Konflikt v Severnom Írsku
Konflikt v Severnom Írsku (iné názvy: (the) Troubles, Nepokoje; po anglicky The Troubles alebo Northern Ireland Conflict, ír. Na Trioblóidí) bol (resp. je) etnicko-nacionalistický konflikt v Severnom Írsku (v niektorých obdobiach prebiehal aj v častiach Írska, Anglicka a pevninskej Európy) od konca 60. rokov 20. storočia. Za jeho koniec sa väčšinou označuje Belfastská „Veľkopiatková“ dohoda z roku 1998, hoci sporadické násilie stále pokračuje.
| Problémy | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
 Politická mapa Írska | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
Štátne bezpečnostné zložky: Spojené kráľovstvo
|
Írske republikánske skupiny
Ulsterské lojalistické skupiny | ||||||
| Straty | |||||||
| Britská armáda: 705 RUC: 301 NIPS: 24 TA: 7 ostatná polícia: 6 RAF: 4 Royal Navy: 2 UDR: 236 Írska armáda: 1 |
PIRA: 291 OIRA: 27 INLA: 39 IPLO: 9 RIRA: 2 UVF: 62 | ||||||
Konflikt bol predovšetkým politický, ale mal tiež aj etnické a náboženské rozmery aj keď to nebol náboženský konflikt. Hlavnou kľúčovou otázkou konfliktu bolo ústavné postavenie Severného Írska. Unionisti/lojalisti ktorí sú prevažne protestanti sa považujú za Britov a chcú zachovať Severné Írsko ako súčasť Spojeného kráľovstva. Írski nacionalisti/republikáni, ktorí sú väčšinou rímskokatolíci a vidia sami seba ako Írov, a chcú opustiť Spojené kráľovstvo a pripojiť sa k Írsku. Ďalším kľúčovým problémom bol vzťah medzi týmito dvoma komunitami. Konflikt začal uprostred kampane na ukončenie diskriminácie katolíckej/nacionalistickej menšiny zo strany protestantskej/unionistickej vlády a polície. Ďalšie rozhorčenie bolo pri zavedení internácií (väzenie bez súdu) pre nacionalistov a použitie nelegálnych vypočúvacích metód pôvodne označovaných ako mučenie.
Hlavní účastníci Problémov boli republikánske polovojenské jednotky (napr. Dočasná IRA), lojalistické polovojenské jednotky (napr. UDA alebo UVF), britské štátne bezpečnostné sily (britská armáda, RUC a Severoírske policajné sily), politickí aktivisti a politici. Írske bezpečnostné sily hrali len malú rolu. Počas konfliktu bolo zabitých viac ako 3 500 ľudí.
Koniec 60-tych rokov upraviť
Existuje len malá dohoda o presnom dátume začatia Problémov. Rôzni spisovatelia navrhli rôzne dátumy. Patria medzi ne napr. vytvorenie moderných Ulsterských dobrovoľníckych síl v roku 1966, pochod za občianske práva v Derry dňa 5. októbra 1968, začiatok Bitky o Bogside 12. augusta 1969 alebo rozmiestnenie britských síl 14. augusta 1969.
Kampaň občianskych práv upraviť
V polovici 60-tych rokov sa začal nenásilná kampaň občianskych práv v Severnom Írsku. Tá zahŕňala skupiny ako Severoírske združenie pre občianske práva (NICRA), Kampaň pre sociálnu spravodlivosť (CSJ), Akčný výbor občanov Derry (DCAC) a Ľudová demokracia. Ich cieľmi bolo:
- Koniec diskriminácie v zamestnaní – ukázalo sa, že katolíci/nacionalisti mali menšiu pravdepodobnosť získať určité zamestnania, zvlášť vládne zamestnania
- Koniec diskriminácie v prideľovaní bývania – preukázalo sa že unionistami riadené mestské zastupiteľstvo uprednostňuje v prideľovaní bytov protestantov pred katolíkmi/nacionalistami
- jeden človek, jeden hlas – v Severom Írsku mohol voliť len ten kto vlastnil dom zatiaľ čo vo zvyšku Spojeného kráľovstva mohol voliť každý dospelý.
- Koniec manipulovania volieb – to znamenalo, že nacionalisti majú menšiu volebnú silu než unionisti aj tam kde nacionalistov bola väčšina.
- reforma polície (Kráľovskej ulsterskej polície, RUC) – v ktorej boli takmer všetci jej príslušníci protestanti a boli obviňovaní z náboženskej diskriminácie a policajnej brutality.
- zrušenie zákona o zvláštnych právomociach – toto umožnilo polícii hľadať bez povolenia, zatknúť a uväzniť ľudí bez obvinenia alebo súdu, zakázať akékoľvek zhromaždenia a pochody. tento zákon bol používaný takmer iba proti nacionalistom
Niektorí unionisti podozrievali hnutie za občianske práva že je iba frontom IRA ktorého konečným cieľom je zjednotiť Írsko. Hoci republikáni a niektorí členovia IRA pomáhali vytvoriť a riadiť hnutie, nekontrolovali ho ani nemali v ňom dominantné funkcie.
V marci a apríli 1966 írski nacionalisti, najmä republikáni poriadali sprievody v celom Írsku na oslavu 50. výročia Veľkonočného povstania. 8. marca 1966 skupina írskych republikánov dynamitom odpálila Nelsonov stĺp v Dubline. V tej dobe bola IRA slabá a nezaoberala sa ozbrojenými akciami, ale niektorí unionisti varovali, že bude opäť oživená aby začala kampaň proti Severnému Írsku. V apríli 1966 lojalisti pod vedením Iana Paisleyho vytvorili Ulsterský ústavný obranný výbor (UCDC). Vytvorila polovojenské krídlo s názvom Ulsterský protestantskí dobrovoľníci (UPV).
V rovnakej dobe lojalistická skupina Ulsterské dobrovoľnícke sily (UVF) sa objavili na Shankill Road v Belfaste. Bola vedená bývalým britským vojakom Gustym Spencom. Mnoho jej členov bolo tiež členmi UCDC a UPV. V apríli a máji 1966 útočili zápalnými bombami na katolícke domy, školy a firmy. Jedna z týchto bômb zabila staršiu protestantskú vdovu Matildu Gould. Dňa 21. mája vydala UVF vyhlásenie v ktorom vyhlasuje "vojnu" proti IRA a komukoľvek kto jej pomáha. Dňa 27. mája UVF smrteľne postrelila katolíckeho civilistu Johna Sculliona keď išiel domov. O mesiac neskôr zastrelili troch katolíkov po tom čo vyšli z baru. Krátko potom čo UVF bola zakázaná (postavená mimo zákon) vládou Severného Írska. V januári 1967 bolo sformované Severoírske združenie pre občianske práva (NICRA).
Dňa 20. júna 1968 občianskoprávny aktivisti protestovali v podrepe proti diskriminácii v dome v Caledone. Miestna rada pridelila dom slobodnému 19 ročnému protestantovi namiesto toho aby ho pridelila dvom veľkým katolíckym rodinám s deťmi. Dôstojníci RUC protestujúcich násilne z domu vyhnali. Nacionalistický člen parlamentu Austin Currie doniesol svoju sťažnosť na mestské zastupiteľstvo a do Stormontu, ale bolo mu povedané aby odišiel. Tento incident osviežil hnutie za občianske práva.
