Lesnica
Lesnica je obec na Slovensku v okrese Stará Ľubovňa v Prešovskom kraji.
| Lesnica | |
| obec | |
 Kostol sv. Michala archanjela
| |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Kraj | Prešovský kraj |
| Okres | Stará Ľubovňa |
| Región | Spiš |
| Nadmorská výška | 492 m n. m. |
| Súradnice | 49°24′08″S 20°28′11″V / 49,4023°S 20,4696°V |
| Rozloha | 14,6 km² (1 460 ha) [1] |
| Obyvateľstvo | 495 (31. 12. 2023) [2] |
| Hustota | 33,9 obyv./km² |
| Prvá pís. zmienka | 1297 |
| Starosta | Ján Gondek[3] (SME RODINA, KDH, SMER-SD, SNS) |
| PSČ | 065 33 (pošta Veľký Lipník) |
| ŠÚJ | 526843 |
| EČV (do r. 2022) | SL |
| Tel. predvoľba | +421-52 |
| Adresa obecného úradu |
Lesnica 7 |
| Telefón | 4397526 |
  Poloha obce na Slovensku
| |
 Interaktívna mapa obce
| |
| Wikimedia Commons: Lesnica | |
| Webová stránka: lesnica.eu | |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
Polohopis upraviť
Zamagurská obec Lesnica leží na severozápade okresu Stará Ľubovňa pri hranici s Poľskom v nadmorskej výške 485 m. Poloha pod hlavným hrebeňom Malých Pienin a celkový ráz tunajšej horskej prírody zanechá v každom návštevníkovi obce nezabudnuteľný dojem. Koncepciu urbanisticko-architektonického riešenia obce klasifikujeme ako potočnú radovú výstavbu.
Chotár obce má v súčasnosti rozlohu 1 425 ha a v jeho severozápadnej časti sa nachádza kaňon Dunajca a Lesnického potoka s krasovými útvarmi. 5/6 chotára Lesnice zasahuje do Pieninského národného parkú.
Turistický chodník popri rieke Dunajec spája Lesnicu s obcou Červený Kláštor. V týchto miestach vytvára Dunajec štátnu hranicu s Poľskom.
Prírodné podmienky upraviť
Jar prichádza do doliny Lesnického potoka neskoro. V lete sa priemerná denná teplota pohybuje okolo 15 °C. Zimné obdobie prichádza do doliny Dunajca pomerne skoro. Celá oblasť je bohatá na zrážky. V Lesníckom chotári sú najrozšírenejšie jedľovo-smrekové lesy s vtrúseným bukom. Na niektorých miestach nájdeme aj čisté bučiny. Na vyvýšených skalných stanovištiach a previsoch rastie borovice, ktorá sa tu už vyskytuje od treťohôr. Celkovo v Pieninách od jari do jesene kvitne 1 100 druhov cievnatých rastlín.
V okolí obce je bežná srnčia zver, menej početná už jelenia a diviačia. Ojedinele sa vyskytuje aj vlk, rys ostrovid, líška obyčajná, mačka divá, viaceré druhy netopierov, množstvo spevavých i dravých vtákov, vydra riečna, ale aj veľa druhov rýb.
Neobyčajné prírodné podmienky lesnického chotára, okolité útvary Pieninského bradlového pásma, ako aj osobitá fauna a flóra sú ako stvorené pre pobyt turistov a návštevníkov, ktorí v stále hojnejšom počte tento rázovitý kraj navštevujú.
Dejiny upraviť
Dejiny obce od počiatkov do roku 1918 upraviť
Oblasť Spiša, konkrétne Zamaguria, patrí v mnohých ohľadoch k jedným z najzaujímavejším na Slovensku.
Už v období staršej doby bronzovej viedla údolím Popradu a Dunajca jedna z dôležitých ciest do Poľska a v neskorej dobe bronzovej sa na túto cestu napojila nová vetva z Potisia do Toplianskej oblasti. V 2. stor. pred Kr. obývali túto oblasť Kelti, neskôr Germáni a nakoniec tu zapustili korene slovanské kmene.
