Kto chytá v žite

Kto chytá v žite je román z roku 1951, ktorý napísal Jerome David Salinger. Kniha bola od začiatku kontroverzná hlavne kvôli vulgarizmom, vykreslenej sexualite a hnevu dospievajúcej mládeže.

Kto chytá v žite
The Catcher in the Rye
obal prvej edície
Autor	Jerome David Salinger
Pôvodný jazyk	angličtina
Krajina vydania	USA
Nakladateľstvo originálneho vydania	Little, Brown and Company
Dátum 1. vydania originálu	16. júl 1951
Literárny žáner	psychologický román
Slovenské vydania knihy
Tretie vydanie knihy Dátum slovenského vydania 2000 Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ Prekladateľ Viera Marušiaková Počet strán 167 ISBN ISBN 8022010340
Literárny portál

Mark David Chapman, ktorý v 1980 zastrelil Johna Lennona, uviedol knihu ako zdroj inšpirácie.

Postavy

• Holden Caulfield – hlavná postava a rozprávač príbehu, príbeh rozpráva ako 17-ročný, ale odohral sa o rok skôr
• Phoebe – Holdenova mladšia sestra
• Allie Caulfield – Holdenov mladší zosnulý brat
• D.B. Caulfield – Holdenov starší brat

Obsah

Holden Caulfield je 16-ročný mladý Američan na prelome puberty a dospelosti. Je neobyčajný a výnimočný, nie je ako ostatní chlapci jeho veku. Chodí na strednú školu v Pencey odkiaľ ho ale pred vianočnými prázdninami vyhodia, pretože prepadá zo štyroch z piatich predmetov, ktoré si vybral. Dobre mu ide iba angličtina a preto píše kompozície aj za ostatných spolužiakov. Je introvert a je veľmi citlivý. Keď ho jeho učiteľ poúča o živote, dokáže sa s ním rozprávať, ale Holden si háji aj tak len svoj postoj:

„Život je zápas, chlapče. Život je zápas, ktorý sa má hrať podľa pravidiel. Vraj zápas. Pekný zápas. Keď sa dostanete na tú stranu, kde sú samé kanóny, tak to hej, tomu sa už hovorí zápas, to pripúšťam. Ale keď sa dostanete na druhú stranu, kde nie je ani jeden kanón, je to nejaký zápas? Kdeže. To nie je nijaký zápas, ba ani zápis.“^{[chýba zdroj]}

Má veľmi rád svoju mladšiu sestru Phoebe:

„Odrazu som vám bol taký šťastný, keď som videl, ako sa Phoebe na tom kolotoči krúti stále dokola a dokola. Skoro som sa od šťastia rozplakal, aby som vám pravdu povedal. Neviem prečo. Tuším len preto, že bola strašne pekná, ako sa tam v tom belasom kabátiku krútila stále dokola a dokola. Ľudia, ten pohľad stál za to. Škoda, že ste tam neboli.“

Jeho citlivosť vidieť aj na tomto úryvku:

„No najradšej by som spáchal samovraždu. Fakt. Mal som chuť vyskočiť z okna. Možno by som to aj urobil, keby som bol mal istotu, že ma niekto prikryje, keď dopadnem na zem. Nechcel som, aby na mňa zízal dav idiotských obšmietačov, keď tam budem ležať v mláke krvi.“

Jeho nešťastím je, že citlivo vníma aj najmenšie chyby ostatných ľudí. Napríklad neznáša hercov, lebo ak náhodou vedia hrať, tak si uvedomujú, že sú dobrí a to sa mu už nepáči. Napríklad poznal jedného černocha, klaviristu, ktorý vedel perfektne hrať na klavíri. Hral úžasne, ale uvedomoval si to a predvádzal sa s klavírom. Keď skončil tak bol zase veľmi skromný. A nebavil sa s človekom, ak nie je dôležitý. A tak ho Holden pre jeho snobstvo nenávidel. On si to predstavoval takto:

„Prisámpánubohu, keby som ja bol klavirista alebo herec, alebo niečo také a všetci tí analfabeti by si mysleli, že som úžasný, ja by som to tuším neprežil. Nechcel by som ani, aby mi tlieskali. Ľudia nikdy nevedia, čomu majú tlieskať. Keby som ja bol klavírny virtuóz, asi by som hral niekde v skrini.“