Dňa 24. augusta 1968 hnutie za občianske práva usporiadalo svoj prvý pochod za občianske práva z Coalislandu do Dungannonu. V priebehu nasledujúceho roka sa konalo mnoho ďalších pochodov. Lojalisti (najmä členovia UPV) napádali niektoré z týchto protestov a usporadúvali proti-demonštrácie v snahe zakázať pochody. Vzhľadom na nedostatok policajných reakcii na tieto útoky viedli nacionalisti RUC ako čisto protestantskú inštitúciu ktorá kryje lojalistov a umožňuje narastanie útokov. 5. októbra 1968 bol zakázaný pochod za občianske práva v Derry severoírskou vládou. Keď sa aktivisti vzopreli zákazu, RUC obklopila demonštrantov a začala ich biť bez rozdielu. Viac ako 100 ľudí bolo zranených z toho rada nacionalistických politikov. Tento incident bol natočený aj televíznym štábom a vysielal sa po celom svete. To spôsobilo pobúrenie medzi katolíkmi a nacionalistami čo vyvolalo dvojdňovú vzburu v Derry medzi nacionalistami a RUC.
Niekoľko dní nato sa v Belfaste sformovala študentská organizácia – Ľudová demokracia. Na konci novembra O'Neill sľúbil hnutiu za občianske práva nejaké úľavy ale nacionalisti ich viedli ako príliš malé a lojalisti zas ako príliš veľké. Dňa 1. januára 1969 Ľudová demokracia začala štvordňový pochod z Belfastu do Derry ktorý bol opakovane obťažovaný a napádaný lojalistami. Na Burntollet Bridge bol napadnutý asi 200 lojalistami vrátane policajtov mimo službu vyzbrojenými železnými tyčami, tehlami a rozbitými fľašami. Keď pochod došiel do Derry bol opäť napadnutý. Demonštranti tvrdia, že polícia neurobila nič aby ich ochránila a že niektorí dôstojníci dokonca pomáhali útočníkom. Tú noc začali dôstojníci RUC začali vyčíňať ako tajfún vo štvrti Bogside v Derry. Útočili na katolícke domy a útočili a ohrozovali obyvateľov. Obyvatelia potom uzavreli Bogside barikádami pred policajtami a vytvorili "Free Derry" ktorá sa na istý čas stala no-go zónou pre bezpečnostné zložky. V marci a apríli 1969 lojalisti útočili na vodné a elektrické inštalácie v Severnom Írsku a obviňovali z toho spiace bunky IRA a hnutie za občianske práva. Niektoré útoky nechali veľkú časť Belfstu bez vody a elektriny. Lojalisti dúfali, že tieto útoky donútia O´Neilla odstúpiť a ukončiť akékoľvek ústupky voči nacionalistom. Na tieto inštalácie bolo medzi 30. marcom a 26. aprílom uskutočnených šesť bombových útokov a britská armáda bola vyslaná chrániť tieto inštalácie. Unionistická podpora pre O´Neilla slabla a 28. apríla rezignoval na poste predsedu vlády.
Nepokoje v auguste 1969 a ich dohra upraviť
Dňa 19. apríla došlo k stretu medzi demonštrantami NICRA a RUC a lojalistami v Bogside. RUC vošla do domu Samuela Devennyho (42), nezúčastneného katolíckeho civilistu a zúrivo ho zbili spolu s jeho dvoma dospievajúcimi dcérami a rodinným priateľom. Jedna z dcér bola zbitá do bezvedomia. Devenny dostal infarkt a zomrel 17. júla na následky zranení. Dňa 13. júla dôstojníci RUC zbili katolíckeho civilistu Francisa McCloskeyho (67) počas stretov v Dungiven. Zomrel nasledujúci deň na následky zranení.
Dňa 12. augusta lojalistická skupina Apprentice Boys pochodovala na okraji Bogside. Lojalisti a nacionalisti si začali medzi sebou vymieňať slovné vyjadrenia. Potom čo nacionalisti začali po nich hádzať kamene a zápalné bomby, RUC sa pokúsila zaútočiť na Bogside. RUC použila slzný plyn, obrnené vozidlá a vodné delá ale bola držaná v šachu stovkami nacionalistov. Pokračujúce boje sa stali známe ako Bitka o Bogside a trvala dva dni.
V reakcii na udalosti v Derry, nacionalisti usporiadovali protesty pri základniach RUC v Belfaste a inde. Niektoré z nich viedli k stretom s RUC a k útokom na základne RUC. V Belfaste lojalisti odpovedali tým, že napadli nacionalistické oblasti, zapaľovali domy a obchody. Udiali sa tam prestrelky medzi nacionalistami a RUC a lojalistami a nacionalistami. Skupina asi 30 členov IRA sa zapojila do bojov v Belfaste. RUC nasadila obrnené vozidlá Shorland s ťažkými guľometmi Browning. Shorland začalo dvakrát paľbu na panelové domy v nacionalistickej štvrti a zabili 9 ročného chlapca Patricka Rooneyho. RUC začala paľbu na výtržníkov v Armaghu, Dungannone a Coalislande.
Počas nepokojov, 13. augusta premiér Írska Jack Lynch predniesol v televízií odkaz. Odsúdil RUC a uviedol, že írska vláda už nemôže stáť bokom a vidieť nevinných ľudí zranených alebo ešte horšie. Vyzval na nasadenie mierových síl OSN a povedal, že v grófstve Donegal neďaleko Derry boli zriadené poľné nemocnice. Lych dodal, že írske znovuzjednotenie by bolo jediným trvalým riešením. Niektorí si túto reč vyložili ako hrozbu vojenského zásahu. Po nepokojoch Lynch nariadil írskej armáde plán na rýchlu humanitárnu pomoc pre Severné Írsko. Plán s názvom cvičenie Armageddon bol odmietnutý a zostal klasifikovaný po viac ako tri desaťročia.
14. – 15. augusta boli v Derry a Belfaste nasadení britskí vojaci aby obnovili poriadok, ale nesnažili sa vstúpiť do Bogside. 8 ľudí bolo zastrelených a viac ako 700 bolo zranených (z toho 133 postrelených) a viac ako 400 domov a podnikov bolo zničených (83 % vlastnili katolíci). Viac ako 1800 rodín muselo opustiť svoje domovy z toho 1505 katolíckych a 315 protestantských. Írska armáda zriadila utečenecké tábory v Írsku v blízkosti hraníc. Veľa, ale nie všetci nacionalisti najskôr privítali nasadenie britskej armády pretože nedôverovali RUC. Vzťahy sa však ochladili po tom ako sa ukázala armádna jednostrannosť.
Po nepokojoch bola zriadená Huntova komisia ktorá mala skúmať RUC. Tá zverejnila správu 12. októbra. Odporúčala aby RUC bola neozbrojená a aby B-Specials bola rozpustená.Tú noc lojalisti vyšli do ulíc aby protestovali proti tejto správe. Počas násilia v Shankill, členovia UVF zastrelili dôstojníka RUC Victora Arbuckleho. V októbri a decembri vykonali UVF rad malých bombových útokov v Írsku.
70-te roky upraviť
Vyvrcholenie násilia a kolapsy Stormontu upraviť
Roky 1970 až 1972 boli svedkami explózie politického násilia v Severnom Írsku. V roku 1972 zomrelo takmer 500 ľudí z ktorých bola niečo vyše polovica civilisti. Bol to najkrvavejší rok v celej histórii konfliktu.
Koncom roka 1971 bolo v Derry 29 barikád ktoré blokovali prístup k takzvanému "Free Derry". 16 z nich nebolo dokonca prejazdných ani tonovými obrnenými vozidlami britskej armády. Mnoho z nacionalistických/republikánskych no-go zón bolo riadených jednou z dvoch frakcii IRA. Existuje niekoľko dôvodov prečo násilie vyvrcholilo v týchto rokoch.
