Wikipédia

Kolektívna imunita

Kolektívna imunita (iné názvy: skupinová imunita, stádová imunita, imunita stáda; angl. herd imunity – doslova: stádová imunita) je forma nepriamej ochrany pred šírením infekčnej choroby, ktorá môže vzniknúť, keď sa dostatočné percento populácie stane imúnnym voči infekcii, či už očkovaním alebo prekonaním infekcie,[1] čím sa zníži pravdepodobnosť infekcie aj u jedincov, ktorí imúnni nie sú.[2][3][4][5] Imúnni jedinci sťažujú prenos choroby tým, že narušia postup šírenia infekcie, čo spomalí alebo zastaví šírenie choroby.[6] Čím vyšší je podiel imúnnych jedincov v skupine (kolektíve), tým menšia je pravdepodobnosť, že zdravé neimunizované osoby prídu do kontaktu s infekčným jedincom (pozri obrázok vpravo).[2] Kolektívna imunita ma väčší význam pri hromadnom (epidemickom) a nie sporadickom výskyte infekčných chorôb.

Horný rámček zobrazuje vypuknutie infekcie v kolektíve, v ktorom je niekoľko ľudí infikovaných (zobrazených červenou farbou) a zvyšok je zdravý, ale neimunizovaný (zobrazený modrou farbou); choroba sa tak časom (vpravo) voľne šíri populáciou. Stredný rámček zobrazuje populáciu, kde bol imunizovaný malý počet ľudí (zobrazených žltou farbou). Tí, ktorí nie sú imunizovaní, sa nakazia, zatiaľ čo imunizovaní nie. V dolnom rámčeku je zaočkovaná veľká časť populácie, čo zabraňuje značnému rozšíreniu choroby, a to aj na neimunizované osoby. V prvých dvoch príkladoch sa nakazí väčšina zdravých neimunizovaných ľudí, zatiaľ čo v dolnom prípade sa nakazí iba jedna štvrtina (1/4) zdravých neimunizovaných ľudí.

Jednotlivci sa môžu stať imúnnymi (individuálna imunita) zotavením sa z prekonanej infekcie alebo očkovaním.[6][7] Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) podporuje získanie kolektívnej imunity očkovaním.[8] Aktívna imunita vzniká, keď si organizmus sám protilátky vytvára po prekonaní ochorenia alebo po očkovaní. Pasívna imunita vzniká prenosom materských protilátok na plod alebo kojenca, alebo podaním sér alebo imunoglobulínov, kedy sa do tela dostávajú už hotové protilátky. Ich životnosť je však relatívne krátkodobá.[9] Niektorí jedinci sa nemôžu stať imúnnymi kvôli zdravotným problémom, ako sú imunodeficiencia (neschopnosť vytvorenia imunity v dôsledku genetickej poruchy, inej infekcie, napr. HIV alebo choroby – pozri ďalej), alebo imunosupresia (zníženie imunity napríklad pri autoimunitnej chorobe alebo zámerné zníženie imunosupresívnou liečbou po transplantácií orgánov a pod.), a pre tieto skupiny je kolektívna imunita najlepšou metódou ochrany proti infekcii.[10][11] Tieto osoby sú u nás všeobecne nazývané ako s oslabenou alebo zníženou imunitou.[12] Ďalšie všeobecné dôvody, pre ktoré nemôžu byť osoby očkované, sú vysoký vek, zlý zdravotný stav a chronické ochorenia.[9]

Rýchlo po tom, ako sa dosiahne prah imunity, choroba z populácie postupne vymizne.[11] Táto eliminácia, ak sa dosiahne na celom svete, môže mať za následok trvalé zníženie počtu infekcií na nulu, nazývané eradikácia (úplné vyhubenie či zničenie patogénu).[13][14] Imunita vytvorená očkovaním prispela k eradikácii kiahní v roku 1977 a prispela k zníženiu výskytu ďalších chorôb.[2][14] Kolektívna imunita sa týka iba infekčných chorôb, to znamená tých, ktoré sa prenášajú z jedného jedinca na druhého[11] mikroorganizmami. Tetanus je však napríklad infekčný, ale nie nákazlivý, takže pri ňom kolektívna imunita nepomáha.[15]

Kolektívna imunita bola objavená ako prirodzene sa vyskytujúci jav v 30. rokoch 20. storočia, keď sa zistilo, že keď sa značný počet detí stal imúnnymi voči osýpkam, počet nových infekcií sa dočasne znížil.[16][17] Hromadné očkovanie na navodenie kolektívnej imunity sa odvtedy stalo bežným postupom a osvedčilo sa v prevencii šírenia mnohých infekčných chorôb.[18] Odpor voči očkovaniu znižuje, komplikuje až ohrozuje dosiahnutie kolektívnej imunity, pretože umožňuje chorobám, ktorým sa dá predchádzať, pretrvávať v populáciách s nedostatočnou zaočkovanosťou alebo sa do nich vrátiť.[19][20][21]

Číselné vyjadrenie prahu kolektívnej imunity (HIT – herd immunity threshold)[22] v percentách sa líši v závislosti od veľkosti kolektívu, ale najmä od infekčnosti choroby, ktorá sa vyjadruje pomocou základného reprodukčného čísla choroby – R0, a tiež podľa realizovaných opatrení.[23] Príkladom choroby s vysokým prahom kolektívnej imunity s HIT presahujúcim 95 % sú osýpky.[24][25] Ak zoberieme do úvahy aj ľudí, ktorí už ochorenie prekonali a vďaka vytvoreným protilátkam by nemali znovu (aspoň na určitý čas) ochorieť, namiesto R0 by sme mali použiť efektívne reprodukčné číslo Re, ktoré tento faktor zohľadňuje. Ale ani Re neberie do úvahy skutočnosť, že šírenie ochorenia nie je v populácii rovnomerné. Pre SARS-CoV-2 je totiž charakteristické šírenie prostredníctvom superšíriteľov (pozri dole) a lokálnych ohnísk. Keďže reprodukčné číslo sa časom môže meniť v závislosti od vlastností vírusu, od prijatých opatrení, ale aj od iných faktorov, určenie jeho presnej hodnoty je zložité.[22]

Účinky upraviť

Ochrana ľudí bez imunity upraviť

 
Očkovanie má dve základné funkcie – individuálne a kolektívne. Na individuálnej úrovni chránime pred infekciou seba. Kolektívna imunita chráni ostatných zraniteľných, ktorí sa nemôžu zaočkovať. Na obrázku sú označení žltou šípkou, tí, ktorí sa nemôžu zaočkovať.

Niektorí jedinci si buď nedokážu po očkovaní vytvoriť imunitu, alebo z rôznych dôvodov (zdravotný stav, vek) nemôžu byť vôbec očkovaní.[15][26][27] Jedinci, ktorí sú imunodeficientní v dôsledku vrodených alebo získaných ochorení, napr. HIV/AIDS, lymfómu, leukémie, rakoviny kostnej drene, chorôb sleziny, chemoterapie alebo rádioterapie, mohli stratiť v dôsledku týchto ochorení schopnosť imunitnej odpovede, očkovacie látky u nich nemusia vyvolať imunitnú reakciu z dôvodu ich imunodeficiencie a teda nebudú užitočné.[15][27][28][29]

U časti očkovaných sa teda nemusí vyvinúť dlhšie trvajúca efektívna imunita.[2][30][31] Očkovaniu určitých osôb zas môžu brániť kontraindikácie. Okrem toho, že jednotlivci z takýchto skupín potom nie sú imúnni, môžu mať vzhľadom na svoj zdravotný stav aj vyššie riziko vzniku komplikácií, spôsobených infekciou. Napriek tomu môžu byť chránení, ak je dostatočne veľké percento populácie imúnne.[15][27][29][31]

Vysoká úroveň imunity v jednej vekovej skupine môže vytvoriť kolektívnu imunitu pre ostatné vekové skupiny.[32] Očkovanie dospelých proti čiernemu kašľu znižuje výskyt čierneho kašľa u dojčiat, ktoré sú príliš malé na očkovanie a u ktorých je najväčšie riziko komplikácií spojených s touto chorobou.[33][34] Toto je obzvlášť dôležité pre blízkych rodinných príslušníkov, ktorí sú väčšinou zdrojom prenosu na malé deti.[35] Rovnakým spôsobom deti, ktoré dostávajú očkovacie látky proti pneumokokom, znižujú výskyt pneumokokových chorôb u mladších, neočkovaných súrodencov.[36] Očkovanie detí proti pneumokokom a rotavírusom malo za následok zníženie hospitalizácií prisúdených pneumokokom a rotavírusom pre staršie deti a dospelých, ktorí tieto očkovacie látky bežne nedostávajú.[36][37][38]

Chrípka je závažnejšie ochorenie pre starších ľudí, ako pre mladších, ale očkovacím látkam proti chrípke chýba účinnosť práve v staršej vekovej skupine v dôsledku oslabovania imunitného systému s vekom.[35][39] Ukázalo sa, že očkovanie detí v školskom veku pre sezónnu imunizáciu proti chrípke, ktoré je účinnejšie ako očkovanie starších osôb, vytvára určitý stupeň ochrany aj pre starších ľudí.[35][39]