Citlivo vníma spoločnosť a jej nedostatky. Neznáša hlavne pokrytectvo a degeneráciu spoločnosti. Vidí všetky chyby v systéme, v ktorom dospelí žijú a tieto ho veľmi deprimujú. Celé tri dni, počas ktorých sa dej odohráva, prežije v depresii. Nie je však radikálny voči týmto problémom, nenavrhuje radikálne riešenia. Je prehnane vnímavý, keďže si všíma aj to, čo si normálny človek nevšimne. Školu a školstvo, keď sa ľudia v rozhovore opakujú, slovo skvele, filmy, hercov, chlipníkov, keď ľudia za ním kričia „veľa šťastia“, keď niekto zíva ak od neho niečo potrebuje, lacné kufre, tento súpis, ktorý postupne rozpráva počas celej knihy je iba malou časťou toho všetkého čo mu lezie na svete na nervy a čo všetko nenávidí. Presne ako to vidíme v nasledujúcom úryvku:

„Bohatstvo, ako ja školu nenávidím! A nielen školu. Všetko. Nenávidím život v New Yorku a vôbec. Nenávidím taxíky a autobusy na Madison Avenue so šoférmi, čo večne na teba revú, že sa vystupuje vzadu, nenávidím výťahy, v ktorých sa musím voziť, ak chcem ísť von, predavačov u Brooksa, čo ti donekonečna skúšajú nohavice, nenávidím to...“

Holdena trápia aj problémy dospievania:

„Zväčša to býva tak, že keď ste s dievčaťom a keď sa s ňou dostanete tak ďaleko, že by ste to už-už mohli urobiť, začne vás to dievča prosiť, aby ste prestali. Mojím nešťastím je, že naozaj prestanem. Väčšina chalanov neprestane. Ja za to nemôžem.“

Jeden večer si zavolá do svojej hotelovej izby prostitútku, no nakoniec jej zaplatí peniaze s tým, že nemá na to náladu a že sa chce len porozprávať. Namiesto aby priznal, že dospelosť ho straší a že sa jej obáva, vymyslí si, že svet dospelých je plný pokrytectva, neosobnosti, klamstva, honby za peniazmi, zatiaľ čo svet detí je svetom nevinnosti, zvedavosti a cti. Nič neodhalí túto jeho predstavu lepšie ako jeho obraz svojej budúcnosti. Tento Holdenov monológ, ktorý nám mimochodom odhaľuje pôvod názvu knihy, nasleduje po malej potýčke s Phoebe, ktorá mu vyčíta, že nevie čo chce robiť.

„Proste ja si v jednom kuse predstavujem, ako sa davy malých deciek hrajú na takom velikánskom žitnom poli. Tisíce malých deciek, a široko-ďaleko ani jediného dospelého, myslím teda okrem mňa. A ja Ti stojím na kraji nejakej strašnej priepasti. A vieš, čo musím robiť? Musím chytiť každého, kto sa priblíži k tej priepasti. Rozumieš, ak uteká a nedáva pozor, kam uteká, ja musím odniekiaľ vyliezť a chytiť ho. Toto by som robil od rána do večera. Chytal by som tie decká v žite. Viem, že je to bláznovstvo, ale je to jediná vec, ktorú by som fakt rád robil.“

V tomto prípade žito reprezentuje svet detí a priepasť svet dospelých. Priepasť ako ekvivalent smrti – pád z obrovského útesu do hlbokej priepasti. Holden sa ale dokáže takisto tešiť z vecí, ktoré má rád, napríklad z golfu, tanca či novej čapice. Holden je z nej veľmi šťastný aj keď paradoxne ju na verejnosti nenosí. Z obrazu Holdena Caulfielda sa táto čapica nedá odstrániť, pretože symbolizuje jeho individualitu a osobitosť. Čapica je podľa neho samého netradičná a vyjadruje Holdenovu túžbu vymaniť sa zo spoločnosti a ľudí okolo neho. Zároveň sa však hanbí za to, že ju nosí a preto pokiaľ je v spoločnosti ľudí, dáva si ju dolu z hlavy.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kto chytá v žite