Unionisti tvrdia, že hlavným dôvodom bolo vytvorenie Dočasnej írskej republikánskej armády (Dočasná IRA) a Oficiálnej írskej republikánskej armády (Oficiálna IRA). Tieto dve frakcie vznikli po tom čo sa IRA rozdelila. Zatiaľ čo staršia IRA presadzovala nenásilnú občiansku kampaň, nová Dočasná IRA si stanovila viesť ozbrojený boj proti britskej vláde v Severnom Írsku. Dočasná IRA bola schopná vziať na seba úlohu obrancu katolíckej komunity skôr ako hľadať ekumenickú jednotu robotníckej triedy oboch komunít.
Nacionalisti poukázali na udalosti, ktoré vysvetľujú prudký nárast násilia v týchto rokoch. Jeden takýto incident bol aj Zákaz vychádzania vo Falls v júli 1970, kedy 3000 vojakov uvalilo zákaz vychádzania na nacionalistickú časť Belfastu Dolné Falls. Počas prestreliek medzi britskou armádou a Oficiálnou IRA v ktorých bolo vypálených viac ako 1500 nábojov, boli zabití štyria ľudia. Ďalším z nich bolo zavedenie internácii bez súdu v roku 1971 (medzi prvými 350 uväznenými nebol ani jeden protestant). Navyše kvôli zle organizovanej spravodajskej službe bolo internovaných len veľmi málo republikánskych aktivistov, ale niektorí internovaní sa zradikalizovali po týchto skúsenostiach. Tretia udalosť ktorá spôsobila zvýšenie náboru do IRA bola Krvavá nedeľa ktorá sa odohrala 30. januára 1972 kedy bolo britskou armádou zastrelených trinásť neozbrojených civilistov (štrnásta obeť zomrela na následky zranení o niekoľko mesiacov neskôr).
Dočasná IRA alebo "Provos" ako sa stali známi, sa snažili ukázať ako ochrancu nacionalistickej komunity. Oficiálna IRA začala svoju ozbrojenú kampaň ako odpoveď na pokračujúce násilie. Dočasná IRA začala svoju ofenzívnu kampaň v roku 1971 kedy Armádna rada IRA schválila útoky na britskú armádu.
V roku 1972 Dočasná IRA zabila približne 100 príslušníkov bezpečnostných síl, 500 zranila a vykonala približne 1300 bombových útokov na obchodné ciele ktoré považovala za "umelú ekonomiku". Bombová kampaň zabila mnoho civilistov najmä počas Krvavého piatku 21. júla 1972 kedy 22 bômb v centre Belfastu zabilo sedem civilistov a dvoch vojakov.
Počas rovnakého roku Oficiálna IRA zabila desiatky vojakov a niekoľko ďalších zranila, väčšinou počas prestreliek. Oficiálna IRA následne odvolala svoju kampaň v máji 1972.
Napriek dočasnému prímeriu v roku 1972 a aj rokovaniam s britskými úradníkmi, PIRA bola odhodlaná pokračovať vo svojej kampani až do dosiahnutia zjednoteného Írska. Vláda Spojeného kráľovstva v Londýne verila, že severoírska administratíva je neschopná udržať bezpečnostnú situáciu a snažila sa v Severnom Írsku prevziať kontrolu nad právom a poriadkom v Severnom Írsku. Vzhľadom na to, že to bolo neakceptovateľné pre vládu Severného Írska, britská vláda presadila stav legislatívnej núdze a zosadila unionistami riadený parlament a vládu v Stormonte a predstavila „priamu vládu“ z Londýna. Priama vláda bola zamýšľaná ako krátkodobé opatrenie. Strednodobá stratégia mala obnoviť samosprávu Severného Írska ktorá by bola akceptovateľná zo strany unionistov aj nacionalistov. Dohoda sa ukázala byť klamná a Problémy pokračovali aj v 70-tych a 80-tych rokoch a v 90-tych rokoch v kontexte politickej remízy. Existencia "no-go oblastí" v Belfaste a Derry bola výzva k autorite britskej vlády v Severnom Írsku a počas Operácie Motorman britská armáda zničila barikády a obnovila kontrolu nad oblasťami 31. júla 1972.
Sunningdaleská dohoda a štrajk UWC upraviť
V júni 1973 po vydaní správy britskej vlády a po referende o statuse Severného Írska ktoré prebehlo v marci toho roku bol založený nový parlamentný orgán Severoírske zhromaždenie. Voľby sa konali 28. júna. V októbri 1973 tradičné nacionalistické a unionistické strany spolu s britskou a írskou vládou dojednali Sunningdaleskú dohodu ktorá bola určená na vytvorenie politického urovnania v rámci Severného Írska. Dohoda stanovila "zdieľanie moci"-vytvorenie výkonnej moci ktorá zahŕňala nacionalistov aj unionistov a vytvorenie Írskej rady – zloženej z ministrov Severného Írska a Írska ktorá by bola určená na podporu cezhraničnej spolupráce.
Sunningdaleská dohoda rozdelila unionistov, ktorá takisto oponovala aj IRA ktorej cieľom bolo koniec existencie Severného Írska ako súčasti Spojeného kráľovstva. Mnoho unionistov bolo proti zdieľaniu moci a argumentovali tým, že neje možné sa o moc deliť s tými (nacionalisti) ktorí sa snažia o zničenie štátu.
Nakoniec však Sunningdaleská dohoda bola zvrhnutá masovou akciou zo strany lojalistických polovojenských skupín (predovšetkým Ulsterským obranným združením ktoré malo vtedy 20 000 členov) a robotníkmi ktorí tvorili Ulsterskú robotnícku radu. Zorganizovali generálny štrajk ktorý výrazne obmedzil podnikanie v Severnom Írsku a odrezal základné služby ako vodu a elektrinu. Nacionalisti argumentujú, že britská vláda neurobila toho dosť na to aby prelomila štrajk a udržiavala Sunningdaleskú iniciatívu. Existujú dôkazy o tom, že štrajk bol podporovaný britskou tajnou službou MI5. Tvárou v tvár takejto opozícii pro-dohodový unionisti odstúpili z vlády a nový režim sa zrútil. Na tretí deň štrajku 17. mája 1974 dva UVF tímy z belfastskej a stredoulsterskej brigády odpálili tri neohlásené bomby v aute v strede Dublinu počas piatkovej večernej dopravnej špičky čo malo za následok 26 mŕtvych a 300 zranených. Deväť minút nato, štvrtá bomba explodovala v Monaghane a zabila ďalších sedem ľudí. Nikto nebol za tieto útoky odsúdený.
Návrh nezávislého Severného Írska upraviť
Britský premiér Harold Wilson sa tajne stretol s IRA v roku 1971. Počas stretnutia účastníci diskutovali o britskom odstúpení zo Severného Írska. Zlyhanie Sunningdaleskej dohody viedlo k vážnemu prerokovávaniu o nezávislosti v Londýne až do decembra 1975. Keby sa uskutočnilo odňatie Severného Írska, ktoré Wilson ale aj iní podporovali, región by sa stal samostatným domíniom Britského spoločenstva.
Britské rokovania s ilegálnou organizáciou rozhnevali írsku vládu. Nevedeli o ich postupoch ale báli sa, že by Briti upustili od Severného Írska. Írsky minister zahraničia Garret FitzGerald diskutoval v memorande v júni 1975 o možnostiach nezávislosti, znovurozdelenia ostrova a možnosti upadnutia Severného Írska do občianskej vojny a anarchie. Memorandum dávalo prednosť dohodnutiu nezávislosti ale došlo k záveru že Írska vláda môže urobiť len málo.