V prípade pohlavne prenosných infekcií (PPI) vysoká úroveň imunity u heterosexuálov jedného pohlavia vyvoláva kolektívnu imunitu u heterosexuálov oboch pohlaví.[18][40][41] Očkovacie látky proti pohlavne prenosným chorobám, ktoré sú zamerané na heterosexuálov rovnakého pohlavia, majú za následok silný pokles PPI u heterosexuálov oboch pohlaví, ak je imunita cieľového pohlavia vysoká.[40][41][42] Kolektívna imunita žien však neovplyvňuje mužov, ktorí majú sex s mužmi.[41] Vysokorizikové správanie sťažuje znižovanie PPI, pretože aj keď sa väčšina prípadov infekcie vyskytuje u jedincov so stredným rizikom, väčšinu prenosov spôsobujú jedinci s vysokorizikovým správaním.[18] Z tohto dôvodu môže byť v určitých populáciách nevyhnutné imunizovať vysoko rizikové osoby bez ohľadu na pohlavie.[18][41]

Evolučný tlak a zámena sérotypu upraviť

Kolektívna imunita samotná pôsobí evolučným tlakom na patogény, pričom ovplyvňuje vývoj (evolúciu) vírusov tým, že podporuje vznik nových kmeňov. Tieto varianty sú označovaných po anglicky ako escape mutants („únikové mutanty“), ktoré sú schopné vyhnúť sa kolektívnej imunite a infikovať predtým imúnnych jedincov.[43][44] Vznik nových kmeňov je známy ako zámena alebo posun sérotypu – antigénový drift. V dôsledku vysokej kolektívnej imunity prevalencia daného pôvodného sérotypu klesá a tým sa vytvára priestor na jeho nahradenie inými sérotypmi.[45][46]

Na molekulárnej úrovni dochádza k unikaniu kolektívnej imunite mechanizmom antigénneho driftu, kedy sa mutácie hromadia v časti vírusového genómu, ktorá kóduje povrchový antigén vírusu, v typickom prípade proteín vírusovej kapsidy, čo spôsobuje zmenu vírusového epitopu (antigénnej bielkovinnej štruktúry, podľa ktorej je vírus rozpoznávaný protilátkami).[47][48] Alternatívne môže dochádzať k tvorbe nových sérotypov preskupením segmentov vírusového genómu alebo antigénny posun, čo je častejšie v prípadoch, keď je v prostredí viac kmeňov.[43][49] Keď dôjde k takejto zmene genómu, pamäťové T bunky už vírus nerozpoznávajú, takže ľudia potom nie sú imúnni voči takému kmeňu, a ten sa stane dominantným.[48][49] Tak v prípade chrípky a norovírusu, počas epidémie dočasne vznikne imunita, ktorá trvá, kým sa neobjaví nový dominantný kmeň, čím vznikajú opakované vlny epidémií.[47][49] Pretože tento vývoj predstavuje výzvu pre kolektívnu imunitu, vyvíjajú sa široko neutralizujúce protilátky a „univerzálne“ vakcíny, ktoré môžu poskytovať ochranu nad rámec špecifického sérotypu.[44][50][51]

Pôvodné vakcíny proti Streptococcus pneumoniae významne obmedzili nosohltanové nosičstvo „vakcínových“ sérotypov (VT), vrátane typov rezistentných na antibiotiká,[52][53] čo bolo kompenzované zvýšeným prenosom nevakcínových sérotypov (NVT).[36][45][46] To však neviedlo k úmernému zvýšeniu výskytu chorôb, pretože NVT boli menej invazívne ako VT.[45] Odvtedy boli zavedené pneumokokové vakcíny, ktoré poskytujú ochranu pred vznikajúcimi sérotypmi, a úspešne bojujú proti ich nástupu.[36] Možnosť budúceho posunu zostáva, takže ďalšie stratégie na riešenie tohto problému zahŕňajú rozšírenie pokrytia VT a vývoj vakcín, ktoré používajú buď usmrtené celé bunky, ktoré majú viac povrchových antigénov, alebo proteíny prítomné vo viacerých sérotypoch.[36][54]

Eradikácia chorôb upraviť

 
Kravský mor, „mliečna horúčka“ rok 1982. Posledný potvrdený prípad moru dobytka sa vyskytol v Keni v roku 2001 a táto choroba bola oficiálne vyhlásená za vyhubenú v roku 2011.

Ak bola v populácii dostatočne dlho vytvorená a udržiavaná kolektívna imunita, choroba z nej nevyhnutne vymizne – už nedochádza ani len k ojedinelým prenosom.[11] Ak sa eliminácia dosiahne na celom svete a počet prípadov sa trvalo zníži na nulu, potom možno chorobu vyhlásiť za úplne eradikovanú.[13] Eradikáciu možno teda považovať za želaný konečný výsledok iniciatív v oblasti verejného zdravia, zameraných na zabránenie šíreniu infekčných chorôb – ich úplné vyhubenie.[13][32]

Medzi výhody eradikácie patrí postupné celkové odstránenie chorobnosti a úmrtnosti spôsobenej danou chorobou, finančné úspory pre jednotlivcov, poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a vlády a umožňuje použiť zdroje na zvládanie iných chorôb.[13] K dnešnému dňu boli pomocou kolektívnej imunity a očkovania celosvetovo zlikvidované dve choroby: hovädzí mor a kiahne.[35][55] V súčasnosti prebieha úsilie o likvidáciu detskej obrny, ktoré sa spolieha na kolektívnu imunitu, aj keď to sťažujú občianske nepokoje a nedôvera v modernú medicínu.[56] Povinné očkovanie môže byť prospešné v úsilí o eradikáciu chorôb, len ak sa nechá zaočkovať dostatočný počet ľudí.[57][58]

Problém čierneho pasažiera upraviť

Kolektívna imunita je veľmi citlivá na existenciu čierneho pasažiera (angl. free rider, čo je sociologické označenie jedinca, ktorý odmieta spolupracovať v prospech spoločenstva, ale neváha využívať výhody, ktoré mu poskytuje).[59] Jedinci, ktorým chýba imunita, vrátane tých, ktorí sa rozhodli neočkovať sa, môžu zničiť už vytvorenú kolektívnu imunitu.[60] Ako sa počet čiernych pasažierov v populácii zvyšuje, ohniská chorôb, ktorým sa dá predchádzať, sú stále častejšie a závažnejšie v dôsledku straty kolektívnej imunity.[20][21][57][61] Jednotlivci sa môžu rozhodnúť odmietnuť alebo váhať s očkovaním z rôznych dôvodov, vrátane presvedčenia, že očkovacie látky sú neúčinné,[62] alebo obavy, že riziká súvisiace s očkovacími látkami sú väčšie ako riziká spojené s infekciou.[20][21][62] Ďalšie dôvody môžu byť: nedôvera voči očkovacím látkam alebo predstaviteľom verejného zdravotníctva,[63] stádovité myslenie (angl. bandwagon effect) alebo skupinové myslenie (angl. groupthink),[57][64] sociálne obmedzenia, ovplyvnenie sociálnym okolím[62] a náboženské presvedčenie.[20] Niektorí jedinci sa rozhodnú neočkovať sa, lebo sú presvedčení, že miera zaočkovania ostatných, teda imúnnych je už podľa ich názoru dostatočná a práve ich očkovanie nemusí byť potrebné.[65]

Problém superšírenia upraviť

Pokiaľ čierny pasažier úmyselne zneužíva výhody vyplývajúce z existencie kolektívnej imunity, superšíriteľ, ktorý môže byť aj bezpríznakový {asymptomatický}, nakazí množstvo ostatných aj neúmyselne. Ide o tzv. superšíreteľskú udalosť, keď superšíriteľ nakazí veľa ale najmenej osem ďalších ľudí (pozri obrázok).

 
9. poschodie hotela Metropole v Hongkongu, na ktorom sa v zelenej izbe ubytoval infikovaný čínsky doktor, ktorý počas svojho pobytu na červených miestach, nakazil 16 ďalších hostí na tomto poschodí. Hostia odcestovali do Kanady, Singapuru, Taiwanu a Vietnamu čím tam v roku 2003 vypukla pandémia SARS – ťažký akútny respiračný syndróm.

Superšírená udalosť je udalosť, pri ktorej sa infekčné ochorenie šíri oveľa viac ako obvykle. Superrozšíriteľ je osoba, ktorá v porovnaní s typickou infikovanou osobou častejšie nakazí ostatných. Tieto procesy skúma epidemiológia.

Niektoré prípady superšírenia sú v súlade s pravidlom 80/20 (Paretov princíp)[66], kde je za 80% prenosov zodpovedných približne 20% infikovaných osôb, aj keď stále možno tvrdiť, že k superšíreniu dochádza, aj keď superšíritelia predstavujú spôsobia iné percento prenosov ako 80%.[67] Pri COVID-19 slovenský minister zdravotníctva povedal, že ľudia s rizikovým správaním tvoria zhruba desať percent a týchto desať percent nesie vinu za 80% infikovaných.[68][69]

V apríli 2020 Jonathan Kay v súvislosti s pandémiou COVID-19 informoval,[70] že ak odhliadneme od nemocníc, súkromných rezidencií a domovov pre seniorov, takmer všetky tieto superšíriteľské akcie sa konali ako: (1) večierky, (2) osobné stretnutia a schôdze zoči-voči, (3) náboženské zhromaždenia, (4) športové podujatia, (5) v zariadeniach na spracovanie mäsa, (6) na lodi na mori, (7) spevácke skupiny, (8) pohreby.

