Kartuziánsky rád
Kartuziánsky rád alebo kartuziáni je katolícka rehoľa s prísnymi rehoľnými pravidlami založená v roku 1084 sv. Brunom, pomenovaná podľa latinského názvu Chartreuse Cartusia (kláštor v Chartreuse). Motto kartuziánskej rehole je: lat. Stat crux dum volvitur orbis – Kríž stojí, kým svet sa krúti.
Dejiny upraviť
Rehoľu založil spolu so šiestimi spoločníkmi sv. Bruno z Kolína pri Grenoble vo Francúzsku. V rokoch 1122 - 1127 spísal Gvigo - piaty prior kláštora regulu tohto rehoľného spoločenstva. V roku 1141 sa zišla generálna kapitula - najvyšší orgán kartuziánskej rehole.
Rehoľné pravidlá boli pod názvom "Statuta ordinis cartusiensis a domino Guigone priore cartusie edita" kníhtlačou vydané v Bazileji, v roku 1510.
Už niekoľko storočí sa rodí v horskom prostredí kartuziánskeho kláštora Grande Chartreuse blízkosti Grenoble známy likér Chartreuse s nezameniteľnou chuťou a vôňou. Likér pôvodne vyvinul neznámy alchymista ako "elixír dlhého života". Mníchom dal zašifrovaný recept maršal François Annibale d' Estrees v roku 1605 a údajne im trvalo 150 rokov ho rozlúštiť.
Súčasnosť upraviť
Kartuziánsky rád má približne 400 členov, počet mužských kláštorov je 18, ženských je 5. Najviac kláštorov sa nachádza vo Francúzsku a v Španielsku po 5.
Na Slovensku bol kartuziánsky kláštor v Kláštorisku v Slovenskom raji (založený 12. mája 1299), druhý kláštor bol v Hamburku (teraz Brezovička), filiálka kláštora na Kláštorisku (fungoval v rokoch 1307 – 1329)[1] a tretí Červený kláštor pri Dunajci.
Štruktúra upraviť
Na čele kartuziánskeho rádu je generálna kapitula, na ktorú prichádzajú každé dva roky všetci priori. Mimo generálnej kapituly vedie rád generál, ktorého zvolí spoločenstvo vo Veľkej Kartúze (tu vznikol kartuziánsky rád), a ktorý je pritom aj jej prior. Taktiež spoločenstvá v jednotlivých kláštoroch si samé zvolia priora. Generálna kapitula a rehoľná vizitácia v jednotlivých kláštoroch ubezpečuje jednotu rádu.
Na Slovensku bol založený v roku 1319 ďalší kláštor kartuziánov v Červenom Kláštore na Spiši (Zamagurie). Neskôr v období baroka ho spravoval rád Kamaldulov.
Referencie upraviť
- ↑ ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny osídlenia Šariša. Vyd. 1. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1990. 513 s. ISBN 80-85174-03-0. S. 41 – 42.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kartuziánsky rád
Literatúra upraviť
- LOCKHART, Robin Bruce. Na cestě do nebe: skrytý život kartuziánů. Preklad Sylva Kolísková. 1. vyd. Praha : Zvon, 1996. ISBN 80-7113-163-6. (po česky)