Írska vláda už nezabránila vypáleniu britskej ambasády v Dubline v roku 1972 členmi IRA. Verili, že nemohli zväčšiť svoju malú armádu v krajine o sile 12 500 vojakov v krajine. Ak by v Severnom Írsku vypukla občianska vojna, pretože by spôsobila mnoho mŕtvych a závažné dôsledky pre Írsko pretože verejnosť by požadovala zásah írskej armády na ochranu nacionalistov.
Polovica 70-tych rokov upraviť
Merlyn Rees, minister pre Severné Írsko vyzdvihoval proskripcie proti UVF v apríli 1974. V decembri, jeden mesiac po bombovom útok v Birmingham pube pri ktorom bolo zabitých 21 ľudí, IRA vyhlásila prímerie. Napriek prímeriu pokračovalo náboženské zabíjanie ktoré vyeskalovalo v roku 1975 spolu s vnútornými rozbrojmi medzi súperiacimi polovojenskými skupinami. Toto urobilo z roku 1975 jeden z najkrvavejších rokov konfliktu.
Dňa 31. júla 1975 v Buskhill neďaleko Newry, populárna írska kabaretná skupina Miami Showband sa vracala domov do Dublinu po vystúpení v Banbridge, kedy bola prepadnutá ozbrojencami z UVF zo stredoulsterskej brigády. Mali oblečené uniformy britskej armády a zastavili ich na falošnom vojenskom cestnom kontrolnom bode na hlavnej ceste A1. Traja z členov kapely, dvaja katolíci a jeden protestant, boli zastrelení, zatiaľ čo dvaja členovia UVF boli zabití po tom čo bomba umiestnená do minibusu kapely predčasne explodovala. V januári nasledujúceho roku, 11 protestantských robotníkov bolo postrieľaných v Kingsmill v Južnom Armaghu po tom čo boli vyvedení z ich autobusu ozbrojeným republikánskym gangom, ktorý sám seba nazýval Juhoarmaghské republikánske akčné sily. Len jeden muž prežil útok napriek až osemnástim výstrelom do robotníkov. Tieto útoky boli údajne v odvete za lojalistické proti rodinám Reaveyomcom a O'Dowdomcom z predchádzajúcej noci.
Násilie pokračovalo po zvyšok 70-tych rokov. Britská vláda znovu zakázala UVF v októbri 1975. Keď prímerie Dočasnej IRA skončilo začiatkom roku 1976 a vrátila sa k násiliu, stratila sa nádej na rýchle odstúpenie Britov zo Severného Írska a namiesto toho vypracovali stratégiu známu ako "Dlhá vojna" (Long War) ktorá zahŕňala menej intenzívnu ale trvalejšiu násilnú kampaň ktorá by mohla pokračovať donekonečna. Prímerie Oficiálnej IRA z roku 1972 sa stalo trvalým a hnutie sa vyvinulo do Robotníckej strany Írska ktorá absolútne odmietala násilie. Ale odštiepená skupina z Oficiálnej IRA – Írska národná oslobodzovacia armáda pokračovala v násilnej kampani od roku 1974.
Koniec 70-tych rokov upraviť
Koncom 70-tych rokov bola viditeľná vojnová únava v oboch komunitách. Jedným z prejavov toho bolo vznik skupiny známej ako Ľudia mieru ktorá získala Nobelovu cenu za mier v roku 1976. Ľudia mieru organizovali veľké demonštrácie na ukončenie polovojenského násilia. Ich kampaň stratila na sile ale po tom apelovali na nacionalistickú komunitu aby poskytovala informácie o IRA bezpečnostným silám.
Dekáda bola ukončená dvojitým útokom IRA proti Britom. Dňa 27. augusta 1979 Lord Mountbatten zatiaľ čo bol na dovolenke v Mullaghmore v grófstve Sligo, bol zabitý bombou ukrytou na palube jeho lode. Pri tomto útoku boli zabití aj traja ďalší ľudia. Ten istý deň bolo zabitých 18 britských vojakov (väčšina z výsadkového pluku) diaľkovo riadenou bombou vo Warrenpointe v grófstve Down.
Ako sa britskej vláde nedarilo dosiahnuť politické urovnanie, pokúsili sa "normalizovať" Severné Írsko. Aspekty zahŕňali zrušenie internácii bez súdu a odstránenie politického statusu polovojenských väzňov. Od roku 1972 členovia polovojenských organizácii v bezportoných Diplockých súdoch aby sa predišlo zastrašovaniu poroty a preto malo byť s nimi zaobchádzané ako s obyčajnými zločincami. Odpor proti tejto politike medzi republikánskymi väzňami viedlo k tomu, že viac ako 500 z nich vo väznici Maze tzv. dekový (odmietanie nosenia väzenskej uniformy) a špinavý (odmietanie umývania sa) protest. Ich protesty prešli až do hladovky v rokoch 1980 a 1981 ktorá bola zameraná na obnovenie politického štatútu a ďalšie ústupky.
80-te roky upraviť
V írskej hladovke v roku 1981 zomrelo hladom 10 republikánskych väzňov (sedem z Dočasnej IRA a traja z INLA). Prvý ktorý v hladovke zomrel bol Bobby Sands. Hladovka rezonovala medzi mnohými nacionalistami. Vyše 100 000 ľudí sa zúčastnilo pohrebu Bobbyho Sandsa v Západnom Belfaste a tisíce ďalších ľudí sa zúčastnilo pohrebov ostatných hladovkárov. Z hľadiska írskeho republikanizmu bol význam týchto udalostí demonštrovať potenciál pre politické a volebné stratégie. V nadväznosti na hladovku, Sinn Féin ktorá sa stala politickým krídlom Dočasnej IRA sa prvýkrát zúčastnila volieb v Severnom Írsku aj v Írsku. V roku 1986 Sinn Féin uznala legitimáciu Dáil Éireann čo malo za následok odtrhnutie malej skupiny členov ktorí založili stranu Republikánska Sinn Féin.
Dlhá vojna Írskej republikánskej armády bola podporovaná veľkými darmi zbraní z Líbye v roku 1980 kvôli hnevu Muammara Kaddáfiho na vládu Margaret Thatcherovej ktorá pomáhala Reaganovej vláde pri bombardovaní Tripolisu kde bolo údajne zabité jedno Kaddáfiho dieťa, ako aj vďaka pomoci finančných darov od Írov zo Spojených štátov ktorí súhlasili s cieľmi IRA.
Írska národná oslobodzovacia armáda začala byť veľmi aktívna na začiatku a v polovici 80-tych rokov. V roku 1982 vykonala bombový útok na diskotéke na ktorej boli britskí vojaci mimo služby a zabili 11 vojakov a 6 civilistov. Jednou vyprofilovanou väčšou akciou IRA v tomto období bol bombový útok na Grand Brighton Hotel 12. októbra 1984 kde 100 librová bomba umiestnená v hoteli v meste Brighton kde politici vrátatne premiérky Margaret Thatcherovej zostali na konferencii Konzervatívnej strany. Bolo zabitých 5 ľudí a ďalších 40 bolo zranených.