Kolektívna imunita, COVID, odmietanie očkovania a jeho dôsledky upraviť

Bližšie informácie v článkoch: Očkovanie#Odporcovia očkovania, COVID-19#Vakcinácia a Pandémia ochorenia COVID-19 na Slovensku

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie WHO kolektívna imunita proti COVID-19 by sa mala dosiahnuť ochranou ľudí očkovaním a nie ich vystavením patogénu COVID[8] (prirodzené premorenie). Pochybnosti o očkovaní sa začali na Slovensku rozširovať po roku 2000 a mali podobnú motiváciu, ako majú čierni pasažieri.[71] Existujú ľudia, ktorí nielen pochybujú, ale majú odpor voči očkovaniu – nedajú sa zaočkovať (nazývaní sú aj v slovenčine ako antivaxeri, anglicky anti-vaxxers), ale sú aj ľudia, ktorý odpor proti očkovaniu považujú za ideológiu, protestné hnutie (antivax hnutie) a bojujú za právo neočkovať sa a proti očkovaniu ostatných.


Nižšie je vysvetlený mechanizmus a teoretický základ ochrany pred infekciou získavaním kolektívnej imunity. Výsledkom, pri využití stanovených podmienok, je vypočítaný prah kolektívnej imunity HIT. Pre variant SARS-CoV-2 alfa (predtým označovaný ako „britský“), ktorého základné reprodukčné číslo bolo odhadované na 2,5, vychádza podľa vzorca prahová preočkovanosť populácie HIT na 66 %. (R = 2,5, vychádza HIT = 1 – 1/R = (R – 1)/R = 1,5/2,5 = 2/3)). Iné choroby a varianty sú uvedené v tabuľke nižšie.

Mechanizmus upraviť

Jedinci, ktorí sú imúnni voči chorobe, pôsobia ako bariéra v šírení choroby tým, že spomaľujú alebo predchádzajú jej prenosu na ďalších.[72] Imunitu jednotlivca je možné získať prirodzene infekciou alebo umelými prostriedkami, ako je napríklad očkovanie. Keď sa kritická časť populácie stane imúnnou, čo sa nazýva prah kolektívnej imunity (angl. HIT – Herd immunity threshold) a je to určitá hodnota úrovne kolektívnej imunity (angl. HIL – Herd Immunity level), choroba už nedokáže v populácii pretrvávať a prestáva byť endemická.[11][43]

Teoretickým základom pre kolektívnu imunitu sú všeobecné predpoklady, že vakcíny navodzujú dostatočnú imunitu, že jedinci v populácii sa stretávajú náhodne, že patogén sa nevyvíja takým spôsobom, aby sa vyhol imunitnej odpovedi a že neexistuje žiadny iný, ako ľudský prenášač – vektor pre danú chorobu.[56]

Teoretický základ upraviť

 
Exponenciálny graf prahu imunity vs. základné reprodukčné číslo pri vybraných chorobách (anglicky)

Prah kolektívnej imunity (angl. HIT) je kritická alebo prahová hodnota v danej populácii, pri ktorej choroba dosiahne endemický ustálený stav, čo znamená, že úroveň infekcie nerastie ani neklesá. Na obrázku je exponenciálny graf prahu imunity (HIT) pre základné reprodukčné číslo pri vybraných chorobách, z ktorého vidieť aké je rozpätie bodov pre danú chorobu (a jej R0). Prahová hodnota (HIT) môže byť vypočítaná z efektívneho reprodukčného čísla Re, ktoré sa získa ako súčin základného reprodukčného čísla R0 (priemerný počet nových infekcií spôsobených každým jedným prípadom v úplne vnímavej (náchylnej) populácii, ktorá je homogénna, alebo dobre zmiešaná, čo znamená, že každý jednotlivec rovnako pravdepodobne príde do kontaktu s akýmkoľvek iným vnímavým jedincom v populácii)[18][43][73] a hodnoty S, čo je podiel populácie, náchylnej na infekciu. Ak potom do výsledku dosadíme 1:

 

popisuje to stav, keď priemerne každý jeden infikovaný infikuje práve jedného jedinca.

Keď za S dosadíme (1 − p), kde p je podiel populácie, ktorá je imúnna (takže p + S sa rovná jednej), rovnica dostane tvar:[10]

  z čoho odvodíme p:
 
 

Týmto spôsobom zisťujeme hodnotu pc, ktorá predstavuje kritický (minimálny) podiel imúnnej populácie, potrebný na zastavenie šírenia chorôb. Zodpovedá prahu kolektívnej imunity HIT, vyjadrenej v percentách (HIT = pc. 100 %). R0 funguje ako miera nákazlivosti. Nízke hodnoty R0 sú spojené s nižšími mierami zaočkovanosti (HIT), vyššie R0 majú za následok vyššie HIT.[43][73] R0 tu vyjadruje mieru nákazlivosti, pričom nízke hodnoty znamenajú nízku nákazlivosť a vysoké hodnoty vysokú nákazlivosť. Napríklad prahová hodnota HIT pre ochorenie s R0 = 2 je teoreticky len 50 % imúnnej populácie, v porovnaní s ochorením s R0 = 10 s teoretickou potrebou 90 % imúnnej populácie na zastavenie šírenia ochorenia.[43]

Ak sa efektívne reprodukčné číslo Re nákazlivého ochorenia zníži a trvalo udrží pod 1, počet prípadov, vyskytujúcich sa v populácii, sa postupne znižuje, až kým choroba úplne nevymizne.[18][43][74] Ak je populácia voči chorobe imúnna v miere výrazne presahujúcej HIT, počet prípadov sa znižuje rýchlejšie, výskyt ohnísk je ešte menej pravdepodobný a ohniská, ktoré sa vyskytnú, sú menšie.[10][18] Ak Re stúpne na hodnotu vyššiu ako 1, potom choroba nie je ani v rovnovážnom stave, ani nemá klesajúci výskyt, ale aktívne sa šíri populáciou a počet infikovaných ľudí sa zväčšuje.[57][74]

Predpokladom platnosti týchto výpočtov je, že populácie sú homogénne alebo dobre premiešané, čo znamená, že každý jednotlivec rovnako pravdepodobne príde do kontaktu s akýmkoľvek iným jednotlivcom. V skutočnosti populácie skôr zodpovedajú sociálnym sieťam, pretože jednotlivci majú tendenciu sa zoskupovať sa do zhlukov (klastrov) a zostávať v relatívne tesnom kontakte s obmedzeným počtom kontaktov na ďalších jednotlivcov. V týchto sieťach dochádza k prenosu iba medzi tými, ktorí sú si navzájom geograficky alebo fyzicky blízki.[56][57][73] Charakter siete pravdepodobne mení reálny prah imunity HIT choroby, takže výskyt potom bude buď viac alebo menej častý.[73]

V heterogénnych populáciách sa R0 považuje za mieru počtu prípadov generovaných „typickou“ infekčnou osobou, ktorá závisí od toho, ako jednotlivci v sieti navzájom interagujú. Interakcie v sieťach sú bežnejšie, než medzi sieťami, pričom v takom prípade sa v najsilnejšie prepojených sieťach prenášajú choroby jednoduchšie, čo má za následok vyššie R0 a vyššie HIT, ako by sa vyžadovalo v menej prepojenej sieti.[10] V sieťach, ktoré sa buď nerozhodnú stať imúnnymi, alebo nie sú dostatočne imunizované, môžu choroby pretrvávať napriek tomu, že v lepšie imunizovaných sieťach už choroby neexistujú.[57]

Efekt prestrelenia upraviť

Kumulatívny počet jedincov, ktorí sa nakazia v priebehu prepuknutia choroby, môže prekročiť počet chorých, ktorý by mal zabezpečiť dosiahnutie imunitného prahu HIT. Dôvodom je, že HIT nepredstavuje bod, v ktorom sa choroba prestane šíriť, ale bod, v ktorom každá infikovaná osoba nakazí v priemere menej ako jednu ďalšiu osobu. Keď sa dosiahne HIT, počet ďalších infekcií neklesne okamžite na nulu ale klesá postupne. Prebytok kumulatívneho podielu infikovaných osôb oproti teoretického stavu s HIT sa nazýva efekt prestrelenia (angl. overshoot).[75][76][77]

Index nákazlivosti niektorých známych infekčných chorôb upraviť

Tabuľka je prevzatá z českej wikipédie, kde sú uvedené dva originálne zdroje a pre COVID doplnená z anglickej wikipedie.

