Otvoriť hlavné menu

María Estela Martínezová Perónová

bývalá prezidentka Argentíny

María Estela Martínezová Perónová[1] (špa. María Estela Martínez de Perón), rodená María Estela Martínezová Cartasová, známa tiež ako Isabel Martínezová Perónová, Isabel Perónová, či Isabelita (* 4. február 1931, La Rioja) je argentínska politička. 1. júla 1974 sa stala 35. prezidentkou Argentínskej republiky potom, čo zomrel jej predchodca a súčasne manžel Juan Perón. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaná za 40. prezidentku krajiny. Je prvou ženou na svete, ktorá zastávala funkciu prezidenta.[2] Pred tým pôsobila ako viceprezidentka a súčasne prvá dáma. V marci 1976 bola zosadená pri vojenskom prevrate, od roku 1981 žije v exile v španielskom hlavnom meste Madrid. V súčasnosti je v Argentíne obviňovaná z podielu na zločinoch proti ľudskosti z posledného obdobia jej vlády, ktorých sa mala dopustiť armáda na základe jej rozhodnutí. Z tohto dôvodu požiadali dva argentínske súdy o jej vydanie, no španielske orgány dané obvinenia nepovažujú za zločiny proti ľudskosti a preto Martínezovú Perónovú nevydali.

María Estela Martínezová Perónová
María Estela Martínezová Perónová
María Estela Martínezová Perónová, podpis
35. prezidentka Argentínskej republiky
V úrade
1. júl 1974 – 24. marec 1976
Predchodca Juan Perón Vojenská chunta (de facto)
(vládla od dňa 24. marca do 29. marca 1976)
Jorge Rafael Videla (de facto)
Nástupca
bývalá viceprezidentka Argentínskej republiky
V úrade
12. október 1973 – 1. júl 1974
PrezidentJuan Perón
Predchodca Vicente Solano Lima Víctor Hipólito Martínez Nástupca
bývalá prvá dáma Argentínskej republiky
V úrade
12. október 1973 – 1. júl 1974
PrezidentJuan Perón
Predchodca Norma Beatriz Lópezová Regaová Alicia Raquel Hartridgeová Videlová Nástupca
Biografické údaje
Narodenie4. február 1931 (88 rokov)
La Rioja, Argentína
Politická stranaJusticialistická strana
Profesiapolitička
Národnosťargentínska
Vierovyznanierímskokatolícke
Rodina
RodičiaCarmelo Martínez
María Josefa Cartasová
Manžel
Juan Perón (1961 - 1974)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMaría Estela Martínezová Perónová
(multimediálne súbory)

Obsah

ŽivotopisUpraviť

Mladosť a vstup do politického životaUpraviť

 
María Estela Martínezová Perónová počas rokovania so severokórejským diktátorom Kim Ir-senom v júni 1973.

Narodila sa v meste La Rioja v rovnomennej provincii na severozápade Argentíny, jej otec pracoval ako bankový úradník, no rodina skôr patrila do nižšej triedy. Detstvo však prežila vo federálnom hlavnom meste Buenos Aires, kde navštevovala základnú školu a absolvovala svoje prvé kurzy tanca. V roku 1938 jej otec zomrel, následne na začiatku 50. rokov 20. storočia zanechala školu, odišla od svojej rodiny a začala sa profesionálne venovať tancu pod umeleckým menom Isabel. Pridala sa k tanečnej skupine, s ktorou odišla na turné po Latinskej Amerike.[3] Potom začala tancovať v kabarate vo venezuelskom hlavnom meste Caracas pod umeleckým menom Isabel Gómez. Neskôr sa v Paname stretla s Juanom Perónom, bývalým prezidentom Argentíny, ktorý bol v septembri 1955 zosadený pri vojenskom prevrate a v Paname žil istý čas v exile. Perón bol nej o 35 rokov starší, no nadviazal s ňou vzťah, keďže mu v roku 1952 zomrela jeho druhá manželka Eva.[4] Spolužitie s tak mladou ženou, navyše mimo manželstva, však vyvolávalo v okolí Peróna nesúhlas. María Estela s Perónom následne odišla v roku 1960 do Španielska, kde sa o rok neskôr 15. novembra zosobášili, čím sa stala jeho treťou manželkou.[5]