Dňa 28. februára 1985 v Newry, deväť dôstojníkov RUC (sedem protestantov a dvaja katolíci) bolo zabitých počas mínometného útoku na policajnú stanicu na Corry Square. Útok bol naplánovaný Juhoarmaghskou brigádou IRA a jednotkami IRA v Newry. Deväť granátov bolo vypálených z mínometu Mark 10, ktorý bol priskrutkovaný k zadnej časti ukradnutej dodávky značky Ford v Crossmaglene. Osem granátov zasiahlo policajnú stanicu ale deviaty zasiahol unimobunku používanú ako jedáleň. 8. novembra 1987 v Enniskillen v grófstve Fermanagh explodovala časovaná bomba Dočasnej IRA počas sprevodu na Spomienkový deň na uctenie obetí v Prvej svetovej vojne. Bomba vybuchla v pamätníku, ktorý bol v srdci sprievodu. 11 ľudí (desať civilistov a jeden policajt spolu s tehotnou ženou) bolo zabitých a 63 bolo zranených. IRA povedala, že urobila chybou a že jej cieľom boli britskí vojaci ktorí pochodovali k pamätníku. Jednotka ktorá vykonala bombardovanie bola rozpustená. Lojalistické polovojenské skupiny reagovali odvetnými bombovými útokmi na katolíkov.
V roku 1988 boli traja dobrovoľníci IRA zastrelení na čerpacej stanici Shell na Winston Churchill Avenue v Gibraltári. Tento incident sa stal známy ako Operácia Flavius. Ich pohreb na cintoríne Milltown v Belfaste bol napadnutý Michaelom Stoneom, členom UDA, ktorý hádzal granáty a strieľal počas toho ako sa rakvy spúšťali do hrobu. Útok zabil troch ľudí z toho jeden bol dobrovoľník IRA. Keď sa dvaja britskí vojaci, David Howes a Derek Wood išli do Andersonstown na pohreb týchto troch ľudí zabitých Stoneom zistilo sa, že sú ozbrojení a boli členmi IRA zajatí a zastrelení. Tento incident sa stal známy ako Vražda desiatnikov.
V osemdesiatych rokoch lojalistické polovojenské skupiny vrátane Ulsterských dobrovoľníckych síl, Ulsterského obranného združenia a Ulsterského odporu, dovážali zbrane a výbušniny z Juhoafrickej republiky. Tieto zbrane boli následne rozdelené medzi tieto tri skupiny a viedli k eskalácii útokov na katolíkov aj keď niektorá výzbroj (napr. RPG) sa dali použiť len veľmi ťažko. Tieto vraždy boli údajne v odozve na Anglo-írsku dohodu z roku 1985 ktorá dala írskej vláde poradnú úlohu vo vláde Severného Írska.
V roku 1987, Írska ľudová oslobodzovacia organizácia (IPLO) čo bola odtrhnutá frakcia INLA, sa zapojila do krvavej pomsty proti INLA a oslabila jej prítomnosť v niektorých oblastiach. V roku 1992 bola IPLO zničená Dočasnou IRA za ich zapojenie sa do drogovej činnosti a tak tento spor skončil.
Politika streľby k zabitiu v Severnom Írsku, na základe ktorej boli podozriví zámerne usmrtení bez pokusu o zatknutie, bola vykonaná na desiatkach republikánov a jednom lojalistovi spravidla buď jednotkou SAS alebo Kráľovskou ulsterskou políciou.
90-te roky upraviť
Od konca 80-tych rokov zatiaľ čo IRA pokračovala v jej ozbrojenej kampani, jej politické krídlo Sinn Féin, ktoré viedol Gerry Adams od roku 1983, hľadali riešenia na ukončenie konfliktu hoci Adams presne predpovedal, že to bude veľmi dlhý proces. Vo vyhlásení počas interview v roku 1970 povedal, že vojna bude trvať ďalších 20 rokov. Riadil otvorené rozhovory s vodcom politickej strany SDLP Johnom Humeom a tajné rokovania s vládnymi úradníkmi. Lojalisti boli tiež zapojení do zákulisných rozhovorov o ukončení násilia spájaním sa s britskými a írskymi vládami prostredníctvom protestantských duchovných.
Keď francúzsky štáb natáčal IRA v ich výcvikovom tábore v Donegale, bol spovedaný zástupca za generálny štáb IRA. Povedal, že IRA aj tak nakoniec vysaje politickú vôľu britskej vlády v Severnom Írsku.
Zhoršenie situácie v južnom Armaghu upraviť
Juhoarmaghská brigáda IRA využívala od 70-tych rokov dedinu Crossmaglen ako svoju pevnosť. Okolité dediny Silverbridge, Cullyhanna, Culloville, Forkhill, Jonesborough a Creggan boli tiež pevnosti IRA. Vo februári 1978 bol v blízkosti Silverbridge zostrelený vrtuľník Gazelle britskej armády pričom zahynul podplukovník britskej armády Ian Corden-Lloyd.
V 90-tych rokoch prišla IRA s novým plánom na obmedzenie peších hliadok britskej armády v okolí Corssmaglenu. Vytvorili dva tímy ostreľovačov na útoky proti hliadkam britskej armády aj RUC. Ostreľovači zabili deväť ľudí (sedem vojakov a dvoch strážnikov RUC). Posledná obeť ostreľovača pred Veľkopiatkovou dohodou bol britský vojak Steven Restorick. V 80-tych rokoch IRA vyvinula útoky na helikoptéry v južnom Armaghu a inde ako napríklad zostrelenie vrtuľníku Gazelle ktorý letel cez hranicu grófstiev Tyrone a Monaghan. Tento incident si nevyžiadal žiadne fatálne následky.
Ďalšia udalosť týkajúca sa britských vrtuľníkov v južnom Armaghu bola bitka o Newry Road v septembri 1993. Dva ďalšie vrtuľníky Lynx a Puma boli zostrelené paľbou z improvizovaných mínometov v roku 1994. Počas tohto obdobia IRA zriadila kontrolné stanovištia v južnom Armaghu a prevádzkovala ich bez povšimnutia bezpečnostných síl.
Prvé prímerie upraviť
Po dlhšej dobe politických manévrov lojalistické aj republikánske skupiny v roku 1994 vyhlásili prímerie.
Rok ktorý viedol k prímeriu bol mimoriadne napätí a odohrali sa v ňom incidenty označené za zverstvá. UDA a UVF zintenzívnili zabíjanie katolíkov (v roku 1993 lojalisti zabili viac ľudí ako republikáni). IRA na to reagovala bombovým útokom na Shankill Road v októbri 1993. Jeho cieľom bolo zlikvidovať vedenie UDA, ale bomba zabila osem protestantských civilistov a jedného nízko postaveného člena UDA. Bomba tiež zabila jedného páchateľa keď bomba vybuchla predčasne. UDA to oplatila masovou streľbou v nacionalistických oblastiach ako je Greysteel a Castlerock.
Dňa 16. júna 1994 tesne pred prímerím Írska národná oslobodzovacia armáda zastrelila člena UVF na Shankill Road. Z pomsty o tri dni neskôr UVF zabilo šesť civilistov počas streľby v bare v Loughinisland. Mesiac pred prímerím IRA zabila štyroch vysokopostavených lojalistov (troch z UDA a jedného z UVF). 31. augusta 1994 Dočasná IRA vyhlásila prímerie. Lojalistické polovojenské skupiny sa dočasne spojili do Kombinovaného lojalistického vojenského velenia o šesť týždňov neskôr.
V roku 1995 bol v Spojených štátoch vymenovaný George Mitchell na post špeciálneho vyslanca Spojených štátov pre Severné Írsko. Britská a írska vláda sa dohodla, že Mitchell bude predsedať medzinárodnej komisii o odzbrojení polovojenských skupín.
Druhé prímerie upraviť
Dňa 9. februára 1996, menej ako dva roky po vyhlásení prímeria ho IRA prerušila bombovým útokom v Docklands v oblasti Canary Wharf v Londýne. Bomba zabila dvoch ľudí a spôsobila škodu v hodnote 85 miliónov libier pri poškodení mestského finančného centra. Sinn Féin obvinila zo zlyhania prímeria britskú vládu ktorá zamietla rokovanie všetkých politických strán do do vtedy, kým IRA nevyradí svoje zbrane.