Index nákazlivosti niektorých známych infekčných chorôb R0[Poznámky 1] a prah kolektívnej imunity – HIT
choroba spôsob prenosu R 0 HIT[Poznámky 2]
osýpky vzduchom 12 – 18 [78] 92 – 94 %
ovčie kiahne vzduchom 10 – 12 90 – 92 %
mumps kvapôčkami 10 – 12 90 – 92 %
detská obrna fekáliami, slinami 5 – 7 80 – 86 %
rubeola kvapôčkami 5 – 7 80 – 86 %
čierny kašeľ kvapôčkami 5,5 [79] 82 %
pravé kiahne kvapôčkami 3,5 – 6 [80] 71 – 83 %
HIV / AIDS telesnými tekutinami 2 – 5 50 – 80 %
SARS kvapôčkami 2 – 5 50 – 80 %
záškrt slinami 1,7 – 4,3 [81] priemer 2,6 62 % (41 – 77 %)
covid-19 všeobecne

pôvodne

1,4 – 3,9 [82][83][84][85][86] priemer 2,87 priemer 65 %

(58 – 71 %)

covid-19 variant alfa (predtým „britský“) kvapôčkami a vzduchom 4 – 5 75 – 80 %
covid-19 beta („juhoafrický“) kvapôčkami a vzduchom
covid-19 gama (detegovaný v Brazílii) kvapôčkami a vzduchom
covid-19 delta („indický“) kvapôčkami a vzduchom 5 – 8 80 – 88 %
chrípka (Španielska chrípka, 1918 – 1920) kvapôčkami 1,4 – 2,8 [87]
ebola (Epidémie v západnej Afrike, 2013 – 2016) telesnými tekutinami 1,5 – 2,5 44 % (31 – 44 %)
chrípka (Mexická prasacia chrípka, 2009 – 2010) kvapôčkami 1,4 – 1,6 [87]
chrípka (sezónne epidémie) kvapôčkami 0,9 – 2,1 [87] priemer 1,3 23 % (17 – 29 %)
MERS kvapôčkami 0,3 – 0,8 [88] 0 %

Podpora imunity upraviť

Očkovanie upraviť

Primárnym spôsobom ako zvýšiť úroveň imunity v populácii, je očkovanie – vakcinácia.[56][89] Pôvodne bolo založené na pozorovaní, že dojičky, ktoré ochoreli na kravské kiahne, sa stali odolnými voči pravým kiahňam. Moderné vakcíny poskytujú ochranu oveľa bezpečnejším spôsobom, ako prekonanie ochorenia, pretože vakcíny spravidla nespôsobujú choroby, pred ktorými chránia a závažné nežiaduce účinky sú menej časté, ako komplikácie, spôsobené prekonaním infekcie.[89][90]

Imunitný systém nerozlišuje medzi prirodzenými infekciami a očkovaním a na oboje reaguje aktívnou imunitnou reakciou, takže imunita, vyvolaná očkovaním je podobná tej, ktorá by vznikla počas ochorenia a zotavovania sa z choroby.[91] Aby sa očkovaním dosiahla kolektívna imunita, výrobcovia vakcín sa snažia vyrábať spoľahlivé vakcíny a úrady sa snažia o zaočkovanie čo najviac ľudí. Po úspešnom zavedení a širokom využití vakcín sa pozoruje významný pokles výskytu chorôb, pred ktorými chránia, čo znižuje aj počet hospitalizácií a úmrtí spôsobených týmito chorobami.[92][93][94]

Za predpokladu, že vakcína je na 100 % účinná, potom je možné rovnicu pre výpočet prahu kolektívnej imunity HIT použiť pre výpočet úrovne zaočkovanosti populácie, potrebnej na elimináciu choroby Vc.[56] Očkovacie látky však nie sú dokonale účinné, takže treba zohľadniť ich skutočnú účinnosť E nasledovne:

 

Z tejto rovnice vyplýva, že ak je E menšie ako (1 – 1/ R 0), potom nie je možné odstrániť chorobu, aj keď bude zaočkovaná celá populácia.[56] Podobne, zníženie imunity vyvolanej vakcínou, aké sa napríklad vyskytuje u acelulármych vakcín proti záškrtu, vyžaduje na udržanie kolektívnej imunity vyššie úrovne posilňovacej (boost) vakcinácie.[56][95] Ak choroba prestane byť v populácii endemická, potom prirodzené infekcie už neprispievajú k zníženiu podielu vnímavej časti populácie. K tomuto zníženiu potom prispieva iba očkovanie.[18] Vzťah medzi pokrytím populácie vakcínou, jej účinnosťou a incidenciou chorôb možno vypočítať odčítaním súčinu účinnosti vakcíny a podielu zočkovanej populácie pv, od rovnice prahu kolektívnej imunity nasledovne:

p =  

Z tejto rovnice vyplýva, že za predpokladu, že všetky ostatné premenné zostanú konštantné („ceteris paribus“), akékoľvek zvýšenie zaočkovanosti pv alebo účinnosti očkovacej látky E, zrýchľuje dosiahnutie (a prekročenia) HIT choroby a ďalej znižuje počet prípadov ochorenia. Rýchlosť poklesu počtu prípadov závisí od R0 choroby, pričom choroby s nižšími hodnotami R0 dosahujú prudší pokles.[18]

Vakcíny mávajú pre určitú populáciu aspoň jednu zdravotnú kontraindikáciu, ale ak sú účinnosť aj pokrytie vakcináciou dostatočne vysoké, kolektívna imunita môže tieto populácie ochrániť.[26][29][95] Účinnosť očkovacej látky je často, ale nie vždy, nepriaznivo ovplyvnená pasívnou imunitou,[96][97] takže pri niektorých očkovacích látkach sa odporúčajú ďalšie dávky (posilňovacie – boost), zatiaľ čo u iných sa takéto podávajú až potom, keď jedinec stratí pasívnu imunitu.[95]

 
Zaočkovanie vakcínou proti osýpkam a hlásené prípady osýpok v krajinách východného Stredozemia. Ako sa začkovanosť zvyšovala, počet prípadov klesal.

Pasívna imunita upraviť

Individuálnu imunitu je možné získať aj pasívne, keď sa protilátky proti patogénu prenášajú z jedného jedinca na druhého. K tomu môže dôjsť prirodzene, keď sa protilátky od matky, predovšetkým protilátky typu imunoglobulínov G, prenášajú cez placentu a prostredníctvom mledziva do plodu na novorodenca.[98][99] Pasívnu imunitu je možné získať aj umelo, injekčným podaním protilátok, získaných zo séra alebo plazmy imúnnej osoby.[94][100]

Ochrana z pasívnej imunity je okamžitá, ale klesá v priebehu týždňov až mesiacov, takže akýkoľvek jej príspevok ku kolektívnej imunite je dočasný.[11][94][101] V prípade chorôb, ktoré sú obzvlášť závažné u plodov a novorodencov, ako je chrípka a tetanus, je možné imunizovať tehotné ženy s predpokladom prenosu protilátok na dieťa.[26][102][103] Rovnakým spôsobom môžu vysokorizikové skupiny, u ktorých je väčšia pravdepodobnosť infekcie alebo u ktorých je väčšia pravdepodobnosť vzniku komplikácií spôsobených infekciou, dostávať protilátkové prípravky na prevenciu týchto infekcií alebo na zníženie závažnosti príznakov.[100]

Analýza nákladov a výnosov upraviť

Kolektívna imunita sa často zohľadňuje pri analýze nákladov a prínosov očkovacích programov. Považuje sa za pozitívnu externalitu vysokých úrovní imunity, ktorá vytvára ďalší prínos zo zníženia chorobnosti, ktorý by nenastal, keby sa v populácii nevytvorila kolektívna imunita.[104][105] Po zahrnutí kolektívnej imunity do analýz nákladov a výnosov vychádza priaznivejšia efektívnosť nákladov alebo pomeru nákladov a výnosov a dochádza k zvýšeniu počtu prípadov, ktorým sa zabránilo očkovaním.[105] Dizajn štúdii, ktorými sa odhaduje prínos kolektívnej imunity, zahrňuje zaznamenávanie incidencie chorôb v domácnostiach so zaočkovaným členom, randomizáciu populácie v jednej geografickej oblasti, ktorá má byť očkovaná alebo nie a sledovanie výskytu chorôb pred a po začatí očkovacieho programu.[106] Zo štúdií vyplýva, že výskyt chorôb môže poklesnúť pod úroveň, ktorá sa dá predpovedať zo samotnej priamej ochrany očkovaním, čo naznačuje, že k zníženiu prispela kolektívna imunita.[106] Ak sa započíta zámena sérotypu, znižuje to predpokladaný prínos očkovania.[105]

Dejiny upraviť

 
Prípady osýpok v USA pred a po začatí očkovania proti osýpkam (medzi rokmi 1963 až 1968).

