdy nepodarilo. V roku 1284 ho pápež – ako syna Izabely Aragónskej – uznal za kráľa Aragónska, vazala Svätej stolice a protikráľa Petra III., ktorý od Sicílských nešpor (1282) bol nepriateľom Ríma. Aby podporil svoj nárok na sicílske kráľovstvo, oženil sa s dcérou neapolského kráľa Margarétou z Anjou. Karol dúfal, že aragónska výprava (1284 – 1285), ktorú podnikol jeho otec, mu prinesie jeho titulárne kráľovstvo. V roku 1285 sa nechal korunovať kardinálskym klobúkom, čo mu prinieslo posmešnú prezývku „kráľ klobúka“[4]. Neskôr sa musel titulu vzdať.

Preukázal sa ako schopný vojvodca a úspešne viedol ťaženie vo Flámsku (1297).

Karol sníval o cisárskej korune a v roku 1301 sa oženil s Katarínou z Courtenay, titulárnou cisárovnou konštantínopolskou, vnučkou a dedičkou posledného latinského cisára, Balduina II. S tajným súhlasom pápeža sa zúčastnil ťaženia Karola II. Neapolského o dobytie Sicílie. Bol menovaný za pápežovho vikára v Taliansku a stratil sa v bludisku talianskej politiky. Kompromitoval sa masakrom vo Florencii a finančným vydieraním, dobyl Sicíliu, kde si upevnil svoju povesť rabovača a vrátil sa – ako človek so zlou povesťou – 1301/1302 nazad do Francúzska.

Keď v roku 1308 zomrel rímskonemecký kráľ Albrecht I., Karolove ambície získať kráľovskú korunu opäť ožili. Jeho kandidatúra však neuspela[5], zvolený bol Henrich VII. Luxemburský[pozn. 1]

Predčasná smrť Ľudovíta X. v roku 1316 mu dala nádej, že ako možný francúzsky regent bude v krajine zohrávať významnú úlohu. Nevedel však zabrániť svojmu synovcovi, budúcemu Filipovi V., v prevzatí vlády. Po smrti Filipa V. (1324) už na neho nikto nemyslel. Predsa však v tomto roku úspešne viedol vojsko nového kráľa Karola IV. v Akvitánsku (Guyenne).

Kráľ potom francúzsky, rozhorčený pre vypudenie svojej sestry i svojho synovca, žiadal môjho svokra Karola, svojho strýka, aby pomstil tak veľkú pohanu, ktorá sa stala ich rodu. Ten sebrav vojsko vtrhol do Akvitánska a takmer celého ho dobyl s výnimkou Bordeaux a niekoľkých pevných miest či hradov...
Karol IV.[6]

Zomrel v decembri 1325 a pochovali ho v Paríži v Kostole jakobínov. Dante Alighieri ho vo svojej Božskej komédii umiestnil do Očistca.[7]

Karol sa trikrát oženil a so svojimi manželkami mal 14 detí.

Jeho prvou manželkou bola Margaréta z Anjou (* c. 1273 – † 31. december 1299), dcéra neapolského kráľa Karola II.[8] Svadba sa konala 16. augusta 1290 v Corbeil. Mali spolu 6 detí:

  1. Izabela (* 1292 – † 1309) ∞ vojvoda Ján III. Bretónsky
  2. Filip VI. (* 1293 – † 1350) – francúzsky kráľ (1328)
  3. Jana (* 1294 – † 7. marec 1342) ∞ gróf Viliam III. Holandský
  4. Margaréta (* 1295 – † 1342) ∞ gróf Guy I. de Châtillon
  5. Karol II. (* 1297 – † 26. augusta 1346)
  6. Katarína (1299 – † ako dieťa)

S druhou manželkou Katarínou z Courtenay (* 1274 – † 3. január 1308), titulárnou konštantínopolskou cisárovnou [9], dcérou Filipa z Courtenay (Latinské cisárstvo) sa oženil 8. februára 1301 v Saint-Cloud. Mali spolu 4 deti:

  1. Ján (* c. 1302 – † 1308)
  2. Katarína (* 1303 – † 1346), titulárna cisárovná konštantínopolská ∞ Filip I., knieža z Tarentu
  3. Jana (* 1304 – † 9. júla 1363) ∞ Róbert III. z Artois
  4. Izabela (* 1306 – † 11. novembra 1349) – opátka kláštora Fontevrault (1342)

Jeho treťou manželkou sa v júni 1308 v Poitiers stala Matilda de Châtillon (* 1293 – † 1358)[10] , dcéra Guya III. de Châtillon, grófa zo Saint-Pol. Ich deti:

  1. Mária (* 1309 – † 6. december 1328) ∞ vojvoda Karol z Kalábrie
  2. Izabela (* 1313 – † 26. júla 1383) ∞ vojvoda Peter I. Bourbonský
  3. Blanka (Margaréta) (* 1316 – † 1. augusta 1348) ∞ český a rímskonemecký kráľ Karol IV.
  4. Ľudovít (* 1318 – † 2. november 1328)

Genealógia

upraviť
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Filip II.
 
 
 
 
 
 
 
Ľudovít VIII.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Izabela Henegávska
 
 
 
 
 
 
 
Ľudovít IX.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alfonz VIII.
 
 
 
 
 
 
 
Blanka Kastílska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Eleonóra Anglická
 
 
 
 
 
 
 
Filip III.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alfonz II.
 
 
 
 
 
 
 
Raimond Bérenger IV.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Garsinde zo Sabranu
 
 
 
 
 
 
 
Margaréta Provensalská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Tomáš I.
 
 
 
 
 
 
 
Beatrix Savojská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Margaréta zo Ženevy
 
 
 
 
 
 
 
Karol z Valois
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alfonz II.
 
 
 
 
 
 
 
Peter II.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Sancha Kastílska
 
 
 
 
 
 
 
Jakub I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Viliam VIII. z Montpellieru
 
 
 
 
 
 
 
Marie z Montpellieru
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Eudokia Komnénovna
 
 
 
 
 
 
 
Izabela Aragónska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Belo III.
 
 
 
 
 
 
 
Ondrej II.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Anežka zo Châtillonu
 
 
 
 
 
 
 
Jolana Uhorská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Peter II. z Courtenay
 
 
 
 
 
 
 
Jolanda z Courtenay
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Jolanta Flanderská
 
 
 
 
 
 

Poznámky

upraviť
  1. Jeho posledná dcéra Blanka z Valois si vzala Henrichovho vnuka, budúceho českého kráľa Karola IV.

Referencie

upraviť
  1. Selon la généalogie de Charles de Valois sur le site Medieval Lands
  2. Selon la chronique de Saint-Denis (EX Brevi Chronico ecclesiæ S. Dionysii) : « Cette même année 1270, au cours du Quadragésima, naissance de Charles, fils du roi Philippe et de sa première épouse ». Recueil des historiens de la France, tome XXIII
  3. The Encyclopædia Britannica, Vol.21, Ed. Hugh Chisholm, (1911), 381.
  4. Joseph Petit, Charles de Valois (1270-1325), Adegi Graphics LLC, 2005
  5. SPĚVÁČEK, Jiří. Jan Lucemburský a jeho doba 1296-1346. Praha : Svoboda, 1994. ISBN 80-205-0291-2.
  6. Vlastní životopis. Praha : Odeon, 1979. S. 29.
  7. DANTE, Alighieri. Božská komedie. Praha : Academia, 2009. ISBN 978-80-200-1762-8. S. 276.
  8. Debating the Hundred Years War, Vol.29, Ed. Craig Taylor, (University of Cambridge, 2006), 55.
  9. Housley, Norman, The later Crusades, 1274-1580: from Lyons to Alcazar, (Oxford University Press, 1992), 53.
  10. The Encyclopædia Britannica, Vol.5, (1911), 937.