Po útoku nasledovalo niekoľko ďalších z ktorých bol najpozoruhodnejší bombový útok v Manchesteri 15. júna 1996 počas ktorého bola zničená veľká plocha v centre mesta. Išlo o najväčší bombový útok v Británii od Druhej svetovej vojny. Vďaka telefonickému varovaniu a rýchlej reakcii záchranných služieb sa útok zaobišiel bez úmrtia ale 212 ľudí bolo zranených. Škody spôsobené výbuchom boli vyčíslené na 411 miliónov libier. Stephen Restorick bol posledný britský vojak ktorý bol zabitý pred Veľkopiatkovou dohodou. Bol zastrelený 12 februára 1997 na hraničnom priechode juhoarmaghským ostreľovačom.
IRA opäť deklarovala prímerie v roku 1997 potom čo rokovania o dokumente známom ako Veľkopiatková dohoda začali bez Sinn Féin. V septembri toho istého roku Sinn Féin podpísala tzv. "Mitchellove zásady" a bola prijatá do rokovaní. UVF bolo prvé polovojenské zoskupenie ktoré sa rozštiepilo v dôsledku ich prímeria a vytvorili sa Lojalistické dobrovoľnícke sily (LVF). V decembri 1997 INLA zavraždila vodcu LVF Billyho Wrighta čo viedlo k sérii odvetného zabíjania katolíkov touto lojalistickou skupinou. Skupina ktorá sa odtrhla od Dočasnej IRA vytvorila Pravú írsku republikánsku armádu (RIRA).
V auguste 1998 bomba Pravej IRA v Omaghu zabila 29 civilistov. Tento bombový útok zdiskreditoval "disidentských republikánov" a ich kampane v očiach tých ktorý predtým podporovali kampaň Dočasnej IRA. Stali sa z nich malé skupiny s malým vplyvom ale stále schopné násilia. INLA tiež vyhlásila prímerie po Belfastskej dohode v roku 1998. Od tej doby bola väčšina polovojenského násilia zameraná na ich "vlastné" komunity a ďalšie frakcie v rámci ich organizácii. UDA napríklad bojovala so svojimi lojalistickými kolegami z UVF od roku 2000 kde boli vnútorné boje o brigádne velenie a zapojili sa do organizovaného zločinu.
Členovia Dočasnej IRA boli odvtedy obvinení z účasti na vraždách Roberta McCartneyho, Matthewa Burnsa, Jamesa Currana, Andrewa Kearneya a okrem toho z rôznych iných obvinení.
Politický proces upraviť
Po prímerí začali rokovania medzi hlavnými politickými stranami v Severnom Írsku. Tieto rozhovory viedli k Veľkopiatkovej dohode v roku 1998. Táto dohoda obnovila samosprávu Severného Írska na základe "zdieľania moci". V roku 1999 sa sformoval výkonný výbor ktorý sa skladal zo štyroch hlavných strán vrátane Sinn Féin. Medzi ďalšie významné zmeny patrila reforma Kráľovskej ulsterskej polície a jej premenovanie na Policajný zbor Severného Írska, ktorý mala zamestnať aspoň 50 % kvótu katolíkov na desať rokov a zrušenie Diplockých súdov v támci zákonu o spravodlivosti a bezpečnosti v roku 2007. Bezpečnostný normalizačný proces bol tiež súčasťou zmluvy ktorý zahŕňal postupné zatváranie nadbytočných kasární britskej armády, hraničných rozhľadní a stiahnutie všetkých síl zúčastnených na operácii Banner – vrátane bataliónov Kráľovského írskeho pluku ktorý bol týmto nahradený pechotnou brigádou rozmiestnenou na desiatich miestach po celom Severnom Írsku, ale bez operatívnej úlohy v provincii.
Charakteristickým rysom Severoírskej politiky po dohode bol útlm vo volebných podmienkach strán ako napríklad Sociálnodemokratická a labouristická strana a Ulsterská unionistická strana, a utlmenie nepriateľstva medzi súperiacimi stranami Sinn Féin a Demokratickou unionistickou stranou. Hoci sa politické násilie výrazne znížilo, náboženské nepriateľstvo nezmizlo. Nebytové priestory sú oddelené medzi katolíckymi nacionalistami a protestantskými unionistami tak ako predtým.
Tajná dohoda medzi britskými silami a lojalistami upraviť
V úsilí mariť aktivitu IRA, bolo veľa prípadov tajných dôhod medzi štátnymi bezpečnostnými silami (britská armáda a RUC) a lojalistickými polovojenskými jednotkami. Tie zahŕňali vojakov a policajtov ktorí sa zúčastňovali lojalistických útokov keď boli mimo služby, dodávanie zbraní a informácii lojalistom, nezakročovanie proti nim a bránenie policajného vyšetrovania. Správa De Slivu zistil, že počas 80-tych rokov 85% informácií ktoré používali lojalisti pri útokoch bolo od bezpečnostných zložiek. Bezpečnostné sily mali tiež dvojitých agentov a informátorov vnútri lojalistických skupín, ktorý na rozkaz organizovali útoky. Z 210 lojalistov ktorí boli zatknutí tímom Stevensovho vyšetrovania sa zistilo, že 207 boli štátni agenti alebo informátori.
Regrúti britskej armády v miestnom Ulsterskom obrannom pluku (UDR) boli takmer všetci protestanti. Napriek preverovacím procesom, niektorým lojalistickým bojovníkom sa podarilo získať zbrane, výcvik a aj informácie. V roku 1990 bolo 197 vojakov UDR odsúdených za účasť na lojalistických teroristických činoch a iných závažných trestných činoch, vrátane 19 usvedčeniam z vraždy. Bol to však len malý zlomok previnených ktorí slúžili v pluku no podiel bol vyšší ako pri odsúdeniach členov britskej armády, RUC a civilného obyvateľstva.
Počas 70-tych rokov, Glennaneský gang – tajná aliancia lojalistických militantov, britských vojakov a dôstojníkov RUC, vykonala sériu útokov proti katolíkom/nacionalistom v Severnom Írsku známa ako "vražedný trojuholník". Tiež vykonali niekoľko útokov v Írsku. Smrteľní spojenci: britská skupina tajnej dohody v Írsku si nárokuje na 120 vrážd, z toho boli skoro všetci nezainteresovaní civilisti. V Casselovej správe vyšetrovali 76 vrážd a našli sa dôkazy, že vojaci a policajti boli zapojení do 74 z nich. Jeden člen, RUC dôstojník John Weir tvrdil, že jeho nadradení vedeli o tajnej dohode ale dovolili, aby pokračovala. Casselova správa tiež uviedla, že niektorí vedúci pracovníci vedeli o trestnej činnosti, ale neurobili nič pre prevenciu, vyšetrovanie a trestanie. Útoky prisudzované skupine sú bombové útoky v Dubline a Monaghane (1974), vyvraždenie skupiny Miami Showband (1975) a vyvraždenie rodín Reaveyovcov a O'Dowdovcov (1976).