Pojem „imunita stáda“ (angl. herd imunity) prvýkrát použil v roku 1894 americký veterinárny vedec a potom vedúci úradu pre živočíšny priemysel amerického ministerstva poľnohospodárstva Daniel Elmer Salmon na opis zdravej vitality a odolnosti voči chorobám dobre kŕmených stád ošípaných. V roku 1916 veterinárni vedci v rámci toho istého úradu pre živočíšny priemysel použili tento výraz na označenie imunity, vznikajúcej po zotavení sa hovädzieho dobytka infikovaného brucelózou, chorobou, známou tiež ako „nákazlivý potrat“. V roku 1923 ju britskí bakteriológovia použili na opis experimentálnych epidémií na myšiach, experimentálne uskutočnených ako súčasť úsilia o modelovanie ľudskej epidemickej choroby. Na konci 90. rokov 20. storočia bol tento koncept široko používaný – najmä medzi britskými vedcami – na opis budovania imunity v populáciách voči chorobám, ako je záškrt, šarlach a chrípka. „Imunita stáda“ bola uznaná ako prirodzene sa vyskytujúci jav v 30. rokoch 20. storočia, keď A. W. Hedrich publikoval výskum epidemiológie osýpok v Baltimore a všimol si, že potom, čo sa mnohé deti stali voči osýpkam imúnne, počet nových infekcií sa dočasne znížil, a to aj u vnímavých detí.[17][107] Napriek týmto znalostiam boli snahy o zvládnutie a odstránenie osýpok neúspešné, kým sa v 60. rokoch 20. storočia nezačalo hromadné očkovanie vakcínou proti osýpkam.[17] Hromadné očkovanie, diskusie o eradikácii chorôb a analýzy nákladov a prínosov očkovania následne viedli k širšiemu používaniu pojmu kolektívna imunita.[108] V 70. rokoch bola vytvorená metóda pre výpočet prahu kolektívnej imunity.[56] Počas kampane na eradikáciu kiahní v 60. a 70. rokoch 20. storočia sa začala používať prax kruhového očkovania, ku ktorému patrí vytvorenie kolektívnej imunity. Spočíva v imunizácii každej osoby v „kruhu“ okolo infikovaného jedinca, s cieľom zabrániť rozširovaniu ohnísk infekcie.[108]

Od prijatia hromadnej a kruhovej vakcinácie nastali sa objavili nové výzvy pre kolektívnu imunitu.[56][91] Modelovanie šírenia infekčných chorôb pôvodne tvorilo niekoľko predpokladov, a to, že celé populácie sú náchylné a dobre zmiešané, čo v skutočnosti nie je pravda, preto boli vyvinuté presnejšie rovnice.[56] V posledných desaťročiach sa uznáva, že dominantný kmeň mikroorganizmu v obehu sa môže meniť v dôsledku kolektívnej imunity, buď kvôli jej evolučnému tlaku alebo preto, že kolektívna imunita proti jednému kmeňu umožnila rozšírenie iného už existujúceho kmeňa.[47] Vznikajúce alebo pretrvávajúce obavy a spory o očkovanie znížili alebo odstránili kolektívnu imunitu v určitých komunitách, čo umožňuje chorobám, ktorým sa dá predchádzať, aby v týchto komunitách pretrvávali alebo sa do nich vracali.[20][21]

Poznámky upraviť

  1. ↑ Prevzaté z českej wiki, článok Reproduční číslo: Ak nie je uvedené inak, je hodnota R0 z History and Epidemiology of Global Smallpox Eradication( Archivované 2016-05-10 na Wayback Machine), a module of the training course "Smallpox: Disease, Prevention, and Intervention". The CDC and the World Health Organization, 2001. Slide 17. This gives sources as "Modified from Epid Rev 1993;15: 265 – 302, Am J Prev Med 2001; 20 (4S): 88 – 153, MMWR 2000; 49 (SS-9); 27 – 38"
  2. ↑ Vypočítané pomocou vzorca p = 1 − 1 / R0