V roku 1965 ju Perón vyslal do Argentíny, aby sa prostredníctvom nej vysporiadal s novými myšlienkovými vlnami v Peronizme, ktoré presadzovali Peronizmus bez Peróna. Perón mal do Argentíny od svojho zosadenia zakázaný vstup. Práve María Estela preto priniesla priame odkazy od Peróna, v ktorých označoval konkrétnych kandidátov, ktorých podporoval vo voľbách v niektorých provinciách v roku 1966. Hlavným predstaviteľom týchto nových myšlienkových prúdov a súčasne Perónov hlavný perónistický rival bol Augusto Vandor, ktorý získal v odborovom hnutí silné postavenie. Súčasne v Perónovom mene nadviazala kontakt s prvým perónistickým odporom voči ďalšej vojenskej chunte, ktorá v tomto období začala vládnuť. Nadviazala kontakt s Bernardom Albertem a Josém Lópezom Regom, ktorí sa v ďalších rokoch stali najbližšími spolupracovníkmi Peróna tak v Argentíne, ako aj neskôr v jeho zahraničnom exile.[6] Následne sa vrátila do Španielska. Do Argentíny vycestovala znova v roku 1971 spolu s Josém Lópezom Regom, aby osobne vymenovala Héctora Josého Cámporu za osobného Perónovho zástupcu v krajine. V novembri 1972 sa do Argentíny vrátila znova, keď sprevádzala Juana Peróna počas jeho krátkeho návratu do krajiny. V marci 1973 sa konali v Argentíne prvé slobodné voľby po dlhej dobe, ktorých konanie umožnil vtedajší vojenský diktátor Alejandro Agustín Lanusse.[7] Armáda však nechcela povoliť Perónovi kandidovať a tak stanovila podmienku, že kandidovať môžu iba osoby, ktoré žijú v Argentíne, čo však Perón kvôli nútenému exilu nespĺňal.[8] Perón tak miesto seba vybral svojho zástupcu v Argentíne Cámporu, ktorý sa stal kandidátom Perónistov, ktorí sa združili vo volebnej koalícii Justicialistický front oslobodenia (Frente Justicialista de Liberación). Cámpora voľby jednoznačne vyhral a v máji sa ujal funkcie prezidenta. Už vtedy však bolo jasné, že hlavným cieľom novej vlády bude zabezpečenie návratu Juana Peróna nie len do krajiny, ale aj do úradu prezidenta, keďže predstavitelia vlády, ako aj priaznivci hlásali heslo: Cámpora k vláde, Perón k moci.[9] [8]

Vstup do veľkej politiky a funkcia prezidentkyUpraviť

 
María Estela Martínezová Perónová s prezidentskými insígniami.