Stevensovo vyšetrovanie zistilo, že bezpečnostné sily využívali lojalistov ako svojich "splnomocnencov". Prostredníctvom dvojitých agentov a informátorov pomáhali lojalistickým skupinám so zabíjaním ľudí a to aj vrátane civilistov. Vyšetrovanie zistilo, že to zintenzívnilo a predĺžilo konflikt. Poľná prieskumná jednotka (FRU) britskej armády bol hlavný orgán ktorý sústreďoval týchto agentov. Brian Nelson, šéf rozviedky UDA, bol agentom FRU. Prostredníctvo Nelsona, FRU pomáhala lojalistom zamerať osoby na zabitie. Velitelia FRU tvrdili, že iba pomáhali lojalistom označovať republikánskych aktivistom a predchádzať zabíjaniu civilistov. Vyšetrovanie našlo dôkaz, že iba dva životy boli zachránené a že Nelson/FRU je zodpovedný za najmenej 30 vrážd a ďalších útokov – mnoho z nich boli civilisti. Jednou z obetí bol aj advokát Pat Finucane. Nelson tiež dohliadal na dodávky zbraní pre lojalistov v roku 1988. V rokoch 1992 až 1994 boli lojalisti zodpovední za viac útokov ako republikáni. Členovia bezpečnostných síl sa snažili brániť Stevensovmu vyšetrovaniu.
Správa policajného ombudsmana z roku 2007 odhalila, že členom UVF bolo dovolené vykonať sériu teroristických činov, vrátane vrážd, zatiaľ čo pracovali ako informátori pre špeciálne oddelenie RUC. Bolo zistené, že špeciálne oddelenie dalo informátorom imunitu tým, že zabezpečilo, aby neboli chytení a odsúdení a blokovali aj prehľadávanie kvôli zbraniam. Policajná ombudsmanka Nuala O'Loanová povedala, že to viedlo k stovkám mŕtvych a že vysokí britskí úradníci na ňu tlačili aby zastavila vyšetrovanie. UVF člen Robin Jackson bol spojený s 50 až 100 vraždami v Severnom Írsku, hoci nikdy nebol odsúdený za akúkoľvek z nich.
Zmiznutí upraviť
Počas 70. a 80. rokov, republikáni a lojalisti uniesli mnoho jednotlivcov, ktorí boli údajní informátori. Títo ľudia boli vypočúvaní pri mučení a následne popravení. Pätnásť jednotlivcov, v tomto prípade všetci čo boli unesení republikánmi, zmizli. Do roku 2015 bolo nájdených 9 z 15 obetí.
Bezpečnostné sily britskej vlády vrátane Vojenských reakčných síl (MRF) vykonali útoky ktoré boli opísané ako "mimosúdne popravy" neozbrojených civilistov. Ich obete boli často katolíci alebo taký ktorých podozrievali, že boli katolíci, ktorí neboli spojení so žiadnou polovojenskou skupinou ako napríklad streľba 12. mája 1972 V Andersonstowne na sedem neozbrojených civilistov a streľba britských vojakov 15. apríla 1972 vo Whiterock Road na dvoch neozbrojených katolíckych civilistov. Člen MRF v roku 1978 uviedol, že sa často pod falošnou vlajkou pokúšali vyprovokovať náboženský konflikt. Bývali člen uviedol, že tam neboli pôsobiť ako vojenské jednotky ale ako skupina teroru.
Obvinenia zo streľby na zabitie upraviť
Republikáni tvrdia, že policajti využívali politiku streľby na zabitie namiesto toho aby zatkli podozrivých. Bezpečnostné sily to popreli a poukázali na mimoriadne situácie ako zabitie 8 členov IRA v Loughgall v roku 1987 ktorí boli ťažko ozbrojení. Iní argumentujú, že incidenty ako zastrelenie troch neozbrojených členov IRA v Gibraltáre jednotkou SAS o desať mesiacov neskôr, potvrdili podozrenie medzi republikánmi a v britských a írskych médiach sa objavili správy o tichej politike streľby na zabitie britských síl ktorá bola používaná proti podozrivým z členstva v IRA.
Prehliadkový spor upraviť
Vnútrokomunitné napätie často stúpalo a často vypukovalo násilie počas "pochodovej sezóny" keď protestanský Oranžský rád usporiadával pochody naprieč celému Severnému Írsku. Prehladky sa konajú pri príležitosti víťazstva Viliama Oranžského v bitke pri Boyne v roku 1690 a tým zabezpečil protestantskú prevahu a britskú nadvládu v Írsku.
Jeden konkrétny bod vzplanutia ktorý spôsobil neustály ročný spor je oblasť Garvaghy Road v Portadown kde oranžská prehliadka prechádzala nacionalistickou oblasťou na Garvaghy Road. Tento sprievod bol nateraz zakázaný na neurčito po nacionalistických nepokojoch proti sprievodu a tiež lojalistických odvetných nepokojoch proti jeho zákazu. V rokoch 1995, 1996 a 1997 bolo niekoľko týždňov trvajúce nepokoje v celom Severnom Írsku kvôli bezvýchodiskovej situácii v Drumcree. Rad ľudí zomrel počas týchto nepokojov vrátane katolíckeho taxikára ktorý bol zabitý Lojalistickými dobrovoľníckymi silami a traja katolícki súrodenci zomreli po tom, čo na ich dom v Ballymoney hádzali zápalné fľaše.
Sociálne dopady upraviť
Vplyv ťažkostí na ľudí v Severnom Írsku bol prirovnaný k tým, aký bol na ľudí v Londýne počas Blitzu. Stres plynúci z bombových útokov, bezpečnostné kontroly a vojenská prítomnosť mala najsilnejší vplyv na deti a mladistvých. Tiež boli obavy, že miestne polovojenské skupiny použijú ako odplatu proti rôznym priestupkom ako trest bitie alebo natretie potrestaného dechtom a následné posypanie perím (tzv. tarring and feathering).
Okrem násilia a zastrašovania tam bola aj chronická nezamestnanosť ťažký nedostatok bývania. Mnoho ľudí sa stalo bezdomovcami v dôsledku zastrašovania alebo preto že ich domy boli spálené a mestská výstavba bola v sociálnom otrase. Belfastské rodiny čelili premiestňovaniu do nových cudzých nehnuteľností keď staré a schátrané okresy ako Sailortown alebo Pound Loney boli zbúrané. Podľa sociálnej pracovníčky a autorky Sarah Nelsonovej, tento nový spoločenský problém bezdomovedctva a dezorientácia prispeli k zrúteniu normálneho bežného života čo umožnilo polovojenských skupinám mať silný vplyv v niektorých oblastiach. Vandalizmus bol tiež veľkým problémom. V roku 1970 bolo 10 000 prázdnych domov v Belfaste poškodených. Väčšina vandalov boli deti vo veku medzi osem a trinásť rokov.
Podľa jedného historika konfliktu, stres z Problémov spôsobil zrútenie vtedy veľmi silnej sexuálnej morálky v Severnom Írsku čo malo za následok "zmätené pôžitkárstvo" vo vzťahu k osobnému životu. V meste Derry sa zvýšili nemanželské pôrody, alkoholizmus a tiež sa zvýšila rozvedenosť párov. Problém bol tiež v alkoholizme mladistvých, čiastočne v dôsledku pitia v kluboch, ktorý sa rozšíril v lojalistických aj republikánskych komunitách. V mnohých prípadoch bol malý rodičovský dohľad nad deťmi najmä v chudobnejších štvrtiach. Ministerstvo zdravotníctva vyhlásilo na základe správy Mikea Tomlinsona z Kráľovninej univerzity v roku 2007, že následky Problémov zohrávajú hlavnú úlohu v samovraždách v Severnom Írsku.