Referencie upraviť

  1. ↑ Herd immunity | immunology [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2021-09-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. ↑ a b c d FINE, Paul; EAMES, Ken; HEYMANN, David L.. "Herd immunity": a rough guide. Clinical Infectious Diseases: An Official Publication of the Infectious Diseases Society of America, 2011-04-01, roč. 52, čís. 7, s. 911 – 916. PMID 21427399. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 1537-6591. DOI: 10.1093/cid/cir007.
  3. ↑ GORDIS, Leon. Epidemiology. Philadelphia, PA : Elsevier Health Sciences, 2014. (Fifth edition.) Dostupné online. ISBN 978-1-4557-3733-8.
  4. ↑ Cold-Causing Coronaviruses Don’t Seem to Confer Lasting Immunity [online]. The Scientist Magazine®, [cit. 2021-09-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ DETTMER, Philipp. Immune. New York : [s.n.], 2021. (First edition.) Dostupné online. ISBN 978-0-593-24131-8. S. 241. (po anglicky)
  6. ↑ a b MERRILL, Ray M.. Introduction to epidemiology.. Burlington, Mass. : Jones & Bartlett Learning, 2013. (6th ed..) Dostupné online. ISBN 978-1-4496-4517-5.
  7. ↑ Ako funguje kolektívna imunita? [online]. knowww.eu, [cit. 2021-09-09]. Dostupné online. Archivované 2021-09-09 z originálu.
  8. ↑ a b Coronavirus disease (COVID-19): Herd immunity, lockdowns and COVID-19 [online]. www.who.int, [cit. 2021-09-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. ↑ a b Kolektivní imunita, SZÚ [online]. www.szu.cz, [cit. 2021-08-19]. Dostupné online.
  10. ↑ a b c d FINE, P.; EAMES, K.; HEYMANN, D. L.. "Herd Immunity": A Rough Guide. Clinical Infectious Diseases, 2011-04-01, roč. 52, čís. 7, s. 911 – 916. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. ISSN 1058-4838. DOI: 10.1093/cid/cir007. (po anglicky)
  11. ↑ a b c d e f SOMERVILLE, Margaret, Dr. Public health and epidemiology at a glance. Chichester, West Sussex, UK : Wiley-Blackwell, 2012. Dostupné online. ISBN 978-1-118-28656-2.
  12. ↑ Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky [online]. www.health.gov.sk, [cit. 2021-10-28]. Dostupné online.
  13. ↑ a b c d CLIFF, A. D.. Oxford textbook of infectious disease control : a geographical analysis from medieval quarantine to global eradication. Oxford, United Kingdom : [s.n.], 2013. (First edition.) Dostupné online. ISBN 978-0-19-959661-4. (po anglicky)
  14. ↑ a b STRAKA, Štefan. GLOBÁLNA ERADIKÁCIA VARIOLY– HISTORICKÝ MEDZNÍK V DEJINÁCH MEDICÍNY. [online]. [Cit. 2021-08-25]. Dostupné online.
  15. ↑ a b c d Herd immunity (Herd protection) | Vaccine Knowledge [online]. vk.ovg.ox.ac.uk, [cit. 2021-09-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. ↑ Evolution of Measles Elimination Strategies in the United States. The Journal of Infectious Diseases, 2004-05-01, roč. 189, čís. Supplement_1, s. S17–S22. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 1537-6613. DOI: 10.1086/377694. (po anglicky)
  17. ↑ a b c SENCER, David J.; DULL, H. Bruce; LANGMUIR, Alexander D.. Epidemiologic Basis for Eradication of Measles in 1967: A Statement by the Public Health Service. Public Health Reports (1896-1970), 1967, roč. 82, čís. 3, s. 253. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. DOI: 10.2307/4592985. (po anglicky)
  18. ↑ a b c d e f g h i GARNETT, Geoffrey P.. Role of Herd Immunity in Determining the Effect of Vaccines against Sexually Transmitted Disease. The Journal of Infectious Diseases, 2005 – 02, roč. 191, čís. s1, s. S97–S106. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 0022-1899. DOI: 10.1086/425271. (po anglicky)
  19. ↑ Zmierni pandémia odpor voči očkovaniu? [online]. Pravda.sk, 2020-04-26, [cit. 2021-08-25]. Dostupné online.
  20. ↑ a b c d e DUBÉ, Eve; LABERGE, Caroline; GUAY, Maryse. Vaccine hesitancy: An overview. Human Vaccines & Immunotherapeutics, 2013-08-08, roč. 9, čís. 8, s. 1763 – 1773. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 2164-5515. DOI: 10.4161/hv.24657. (po anglicky)
  21. ↑ a b c d ROPEIK, David. How society should respond to the risk of vaccine rejection. Human Vaccines & Immunotherapeutics, 2013-08-08, roč. 9, čís. 8, s. 1815 – 1818. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 2164-5515. DOI: 10.4161/hv.25250. (po anglicky)
  22. ↑ a b Kedy môže Slovensko dosiahnuť kolektívnu imunitu proti COVID-19? [online]. Institute for Global Health and Epidemiology, [cit. 2021-09-04]. Dostupné online.
  23. ↑ VASILKO, Tomáš. Hľadá sa číslo R0. Ako rýchlo sa šíri vírus na Slovensku, keď dodržiavame opatrenia, a prečo sú o to spory [online]. Denník N, 2020-04-07, [cit. 2021-08-25]. Dostupné online.
  24. ↑ VAN BOVEN, Michiel; KRETZSCHMAR, Mirjam; WALLINGA, Jacco. Estimation of measles vaccine efficacy and critical vaccination coverage in a highly vaccinated population. Journal of The Royal Society Interface, 2010-11-06, roč. 7, čís. 52, s. 1537 – 1544. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 1742-5689. DOI: 10.1098/rsif.2010.0086. (po anglicky)
  25. ↑ Prínosy očkovania pre spoločnosť [online]. Európsky informačný portál o očkovaní, [cit. 2021-08-25]. Dostupné online.
  26. ↑ a b c MUNOZ, Flor M.. Maternal Immunization: An Update for Pediatricians. Pediatric Annals, 2013 – 08, roč. 42, čís. 8. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 0090-4481. DOI: 10.3928/00904481-20130723-09. (po anglicky)
  27. ↑ a b c CESARO, Simone; GIACCHINO, Mareva; FIOREDDA, Francesca. Guidelines on Vaccinations in Paediatric Haematology and Oncology Patients. BioMed Research International, 2014, roč. 2014, s. 1 – 10. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 2314-6133. DOI: 10.1155/2014/707691. (po anglicky)
  28. ↑ NATIONAL CENTER FOR IMMUNIZATION AND RESPIRATORY DISEASES. General recommendations on immunization --- recommendations of the Advisory Committee on Immunization Practices (ACIP). MMWR. Recommendations and reports: Morbidity and mortality weekly report. Recommendations and reports, 2011-01-28, roč. 60, čís. 2, s. 1 – 64. PMID 21293327. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 1545-8601.
  29. ↑ a b c WOLFE, R. M.. Update on Adult Immunizations. The Journal of the American Board of Family Medicine, 2012-07-01, roč. 25, čís. 4, s. 496 – 510. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 1557-2625. DOI: 10.3122/jabfm.2012.04.100274. (po anglicky)
  30. ↑ ESPOSITO, S.; BOSIS, S.; MORLACCHI, L.. Can infants be protected by means of maternal vaccination?. Clinical Microbiology and Infection: The Official Publication of the European Society of Clinical Microbiology and Infectious Diseases, 2012 – 10, roč. 18 Suppl 5, s. 85 – 92. PMID 22862749. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 1469-0691. DOI: 10.1111/j.1469-0691.2012.03936.x.
  31. ↑ a b Textbook of Family Medicine E-Book - David Rakel, Robert E. Rakel - Google Books [online]. web.archive.org, 2021-05-01, [cit. 2021-09-02]. Dostupné online. Archivované 2023-07-01 z originálu.
  32. ↑ a b KIM, Tae Hyong; JOHNSTONE, Jennie; LOEB, Mark. Vaccine herd effect. Scandinavian Journal of Infectious Diseases, 2011-09-01, roč. 43, čís. 9, s. 683 – 689. PMID 21604922. Dostupné online [cit. 2021-09-14]. ISSN 0036-5548. DOI: 10.3109/00365548.2011.582247.
  33. ↑ MCGIRR, A.; FISMAN, D. N.. Duration of Pertussis Immunity After DTaP Immunization: A Meta-analysis. PEDIATRICS, 2015-02-01, roč. 135, čís. 2, s. 331 – 343. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 0031-4005. DOI: 10.1542/peds.2014-1729. (po anglicky)
  34. ↑ ZEPP, Fred; HEININGER, Ulrich; MERTSOLA, Jussi. Rationale for pertussis booster vaccination throughout life in Europe. The Lancet Infectious Diseases, 2011 – 07, roč. 11, čís. 7, s. 557 – 570. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. DOI: 10.1016/S1473-3099(11)70007-X. (po anglicky)
  35. ↑ a b c d KIM, Tae Hyong; JOHNSTONE, Jennie; LOEB, Mark. Vaccine herd effect. Scandinavian Journal of Infectious Diseases, 2011 – 09, roč. 43, čís. 9, s. 683 – 689. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 0036-5548. DOI: 10.3109/00365548.2011.582247. (po anglicky)
  36. ↑ a b c d e PITTET, L.F.; POSFAY-BARBE, K.M.. Pneumococcal vaccines for children: a global public health priority. Clinical Microbiology and Infection, 2012 – 10, roč. 18, s. 25 – 36. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. DOI: 10.1111/j.1469 – 0691.2012.03938.x. (po anglicky)
  37. ↑ NAKAGOMI, Osamu; ITURRIZA-GOMARA, Miren; NAKAGOMI, Toyoko. Incorporation of a rotavirus vaccine into the national immunisation schedule in the United Kingdom: a review. Expert Opinion on Biological Therapy, 2013 – 11, roč. 13, čís. 11, s. 1613 – 1621. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 1471-2598. DOI: 10.1517/14712598.2013.840285. (po anglicky)
  38. ↑ LOPMAN, Ben A; PAYNE, Daniel C; TATE, Jacqueline E. Post-licensure experience with rotavirus vaccination in high and middle income countries; 2006 to 2011. Current Opinion in Virology, 2012 – 08, roč. 2, čís. 4, s. 434 – 442. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. DOI: 10.1016/j.coviro.2012.05.002. (po anglicky)
  39. ↑ a b KIM, Tae Hyong. Seasonal influenza and vaccine herd effect. Clinical and Experimental Vaccine Research, 2014, roč. 3, čís. 2, s. 128. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 2287-3651. DOI: 10.7774/cevr.2014.3.2.128. (po anglicky)