Perón sa vrátil do krajiny 20. júna 1973, už na letisku ho vítalo pol milióna ľudí. Túto udalosť však poznačil útok pravicových Perónistov, ktorí začali strieľať do čakajúceho davu. Pravicoví Perónisti zastrelili minimálne 13 ľudí a stovky ďalších zranili. Táto udalosť dostala pomenovanie ezeizský masaker podľa názvu miestneho letiska, kde sa odohrala.[10] Prezident Cámpora spolu s viceprezidentom Limom po rozhovore s Peronom 13. júla 1973 rezignovali, aby umožnili konanie nových volieb a návrat Peróna k moci. Do vymenovania nového prezidenta sa funkcie prezidenta ujal zať Josého Lópeza Regu Raúl Alberto Lastiri. Juan Perón sa tak stal oficiálne prezidentským kandidátom, za kandidátku na viceprezidentku si vybral svoju manželku Maríu Estelu. Funkcia viceprezidenta však už bola v tomto období veľmi lukratívna, nakoľko Perón mal jednak už 78 rokov, no súčasne aj zdravotné problémy.[3] Voľby sa uskutočnili v septembri 1973, zúčastnilo sa ich až 84,28 % oprávnených voličov a Perón vyhral so ziskom 61,85 % hlasov.[11] Úradu sa ujal 12. októbra 1973, no už 1. júla 1974 zomrel na zástavu srdca. Prezidentkou sa automaticky mala stať práve María Estela Martínezová Perónová ako viceprezidentka, no ponúkla, že sa tejto funkcie vzdá. Jej ponuka ale nebola prijatá a tak sa v deň smrti svojho manžela stala prezidentkou Argentíny, súčasne prvou ženou na svete, ktorá zastávala funkciu prezidenta.[2]

Do úradu vstúpila vo veľmi zložitej situácii, kedy jednak Argentína musela čeliť ekonomickým, no súčasne aj veľkým bezpečnostným problémom. Veľký vplyv na domáce udalosti mala prebiehajúca studená vojna, kedy proti sebe v ozbrojených stretoch bojovali ľavicové a pravicové skupiny a súčasne štát ako taký. Už pred tým boli v niektorých susedných štátoch zosadení zvolení prezidenti pri štátnych prevratoch, po ktorých sa k moci dostali vojenské, prípadne civilno-vojenské pravicové vlády s podporou USA. Prezidentka bola od začiatku pod silným vplyvom Josého Lópeza Regu, ktorý pôsobil ako minister sociálnych vecí. Pod jeho vplyvom zrušila zmierovacie snahy s Radikálnou občianskou úniou a jej lídrom Ricardom Balbínom.[5][12] López Rega patril k pravicovým Perónistom a tomu sa začala prispôsobovať aj politika prezidentky. Vláda tak začala s intervenciami v provinciách, zasahovala do chodu univerzít, odborov, či médii. Pravicový Peronimus však kvôli týmto, ale aj iným vládnym opatreniam začínala populácia odmietať. Ľavicoví Perónisti prestali vládu podporovať, gerilová (teroristická) skupina Montoneros začala spochybňovať autoritu prezidentky a vlády. Smrť Juana Peróna a príklon prezidentky k pravicovej časti Peronizmu však znamenali koniec dohôd s odbormi a podnikateľmi na sociálnych opatreniach, na ktorých sa dohodli ešte s Perónom. Vláda následne pristúpila k znárodneniu televíznych staníc a vyhradila právo predávať pohonné hmoty iba štátnej ropnej spoločnosti YPF, čo boli opatrenia, ktoré v Argentíne vydržali ešte mnoho rokov po skončení vlády prezidentky Martínezovej Perónovej.[13] Vláda tiež zmrazila úverové splátky, čo veľmi pomohlo domácnostiam po ekonomickej stránke. V priebehu roka 1975 sa ekonomická situácia v krajine začala zhoršovať, inflácia sa zvyšovala, veľkým problémom bolo pozastavenie vývozu argentínskeho hovädzieho mäsa do Európy.[9] Vládne riešenie krízy však bolo veľmi neúčinné, dokonca situáciu ešte zhoršilo. Argentína síce dosiahla jednu z najnižších nezamestnaností vo svojej histórii, no inflácia sa prudko zvyšovala. Bezpečnostná situácia v krajine sa veľmi zhoršovala, ľavicové teroristické skupiny začali stupňovať svoje útoky, následne útočila aj pravicová teroristická organizácia Argentínska antikomunistická aliancia, ktorú tajne viedol minister José López Rega. Vo februári tak prezidentka podpísala výnos, na základe ktorého mala armáda túto situáciu začať riešiť. Armáda začala s Operáciou Nezávislosť (Operativo Independencia), v ktorej chcela úplne poraziť ľavicový terorizmus. Prvým miestom, kde armáda začala zásah bola provincia Tucumán, kde ľavica viedla ozbrojené povstanie. Operáciu viedol generál Acdel Vilas, pod jeho vedením však armáda postupovala veľmi brutálne, získala kontrolu nad provinciou, no teroristov úplne neporazila. Výnos prezidentky bol tajný a povoľoval armáde všetky potrebné operácie na neutralizáciu teroristov. Práve týmto začal v Argentíne štátny terorizmus.[14] Objavili sa však aj informácie, že armáda bola v kontakte s ľavicovými teroristami, pretože sama chcela destabilizovať vládu.[8]