Straty na životoch upraviť
V rokoch 1969 až 2001 bolo zabitých 3532 ľudí počas konfliktu. Počty mŕtvych sa líšia a siahajú od 3532 (1969 – 2001) po 3722 (1966 – 2007) v dôsledku rôznych metód. V knihe Politika antagonizmu: Pochopenie Severného Írska, Brendan O'Leary a John McGarry poukázali na to, že "takmer dve percentá populácie Severného Írska bolo zabitých alebo zranených počas politického násilia. V roku 2010 sa odhadovalo, že 107,000 ľudí v Severnom Írsku utrpelo úraz v dôsledku konfliktu. Na základe údajov zozbieraných Severoírskou štatistickou a výskumnou agentúrou, počet "obetí" sa odhaduje na 500 000 len v Severnom Írsku. Pojem "obeť" sa tu ale definuje pre tých ktorí boli priamo ovplyvnení úmrtím, fyzickým poranením alebo traumou v dôsledku konfliktu.
Zodpovednosť upraviť
Približne 60 % mŕtvych bolo zabitých republikánmi, 30 % lojalistami a 10 % britskými bezpečnostnými silami.
| Zodpovednosť za zabíjanie | |
|---|---|
| Zodpovedná strana | Počet |
| Republikánske skupiny | 2058 |
| Lojalistické skupiny | 1026 |
| Britské bezpečnostné sily | 363 |
| Neznáme osoby | 79 |
| Írske bezpečnostné sily | 5 |
| Celkovo | 3531 |
Zabití britskými bezpečnostnými silami:
- 187 (~51.5%) boli civilisti
- 145 (~39.9%) boli členovia republikánskych skupín
- 18 (~4.9%) boli členovia lojalistických skupín
- 13 (~3.5%) boli kolegovia z britských ozbrojených síl
Zabití republikánskymi skupinami:
- 1080 (~52%) boli členovia alebo bývalí členovia britských ozbrojených síl
- 723 (~35%) boli ćivilisti
- 187 (~9%) boli členovia republikánskych skupín
- 57 (~2.7%) boli členovia republikánskych skupín
- 57 (~2.7%) boli členovia írskych bezpečnostných síl
Zabití lojalistickými skupinami: 877 (~85.4%) boli civilisti 94 (~9%) boli členovia lojalistických skupín 41 (~4%) boli členovia republikánskych skupín 14 (~1%) boli členovia britských bezpečnostných síl
Status upraviť
Približne 52 % mŕtvych boli civilisti, 32 % boli členovia alebo bývali členovia britských bezpečnostných síl, 11% boli členovia republikánskych polovojenských jednotiek a 5% boli členovia Lojalistických polovojenských jednotiek. Niekoľko obetí, ktoré boli uvedené ako civilisti boli neskôr potvrdené ako členovia IRA. Jeden člen UDA a traja členovia UVF boli počas konfliktu členmi Ulsterského obranného pluku v čase ich smrti. A minimálne jedna civilná obeť bol člen Teritoriálnej armády mimo službu.
| Úmrtia podľa statusu obetí | |
|---|---|
| Status | Počet |
| Civilisti (vrátane civilných politických aktivistov) | 1840 |
| Pracovníci britských bezpečnostných síl (slúžiaci aj bývalí členovia) | 1125 |
| Britská armáda (inc. UDR, RIR and TA) | 757 |
| Kráľovská ulstreská polícia | 319 |
| Väzenský zbor Severného Írska | 26 |
| Anglické policajné sily | 6 |
| Kráľovské letectvo | 4 |
| Kráľovské námorníctvo | 2 |
| Pracovníci írskych bezpečnostných síl | 11 |
| Garda Síochána | 9 |
| Írska armáda | 1 |
| Írsky väzenský zobr | 1 |
| Členovia republikánskych skupín | 396 |
| Členovia lojalistických skupín | 170 |
Poloha upraviť
Väčšina zabití sa odohrala v Severnom Írsku a to najmä v Belfaste. Väčšina vrážd v Belfaste sa odohrala na západe a severe mesta. Dublin, Londýn a Birmingham boli tiež ovplyvnené, aj keď v menšej miere, než Severné Írsko samotné. Občas sa IRA pokúšala vykonať útoky na britské ciele v Gibraltáre, Nemecku a Holandsku.
| Úmrtia v konflikte podľa polohy[1] | |
|---|---|
| Poloha | Počet |
| Belfast | 1,541 |
| západný Belfast | 623 |
| severný Belfast | 577 |
| južný Belfast | 213 |
| východný Belfast | 128 |
| Grófstvo Armagh | 477 |
| Grófstvo Tyrone | 340 |
| Grófstvo Down | 243 |
| Derry | 227 |
| Grófstvo Antrim | 209 |
| Grófstvo Londonderry | 123 |
| Grófstvo Fermanagh | 112 |
| Írsko | 116 |
| Anglicko | 125 |
| Kontinentálna Európa | 18 |
Chronologické poradie upraviť
| Úmrtia v konflikta podľa roku | |
|---|---|
| Rok | Počet |
| 2002 | 20 |
| 2001 | 16 |
| 2000 | 19 |
| 1999 | 8 |
| 1998 | 55 |
| 1997 | 22 |
| 1996 | 18 |
| 1995 | 9 |
| 1994 | 64 |
| 1993 | 88 |
| 1992 | 88 |
| 1991 | 97 |
| 1990 | 81 |
| 1989 | 76 |
| 1988 | 104 |
| 1987 | 98 |
| 1986 | 61 |
| 1985 | 57 |
| 1984 | 69 |
| 1983 | 84 |
| 1982 | 111 |
| 1981 | 114 |
| 1980 | 80 |
| 1979 | 121 |
| 1978 | 82 |
| 1977 | 110 |
| 1976 | 297 |
| 1975 | 260 |
| 1974 | 294 |
| 1973 | 255 |
| 1972 | 480 |
| 1971 | 171 |
| 1970 | 26 |
| 1969 | 16 |
Doplnkové štatistiky upraviť
| Doplnkové štatistiky konfliktu[2] | |
|---|---|
| Incident | Počet incidentov |
| Zranenia | 47 541 |
| Prestrelky | 36 923 |
| Ozbrojené lúpeže | 22 539 |
| Ľudia obvinený z polovojenských trestných činov | 19 605 |
| Bombové útoky a pokusy o ne | 16 209 |
| Podpaľačstvo | 2 225 |
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Konflikt v Severnom Írsku
Referencie upraviť
- ↑ Sutton Index of Deaths: Geographical Location of the death [online]. Conflict Archive on the Internet, [cit. 2014-09-01]. Dostupné online.
- ↑ CAIN: Northern Ireland Society — Security and Defence [online]. Cain.ulster.ac.uk, [cit. 2014-09-01]. Dostupné online.
Zdroje upraviť
- David McKittrick, Seamus Kelters, Brian Feeney and Chris Thornton (1999), Lost Lives: The stories of the men, women and children who died as a result of the Northern Ireland troubles, Mainstream Publishing Company; ISBN 1-84018-227-X.
- Greg Harkin and Martin Ingram (2004), Stakeknife: Britain's secret agents in Ireland, O'Brien Press (18 February 2004); ISBN 0-86278-843-9
- Richard English, Armed Struggle: The History of the IRA, Oxford University Press (23 December 2004); ISBN 0-19-517753-3
- Richard English, The Interplay of Non-violent and Violent Action in Northern Ireland, 1967–72, in Adam Roberts and Timothy Garton Ash (eds.), Civil Resistance and Power Politics: The Experience of Non-violent Action from * * * Gandhi to the Present, Oxford University Press, 2009; ISBN 978-0-19-955201-6.
- Kevin Myers, Watching the Door A Memoir 1971–1978, Lilliput Press, Dublin (16 October 2006); ISBN 1-84351-085-5
- Tim Pat Coogan, Ireland in the Twentieth Century, Palgrave Macmillan (16 February 2006); ISBN 1-4039-6842-X
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku The Troubles na anglickej Wikipédii.