  40. ↑ a b LOWY, D. R.; SCHILLER, J. T.. Reducing HPV-Associated Cancer Globally. Cancer Prevention Research, 2012-01-01, roč. 5, čís. 1, s. 18 – 23. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 1940-6207. DOI: 10.1158/1940-6207.CAPR-11-0542. (po anglicky)
  41. ↑ a b c d LENZI, Andrea; MIRONE, Vincenzo; GENTILE, Vincenzo. Rome consensus conference - statement; human papilloma virus diseases in males. BMC Public Health, 2013 – 12, roč. 13, čís. 1, s. 117. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 1471-2458. DOI: 10.1186/1471-2458-13-117. (po anglicky)
  42. ↑ GARLAND, Suzanne M.; SKINNER, S. Rachel; BROTHERTON, Julia M.L.. Adolescent and young adult HPV vaccination in Australia: Achievements and challenges. Preventive Medicine, 2011 – 10, roč. 53, s. S29–S35. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. DOI: 10.1016/j.ypmed.2011.08.015. (po anglicky)
  43. ↑ a b c d e f g RODPOTHONG, Patsarin. Viral evolution and transmission effectiveness. World Journal of Virology, 2012, roč. 1, čís. 5, s. 131. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 2220-3249. DOI: 10.5501/wjv.v1.i5.131. (po anglicky)
  44. ↑ a b CORTI, Davide; LANZAVECCHIA, Antonio. Broadly Neutralizing Antiviral Antibodies. Annual Review of Immunology, 2013-03-21, roč. 31, čís. 1, s. 705 – 742. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 0732-0582. DOI: 10.1146/annurev-immunol-032712-095916. (po anglicky)
  45. ↑ a b c WEINBERGER, Daniel M.; MALLEY, Richard; LIPSITCH, Marc. Serotype replacement in disease after pneumococcal vaccination. The Lancet, 2011-12-03, roč. 378, čís. 9807, s. 1962 – 1973. PMID 21492929. Dostupné online [cit. 2021-09-14]. ISSN 0140-6736. DOI: 10.1016/S0140-6736(10)62225-8. (English)
  46. ↑ a b MCELLISTREM, M. C.; NAHM, M. H.. Novel Pneumococcal Serotypes 6C and 6D: Anomaly or Harbinger. Clinical Infectious Diseases, 2012-08-16, roč. 55, čís. 10, s. 1379 – 1386. Dostupné online [cit. 2021-09-14]. ISSN 1058-4838. DOI: 10.1093/cid/cis691. (po anglicky)
  47. ↑ a b c BULL, Rowena A.; WHITE, Peter A.. Mechanisms of GII.4 norovirus evolution. Trends in Microbiology, 2011 – 05, roč. 19, čís. 5, s. 233 – 240. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. DOI: 10.1016/j.tim.2011.01.002. (po anglicky)
  48. ↑ a b RAMANI, Sasirekha; ATMAR, Robert L.; ESTES, Mary K.. Epidemiology of human noroviruses and updates on vaccine development:. Current Opinion in Gastroenterology, 2014 – 01, roč. 30, čís. 1, s. 25 – 33. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 0267-1379. DOI: 10.1097/MOG.0000000000000022. (po anglicky)
  49. ↑ a b c PLESCHKA, Stephan. Overview of Influenza Viruses. Zväzok 370. Berlin, Heidelberg : Springer Berlin Heidelberg, 2012. DOI: 10.1007/82_2012_272. Dostupné online. ISBN 978-3-642-36870-7. DOI:10.1007/82_2012_272 S. 1 – 20.
  50. ↑ HAN, Thomas; MARASCO, Wayne A.. Structural basis of influenza virus neutralization: Antibodies to influenza A hemagglutinin. Annals of the New York Academy of Sciences, 2011 – 01, roč. 1217, čís. 1, s. 178 – 190. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. DOI: 10.1111/j.1749-6632.2010.05829.x. (po anglicky)
  51. ↑ REPERANT, Leslie A.; RIMMELZWAAN, Guus F.; OSTERHAUS, Albert D.M.E.. Advances in influenza vaccination. F1000Prime Reports, 2014-06-02, roč. 6. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. DOI: 10.12703/P6 – 47.
  52. ↑ PITTET, L. F.; POSFAY-BARBE, K. M.. Pneumococcal vaccines for children: a global public health priority. Clinical Microbiology and Infection: The Official Publication of the European Society of Clinical Microbiology and Infectious Diseases, 2012 – 10, roč. 18 Suppl 5, s. 25 – 36. PMID 22862432. Dostupné online [cit. 2021-09-13]. ISSN 1469-0691. DOI: 10.1111/j.1469-0691.2012.03938.x.
  53. ↑ DAGAN, R.. Impact of pneumococcal conjugate vaccine on infections caused by antibiotic-resistant Streptococcus pneumoniae. Clinical Microbiology and Infection, 2009 – 04, roč. 15, s. 16 – 20. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. DOI: 10.1111/j.1469-0691.2009.02726.x. (po anglicky)
  54. ↑ LYNCH, Joseph P; ZHANEL, George G. Streptococcus pneumoniae: epidemiology and risk factors, evolution of antimicrobial resistance, and impact of vaccines:. Current Opinion in Pulmonary Medicine, 2010 – 04, s. 1. Dostupné online [cit. 2021-09-02]. ISSN 1070-5287. DOI: 10.1097/MCP.0b013e3283385653. (po anglicky)
  55. ↑ NJEUMI, F.; TAYLOR, W.D.; DIALLO, A.. The long journey: a brief review of the eradication of rinderpest: -EN- -FR- Un long cheminement : histoire en bref de l’éradication de la peste bovine -ES- El largo camino. Breve repaso a la erradicación de la peste bovina. Revue Scientifique et Technique de l'OIE, 2012-12-01, roč. 31, čís. 3, s. 729 – 746. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. ISSN 0253-1933. DOI: 10.20506/rst.31.3.2157.
  56. ↑ a b c d e f g h i j FINE, Paul et al.. Herd Immunity: A Rough Guide. Clinical Infectious Diseases. Dostupné online. DOI: 10.1093/cid/cir007.
  57. ↑ a b c d e f FU, Feng; ROSENBLOOM, Daniel I.; WANG, Long. Imitation dynamics of vaccination behaviour on social networks. Proceedings of the Royal Society B: Biological Sciences, 2011-01-07, roč. 278, čís. 1702, s. 42 – 49. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. ISSN 0962-8452. DOI: 10.1098/rspb.2010.1107. (po anglicky)
  58. ↑ WICKER, Sabine; MALTEZOU, Helena C. Vaccine-preventable diseases in Europe: where do we stand?. Expert Review of Vaccines, 2014 – 08, roč. 13, čís. 8, s. 979 – 987. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. ISSN 1476-0584. DOI: 10.1586/14760584.2014.933077. (po anglicky)
  59. ↑ PALČÁKOVÁ ZIMMERMANN, Jaroslava. Modely kolektívnych akcií. Sociálne a politické analýzy, 2010, roč. 4, čís. 1, s. 76. Dostupné online [cit. 2021-09-13].
  60. ↑ EVANS, J. W.. Too global to fail : the World Bank at the intersection of national and global public policy in 2025. Washington, DC : [s.n.], 2014. Dostupné online. ISBN 978-1-4648-0310-9.
  61. ↑ QUADRI-SHERIFF, M.; HENDRIX, K. S.; DOWNS, S. M.. The Role of Herd Immunity in Parents' Decision to Vaccinate Children: A Systematic Review. PEDIATRICS, 2012-09-01, roč. 130, čís. 3, s. 522 – 530. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. ISSN 0031-4005. DOI: 10.1542/peds.2012-0140. (po anglicky)
  62. ↑ a b c GOWDA, Charitha; DEMPSEY, Amanda F. The rise (and fall?) of parental vaccine hesitancy. Human Vaccines & Immunotherapeutics, 2013-08-08, roč. 9, čís. 8, s. 1755 – 1762. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. ISSN 2164-5515. DOI: 10.4161/hv.25085. (po anglicky)
  63. ↑ OZAWA, Sachiko; STACK, Meghan L. Public trust and vaccine acceptance-international perspectives. Human Vaccines & Immunotherapeutics, 2013-08-08, roč. 9, čís. 8, s. 1774 – 1778. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. ISSN 2164-5515. DOI: 10.4161/hv.24961. (po anglicky)
  64. ↑ PARKER, Andrew M.; VARDAVAS, Raffaele; MARCUM, Christopher S.. Conscious Consideration of Herd Immunity in Influenza Vaccination Decisions. American Journal of Preventive Medicine, 2013 – 07, roč. 45, čís. 1, s. 118 – 121. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. DOI: 10.1016/j.amepre.2013.02.016. (po anglicky)
  65. ↑ Proceedings of the 18th Asia Pacific Symposium on Intelligent and Evolutionary Systems. Volume 1. Cham : [s.n.], 2014. Dostupné online. ISBN 978-3-319-13359-1.
  66. ↑ Epidemiology: Dimensions of superspreading. Nature, 2005, s. 293 – 95. DOI: 10.1038/438293a. PMID 16292292.
  67. ↑ Superspreading and the effect of individual variation on disease emergence. Nature, 2005, s. 355 – 59. DOI: 10.1038/nature04153. PMID 16292310.
  68. ↑ Koronavírus medzi zvyšok Slovákov roznášajú superšíritelia, hovorí Krajčí [online]. TASR, [cit. 2021-09-15]. Dostupné online.
  69. ↑ Genetik: Riziko teraz predstavujú superšíritelia, jedna pacientka nakazila tisíce ľudí [online]. science.hnonline.sk, [cit. 2021-09-15]. Dostupné online.
  70. ↑ Jonathan Kay on COVID-19: It's not the size of the event, but the behaviour that matters [online]. nationalpost, [cit. 2021-09-17]. Dostupné online. (po anglicky)
  71. ↑ Zmierni pandémia odpor voči očkovaniu? [online]. Pravda.sk, 2020-04-26, [cit. 2021-09-09]. Dostupné online.
  72. ↑ MERRILL, Ray M.. Introduction to Epidemiology. [s.l.] : Jones & Bartlett Publishers, 2013. Google-Books-ID: tV5LSztaS2wC. Dostupné online. ISBN 978-1-4496-4517-5. (po anglicky)
  73. ↑ a b c d PERISIC, Ana; BAUCH, Chris T.. Social Contact Networks and Disease Eradicability under Voluntary Vaccination. PLOS Computational Biology, 2009-06-02, roč. 5, čís. 2, s. e1000280. Dostupné online [cit. 2021-09-11]. ISSN 1553-7358. DOI: 10.1371/journal.pcbi.1000280. (po anglicky)
  74. ↑ a b Theories and simulations of complex social systems. Heidelberg : [s.n.], 2014. Dostupné online. ISBN 978-3-642-39149-1.
  75. ↑ HANDEL, Andreas; LONGINI, Ira M; ANTIA, Rustom. What is the best control strategy for multiple infectious disease outbreaks?. Proceedings of the Royal Society B: Biological Sciences, 2007-03-22, roč. 274, čís. 1611, s. 833 – 837. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. ISSN 0962-8452. DOI: 10.1098/rspb.2006.0015. (po anglicky)