Po vzniku Veľkej Moravy a neskoršom pripojení Vislanska (koniec 9. storočia) nastalo v severnom Zamagurí zintenzívnenie života. V čase konštituovania ranostredovekého Uhorského štátu (zač. 11. storočia) sa oblasť dostala pod vládu poľského kráľa Boleslava Chrabrého. Neskoršie vnútorné nepokoje a roztrieštenosť v Poľskom kráľovstve ako i mongolský vpád (roku 1241) radikálne zabrzdili aj rozvijajúce sa kolonizačné prúdy smerujúce do oblasti zo severu. Až koncom 14. storočia po smrti Kunikundy (dcéra uhorského kráľa Bela IV. a manželka Boleslava Chrabrého), nárokujúcej si prihraničné severospišské územie, sa tu s konečnou platnosťou presadila uhorská kráľovská moc.
V oblasti horného Dunajca v 2. polovici 13. storočia nebola ešte presne vytýčená štátna hranica a celá oblasť nepatrila k Uhorsku. K uhorskému štátu sa natrvalo pričlenila až v nasledujúcich desaťročiach.
Dolinou Dunajca viedla aj dôležitá obchodná cesta, ktorá spájala Liptov s Oravou a so Spišom.
Napriek tomu, že krajinské záseky uhorských hraníc boli už na konci 13. storočia posunuté prakticky do polohy dnešnej štátnej hranice, o prihraničné územie mali neustále záujem poľskí cirkevní aj svetské feudáli. Ale po niekoľko desaťročí trvajúcich sporoch, do ktorých bola zainteresovaná aj pápežská kúria, sa nakoniec predsa len na území Zamaguria a celého severného Spiša jednoznačne presadila moc uhorských kráľov. Odhliadnuc od chvíľkových zmien, kedy poľskí králi alebo feudáli na určitý čas toto územie vojensky obsadili, sa tento stav už nezmenil a celá Spišská stolica bola územnosprávne zaradená do Uhorského kráľovstva po celý čas jeho neskoršej existencie..
V polovici 13. storočia patrili k najmocnejším a najbohatším feudálom na Spiši príslušníci šľachtickej rodiny nemeckého pôvodu z Hrhova, šľachtický rok z Veľkej Lomnice, ktorý v roku 1290 na severných hraniciach svojho panstva založil mestečko Spišská Stará Ves, a šľachtici z Markušoviec a Batizoviec.
Obec Lesnica sa prvýkrát spomína v domačnej listine z roku 1297, v ktorej Helbrand, gróf spišských Sasov a člen Toporeckej vetvy šľachtickej rodiny z Hrhova, potvrdil istému Radiovi, synovi Mecha, držbu lesa Leznice a tento na jeho mieste založil novú usadlosť. V stredoveku sa pre majetkové nejasnosti a spory dedina delila na Veľkú a Malú Lesnicu. Práve v tomto období sa, v dovtedy neosídlenom Zamagurí začala kolonizačná vlna, v priebehu ktorej boli založené ďalšie obce: Richvald (Veľká Lesná), Sv. Margita, Sv. Peter, Haligovce, Veľký Lipník a Jurské. Všetky, vrátane Lesnice, boli založené na emfyteutickom, nemeckom práve.
Obdobie konca 13. storočia a zač. 14. storočia môžeme pokladať za obdobie rozvoja kolonizácie Zamaguria. V jeho závere bola najväčším vlastníkom pôdy v oblasti šľachtická rodina z Brezovice.
Hrad Nedeca, resp. Dunajec bol vybudovaný práve Kakašom z Brezovice (1320 až 1326). Napriek tomu, že tento šľachtic kolonizoval okolité územie, Lesnica mu pravdepodobne nepatrila.
Od zač. 14. storočia sa stupňuje mocenský boj šľachticov z Hrhova a Brezovice, v snahe získať v oblasti rozhodujúci vplyv. Jeho vyvrcholením bola šarvátka, v ktorej Kakaš so svojimi spoločníkmi zabil Fridricha, syna grófa Arnolda. Následkom bolo (1307) rozhodnutie zmierovacieho súdu v Levoči, ktorý uložil Kakašovi, o. i. za trest odslúžiť 400 omší v šiestich nových kláštoroch. Po celkovom ukončení tejto kolonizačnej vlny začiatkom 15. stor. vlastnili v oblasti Zamaguria šľachtici z Brezovice 14 dedín, šľachtici z Hrhova 4 dediny a krížovníci z Lendaku 2 dediny. Neskôr sa vytvorili dva veľké majetkové komplexy, a to panstvo hradu Nedeca, ktorý od roku 1327 vlastnila magnátsky rodina Drugethovcov a panstvo kartuziánov a od roku 1711 kamaldulov z Červeného Kláštora.
