Ludwig Beck
Ludwig Beck (* 29. jún 1880, Biebrich, Nemecko – † 21. júl 1944, Berlín) bol nemecký generál a náčelník generálneho štábu pozemného vojska pred začiatkom druhej svetovej vojny. Jeden z organizátorov neúspešného atentátu na Adolfa Hitlera z 20. júla 1944.
| Ludwig Beck | |
 nemecký poľný maršal | |
| Narodenie | 29. jún 1880 Biebrich, Nemecko |
|---|---|
| Úmrtie | 21. júl 1944 (63 rokov) Berlín, Nemecko |
| Odkazy | |
| Commons |  Ludwig Beck |
Životopis upraviť
Narodil sa v protestantskej rodine v meste Biebrich neďaleko Wiesbadenu v Hessensku-Nassausku. Jeho otec bol metalurgický inžinier. Mladý Beck bol vychovávaný v duchu starých pruských tradícií a konzervativizmu. Základnú školu a humanitné gymnázium navštevoval v mieste svojho rodiska. Roku 1898 nastúpil do 15. pruského poľného delostrelecké pluku, pôsobiaceho v Alsasku-Lotrinsku. Rok navštevoval vojenskú školu v Nise. Už pred 1. svetovou vojnou bol ako schopný dôstojník vybraný do generálneho štábu. Štábny výcvik absolvoval medzi rokmi 1908 a 1911. Po svojom povýšení roku 1912 pôsobil ako dôstojník generálneho štábu v Berlíne. Počas prvej svetovej vojny bojoval na západnom fronte. Počas vojny sa 23. mája 1916 oženil s Amáliou Pagenstechovou, ktorá po narodení dcéry Gertrúdy zomrela v roku 1917. Po vojne slúžil v rôznych funkciách, ako veliteľ 5. delostreleckého pluku, neskôr divízie a v štábe.
Od roku 1923 dohliadal na výcvik štábnych dôstojníkov. 1. novembra 1929 dosiahol hodnosti plukovníka, no už 1. februára 1931 získal hodnosť generála. Velil frankfurtskej 1. jazdeckej divízii. Získal všeobecné uznanie svojou vojenskou pedagogickou prácou Die Truppenführung, ktorú písal medzi rokmi 1931 a 1933. V roku 1933 sa stal náčelníkom vojenského úradu (Truppenamt) a presťahoval sa do Berlína. V júli 1935 sa stal náčelníkom generálneho štábu pozemného vojska (des Heers). Spolu s Wernerom von Fritschom sa počas nemeckých nátlakových akcií namierených proti Česko-Slovensku dostal do sporu s Hitlerom. Napriek tomu, že väčšina nemeckých dôstojníkov vtedy nesúhlasila s Hitlerovými snahami o rozpútanie vojny, žiadny z nich okrem Becka neodmietal splniť rozkazy. Bol preto odvolaný z funkcie a nahradený Franzom Halderom. Krátko pôsobil ako veliteľ Západného valu, no bol čoskoro penzionovaný a povýšený do hodnosti generálplukovníka. Následne sa kontaktoval so skupinou Hitlerovych odporcov ako boli napr. Carl Goerdeler či Ulrich von Hassell. V období pred Mníchovskou dohodou sa snažil skontaktovať s predstaviteľmi západných krajín s prosbou o pomoc pri likvidácii Hitlera. Tí však v tej dobe videli v nacizme vhodný spôsob ochrany pred hrozbou boľševizmu zo strany Sovietskeho zväzu a návrhy ignorovali.
V roku 1943 Beck naplánoval niekoľko neúspešných pokusov zabiť Hitlera pomocou bômb. V roku 1944 bol jedným z hlavných plánovačov júlového atentátu spolu s Carlom Goerdelerom a plukovníkom Clausom von Staufenbergom. Predpokladalo sa, že by sa Beck mohol po úspešnom atentáte stať dočasnou hlavou vlády, ktorá by kontrolovala Nemecko po smrti Hitlera. Sprisahanie však zlyhalo, ďalšieho rána bol zatknutý Beck pod dozorom generála Fromma nútený spáchať samovraždu. Nepodarilo sa mu však zabiť sa, a iba sa ťažko zranil, zastrelil ho preto privolaný poddôstojník väzenskej stráže.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ludwig Beck
Externé odkazy upraviť
Zdroj upraviť
- Correlli Bernett: Hitlerovi generálové. Brno, Jota 1997, s. 42 - 57