  76. ↑ FUNG, Isaac Chun-Hai; ANTIA, Rustom; HANDEL, Andreas. How to Minimize the Attack Rate during Multiple Influenza Outbreaks in a Heterogeneous Population. PLoS ONE, 2012-06-11, roč. 7, čís. 6, s. e36573. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. ISSN 1932-6203. DOI: 10.1371/journal.pone.0036573. (po anglicky)
  77. ↑ Opinion: What the Proponents of 'Natural' Herd Immunity Don't Say. The New York Times, 1 May 2020.
  78. ↑ GUERRA, Fiona M.; BOLOTIN, Shelly; LIM, Gillian. The basic reproduction number (R0) of measles: a systematic review. The Lancet Infectious Diseases, 2017-12-01, roč. 17, čís. 12, s. e420–e428. PMID 28757186. Dostupné online [cit. 2021-09-13]. ISSN 1473-3099. DOI: 10.1016/S1473-3099(17)30307-9. (English)
  79. ↑ KRETZSCHMAR, Mirjam; TEUNIS, Peter F. M.; PEBODY, Richard G.. Incidence and Reproduction Numbers of Pertussis: Estimates from Serological and Social Contact Data in Five European Countries. PLOS Medicine, 2010-06-22, roč. 7, čís. 6, s. e1000291. Dostupné online [cit. 2021-09-13]. ISSN 1549-1676. DOI: 10.1371/journal.pmed.1000291. (po anglicky)
  80. ↑ GANI, Raymond; LEACH, Steve. Transmission potential of smallpox in contemporary populations. Nature, 2001 – 12, roč. 414, čís. 6865, s. 748 – 751. Dostupné online [cit. 2021-09-13]. ISSN 1476-4687. DOI: 10.1038/414748a. (po anglicky)
  81. ↑ TRUELOVE, Shaun A; KEEGAN, Lindsay T; MOSS, William J. Clinical and Epidemiological Aspects of Diphtheria: A Systematic Review and Pooled Analysis. Clinical Infectious Diseases, 2020-06-24, roč. 71, čís. 1, s. 89 – 97. Dostupné online [cit. 2021-09-13]. ISSN 1058-4838. DOI: 10.1093/cid/ciz808.
  82. ↑ LI, Qun; GUAN, Xuhua; WU, Peng. Early Transmission Dynamics in Wuhan, China, of Novel Coronavirus–Infected Pneumonia. New England Journal of Medicine, 2020-01-29. Dostupné online [cit. 2021-09-13]. DOI: 10.1056/NEJMoa2001316. (po anglicky)
  83. ↑ RIOU, Julien; ALTHAUS, Christian L.. Pattern of early human-to-human transmission of Wuhan 2019 novel coronavirus (2019-nCoV), December 2019 to January 2020. Eurosurveillance, 2020-01-30, roč. 25, čís. 4, s. 2000058. Dostupné online [cit. 2021-09-13]. ISSN 1560-7917. DOI: 10.2807/1560-7917.ES.2020.25.4.2000058. (po anglicky)
  84. ↑ LIU, Tao; HU, Jianxiong; XIAO, Jianpeng. Time-varying transmission dynamics of Novel Coronavirus Pneumonia in China. bioRxiv, 2020-02-13, s. 2020.01.25.919787. Dostupné online [cit. 2021-09-13]. DOI: 10.1101/2020.01.25.919787. (po anglicky)
  85. ↑ READ, Jonathan M.; BRIDGEN, Jessica R. E.; CUMMINGS, Derek A. T.. Novel coronavirus 2019-nCoV: early estimation of epidemiological parameters and epidemic predictions. medRxiv, 2020-01-28, s. 2020.01.23.20018549. Dostupné online [cit. 2021-09-13]. DOI: 10.1101/2020.01.23.20018549. (po anglicky)
  86. ↑ WU, Joseph T.; LEUNG, Kathy; BUSHMAN, Mary. Estimating clinical severity of COVID-19 from the transmission dynamics in Wuhan, China. Nature Medicine, 2020 – 04, roč. 26, čís. 4, s. 506 – 510. Dostupné online [cit. 2021-09-13]. ISSN 1546-170X. DOI: 10.1038/s41591-020-0822-7. (po anglicky)
  87. ↑ a b c FERGUSON, Neil M.; CUMMINGS, Derek A. T.; FRASER, Christophe. Strategies for mitigating an influenza pandemic. Nature, 2006 – 07, roč. 442, čís. 7101, s. 448 – 452. Dostupné online [cit. 2021-09-13]. ISSN 1476-4687. DOI: 10.1038/nature04795. (po anglicky)
  88. ↑ KUCHARSKI, A. J.; ALTHAUS, C. L.. The role of superspreading in Middle East respiratory syndrome coronavirus (MERS-CoV) transmission. Eurosurveillance, 2015-06-25, roč. 20, čís. 25, s. 21167. Dostupné online [cit. 2021-09-13]. ISSN 1560-7917. DOI: 10.2807/1560-7917.ES2015.20.25.21167. (po anglicky)
  89. ↑ a b MAGLIONE, M. A.; DAS, L.; RAAEN, L.. Safety of Vaccines Used for Routine Immunization of US Children: A Systematic Review. PEDIATRICS, 2014-08-01, roč. 134, čís. 2, s. 325 – 337. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. ISSN 0031-4005. DOI: 10.1542/peds.2014-1079. (po anglicky)
  90. ↑ DI PIETRANTONJ, Carlo; RIVETTI, Alessandro; MARCHIONE, Pasquale. Vaccines for measles, mumps, rubella, and varicella in children. Cochrane Database of Systematic Reviews, 2020-04-20. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. DOI: 10.1002/14651858.CD004407.pub4. (po anglicky)
  91. ↑ a b POMMERVILLE, Jeffrey C.. Fundamentals of microbiology. Body systems. Burlington, MA : [s.n.], 2015. (Body systems edition/Third edition.) Dostupné online. ISBN 978-1-284-05710-2.
  92. ↑ PAPALOUKAS, Orestis; GIANNOULI, Georgia; PAPAEVANGELOU, Vassiliki. Successes and challenges in varicella vaccine. Therapeutic Advances in Vaccines, 2014 – 03, roč. 2, čís. 2, s. 39 – 55. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. ISSN 2051-0144. DOI: 10.1177/2051013613515621. (po anglicky)
  93. ↑ SHANN, Frank. Nonspecific Effects of Vaccines and the Reduction of Mortality in Children. Clinical Therapeutics, 2013 – 02, roč. 35, čís. 2, s. 109 – 114. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. DOI: 10.1016/j.clinthera.2013.01.007. (po anglicky)
  94. ↑ a b c VISSER, Adele; HOOSEN, Anwar. Haemophilus influenzae type b conjugate vaccines – A South African perspective. Vaccine, 2012 – 09, roč. 30, s. C52–C57. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. DOI: 10.1016/j.vaccine.2012.06.022. (po anglicky)
  95. ↑ a b c TULCHINSKY, Theodore H.. The new public health. Amsterdam : [s.n.], 2014. (Third edition.) Dostupné online. ISBN 978-0-12-415767-5.
  96. ↑ LEURIDAN, E.; SABBE, M.; VAN DAMME, P.. Measles outbreak in Europe: Susceptibility of infants too young to be immunized. Vaccine, 2012 – 09, roč. 30, čís. 41, s. 5905 – 5913. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. DOI: 10.1016/j.vaccine.2012.07.035. (po anglicky)
  97. ↑ HODGINS, Douglas C.; SHEWEN, Patricia E.. Vaccination of neonates: Problem and issues. Vaccine, 2012 – 02, roč. 30, čís. 9, s. 1541 – 1559. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. DOI: 10.1016/j.vaccine.2011.12.047. (po anglicky)
  98. ↑ CHUCRI, T.M.; MONTEIRO, J.M.; LIMA, A.R.. A review of immune transfer by the placenta. Journal of Reproductive Immunology, 2010 – 12, roč. 87, čís. 1 – 2, s. 14 – 20. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. DOI: 10.1016/j.jri.2010.08.062. (po anglicky)
  99. ↑ PALMEIRA, Patricia; QUINELLO, Camila; SILVEIRA-LESSA, Ana Lúcia. IgG Placental Transfer in Healthy and Pathological Pregnancies. Clinical and Developmental Immunology, 2012, roč. 2012, s. 1 – 13. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. ISSN 1740-2522. DOI: 10.1155/2012/985646. (po anglicky)
  100. ↑ a b PARIJA, Subhash Chandra. Textbook of microbiology & immunology. New Delhi, India : [s.n.], 2012. (Second edition.) Dostupné online. ISBN 978-81-312-3624-6.
  101. ↑ Oxford textbook of global public health. Oxford, United Kingdom : [s.n.], 2015. (Sixth edition.) Dostupné online. ISBN 978-0-19-966175-6.
  102. ↑ DEMICHELI, Vittorio; BARALE, Antonella; RIVETTI, Alessandro. Vaccines for women for preventing neonatal tetanus. Cochrane Database of Systematic Reviews, 2015-07-06. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. DOI: 10.1002/14651858.CD002959.pub4. (po anglicky)
  103. ↑ SWAMY, Geeta; GARCIA-PUTNAM, Rebecca. Vaccine-Preventable Diseases in Pregnancy. American Journal of Perinatology, 2012-12-27, roč. 30, čís. 02, s. 089 – 098. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. ISSN 0735-1631. DOI: 10.1055/s-0032-1331032. (po anglicky)
  104. ↑ BARNIGHAUSEN, T.; BLOOM, D. E.; CAFIERO-FONSECA, E. T.. Valuing vaccination. Proceedings of the National Academy of Sciences, 2014-08-26, roč. 111, čís. 34, s. 12313–12319. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. ISSN 0027-8424. DOI: 10.1073/pnas.1400475111. (po anglicky)
  105. ↑ a b c DEOGAONKAR, Rohan; HUTUBESSY, Raymond; VAN DER PUTTEN, Inge. Systematic review of studies evaluating the broader economic impact of vaccination in low and middle income countries. BMC Public Health, 2012 – 12, roč. 12, čís. 1, s. 878. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. ISSN 1471-2458. DOI: 10.1186/1471-2458-12-878. (po anglicky)
  106. ↑ a b JIT, Mark; NEWALL, Anthony T.; BEUTELS, Philippe. Key issues for estimating the impact and cost-effectiveness of seasonal influenza vaccination strategies. Human Vaccines & Immunotherapeutics, 2013 – 04, roč. 9, čís. 4, s. 834 – 840. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. ISSN 2164-5515. DOI: 10.4161/hv.23637. (po anglicky)
  107. ↑ Hedrich, A. W. (1933). Monthly Estimates of the Child Population Susceptible to Measles, 1900–1931, Baltimore, Md. American Journal of Epidemiology, 17(3), 613 – 636.
  108. ↑ a b STRASSBURG, Marc A.. The global eradication of smallpox. American Journal of Infection Control, 1982 – 05, roč. 10, čís. 2, s. 53 – 59. Dostupné online [cit. 2021-09-10]. DOI: 10.1016/0196-6553(82)90003-7. (po anglicky)

Pozri aj upraviť

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Herd immunity na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kolektívna_imunita&oldid=7833605“