V júni 1975 začal nový minister hospodárstva Celestino Rodrigo s radikálnymi opatreniami, ktoré mali zvrátiť zlú ekonomickú situáciu štátu. Presadil silnejšiu devalváciu meny a zvýšenie cien a služieb. Nasledoval generálny štrajk proti vláde o mesiac neskôr. Minister López Rega pod tlakom situácie rezignoval a ušiel z krajiny. Nasledovalo vyšetrovanie činnosti Argentínskej antikomunistickej aliancie v kongrese (López Rega ju tajne viedol). Ľavicové teroristické skupiny ešte zintenzívnili svoje útoky, prezidentka reagovala začlenením predstaviteľov armády do svojej vlády. To ale vyvolalo krízu aj v samotnej armáde, keďže jej časť nesúhlasila so spoluprácou s prezidentkou. V auguste sa našla mŕtvola vojenského dôstojníka Argentina del Valle Larrabureho, čo vyvolalo v ozbrojených silách veľké personálne zmeny, novým najvyšším veliteľom sa stal generál Jorge Rafael Videla. V septembri sa ekonomická situácia krajiny výrazne zhoršila, prezidentka situáciu vôbec nezvládla, psychicky sa zrútila a musela na dlhšie odísť do liečebne. Funkciu prezidenta tak od 13. septembra do 16. októbra 1975 vykonával predseda senátu Ítalo Luder. V tejto dobe vláda prijala ďalšie opatrenia, ktoré armáde umožňovali vykonávať operácie proti teroristom. Objavili sa úvahy, že by Luder trvalo prezidentku nahradil, čo sa však nakoniec nestalo aj pre jeho nesúhlas. Časť leteckých síl sa v decembri pokúsila o prevrat, ale neúspešne, keďže generál Videla síce zostal pasívny, no súčasne prevrat otvorene nepodporil. Prezidentka odmietla odstúpiť a vyhlásila nové prezidentské voľby na október 1976.[3]

Vojenský prevrat, domáce väzenie, exil a vyšetrovanieUpraviť

 
María Estela Martínezová Perónová v roku 1984 pri stretnutí s bývalým prezidentom Arturom Frondizim a vtedajším prezidentom Raúlom Alfonsínom.