Poslednými šľachticmi vlastniacimi Lesnicu bol rod Švábyovcov, v ktorých majetku je Lesnica doložená Listinou z roku 1518. Rod Švábyovcov predal obec i s majetkom v 16. storočia kartuziánom z Červeného Kláštora a od roku 1707 prešla napokon Lesnica do vlastníctva rádu kamaldulov, ktorí kartuziánov v Č. Kláštore vystriedali.
Dejiny obce v období 1918 – 1938 upraviť
Po skončení 1. svetovej vojny a vzniku Československej republiky v roku 1918 nastala na severných pohraničných územiach Slovenska dramatická situácia v súvislosti s nárokmi Poľska na určité oblasti Spiša a Oravy, do ktorej patrila aj Lesnica. Po dlhých rokovaniach nakoniec ministri zahraničných vecí E. Beneš a W. Grabski 10. 07. 1920 v Spaa vyhlásili, že prijmú vyriešenie územného sporu v zmysle rozhodnutia víťazných mocností. Podľa nich bola 29. 07. 1920 určená definitívna hranica medzi oboma štátmi. Po tomto akte pripadlo na severnej Orave a Spiši 27 slovenských obcí Poľsku.
Poľsko si však robilo nároky aj naďalej, a tak v roku 1938 bola obec Lesnica násilne pripojená k Poľsku. Na krátky čas sa tak splnili snahy vtedajších poľských politikov o ovládnutie celého severného Zamaguria.
Dejiny obce v období 1938 - 1991 upraviť
Po vyhlásení autonómie Slovenska v rámci ČSR 6.10.1938 v Žiline prítomní poľskí pozorovatelia navrhli slovenskej politickej reprezentácii, že v prípade pripojenia sa Slovenska k Poľsku, vrátia sa mu späť územia zabraté v roku 1920. Táto snaha však bola neúspešná. Následne po podpísaní Mníchovskej dohody (1. 11. 1938) Poľsko žiadalo Česko-Slovensko o odstúpenie ďalších prihraničných území. Nakoniec bola podpísaná vynútená slovensko-poľská dohoda, v ktorej boli Poľsku odstúpené nové severné oblasti ČSR. Po rozhodnutí delimitačnej komisie tak poľské vojsko 28.11.1938 obsadilo Lesnicu. Po tomto násilnom obsadení obyvatelia Lesnice, na protest proti zaradeniu obce do Poľska, hromadne prešli cez novovytvorenú štátnu hranicu na slovenské územie. Na prehováranie predstaviteľov Československej štátnej správy, aby sa vrátili do rodnej obce, Lesničania argumentovali tým, že chcú žiť len vo svojej domovine - na Slovensku (zdroj?). Nakoniec po prísľube, že vzniknutá situácia sa bude v blízkej dobe riešiť, sa predsa len vrátili do Lesnice. Zmena k pôvodnému stavu však nastala až po vypuknutí 2. sv. vojny 1.9.1939, kedy jednotky Slovenskej armády vojenskej obsadili celé územie odstúpené Poľsku po roku 1920, t. j. aj obec Lesnicu. Následne potom 21.11.1939 podpísal v Berlíne veľvyslanec Slovenskej republiky Matúš Černák s nemeckým ministrom zahraničných vecí J. von Ribentropom zmluvu o navrátení spomínaných území späť k Slovensku. Zmluvu v takomto znení slovenský snem 22. 11. 1939 jednohlasne schválil. A tak sa obyvatelia Lesnice konečne dočkali vytúženého cieľa.
