Magdaléna Robinsonová

Magdaléna Robinsonová (* 17. máj 1924, Žilina – † 24. júl 2006, Bratislava) bola slovenská umelecká fotografka, portrétistka, ilustrátorka, reportérka a patrí k zakladateľskej generácii slovenskej fotografie po druhej svetovej vojne. Bola prvou fotografkou Slovenskej národnej galérie. V jej tvorbe sa zrkadlia hrôzy vojny, ktoré ju zasiahli prenasledovaním z rasových dôvodov.

Magdaléna Robinsonová
slovenská umelecká fotografka
Narodenie	17. máj 1924 Žilina, Česko-Slovensko
Úmrtie	24. júl 2006 (82 rokov) Bratislava, Slovensko
Biografický portál

Detstvo

Magdaléna Robinsonová sa narodila 17. mája 1924 v Žiline do židovskej meštianskej rodiny ako Magdaléna Sternová. Jej otec bol textilný inžinier a matka, ktorá bola aj speváčkou a klaviristkou, bola ženou v domácnosti. Detstvo prežila v Žiline, kde aj študovala. Najprv navštevovala žilinskú ľudovú školu a neskôr v roku 1935 študovala na žilinskom gymnáziu.

Druhá svetová vojna

Prvé transporty židov sa začali v roku 1942, tým sa ešte Magdaléne podarilo vyhnúť. 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, do ktorého sa zapojila aj Magdaléna a jej rodina. Magdaléna s jej bratom sa prihlásili na vojenský štáb, kde pracovala ako zdravotníčka. V tomto období mala okolo dvadsať rokov.

Počas voľna sa rozhodla ísť navštíviť rodičov do Rajca, kde sa vtedy zdržiavali. Práve v ten deň prišli cez Manín Nemci a zo všetkých strán obkľúčili Rajeckú dolinu. Magdalénina matka sa snažila chrániť jej otca, čo sa jej stalo osudným a bola okamžite usmrtená zastrelením. Magdaléna s jej otcom sa dostali na gestapo. Po dvoch dňoch cesty vo vagónoch pre dobytok preplnených ľuďmi bez možnosti pohybu, vody, jedla či toaliet a bez toho, aby vedeli, kam idú, dorazili uprostred noci do koncentračného tábora Osvienčim.

Jej úlohou v tábore sa stalo kopanie protitankových zákopov a keď to nebolo možné, nosila veľké drevené brvná z lesa do tábora. Keď nevládala niesť ťažké brvno sama, bola potrestaná tvrdou bitkou, pri ktorej jej nacisti pažbou zbrane zlomili chrbticu.

Keď sa front začal nebezpečne blížiť, vedenie tábora sa rozhodlo zbaviť všetkých svedkov, aby sa nikto nikdy nedozvedel, čo sa dialo v tábore. Nahnali ich do otvorených nákladných vlakov, ktorými potom cestovali do Buchenwaldu, kde ich mali vyložiť. No Weimar bol práve vtedy bombardovaný, tak vlak pokračoval ďalej a Magdalénu vyložil s ostatnými preživšími v koncentračnom tábore Bergen-Belsen. Čas strávený v Bergen-Belsene strávila Magdaléna hlavne prácou a pletením rohoží.

Magdaléna v tábore prežila dlhý čas až do oslobodenia kanadskou tankovou divíziou, ku ktorému podľa jej spomienok došlo 15. apríla 1945. Kanaďania pochytali posledných nemeckých dôstojníkov a pozbierali tisíce mŕtvych tiel, ktoré nahádzali do masových hrobov. Ostatným preživším, vrátane Magdalény, poskytli pomoc. V tom čase vážila len 24 kilogramov a mala týfus. Pri oslobodzovaní od vyčerpania stratila vedomie. Keď sa prebrala v nemocničnej izbe, bola presvedčená o tom, že je mŕtva. Až po dvoch mesiacoch bola schopná opäť sa postaviť na nohy. V nemocnici oslávila svoje 21. narodeniny.

Keď sa zotavila, mohla sa vrátiť domov. Cesta do Žiliny jej trvala takmer týždeň, keďže trate boli rozbombardované. Po príchode na stanicu v Žiline ju čakal šok. Prvý človek, ktorého stretla, bol člen pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy, ktorý ich strážil na gestape. Magdaléna ho neskôr ohlásila a prepustili ho z funkcie. S nešťastím zistila, že sa v Žiline vôbec nič nezmenilo, že zostala v Slovenskom štáte. Tento pocit neuniesla a pokúsila sa spáchať samovraždu, čo sa jej nepodarilo.

Život po vojne

Po týchto udalostiach sa rozhodla presťahovať zo Slovenska do Prahy. Tu vyštudovala fotografiu na Štátnej grafickej škole, a tým sa jej začala nová etapa života. Vrátila sa späť do rodnej krajiny a usadila sa v Bratislave, kde sa stala prvou externou fotografkou Slovenskej národnej galérie a zakladateľkou fotografickej sekcie Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Z fotografovania sa stala jej záľuba. Jej hlboké realistické cítenie a schopnosť poetického videnia skutočnosti v kombinácii s jej životnými skúsenosťami a citovými vzťahmi, ktoré vkladala do svojej tvorby, ju robili výnimočnou a priniesli jej množstvo úspechov.

V roku 1962 chystala Magdaléna v Bratislave svoju prvú súbornú výstavu. Vstupnú stenu sa rozhodla urobiť z fotografii z miesta, kde prežila najhoršie momenty svojho života – Osvienčimu. Na uskutočnenie tejto idei však potrebovala fotografie, tak sa rozhodla vrátiť sa tam. Hneď po príchode na miesto ju prepadla úzkosť. Napriek tomu sa jej podarilo získať potrebné fotografie. Expozícia sa uskutočnila v galérii Cypriána Majerníka v Bratislave a považuje sa za jeden z prvých úspechov slovenskej fotografie. Počas nasledujúcich rokov svojej kariéry Magdaléna vystavovala svoje fotografie na mnohých miestach na Slovensku aj v zahraničí. Jej diela sa nachádzajú v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Umelecko-priemyselného múzea v Prahe, ale aj v Múzeu moderného umenia v New Yorku.  Jej posledná veľká expozícia sa konala v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy v roku 1987. Zomrela v roku 2006 vo veku 82 rokov v rodnej Žiline. V roku 2009 jej mesto Žilina udelilo najvyššie ocenenie – Čestný občan mesta Žiliny.

Okrem fotografovania, napísala a vydala aj niekoľko kníh: Hercova tvár (1955), Krása v dreve zakliata (1970), Neznámi majstri (1970).