Ani prísľub volieb však bezpečnostnú situáciu v Argentíne nezlepšil. Martínezová Perónová sa snažila zblížiť s ozbrojenými silami, aby sa vyhla ďalšiemu prevratu, tým armáda prevzala fakticky vládnu nad štátom. Ľavicoví teroristi útočili vo veľkom aj na začiatku roka 1976, keď zlá bezpečnostná situácia pokračovala, vyzvali traja najvyššie postavení predstavitelia ozbrojených síl prezidentku Martínezovú Perónovú, aby odstúpila. Táto to však odmietla.[5] Už vo februári armáda v provincii Tucumán porazila teroristov z Montoneros. V marci zas iná ľavicová teroristická organizácia Ľudová revolučná armáda zavraždila jedného z odborových vodcov. Na to už na druhý deň reagovala armáda, ktorá 24. marca 1976 vykonala štátny prevrat, keď zbavila prezidentku moci. Kroky armády podporovala v tej dobe veľká väčšina populácie Argentíny.[15] Vládu nad krajinou prevzala vojenská chunta, ktorú tvorili velitelia pozemných síl, letectva a námorníctva. Chunta následne rozpustila kongres, nasledovalo obvinenie Martínezovej Perónovej zo sprenevery, ktorej sa mala dopustiť pri využití verejných financií na splatenie dlhov jej nadácie a súčasne mali byť tieto peniaze použité aj na jej súkromné účely. Martínezová Perónová bola následne v domácom väzení ďalších 5 rokov na rôznych miestach v Argentíne. V júli 1981 jej armáda dovolila odísť do exilu a tak sa usadila v španielskom Madride, kde žila už pred tým s Juanom Perónom. Z politiky sa takmer úplne stiahla, do krajiny sa vrátila na krátko v roku 1984 po návrate demokratickej vlády, kedy jej bola novou vládou udelená milosť vo veci jej obvinení zo sprenevery. Až do februára 1985 pôsobila ako predsedníčka Justicialistickej strany. Do Argentíny prišla ešte v roku 1988, kedy riešila problémy týkajúce sa majetku Juana Peróna.[13]

V roku 2007 požiadali dvaja argentínski sudcovia Španielsko o vydanie Martínezovej Perónovej kvôli obvineniam z jej účasti na zločinoch proti ľudskosti počas jej vlády. Španielske úrady už na druhý deň bývalú prezidentku zadržali, neskôr ju ale až do svojho rozhodnutia prepustili. Jeden prípad sa týkal osoby Héctor Aldo Fagetti Gallego, ktorý bol dva mesiace pred koncom vlády Martínezovej Perónovej zatknutý a následne zmizol.[16] Druhý prípad sa týkal činnosti Argentínskej antikomunistickej aliancie, ktorá mala počas vlády Martínezovej Perónovej zavraždiť ľavicových aktivistov a intelektuálov Rodolfa Ortega Peñu, Julia Troxlera, Alfreda Alberta Curutcheta a Silvia Frondiziho.[17] V apríli 2008 však súd v Španielsku vyhlásil, že tieto prípady nie sú zločinmi proti ľudskosti. V júni 2017 zamietol aj Najvyšší súd Argentíny žiadosti, aby bola Martínezová Perónová vypočutá buď ako svedok, alebo obvinená.[18]

ReferencieUpraviť

  1. Argentína, prezidenti [online]. beliana.sav.sk, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.
  2. a b Isabel Perón [online]. britannica.com/, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.
  3. a b c María Estela Martínez de Perón [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.
  4. Juan Domingo Perón [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.
  5. a b c María Estela Martínez de Perón [online]. ecured.cu, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.
  6. José López Rega [online]. todo-argentina.net, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.
  7. Alejandro Agustín Lanusse [online]. laguia2000.com, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.
  8. a b c Martínez de Perón, María Estela o Isabel (1931-VVVV) [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.
  9. a b María Estela Martínez de Perón - Isabel Perón [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.
  10. La masacre de Ezeiza [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.
  11. La gran impostura: Cámpora y el 11 de marzo de 1973 [online]. infobae.com, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.
  12. Ricardo Balbín [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.
  13. a b María Estela "Isabelita" Martínez Cartas, Presidente de Argentina [online]. geni.com, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online.
  14. Operativo Independencia, la antesala del genocidio [online]. laizquierdadiario.com, [cit. 2018-11-08]. Dostupné online.
  15. Qué ocurrió el día del golpe de Estado en Argentina, el 24 de marzo de 1976 [online]. notimerica.com, [cit. 2018-11-08]. Dostupné online.
  16. Hubo 600 desaparecidos antes del 76 [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2018-11-08]. Dostupné online.
  17. Se complica la situación de Almirón [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2018-11-08]. Dostupné online.
  18. La Corte rechazó citar a Isabel Perón para que declare por delitos de lesa humanidad [online]. ellitoral.com, [cit. 2018-11-08]. Dostupné online.

Iné projektyUpraviť