Po vypuknutí SNP operovali v oblasti viaceré partizánske skupiny. Obyvatelia obce im pomáhali v zásobovaní potravinami, ktorých sami nemali nazvyš. Dňa 30.10.1944 dokonca vypukla v juhovýchodnej časti Lesnice potýčka partizánov s vojakmi nemeckej protipartizánskej jednotky z Červeného Kláštora. Po príchode vojsk 4. ukrajinského frontu Červenej armády a oslobodení obce 25.1.1945 sa hneď ustanovili československé milície, ktoré obsadili hranicu spred roku 1920 a zakladali miestne Národné výbory. Od začiatku februára 1945 začali poľskí emisári a milícia zakladať v obciach popri už existujúcich slovenských aj poľské Národné výbory. Muži z obcí, v ktorých sa Poliaci snažili upevňovať na úradné aj iné budovy poľské výsostné znaky, sa 11.4.1945 na odvodoch v Levoči demonštratívne hlásili do československej armády a dali tak jednoznačne najavo príslušnosť k akému štátu cítia. V oblasti začali prepukať konflikty a ľud sa nakoniec so svojou nádejou obracal na Červenú armádu. Predstavitelia jej vojsk urobili sčítanie ľudu, s dôrazom na určenie národnosti, ktorého výsledkom bolo 1% prihlásených k poľskej národnosti. Výsledkom vzájomných dohôd víťazných štítov však bol jednoznačný verdikt, ktorý nastolil vrátenie územného stavu do podoby jestvujúcej pred Mníchovskou dohodou. Pre Lesnicu to znamenalo príslušnosť k povojnovej ČSR. Protokolárne bolo sporné územie vrátené Poľsku už 20.5.1945, ale poľské vojsko ho obsadilo až 17.7.1945.
Po roku 1945, resp. po 1948, nastali v obci zmeny, ktoré pozitívne ovplyvnili nielen rast jej materiálneho zabezpečenia a životnej úrovne obyvateľov, ale aj celkový kultúrny rozvoj Lesnice. Začali sa práce na elektrifikácii, ktoré sa ukončili v júni 1959 a zároveň bolo v obci vybudované verejné osvetlenie. Ďalej bola postavená budova Jednoty SD, v 60. rokoch sa vybudovala nová asfaltová cesta do Veľkého Lipníka a bolo zavedené pravidelné autobusové spojenie, ktoré veľmi uľahčilo obyvateľom spojenie s okolím. V roku 1966 sa vybudoval Kultúrny dom, budova Miestneho národného výboru a sprevádzkoval sa miestny rozhlas (1969). Postavila sa aj Požiarna zbrojnica (1969), turistická Chata Pieniny (1970) a v roku 1974 sa v obci uviedol do prevádzky vodovod. Hospodáriaci obyvatelia si vytvorili Spoločenstvo Jednotlivo hospodáriacich roľníkov.
Kultúra a zaujímavosti upraviť
Pamiatky upraviť
- Rímskokatolícky kostol sv. Michala archanjela, jednoloďová renesančná stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z prvej polovice 17. storočia. Postavený je na mieste stredovekej stavby. V roku 1792 bol poškodený požiarom, po ktorom bol obnovený a doplnený o oporné piliere. V tomto období bola aj nadstavaná veža. Interiér je zaklenutý krížovou klenbou. Zariadenie je dominantne barokové, nachádza sa tu neskorobarokový hlavný oltár z polovice 18. storočia s drevenou stĺpovou architektúrou s obrazom sv. Michala a bočnými sochami sv. Petra, Pavla, Anny a Joachima. Bočné oltáre sv. Doroty a Panny Márie sú ranobarokové zo 17. storočia. Kazateľnica je z polovice 18. storočia. Kamenná krstiteľnica je renesančná zo 16. storočia.[4] Fasády kostola sú hladké, členené polkruhovo ukončenými oknami a opornými piliermi. Veža je ukončená barokovou helmicou. Nachádza sa tu barokový zvon z roku 1765.
Referencie upraviť
- ↑ Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
- ↑ Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2024-03-28, [cit. 2024-04-10]. Dostupné online.
- ↑ Voľby do orgánov samosprávy obcí 2022 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2022-10-30. Dostupné online.
- ↑ História [online]. Farnosť Lesnica. Dostupné online.
- ↑ Ľudová architektúra v okrese Stará Ľubovňa [online]. Krížom-krážom. Dostupné online.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lesnica
